Najvyšší súd

3 Sžf 78/2009

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov: 1.) D. F., bytom B., 2.)

H. G., bytom B., 3.) Ing. J. L., bytom B., 4.) R. S., bytom B., 5.) J. Š., bytom B., 6.) Ing. V.

Z., bytom B., všetci žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. J. H., sídlo AK v B., proti

žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová ul. č. 23, Bratislava

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29725/2005 zo dňa 23.10.2006

a rozhodnutia Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005, o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 475/2006-46 zo dňa 03.04.2009,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 2S 475/06-46 zo dňa 03. apríla 2009 p o t v r d z u j e.

Žalobcom 1/ - 6/ právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave zastavil konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 29725/2005 zo dňa

23.10.2006, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14  

zo dňa 21.02.2005, ktorým zabezpečil P,V,, B., dňom 18.02.2005 lieh v položkách 1-28

rozhodnutia v celkovom objeme 4.769,5 litra z dôvodu, že dňa 10.02.2005 pri miestnom

zisťovaní správcu dane mal daňový subjekt uvedený lieh v držbe a spôsob jeho nadobudnutia

nevedel preukázať. Colný úrad zároveň vyzval daňový subjekt - P.V. na odstránenie

pochybností, ktoré viedli k zabezpečeniu, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v daňovom konaní bolo

zistené, že zabezpečený lieh bol v držbe P.V., ktoré neviedlo hodnovernú evidenciu a nerešpektovalo príslušné zákonné povinnosti týkajúce sa skladovania cudzích destilátov

s obsahom alkoholu. Družstvo v daňovom konaní, ani po vydaní prvostupňového správneho

rozhodnutia, ani v čase odvolacieho konania do vydania rozhodnutia žalovaného,

nepreukázalo pôvod a spôsob nadobudnutia liehu, ktorý bol u neho v držbe a ktorý bol

v priestoroch družstva v čase miestneho šetrenia. Žalobcovia v súdnom konaní ani po vyzve

súdu (zo dňa 23.02.2009) dostatočne nepreukázali, že sú vlastníkmi zabezpečeného liehu

a teda že mali byť účastníkmi správneho konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia č.

SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005 a správny orgán mal s nimi konať ako s účastníkmi

správneho konania. Krajský súd pri overovaní tvrdenia žalobcov, že napadnutý správny orgán

mal s nimi konať ako s účastníkmi správneho konania dospel k záveru, že tomuto tvrdeniu

nemožno prisvedčiť a dôsledkom toho nemožno žalobcov označiť za osoby oprávnené na

podanie žaloby a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku

(O.s.p.).

Proti uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhali zmeny rozhodnutia súdu prvého

stupňa a zastavenia správneho konania, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia

veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Žalobcovia tvrdia, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci, keď nesprávne vyhodnocoval pálenie liehu v roku 2000-2001 a iba

z tohto obdobia ustálil žalobcov a stupňovitosť vypáleného liehu. Poukázal na zásadný

skutkový omyl pri porovnaní stupňovitosti destilátu. Ak súd akceptoval zoznam 29 členov

družstva, ktorí v období r. 2000-2001 pálili lieh v pálenici vo Veľkom Záluží, musel

akceptovať aj to, že títo nemali žiadnu evidenčnú povinnosť v zmysle zákona o účtovníctve,

ale hlavne v zmysle zákona č. 511/1992 Zb., resp. č. 105/2004 Z.z.. Prvostupňový súd

nekriticky hodnotil vyjadrenie žalovaného a naopak, akoby dôkaznou núdzou vysvetľoval

neschopnosť žalobcov preukázať, že sú vlastníkmi destilátu, že sú dotknutí rozhodnutím

Daňového úradu a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Podľa žalobcov, bolo

naznačené, že žalobcovia a ďalší, zatiaľ neangažovaní členovia družstva sú účastníkmi  

tohto konania v zmysle O.s.p. Súd podľa žalobcov nemal skúmať, či mali byť účastníkmi

správneho konania v zmysle zák. č. 511/1992 Zb.; 105/2004 Z.z.. Tí, ktorí sa cítia byť

účastníkmi konania o preskúmanie rozhodnutia tvrdia, že časť liehu vypálili ako družstevníci

dávno pred rokom 1989 a samozrejme pred účinnosťou zákona, o ktorý sa súd  

tak bezvýhradne opiera. Z evidencie vedenej na JRD v roku 1986 je zrejmé, že bolo

vypálených 837 litrov s obsahom alkoholu 50%, v roku 1987 – 838 litrov s obsahom 40-60%,

v roku 1988 – 816 litrov s obsahom 50% a v roku 1989 – 870 litrov s obsahom 52% z čoho

vyplýva, že pálili fyzické osoby. Doklady o pálení a zaplatení dane a poplatkov nemohli byť

zaúčtované a nemožno očakávať, že niektorý z družstevníkov si takýto doklad archivoval,

nemal na to žiadnu povinnosť. V zákone č. 511/1992 Zb. nie je prechodné ustanovenie,  

ktoré upravuje postup colných úradov v prípade, ak občan – fyzická osoba má v držbe

niekoľko sto litrov legálne vypáleného liehu, v čase pred 01.01.1993, nie je ani upravený

postup colných orgánov v prípade, keď fyzická osoba vypáli a zaplatí daň a poplatky v čase účinnosti zákona č. 105/2004 Z. z.. Žalobcovia sa nestali účastníkmi daňového konania,

pretože neboli daňovými subjektmi.

Žalobcovia poukázali na to, že súd mal podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribrať do konania aj

tých, ktorí sú evidovaní ako vlastníci destilátu. Podľa žalobcov súd nepostupoval správne,

pretože neustálil okruh žalobcov a účastníkov konania a ihneď skúmal administratívny spis

a v ňom postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. a č. 105/2004 Z.z..

Podľa žalobcov, tí členovia družstva, ktorí vypálili v roku 2000/2001 destilát, zaplatili daň

a poplatky, mali v zmysle spoločenstva záujem uspokojovať si iné potreby a na to nemuseli

uzatvárať zmluvu o úschove ako takej, preto je pre nich záhadou, prečo súd takúto zmluvu

požaduje.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 12.05.2009 uvádza,  

že má za to, že žalobcovia tvrdia opakovane tie isté skutkové a právne okolnosti,  

ku ktorým sa dostatočne vyjadril v predchádzajúcich daňových konaniach a v konkrétnom

súdnom spore, v podobe písomných rozhodnutí, vyjadrení, resp. priamo na súdnom

pojednávaní vo veci. Dodal, že nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že predmetný lieh mal

podliehať spotrebnej dani z liehu v zmysle predpisov účinných pred rokom 1993, a teda  

že správca dane nemôže v súvislosti s jeho konaním z roku 2005 použiť procesný postup

podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale Správny poriadok. V danom prípade nebol v daňovom

konaní porušený princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, pretože nešlo o posudzovanie

daňovej povinnosti žalobcov ako členov družstva, podľa vtedy účinných predpisov. Lieh bol

zabezpečený preto, že nie sú zrejmé okolnosti jeho pôvodu, resp. spôsobu jeho nadobudnutia,

a nie preto, že by s ním bolo nakladané v súlade alebo v rozpore so zákonom, prípadne  

v akej dobe v súvislosti s účinnosťou zákona. Žalovaný k vyjadreniu predložil kópiu

písomného príkazu predsedu družstva (č. 4/2004 zo dňa 03.09.2004), ktorého sú žalobcovia

členmi.

Žalovaný sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a preto

v zmysle uvedeného navrhol, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave

v celom rozsahu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 212  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru,

že Krajský súd v Bratislave vec správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta- tovanie dôvodov správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného

administratívneho aj súdneho spisu a nezistil, že by preskúmavané rozhodnutie žalovaného

bolo vydané v rozpore so zákonom. V danom prípade sa jedná o daňové konanie  

a preto prvostupňový správny orgán – Colný úrad Bratislava i žalované Colné riaditeľstvo

Slovenskej republiky postupovali správne podľa osobitných zákonov a nie podľa zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Zo spisového materiálu má súd  

za preukázané, že daňový subjekt – Poľnohospodárske družstvo Vajnory mal zabezpečený

lieh v držbe a nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia ani po vyzvaní colným úradom  

na odstránenie pochybností, ktoré viedli k jeho zabezpečeniu, ani v konaní pred odvolacím

správnym orgánom. Družstvo nepreukázalo ani to, že by prevzalo predmetný lieh od žalobcov

do úschovy. Žalobcovia nepreukázali vlastníctvo k zabezpečenému liehu a teda nie sú

účastníkmi správneho konania, ani oprávnení na podanie žaloby, preto krajský súd rozhodol

správne, keď podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil.

Podľa § 250b ods. 2 O.s.p., ak žalobu podá nikto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd

overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne

rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je

správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu  

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu  

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa § 250b ods. 3 O.s.p., súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov, účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane,

daňový dlžník podľa osobitného zákona, poplatník a právny nástupca fyzickej, či právnickej

osoby, ktorý je ako daňový subjekt vymedzený osobitnými predpismi.

Podľa § 5 ods. 4 cit. zák., daňovým subjektom je aj iná osoba neuvedená v odsekoch

1 až 3 ak jej osobitný zákon upravujúci dane ukladá povinnosti alebo priznáva práva.

Podľa § 14a ods. 3 cit. zák., ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote  

do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli

k zabezpečeniu tovaru alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia

o zabezpečení tovaru alebo veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote  

do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti,  

ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí  

tohto tovaru alebo veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci  

sa možno odvolať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a preto ho podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 veta

posledná O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcom, ktorí nemali

v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 O.s.p.).

V Bratislave, dňa 21. januára 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková