3Sžf/7/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo sudcov JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: TOP trading Slovakia, s.r.o., IČO: 43 867 812, Slavkovská 708, Kežmarok, právne zastúpený: GOREJ Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Krmanova 14, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/1277998/2012 zo dňa 21. novembra 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/5/2013-69 zo dňa 16. októbra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/5/2013-69 zo dňa 16. októbra 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/1277998/2012 zo dňa 21.11.2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/2256536/2012/Pov zo dňa 20.08.2012, ktorým bola podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyrubená daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 0,00 €, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a zároveň bola znížená vykázaná daňová strata na dani z príjmov právnickej osoby zo sumy 39.888,58 € na sumu 19.720,48 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal súvislosť uplatnených nákladov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov. Súd prvého stupňa nepovažoval zaopodstatnené námietky žalobcu zamerané k neuznaniu výdavku 19.000,- € bez DPH za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti. Žalobca prestal v októbri 2010 vykonávať predaj tovaru, taktiež nebolo zistené poskytovanie služieb žalobcom. Pri ukončení predaja nápojov zároveň ukončil aj prenájom nehnuteľnosti, v ktorej mal tento tovar uskladnený. Nepreukázal vlastníctvo ani prenájom nehnuteľnosti, ktorú by mohol označiť logom. Nevyrábal žiadne výrobky, takže nemohol logo použiť na obchodné označenie výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s jeho činnosťou. Logom mohol prezentovať len svoje obchodné meno, avšak nešpecifikoval účel prezentácie svojho obchodného mena, ani cieľovú skupinu zákazníkov, ktorej mala byť táto prezentácia určená. Nebol ničím dokázaný ani zámer v nadväznosti na príjmy žalobcu. Pre uznanie výdavku na reklamu v daňových výdavkoch nepostačuje len verbálne vyjadrenie, že uvedené výdavky na reklamu boli vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov. Daňový subjekt musí uviesť a aj preukázať konkrétne skutočnosti, ktorými obháji naplnenie legálnej definície výdavku. Krajský súd tiež zistil, že zamestnanci správcu dane vychádzali zo skutočností, ktoré vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly, kedy nebolo zistené podnikanie aj v iných oblastiach, ako bola činnosť nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov. Pretože vyjadrenie žalobcu o oblastiach jeho podnikania bolo vždy všeobecného charakteru a výnosy uvedené v daňovom priznaní v nasledujúcom roku boli o 99% nižšie ako v kontrolovanom období, správca dane na základe týchto faktov spochybnil, že by došlo k upevneniu obchodného postavenia žalobcu v akejkoľvek oblasti podnikania.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Zároveň si na náhradu uplatnil trovy prvostupňového konania vo výške 821,43 € a trovy odvolacieho konania vo výške 235,56 €. V dôvodoch uviedol, že žalobca odôvodnil naplnenie vecnosti výdavku samotnou povahou výdavku na výrobu loga spoločnosti, ktorý podľa názoru žalobcu z povahy veci nemôže slúžiť inému účelu ako dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Správca dane takéto odôvodnenie nepovažoval za dostatočné, a preto žalobca požiadal správcu dane o usmernenie, ako si predstavuje ďalšie dokazovanie vo vzťahu k tejto skutočnosti spoločne s uvedením demonštratívneho výpočtu dôkazov, ktorých vykonanie žalobca navrhol. Žalobca uviedol, že správca dane na túto jeho žiadosť nereagoval. Žalobca namietal rozpor s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a to so zásadou úzkej súčinnosti správcu dane s účastníkmi konania, ako aj zásadou primeranosti. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný oboznámiť žalobcu, v akom smere má predkladať dôkazy na preukázanie opodstatnenosti výdavkov na logo, resp. oznámiť mu, že mu takéto informácie neposkytne. Žalobca uviedol, že ním navrhnuté dôkazy boli spôsobilé splnenie sporných podmienok preukázať a tieto dôkazy neboli vykonané iba z dôvodov na strane správcu dane, ktorý postupoval v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.

Hlavným definičným znakom daňového výdavku je jeho zameranie na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. To znamená, že daňový výdavok neslúži len na udržanie či zvýšenie príjmov daňového subjektu, ale tiež na dosiahnutie či zabezpečenie príjmu. Na dosiahnutie príjmu v roku 2011 malo vplyv aj používanie loga, pričom žalobca si všimol pozitívne reakcie odberateľov na tento marketingový nástroj. Súčasťou legálnej definície daňového výdavku nie je aj jeho ziskovosť, resp. výnosnosť. Súčasťou legálnej definície daňového výdavku nie je ani časová viazanosť daňového výdavku. To znamená, že efekt z obstarania loga (príjem) sa môže prejaviť až v budúcnosti, teda nie už v zdaniteľnom období, v ktorom bol výdavok vynaložený, alebo v bezprostredne nasledujúcom zdaniteľnom období. Výdavok sa nestáva daňovým výdavkom až keď je možné reálne identifikovať jeho prínos vo forme príjmu. Preto pokiaľ súd prvého stupňa ako aj žalovaný prihliadali v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti daňového výdavku na obstaranie loga na výšku príjmu žalobcu v roku 2011, taký postup žalobca označil za rozporný s ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“)

Ďalšia vada, ktorú namietal žalobca je absencia prvostupňového daňového konania, ktorá v spojení s namietaným postupom správcu dane mala za následok odňatie možnosti žalobcovi preukázať skutočnosti nejasné správcovi dane pre správne určenie výšky daňovej straty. Na túto vadu konania mal súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu prihliadnuť v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž-o-KS 139/2005 zo dňa 24.11.2006, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že samotná daňová kontrola nemôže a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila prvostupňové daňové konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami účastníka konania. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008 uviedol, že protokol z daňovej kontroly možno považovať za prvý úkon, na základe ktorého sa účastník konania dozvie, k čomu správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel. Ide teda o prvý úkon, z ktorého je daňovému subjektu zrejmé, ako vec správca dane skutkovo a právne posúdil. Až po oboznámení sa s protokolom môže daňový subjekt reagovať na vzniknutú situáciu, čo mu má umožniť práve daňové konanie, v ktorom má byť daňovému subjektu umožnené vyjadriť sa k veci pred vydaním rozhodnutia. Žalobcovi bola však možnosť vyjadriť sa odopretá, keďže prvostupňové daňové konanie vôbec neprebehlo. Za právo účastníka vyjadriť sa v daňovom konaní nemožno považovať právo kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu z daňovej kontroly. Správca dane pristúpil k vydaniu platobného výmeru výlučne na podklade protokolu z daňovej kontroly. Žalobca poukázal na to, že k námietke žalobcu o tom, že neprebehlo prvostupňové konanie, súd prvého stupňa žiadne stanovisko nezaujal.

Žalobca ďalej namietal rozpor napadnutého rozhodnutia žalovaného s § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane mal v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí uviesť odkaz na ustanovenie § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., čo však neurobil.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení k žalobe a k bodu 2 odvolania, týkajúceho sa tvrdenia žalobcu, že súčasťou legálnej definície daňového výdavku nie je aj jeho ziskovosť, resp. výnosnosť uviedol, že to ani nikdy netvrdil. Len poukázal na to, že od vzniku spoločnosti (za roky 2009, 2010, 2011, 2012) daňový subjekt ani raz nevykázal kladný hospodársky výsledok, a to ani za zdaňovacie obdobia, v ktorých obchodoval s takou komoditou, akou boli alkoholické nápoje, čím sa vzdialil od definície podnikania uvedenej v ustanovení § 2 Obchodného zákonníka. K bodu 3 odvolania žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010, z ktorej vyhotovil protokol č. 9712401/5/1149071/2012/Pov zo dňa 21.06.2012 a dodatok k protokolu zo dňa 08.08.2012. Následne vydal platobný výmer č. 9712401/5/2256536/2012/Pov zo dňa 20.08.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 0,- € a znížil vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za toto zdaňovacie obdobie zo sumy 39.888,58 € na sumu 19.720,48 €. Jedným z dôvodov zníženia vykázanej straty bolo neuznanie sumy 19.000,- € bez DPH za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti na základe dodávateľskej faktúry DF10209 oddodávateľa ALNES, s.r.o. v daňových výdavkoch z dôvodu porušenia ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. Správca dane v odôvodnení napadnutého platobného výmeru okrem iného uviedol, že k uskutočneniu dodania tejto služby došlo v čase keď žalobca ukončoval svoju obchodnú činnosť týkajúcu sa nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov. Zároveň v tomto období došlo aj k postupnému odpredaju skladových zásob tovaru. Správca dane okrem iného konštatoval, že medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou ALNES, s.r.o. došlo k inému prepojeniu za účelom zvýšenia daňovej straty. Pri posudzovaní oprávnenosti nákladov na grafický návrh a výrobu loga správca dane vyhodnotil skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri výkone daňovej kontroly, a to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal súvislosť medzi používaním grafického návrhu a loga spoločnosti s príjmami žalobcu, že žalobca nezískal v ďalšom období nových odberateľov, že v nasledujúcom zdaňovacom období roku 2011 nedošlo k prírastku tržieb, dokonca nedošlo ani k zachovaniu tržieb na rovnakej úrovni, ale došlo k výraznému poklesu celkových tržieb, ktoré boli nižšie takmer o 99% v porovnaní s predchádzajúcim zdaňovacím obdobím a k útlmu podnikateľskej činnosti a že náklady na výrobu grafického návrhu a loga spoločnosti sú takmer stonásobne vyššie v porovnaní so zistenou trhovou cenou rovnakého predmetu plnenia. Z verejne dostupných zdrojov správca dane zistil cenníky za ponúkané služby, a to návrh loga 45,- €, maximálne 3 návrhy; návrh loga, manuál + CD 200,- €, 5 logo návrhov, nelimitovaný počet korektúr, nelimitovaná škála farieb 240,- €. Z týchto dôvodov správca dane konštatoval porušenie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ v nadväznosti na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. z dôvodu nepreukázania súvislosti nákladov za grafický návrh a výrobu loga so zdaniteľným príjmom daňového subjektu.

Podľa § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 1 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Podľa § 15 ods. 13 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Podľa § 15 ods. 13 veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb. dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla.

Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak. Rovnako správca dane platobným výmerom vyrozumie daňový subjekt o určenej dani podľa pomôcok a určenej dani dohodou, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon inak.

Podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo dodatočnom hlásení, alebo od dane vyrubenej správcom dane.

Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie musí obsahovať najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená. Podľa § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

Podľa § 17 ods. 22 zákona č. 595/2003 Z.z. pri zisťovaní daňovej straty sa postupuje rovnako, ako pri zisťovaní základu dane.

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom zdaňovacom období na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom zdaňovacom období daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.

Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom zdaňovacom období daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z uvedeného vyplýva, že v rámci administratívneho konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu.

Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje aj s jeho odôvodnením, ktoré je úplné, výstižné, a preto nebude opakovať pre účastníkov konania známe fakty a len na doplnenie dodáva.

Súd prvého stupňa považoval za neopodstatnené námietky žalobcu zamerané k neuznaniu výdavku 19.000,- € bez DPH za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že naplnenie vecnosti výdavku vyplýva zo samotnej povahy výdavku na výrobu loga spoločnosti, ktorý nemôže slúžiť inému účelu ako dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Správca dane toto považoval za nepostačujúce, preto žalobca správcu dane požiadal o usmernenie, ako si predstavuje ďalšie dokazovanie vo vzťahu k tejto skutočnosti. Správca dane na jeho žiadosť nereagoval. K tejto námietke žalobcu senát odvolacieho súdu uvádza, že správca dane nemá povinnosť usmerňovať daňové subjekty ohľadom preukazovania skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. V súlade s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi, avšak z toho nevyplýva povinnosť, že má daňové subjekty usmerňovať pri preukazovaní rozhodných skutočností. Senát odvolacieho súdu uvádza, že správca dane mohol v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu zaslať odpoveď s pozitívnym alebo negatívnym obsahom, avšak skutočnosť, že správca dane na žiadosť žalobcu nereagoval sama o sebe nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nepostačuje všeobecné tvrdenie na čo slúži logo spoločnosti, ale pre uznanie výdavkov za logo za daňový výdavok je nevyhnutné tvrdiť a aj preukázať jeho konkrétne prepojenie s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Žalobca mohol predložiť dôkazy, akým spôsobom použil predmetné logo vo svojej podnikateľskej činnosti, bez toho, aby zaťažoval svojich obchodných partnerov, príp. akej cieľovej skupine bolo predmetné logo určené. Nepostačuje len tvrdenie, že logo už z povahy veci nemôže slúžiť inému účelu ako dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov, je potrebné aj preukázať spôsob jeho použitia, resp. iné spôsoby, ktoré daňový subjekt pri používaní loga a svojej podnikateľskej činnosti uplatnil. Práve naopak, správca dane zistil, že žalobca prestal v októbri 2010 vykonávať predaj tovaru a taktiež nebolo zistené poskytovanie služieb žalobcom. Správca dane taktiež preveroval primeranosť výšky vynaložených nákladov v sume 19.000,- € bez DPH a dospel k záveru o neadekvátnosti vynaloženej sumy za predložené výstupy k predmetnému logu. Správca dane porovnával obdobné náklady na obstaranie loga, čím dospel taktiež k záveru o neprimeranosti vynaloženej sumy 19.000,- €.

Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že daňový výdavok neslúži len na udržanie či zvýšenie príjmov daňového subjektu, ale tiež na dosiahnutie či zabezpečenie príjmu. V roku 2011 boli síce príjmy žalobcu nižšie, nie však nulové, z čoho vyplýva, že žalobca si príjem zabezpečil. Namietal, že súčasťou legálnej definície daňového výdavku nie je aj jeho ziskovosť, resp. výnosnosť. Žalovaný od žalobcu nepožadoval, že s daňovým výdavkom musí byť spojená jeho ziskovosť, resp. výnosnosť. Žalovaný poukázal len na tú skutočnosť, že žalobca od svojho vzniku ani raz nevykázal kladný hospodársky výsledok. Skutočnosť, že správa dane neuznal predmetné logo ako daňový výdavok nezávisela od toho, či daňový subjekt dosiahol vyšší zisk, ani nevyžadoval časovú viazanosť daňového výdavku a príjmu, avšak bolo potrebné, aby žalobca v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v súvislosti s § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. preukázal, že predmetné logo malo súvislosť so zdaniteľným príjmom. Žalobca namietal, že efekt z obstarania loga sa môže prejaviť až v budúcnosti, avšak nepreukázal, akým spôsobom malo byť predmetné logo využité, resp. aký bol ďalší účel jeho použitia.

Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že súd prvého stupňa neprihliadal na tie vady konania, ktoré mohli maťvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Namietanou vadou je absencia prvostupňového daňového konania. Žalovaný v tejto súvislosti konštatoval, že vzhľadom na zabezpečenie všetkých práv a povinností žalobcu na splnenie jeho dôkaznej povinnosti v priebehu výkonu daňovej kontroly, zákonodarca priznal vyrubovaciemu konaniu špecifický, prísne formálny charakter, ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru v lehote ustanovenej v § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. do 15 dní od skončenia daňovej kontroly. S uvedeným sa senát odvolacieho súdu stotožňuje.

Poslednou námietkou žalobcu v podanom odvolaní bol rozpor napadnutého administratívneho rozhodnutia žalovaného s ustanovením § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v platobnom výmere uviedol ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo a to podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. vyrozumie správca dane o určenom základe a vyrubenej dani daňový subjekt platobným výmerom, ak nie je ustanovené inak. Pretože daň zistená po daňovej kontrole sa neodlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, správca dane vydal platobný výmer podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Možno sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že výrok rozhodnutia správcu dane a žalovaného zodpovedá § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.