Najvyšší súd
3 Sžf 78/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov: 1.) D. F., bytom B., 2.)
H. G., bytom B., 3.) Ing. J. L., bytom B., 4.) R. S., bytom B., 5.) J. Š., bytom B., 6.) Ing. V.
Z., bytom B., všetci žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. J. H., sídlo AK v B., proti
žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová ul. č. 23, Bratislava
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29725/2005 zo dňa 23.10.2006
a rozhodnutia Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 475/2006-46 zo dňa 03.04.2009,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S 475/06-46 zo dňa 03. apríla 2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcom 1/ - 6/ právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave zastavil konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 29725/2005 zo dňa
23.10.2006, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14
zo dňa 21.02.2005, ktorým zabezpečil P,V,, B., dňom 18.02.2005 lieh v položkách 1-28
rozhodnutia v celkovom objeme 4.769,5 litra z dôvodu, že dňa 10.02.2005 pri miestnom
zisťovaní správcu dane mal daňový subjekt uvedený lieh v držbe a spôsob jeho nadobudnutia
nevedel preukázať. Colný úrad zároveň vyzval daňový subjekt - P.V. na odstránenie
pochybností, ktoré viedli k zabezpečeniu, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v daňovom konaní bolo
zistené, že zabezpečený lieh bol v držbe P.V., ktoré neviedlo hodnovernú evidenciu a nerešpektovalo príslušné zákonné povinnosti týkajúce sa skladovania cudzích destilátov
s obsahom alkoholu. Družstvo v daňovom konaní, ani po vydaní prvostupňového správneho
rozhodnutia, ani v čase odvolacieho konania do vydania rozhodnutia žalovaného,
nepreukázalo pôvod a spôsob nadobudnutia liehu, ktorý bol u neho v držbe a ktorý bol
v priestoroch družstva v čase miestneho šetrenia. Žalobcovia v súdnom konaní ani po vyzve
súdu (zo dňa 23.02.2009) dostatočne nepreukázali, že sú vlastníkmi zabezpečeného liehu
a teda že mali byť účastníkmi správneho konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia č.
SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005 a správny orgán mal s nimi konať ako s účastníkmi
správneho konania. Krajský súd pri overovaní tvrdenia žalobcov, že napadnutý správny orgán
mal s nimi konať ako s účastníkmi správneho konania dospel k záveru, že tomuto tvrdeniu
nemožno prisvedčiť a dôsledkom toho nemožno žalobcov označiť za osoby oprávnené na
podanie žaloby a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(O.s.p.).
Proti uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhali zmeny rozhodnutia súdu prvého
stupňa a zastavenia správneho konania, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia
veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Žalobcovia tvrdia, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď nesprávne vyhodnocoval pálenie liehu v roku 2000-2001 a iba
z tohto obdobia ustálil žalobcov a stupňovitosť vypáleného liehu. Poukázal na zásadný
skutkový omyl pri porovnaní stupňovitosti destilátu. Ak súd akceptoval zoznam 29 členov
družstva, ktorí v období r. 2000-2001 pálili lieh v pálenici vo Veľkom Záluží, musel
akceptovať aj to, že títo nemali žiadnu evidenčnú povinnosť v zmysle zákona o účtovníctve,
ale hlavne v zmysle zákona č. 511/1992 Zb., resp. č. 105/2004 Z.z.. Prvostupňový súd
nekriticky hodnotil vyjadrenie žalovaného a naopak, akoby dôkaznou núdzou vysvetľoval
neschopnosť žalobcov preukázať, že sú vlastníkmi destilátu, že sú dotknutí rozhodnutím
Daňového úradu a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Podľa žalobcov, bolo
naznačené, že žalobcovia a ďalší, zatiaľ neangažovaní členovia družstva sú účastníkmi
tohto konania v zmysle O.s.p. Súd podľa žalobcov nemal skúmať, či mali byť účastníkmi
správneho konania v zmysle zák. č. 511/1992 Zb.; 105/2004 Z.z.. Tí, ktorí sa cítia byť
účastníkmi konania o preskúmanie rozhodnutia tvrdia, že časť liehu vypálili ako družstevníci
dávno pred rokom 1989 a samozrejme pred účinnosťou zákona, o ktorý sa súd
tak bezvýhradne opiera. Z evidencie vedenej na JRD v roku 1986 je zrejmé, že bolo
vypálených 837 litrov s obsahom alkoholu 50%, v roku 1987 – 838 litrov s obsahom 40-60%,
v roku 1988 – 816 litrov s obsahom 50% a v roku 1989 – 870 litrov s obsahom 52% z čoho
vyplýva, že pálili fyzické osoby. Doklady o pálení a zaplatení dane a poplatkov nemohli byť
zaúčtované a nemožno očakávať, že niektorý z družstevníkov si takýto doklad archivoval,
nemal na to žiadnu povinnosť. V zákone č. 511/1992 Zb. nie je prechodné ustanovenie,
ktoré upravuje postup colných úradov v prípade, ak občan – fyzická osoba má v držbe
niekoľko sto litrov legálne vypáleného liehu, v čase pred 01.01.1993, nie je ani upravený
postup colných orgánov v prípade, keď fyzická osoba vypáli a zaplatí daň a poplatky v čase účinnosti zákona č. 105/2004 Z. z.. Žalobcovia sa nestali účastníkmi daňového konania,
pretože neboli daňovými subjektmi.
Žalobcovia poukázali na to, že súd mal podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribrať do konania aj
tých, ktorí sú evidovaní ako vlastníci destilátu. Podľa žalobcov súd nepostupoval správne,
pretože neustálil okruh žalobcov a účastníkov konania a ihneď skúmal administratívny spis
a v ňom postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. a č. 105/2004 Z.z..
Podľa žalobcov, tí členovia družstva, ktorí vypálili v roku 2000/2001 destilát, zaplatili daň
a poplatky, mali v zmysle spoločenstva záujem uspokojovať si iné potreby a na to nemuseli
uzatvárať zmluvu o úschove ako takej, preto je pre nich záhadou, prečo súd takúto zmluvu
požaduje.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 12.05.2009 uvádza,
že má za to, že žalobcovia tvrdia opakovane tie isté skutkové a právne okolnosti,
ku ktorým sa dostatočne vyjadril v predchádzajúcich daňových konaniach a v konkrétnom
súdnom spore, v podobe písomných rozhodnutí, vyjadrení, resp. priamo na súdnom
pojednávaní vo veci. Dodal, že nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že predmetný lieh mal
podliehať spotrebnej dani z liehu v zmysle predpisov účinných pred rokom 1993, a teda
že správca dane nemôže v súvislosti s jeho konaním z roku 2005 použiť procesný postup
podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale Správny poriadok. V danom prípade nebol v daňovom
konaní porušený princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, pretože nešlo o posudzovanie
daňovej povinnosti žalobcov ako členov družstva, podľa vtedy účinných predpisov. Lieh bol
zabezpečený preto, že nie sú zrejmé okolnosti jeho pôvodu, resp. spôsobu jeho nadobudnutia,
a nie preto, že by s ním bolo nakladané v súlade alebo v rozpore so zákonom, prípadne
v akej dobe v súvislosti s účinnosťou zákona. Žalovaný k vyjadreniu predložil kópiu
písomného príkazu predsedu družstva (č. 4/2004 zo dňa 03.09.2004), ktorého sú žalobcovia
členmi.
Žalovaný sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a preto
v zmysle uvedeného navrhol, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave
v celom rozsahu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 212
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru,
že Krajský súd v Bratislave vec správne právne posúdil.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta- tovanie dôvodov správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného
administratívneho aj súdneho spisu a nezistil, že by preskúmavané rozhodnutie žalovaného
bolo vydané v rozpore so zákonom. V danom prípade sa jedná o daňové konanie
a preto prvostupňový správny orgán – Colný úrad Bratislava i žalované Colné riaditeľstvo
Slovenskej republiky postupovali správne podľa osobitných zákonov a nie podľa zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Zo spisového materiálu má súd
za preukázané, že daňový subjekt – Poľnohospodárske družstvo Vajnory mal zabezpečený
lieh v držbe a nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia ani po vyzvaní colným úradom
na odstránenie pochybností, ktoré viedli k jeho zabezpečeniu, ani v konaní pred odvolacím
správnym orgánom. Družstvo nepreukázalo ani to, že by prevzalo predmetný lieh od žalobcov
do úschovy. Žalobcovia nepreukázali vlastníctvo k zabezpečenému liehu a teda nie sú
účastníkmi správneho konania, ani oprávnení na podanie žaloby, preto krajský súd rozhodol
správne, keď podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil.
Podľa § 250b ods. 2 O.s.p., ak žalobu podá nikto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd
overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne
rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je
správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa § 250b ods. 3 O.s.p., súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania
rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov, účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty.
Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane,
daňový dlžník podľa osobitného zákona, poplatník a právny nástupca fyzickej, či právnickej
osoby, ktorý je ako daňový subjekt vymedzený osobitnými predpismi.
Podľa § 5 ods. 4 cit. zák., daňovým subjektom je aj iná osoba neuvedená v odsekoch
1 až 3 ak jej osobitný zákon upravujúci dane ukladá povinnosti alebo priznáva práva.
Podľa § 14a ods. 3 cit. zák., ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli
k zabezpečeniu tovaru alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia
o zabezpečení tovaru alebo veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti,
ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí
tohto tovaru alebo veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci
sa možno odvolať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a preto ho podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 veta
posledná O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcom, ktorí nemali
v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave, dňa 21. januára 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková