Najvyšší súd

3 Sžf 68/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Idy Hanzelovej, v právnej veci

žalobcu: D. Z. P., a.s., E., zastúpená: A., spol. s r.o., B., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

rozhodnutia žalovaného č. I/221/10941-61402/2008/990390-r zo dňa 25.07.2008, konajúc

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/197/2008-90 zo dňa

29.01.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 1S/197/2008-90 zo dňa 29. januára 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/221/10941-61402/2008/990390-r zo dňa 25. júla 2008 v spojení s rozhodnutím Daňového

úradu pre vybrané daňové subjekty č. 500/230/9724/08/Adač zo dňa 11. apríla 2008  

z r u š u j e   podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 250j ods. 3 OSP a vec   v r a c i a  

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania   132,39 €  

do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet spoločnosti A., spol. s r.o., B.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave č.k. 1S/197/2008-90 zo dňa

29.01.2009 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/221/10941-61402/2008/990390-r zo dňa 25.07.2008, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len správca dane)  

č. 500/230/9724/08/Adač zo dňa 11.04.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi  

za zdaňovacie obdobie od 01.10.2005 do 31.12.2005 – rozdiel dane z príjmu právnických

osôb za rok 2005 vo výške 9 055 675,-- Sk, keďže správca dane žalobcovi za uvedené

zdaňovacie obdobie znížil daňovú stratu zo sumy 594 517 279,-- Sk na 0,-- Sk a určil základ

dane 47 661 448,-- Sk, keďže pri tvorbe opravných položiek k pohľadávkam pri dodržaní

zásady opatrnosti, ktorú účtovným jednotkám stanovuje zákon o účtovníctve, sa musia brať

do úvahy všetky riziká, straty a znehodnotenia. Až po pozitívnom vyhodnotení dostupných

informácií o rizikových pohľadávkach, je možné pristúpiť k rozpusteniu opravných položiek.

Žalobca rozpustil opravné položky dňa 31.12.2005 a zároveň v ten istý deň vytvoril  

k tým istým pohľadávkam opravné položky. Postup žalobcu nenasvedčuje tomu,  

že pri vyhodnocovaní rizík postupoval v zmysle ustanovení zákona o účtovníctve a zásady

opatrnosti pri posudzovaní rizík, strát a znehodnotenia pohľadávok. Žalobca v žalobe uviedol,

že kľúčovou otázkou výkladu ustanovenia § 26 ods. 3 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu je, či zdravotná poisťovňa môže náklady na tvorbu

opravných položiek k pohľadávkam, ktoré na ňu prešli z doterajšej zdravotnej poisťovne

v procese transformácie na akciovú spoločnosť, zahrnúť do svojich daňových výdavkov.

Krajský súd v Bratislave z ustanovení zákona o dani z príjmov, najmä z § 20 ods. 3,  

§ 20 ods. 19 a § 52 ods. 51 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov ustálil, že žalobca nemal

tvoriť opravné položky k pohľadávkam, ktoré na neho prešli z doterajšej zdravotnej poisťovne

v procese transformácie vzhľadom na to, že opravné položky k pohľadávkam už boli

vytvorené v doterajšej zdravotnej poisťovni. Zrušenie celkového objemu opravných položiek

a ich opätovné vytvorenie nie je možné zdôvodňovať verným zobrazením výsledku

hospodárenia, nakoľko toto verné zobrazenie výsledkov hospodárenia malo byť v tomto

prípade vykonané prostredníctvom analytickej evidencie k príslušným účtom opravných

položiek a nie vykonaním účtovnej operácie v rozpore s ustanoveniami zákona o účtovníctve.

Opätovným vytvorením opravných položiek bol základ dane neoprávnene znížený o výšku

týchto novovytvorených opravných položiek. Uvedené vyplýva z § 52 ods. 51 zákona o dani

z príjmov, podľa ktorého sa do základu dane zdravotnej poisťovne nezahŕňa rozpustenie

opravných položiek, ktoré boli vytvorené pred vznikom zdravotnej poisťovne. Rovnako  

by súčasťou základu dane nebol ani náklad z titulu tvorby opravných položiek, pretože  

by sa o tvorbe opravných položiek neúčtovalo. Z uvedeného je zrejmé, že z dôvodu

nesprávneho účtovania opravných položiek bol základ dane neodôvodnene znížený o sumu

zodpovedajúcu výške novovytvorených opravných položiek oproti základu dane, ktorý by bol

vyčíslený, keby sa opravné položky účtovali v súlade so zákonom o účtovníctve a postupmi

účtovania pre poisťovne. Žalobca pri zistení zníženej hodnoty prevzatých pohľadávok mal

postupovať podľa platných predpisov a dotvoriť už vytvorené opravné položky k týmto

pohľadávkam. Tvorbu opravných položiek je potom možné v súlade s ustanovením § 20  

ods. 19 zákona o dani z príjmov zahrnúť do daňových výdavkov. Výšku a rozsah ustanovuje

všeobecne záväzný právny predpis Ministerstva zdravotníctva SR.

Krajský súd vyslovil názor, že správca dane postupoval správne, keď vydal dodatočný

platobný výmer, podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod l zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov, ktorým vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie  

od 01.10.2005 do 31.12.2005 v sume 9 055 675,-- Sk.

Vzhľadom na uvedené sa súd nestotožnil s námietkami a právnym názorom žalobcu

uvedeným v žalobe a pretože nezistil ani také vady konania, ktoré by mohli mať z procesného

hľadiska vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca uvádzajúc, rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia  

§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len OSP, a preto žalobca navrhuje,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 29.01.2009, č.k. 1S/197/2008-90 podľa ustanovenia § 220 OSP zmenil

a rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/221/10941-

61402/2008/990390-r zo dňa 25.07.2008 a dodatočný platobný výmer Daňového úradu  

pre vybrané daňové subjekty číslo 500/230/9724/08/Adač zo dňa 11.04.2008 zrušil, vrátil vec

Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a uložil žalovanému

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Odvolateľ poukázal na zásadu opatrnosti a gramatický výklad ustanovenia § 26 ods. 3

tretej vety za bodkočiarkou zákona o účtovníctve uvádzajúc, že zásada opatrnosti sa uplatňuje

pri oceňovaní majetku v rámci zostavenia účtovnej závierky a to ku dňu, ktorému sa táto

účtovná závierka zostavuje. Zohľadňuje predpokladané riziká straty, ktoré sa týkajú majetku

a záväzkov a ktoré sú známe ku dňu zostavenia účtovnej závierky. Zníženie hodnoty sa musí

zohľadniť vždy bez ohľadu na to, či výsledkom hospodárenia za účtovné obdobie je zisk

alebo strata.

Zákonodarca však v tomto ustanovení nevyjadril explicitne, že zánik rizika má byť

jediným prípustným dôvodom na zrušenie vytvorených opravných položiek. Ak by tak chcel

urobiť, mohol v ust. § 26 ods. 3 tretia veta za bodkočiarkou zákona o účtovníctve použiť

slovo „len“ alebo iné slovo podobného významu (predmetné ustanovenie by potom znelo

nasledovne: „tieto opravné položky sa zrušia, len ak zanikne riziko, na ktoré boli vytvorené“).

Z uvedeného vyplýva, že adekvátnym (doslovným) gramatickým výkladom ust. § 26 ods. 3

tretia veta za bodkočiarkou zákona o účtovníctve možno dospieť k záveru, že toto ustanovenie

neobsahuje taxatívny výpočet dôvodov na zrušenie opravných položiek, ale len jeden

obligatórny dôvod na takýto postup. To znamená, že v prípade zániku rizika, na ktoré boli

opravné položky vytvorené, je účtovná jednotka povinná tieto opravné položky zrušiť,  

ale môže tak urobiť aj z iných dôvodov (samozrejme, len ak dodrží zásadu verného

a pravdivého zobrazenia). Akýkoľvek iný význam prisúdený posudzovanému ustanoveniu

zákona o účtovníctve by už musel byt' výsledkom použitia extenzívneho (rozširujúceho)

výkladu.

Ako uviedol aj žalovaný v odôvodnení rozhodnutia žalovaného (str. 9) a ako vyplýva

aj z dôvodovej správy k návrhu zákona o účtovníctve, ustanovenie § 26 ods. 3 zákona

o účtovníctve má svoj pôvod v článku 39 ods. 1 Štvrtej smernice Rady č. 78/660/EHS  

z 25. júla 1978 o ročnej účtovnej závierke niektorých typov spoločností, vychádzajúc z článku

54 ods. 3 písm. g/ zmluvy (ďalej „štvrtá smernica“). To znamená, že ust. § 26 ods. 3 zákona

o účtovníctve je potrebné vykladať tak, aby bolo v súlade s článkom 39 ods. 1 Štvrtej

smernice a v pochybnostiach tiež tak. že transponovaný článok 39 ods. 1 Štvrtej smernice

obsahovo neprekračuje.

Článok 39 ods. 1 Štvrtej smernice upravuje nasledovné pravidlá pre oceňovanie

obežného majetku, ktorého súčasťou sú aj pohľadávky:

a) Obežný majetok sa musí oceniť obstarávacími alebo výrobnými nákladmi bez toho,

aby tým boli dotknuté ustanovenia písmen b/ a c/.

b) K predmetom obežného majetku možno vykonať oprávky s cieľom dať týmto aktívam

nižšiu trhovú hodnotu alebo v osobitných prípadoch inú nižšiu hodnotu, ktorá im patrí

ku dňu závierky.

c) Členské štáty môžu povoliť mimoriadne oprávky, pokiaľ sú potrebné na základe

primeraného obchodného odhadu, aby sa vylúčilo, že by sa v blízkej budúcnosti

muselo ocenenie týchto položiek meniť v dôsledku kolísania hodnoty. Výška týchto

oprávok sa musí samostatne uviesť vo výkaze ziskov a strát alebo v poznámkach.

d) Ocenenie na nižšiu hodnotu uvedené v písmenách b/ a c/ sa nesmie zachovať,  

ak dôvody na jeho existenciu už pominuli.

e) Ak pri predmetoch obežného majetku bolí vykonané mimoriadne oprávky len na účely

daňových predpisov, výška a dôvody oprávok musia byť uvedené v poznámkach.

Odvolateľ ďalej uviedol, poukazujúc na článok 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej

len Ústava SR, že ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná

jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná potom v súlade s článkom 152

ods. 4 Ústavy SR, jej obsah nie je s obsahom princípu právneho štátu, vyjadreným v článku 1

Ústavy SR (PL.ÚS 19/18). Poukazujúc na uvedené, pokiaľ by bol v danom prípade

mysliteľný širší výklad ustanovenia § 26 ods. 3 tretia veta za bodkočiarkou zákona

o účtovníctve tak, že toto ustanovenie neumožňuje zrušiť opravné položky z iného dôvodu,

než je zánik rizika, na ktoré boli vytvorené, takýto výklad by bol v rozpore so zásadou zákazu

neprimerane rozširujúceho výkladu verejnoprávnych noriem. Pochybnosti pri výklade

posudzovaného ustanovenia nútia orgány verejnej moci v súlade so zásadou in dubio mitius

postupovať voči účtovným jednotkám miernejšie a toto ustanovenie vykladať tak,  

že v prípade zániku rizika, na ktoré boli opravné položky vytvorené, sú účtovné jednotky

povinné opravné položky zrušiť, čo však nevylučuje zrušenie z iného dôvodu.

Napriek skutočnosti, že výnos súvisiaci s pohľadávkou nebol zdanený doterajšou

zdravotnou poisťovňou, zákonodarca zákonom č. 660/2005 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal  

aj zákon o dani z príjmov, transformovaný zdravotným poisťovniam explicitne umožnil

(ustanovenie § 19 ods. 3 písm. f/, § 20 ods. 2 písm. f/, § 20 ods. 17 a § 20 ods. 19 zákona o dani z príjmov a ustanovenie § 3 a§ 4 vyhlášky ministerstva zdravotníctva č. 161/2006 Z.z.,

ktorou sa ustanovuje rozsah a výška tvorby technických rezerv a opravných položiek

pohľadávkam, ktoré je možné zahrnúť do daňových výdavkov zdravotných poisťovní, ďalej

vyhláška MZ), aby tvorbu opravných položiek k pohľadávkam, ktoré na ne prešli

z doterajších zdravotných poisťovní zahrnuli do svojich daňovo uznaných nákladov.

Zákonodarca uvedenou novelou zároveň transformovaným zdravotným poisťovniam umožnil

do základu nezahrnúť rozpustenie opravných položiek k pohľadávkam vytvoreným

doterajšími zdravotnými poisťovňami (§ 52 ods. 51 zákona o dani z príjmov).

Odvolateľ ďalej poukázal na poznámku pod čiarou k odkazu č. 93a/, na ktoré sa odvoláva

ustanovenie § 20 ods. 17 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého z opravných položiek

vytváraných zdravotnými poisťovňami 93a/ vymedzuje tie opravné položky, ktorých tvorba je

daňovým výdavkom a špecifikáciou pohľadávok, ku ktorým sa opravné položky tvoria.

Uviedol, že poznámka pod čiarou k poznámke č. 93a/ pritom znie nasledovne „§ 2 zákona  

č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov“.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom pri podaní

daňového priznania za zdaňovacie obdobie končiace dňom 31.12.2005 znie takto: „Zdravotná

poisťovňa je akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely

verejného zdravotného poistenia, ktorá vykonáva verejné zdravotné poistenie na základe

povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia“.

Podľa § 20 ods. 19 zákona o dani z príjmov tvorbu opravných položiek

k pohľadávkam podľa ods. 17 možno zahrnúť do daňových výdavkov v rozsahu a do výšky

ustanovenej všeobecným právnym predpisom, ktorý vydá ministerstvo zdravotníctva, najviac

však do 100% menovitej hodnoty pohľadávky bez jej príslušenstva. Všeobecne záväzným

právnym predpisom uvedeným v § 20 ods. 19 zákona o dani z príjmov je vyhláška

ministerstva zdravotníctva zákon č. 161/2006 Z.z.

Odvolateľ na záver odvolania zdôraznil:

1. Ustanovenie § 26 ods. 3 zákona o účtovníctve umožňuje účtovnej jednotke zrušiť

vytvorené opravné položky aj z iného dôvodu, ako je zánik rizika, na ktoré boli

vytvorené, ak to nebude v rozpore so zásadou verného a pravdivého zobrazenia.

Žalobca postupoval v súlade s týmto ustanovením zákona o účtovníctve, keď ku dňu

31.12.2005 rozpustil v prospech účtovných výnosov opravné položky vytvorené  

na pohľadávky, ktoré na neho prešli z doterajšej zdravotnej poisťovne v rámci procesu

transformácie na akciovú spoločnosť, a následne, po preskúmaní hodnoty pohľadávok,

opätovne tieto opravné položky k tomu istému dňu vytvoril na ťarchu účtovných

nákladov. Takýto postup totiž nebol v rozpore so zásadou verného a pravdivého

zobrazenia, ani so zásadou opatrnosti

2. Ustanovenia § 20 ods. 2 písm. f/, ods. 17 a ods. 19 umožňujú daňovníkovi, ktorým je

zdravotná poisťovňa, aby zahrnul do svojich daňových výdavkov aj náklady na tvorbu opravných položiek k pohľadávkam, ktoré na ňu prešli z doterajšej zdravotnej

poisťovne v procese transformácie na akciovú spoločnosť. Žalobca postupoval

v súlade s týmito ustanoveniami zákona o dani z príjmov, keď pri zisťovaní základu

dane za zdaňovacie obdobie končiace dňom 31.12.2005 znížil výsledok hospodárenia

o výnosy z rozpustenia opravných položiek k pohľadávkam, ktoré na neho prešli

z doterajšej zdravotnej poisťovne pri jej transformácii na akciovú spoločnosť,

a zahrnul náklady na tvorbu opravných položiek k týmto pohľadávkam do svojich

daňových výdavkov.

3. Právny názor žalovaného, z ktorého vychádza rozhodnutie žalovaného, je v rozpore

so závermi uvedenými v bodoch l a 2, a preto je tento právny názor nesprávny

a rozhodnutie, ktoré z neho vychádza, nezákonné. Ak by žalovaný otázku týkajúcu  

sa rozpustenia a tvorby opravných položiek a otázku zahrnutia nákladov na tvorbu

opravných položiek do daňových výdavkov posúdil v súlade so zákonom, nemohol

by na základe odvolania žalobcu potvrdiť dodatočný platobný výmer.

4. Podobne aj právny názor správcu dane, z ktorého vychádza dodatočný platobný

výmer, je v rozpore so záverom uvedeným v bode 1 a preto je tento právny názor

nesprávny a dodatočný platobný výmer nezákonný. Ak by správca dane posúdil

otázku týkajúcu sa rozpustenia a tvorby opravných položiek v súlade so zákonom,  

za zdaňovacie obdobie od 01.10.2005 do 31.12.2005 by žalobcovi nemohol znížiť

daňovú stratu zo sumy 594 517 279,-- Sk na 0,-- Sk, určiť mu základ dane vo výške

47 661 448,-- Sk, a teda ani vyrubiť rozdiel dane z príjmov právnických osôb vo výške

9 055 675,-- Sk.

5. Právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, z ktorého vychádza napadnutý rozsudok,

je taktiež nesprávne. Vyplýva to zo záverov uvedených v bodoch l a 2 a konkrétnejšie

aj z toho, že rozpustenie a opätovná tvorba opravných položiek k pohľadávkam

účtovnej jednotky uskutočnené ku dňu zostavenia účtovnej závierky nie je v rozpore

so zásadou opatrnosti a že opätovná tvorba opravných položiek k pohľadávkam,

ktoré na zdravotnú poisťovňu prešli z doterajšej zdravotnej poisťovne v procese

transformácie, nemôže byť v rozpore so zákonom o dani z príjmov (keďže tento zákon

nijakým spôsobom neupravuje podmienky tvorby opravných položiek k pohľadávkam,

ale len podmienky zahrnutia nákladov na tvorbu takýchto opravných položiek  

do daňových výdavkov). Ak by súd prvého stupňa vychádzal zo správneho právneho

posúdenia veci, nemohol by žalobu žalobcu zamietnuť', ale musel by rozhodnutie

žalovaného aj dodatočný platobný výmer zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie

konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že má za to, že predmetné

rozhodnutie odôvodnil dostatočne a vyčerpávajúco sa vysporiadal s námietkami uvedenými

v žalobe; v predmetnej veci zaslalo na Krajský súd v Bratislave vyjadrenie k žalobe  

č. I/221/16052-91424/2008/990390, v ktorom sa vysporiadalo s námietkami žalobcu

uvedenými v žalobe proti rozhodnutiu č. I/221/10941-61402/2008/990390-r zo dňa

25.07.2008 a stotožňuje sa so závermi Krajského súdu v Bratislave uvedenými v rozsudku  

č. 1S/197/2008-90 zo dňa 29.01.2009 v plnom rozsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP) postupom podľa  

§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP a následne potom,  

ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, a zrušil rozhodnutie žalovaného a správcu

dane (§ 250j ods.2 písm. a/ OSP a § 250j ods.3 OSP) z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci ako aj z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie správcu dane bolo vydané  

na základe neúčinného právneho predpisu.

Podľa § 26 ods. 3 veta druhá zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, opravné položky

sa vytvárajú pri prechodnom znížený hodnoty majetku; tieto opravné položky sa zrušia  

ak zanikne riziko, na ktoré boli vytvorené.

Zo znenia zákona č. 660/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z.z.

o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, s účinnosťou podľa čl. VI citovaného zákona od 01.01.2006, vyplýva,

že zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov bol pod č. 8 doplnený v § 52 o odseky 50 až 53,

z ktorých § 52 ods. 51 znie takto „do základu dane zdravotnej poisťovne 93a/ sa nezahŕňa

čerpanie a rozpustenie rezerv opravných položiek, ktoré boli vytvorené pred vznikom

zdravotnej poisťovne. 93a/“

S prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods. 51 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani

z príjmov, ktoré nadobudlo účinnosť až 01.01.2006, podľa názoru odvolacieho súdu,

nebolo možné uvedené ustanovenie zákona aplikovať na zdaňovacie obdobie 01.10.2005

do 31.12.2005, t.j. na zdaňovacie obdobie, ktoré predchádzalo nadobudnutiu účinnosti

tohto zákona. Uvedené pochybenie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhodnotil

podľa § 250j ods. 3 OSP ako dôvod na zmenu rozsudku krajského súdu podľa § 250ja ods. 3

veta prvá OSP, keďže rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane bolo vydané na základe

neúčinného právneho predpisu. Na posúdenie predmetného zdaňovacieho obdobia sú

relevantné právne predpisy účinné v roku 2005, teda aj na obdobie 01.10.2005 do 31.12.2005.

Následkom aplikácie neúčinného právneho predpisu daňové orgány nesprávne právne vec

posúdili, keďže v tomto prípade neaplikovali zákon o dani z príjmov v znení účinnom  

do 31.12.2005, čo bolo ďalším dôvodom na zmenu rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k. 1S/197/2008-90 zo dňa 29.01.2009 a na zrušenie rozhodnutia žalovaného zo dňa

25.07.2008 a správcu dane zo dňa 11.04.2008 (§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP

v spojení s § 246c ods. 1 OSP a § 224 ods. 1 a 2 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania ako aj trov konania

na súde prvého stupňa.

V tomto prípade bol rozsudok verejne vyhlásený dňa 21.01.2010. Súd termín

vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli (§ 156 ods.3 OSP) ako aj na internetovej

stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Žalobca v lehote tri dni od vyhlásenia

rozsudku súdu nepredložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia (§ 151 ods. 1 veta druhá OSP),

súd preto žalobcovi priznal na náhradu trovy tak, ako vyplývajú zo spisu ku dňu vyhlásenia

rozsudku. O vyhlásení rozsudku bola aj dňa 25.01.2010 telefonicky informovaná asistentkou

senátu 3S Najvyššieho súdu SR pracovníčka právneho zástupcu žalobcu Mgr. K., ktorá

žiadala o nahliadnutie do súdneho spisu, a to v súvislosti s uvedenou žiadosťou žalobcu zo

dňa 21.01.2010.

Súd priznal žalobcovi náhradu týchto trov: súdny poplatok za žalobu 2 000,-- Sk,  

t.j. 66,39 €, súdny poplatok za odvolanie 66 €, celkom 132,39 €.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 21. januára 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková