Najvyšší súd

3 Sžf 69/2007

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jany Zemkovej PhD.

v právnej veci žalobcu: P. H., s.r.o., so sídlom H., zastúpený: JUDr. R. K., advokát, H., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/221/10799-

63844/2006/991909-r zo dňa 04.09.2006 a č. I/221/10803-63879/2006/991909-r zo dňa

04.09.2006, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici  

č.k. 23 S/228/2006-50 zo dňa 13.07.2007, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

č.k. 23 S/228/2006-50 zo dňa 13.07.2007   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi trovy odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/228/2006-50 bola

zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí správcu

dane a odvolacieho daňového orgánu, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH vo výške

2 323 280,-- Sk a 1 978 010,-- Sk za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2004 podľa § 49 ods. 2 zák.č. 222/2004 Z.z. Súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie zákona je v zásade

rovnaké ako čl. 17 ods. 1, 2 Smernice Rady EÚ č. 77/388/EMS zo dňa 17.05.1977,  

aj keď v článku 17 ods. 2 Smernice Rady EÚ nie je výslovne použitý termín „platiteľ“,  

avšak je v ňom uvedené, že ak tovar a služby sú použité pre účely ich zdaniteľných plnení,

z čoho vyplýva rovnaký záver, pretože zdaniteľné plnenia sa môžu dotýkať len platiteľov

alebo osôb podliehajúcich dani. Vzhľadom na to, že súd nepovažoval za potrebné  

pre vynesenie rozsudku rozhodnutie Súdneho dvora ES o predbežnej otázke tak, ako žiadal

žalobca, súd nepožiadal Súdny dvor, aby o tejto otázke rozhodol. V konaní bolo nesporne

preukázané, že žalobca prijaté služby a tovar nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ

dane z pridanej hodnoty, pretože tak urobil ešte v období, keď nebol platiteľom dane,

v dôsledku čoho rozhodnutia správcu dane a žalovaného o nepriznaní odpočítania dane boli

vydané v súlade so zákonom, ako aj v súlade so Šiestou smernicou Rady.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu žiadal jeho zmenu a zrušenie

rozhodnutí daňových orgánov pre nezákonnosť spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení

veci. Žalobca dôvodil tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici podľa názoru žalobcu zotrval

na nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 49 ods. 2 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorá je v rozpore s článkom 17 ods. 1, 2

písm. a/ a článkom 18 ods. 1 písm. a/ Smernice Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977.

Žalobca je tiež toho názoru, že Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne interpretoval

ustanovenie článku 17 ods. 2 písm. a/ Smernice Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977,  

keď vo vzťahu k pojmu „zdaniteľné plnenia“ v ňom použitom uviedol, že „zdaniteľné plnenia

sa môžu dotýkať len platiteľov alebo osôb podliehajúcich dani“ a zotrval na dôvodoch

uvedených v samotnej žalobe, pričom skutkové zistenia nenamietal.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojom vyjadrení k žalobe.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu v medziach a z dôvodov uvedených v odvolaní a dospel k záveru,  

že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Najvyšší súd s poukazom na § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (v znení

účinnom od 15.10.2008), ďalej len OSP, rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd v predmetnej veci vychádzajúc  

zo skutkových zistení daňových orgánov, ktoré žalobou neboli dotknuté, vec správne posúdil

a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi krajského súdu a považuje ich za svoje vlastné.

K obsahu podaného odvolania odvolací súd len dodáva, že ani v podanej žalobe,  

ale ani v odvolaní, žalobca neuviedol skutočnosti, tvrdenia a právne úvahy, na základe

ktorých by bolo dôvodné konštatovať nesprávnu aplikáciu § 49 ods. 2 zákona o DPH  

a jej rozpor s čl. 17 ods. 1, 2 písm. a/ a čl. 18 ods. 1 písm. a/ Šiestej smernice. Žalobca

nevyvrátil skutkové zistenie, že prijaté fakturované plnenia nepoužil pre uskutočnenie svojich

zdaniteľných plnení ako platiteľ, pretože plnenia sa viazali na obstaranie predaja pozemkov,

ktoré predal žalobca jednoznačne ešte pred obdobím, v ktorom sa stal platiteľom dane.  

Preto z odmeny vyplatenej na podklade posudzovaných daňových dokladov – faktúr,

v súvislosti so sprostredkovaním predaja pozemkov, nevznikol žalobcovi nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty, pretože platba za plnenia, ktoré mu boli poskytnuté

(sprostredkovanie predaja pozemkov) ako neplatiteľovi dane z pridanej hodnoty, bola

zrealizovaná až následne po dodaní zdaniteľného plnenia pričom rozhodujúcou udalosťou

na určenie obdobia, do ktorého je potrebné zahrnúť uvedený zmluvný vzťah na vznik

daňového nároku, je v tomto prípade dátum predaja pozemkov resp. „dodania

sprostredkovacích činností súvisiacich s predajom pozemkov“ a to aj s poukazom na článok

10 ods. 1 a 2 Šiestej smernice Rady zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty:

jednotný základ ich stanovenia (77/388/EHS), podľa ktorého:

a) Pojem „zdaniteľný prípad“ predstavuje udalosť, na základe ktorej sú splnené právne

podmienky potrebné na vznik daňového nároku.

b) „Daňový nárok“ vzniká, keď sa daňový úrad podľa zákona stane v danom momente

oprávneným požadovať daň od osoby povinnej túto daň zaplatiť, odhliadnuc od toho,

že časť platby sa môže odsunúť.

Podľa článku 10 ods. 2 citovanej smernice zdaniteľný prípad a daňový nárok

vzniknú, keď sa dodá tovar alebo poskytnú služby. Dodávky tovaru, ktoré nie sú uvedené

v článku 5 (4) b/ (čl. 5 (4) b/ sa vzťahuje na skutočné odovzdanie tovaru zo zmluvy

o prenájme tovaru a zo zmluvy o predaji tovaru na splátky) a poskytovanie služieb,  

z ktorých vyplývajú následné účtovné výkazy, alebo platby sa budú považovať za ukončené v okamihu, keď skončí obdobie, ku ktorému prislúcha takýto účtovný výkaz alebo platba.

Ak sa však má platba uskutočniť na účet pred dodaním tovaru alebo pred poskyt-

nutím služieb, daňový nárok vznikne po prevzatí platby.

Z uvedeného je nesporné, že za zdaniteľný prípad, u ktorého sú splnené právne

podmienky v zmysle citovanej smernice na vznik daňového nároku, možno považovať taký

prípad – realizáciu plnenia alebo samotnú platbu, ak je zrealizovaná ešte pred dodaním tovaru

alebo služieb.

Na podklade skutkových zistení je teda nesporné, že v tomto prípade samotné

plnenie (dodanie a poskytovanie služieb) predchádzalo ich zaplateniu, čiže zdaniteľný prípad

v tomto prípade v zmysle článku 10 uvedenej smernice vznikol ešte v čase predchádzajúcom

obdobiu, v ktorom sa žalobca stal platcom DPH a z uvedených dôvodov v tejto časti

postupovali daňové orgány zákonne a krajský súd vecne správne rozhodol, keď potvrdil

rozhodnutie žalovaného.

Rovnako aj v druhom prípade sa telekomunikačné služby spotrebovali a boli použité

na účely podnikania v čase pred registráciou žalobcu ako platiteľa dane. Na základe

uvedeného žalobca nesplnil podmienky na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona

o DPH a nevznikol mu nárok na odpočítanie dane uplatnený v zdaňovacom období III.

štvrťrok 2004 tak, ako je uvedené v rozhodnutiach správcu dane aj žalovaného i krajského

súdu.

Odvolací súd síce prihliadol na námietku, ktorú uplatnil žalobca v odvolaní,  

ktorou sa domáhal priameho účinku Smernice Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977,  

avšak na tento prípad nebolo možné priamo aplikovať články 17 ods. 1, 2 písm. a/, článok 18

ods. 1 písm. a/ citovanej smernice, ktorých priamej aplikácie sa žalobca domáhal,  

pretože tu neboli splnené primárne podmienky na vznik priameho účinku smernice  

a to z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky vzniku daňového nároku podľa článku 10

citovanej smernice na to, aby predmetné posudzované plnenia mohli byť dôvodom na vznik

práva na odpočítanie dane podľa článku 17 ods. 1 citovanej smernice pre žalobcu,  

keďže predaj pozemkov a s ním súvisiace služby sprostredkovateľa boli zrealizované v čase,

keď žalobca nebol registrovaným platcom DPH a neboli tak splnené právne podmienky   na vznik daňového nároku.

Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny a to z vyššie uvedených dôvodov poukazujúc

aj na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 246c OSP a § 224 ods. 1 OSP a v spojení  

s § 250k ods. 1 veta prvá tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho

konania, keďže v odvolacom konaní úspech nemal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 19. novembra 2008

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková