Najvyšší súd
3 Sžf 67/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej, v právnej
veci žalobcu: N., s.r.o., M., právne zastúpený: JUDr. V. P., advokát, M., proti žalovanému:
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/225/5879-60137/2007/991048-r zo dňa
19.07.2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.
2S/53/07-38 zo dňa 03.03.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č.k. 2S/53/07-38 zo dňa 03. marca 2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č.k. 2S/53/07-38 zo dňa 03.03.2009
zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
zo dňa 19.07.2007, č. I/225/5879-60137/2007/991048-r, ktorým potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Svidník (ďalej len správca dane) č. 737/230/155-4548/07/Vaň zo dňa
28.02.2007, ktorým bol znížený nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2006 o sumu 478 050,-- Sk a žalobcovi priznaný
nadmerný odpočet v sume -124 214,-- Sk.
Krajský súd vydaný rozsudok zdôvodnil tak, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami
správcu dane a žalovaného a dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú dôvodné.
Je nepochybné, že práce na hnuteľnom hmotnom majetku fyzicky vykonali slovenskí
dodávatelia pre žalobcu v rámci dohodnutých zmluvných vzťahov v Českej republike, pričom
išlo o daňové subjekty identifikované pre daň z pridanej hodnoty, ďalej aj DPH, v Slovenskej
republike. Námietka žalobcu, že tovar, na ktorom boli fyzicky vykonané práce v Českej
republike bol aj odoslaný firmou B., a.s., B., Česká republika mimo územie Českej republiky
neobstojí, pretože z potvrdenia zo dňa 19.02.2007 nevyplýva jednoznačný záver, že práve
zákazka, ktorú vykonával žalobca, bola vyvezená mimo územia Českej republiky, aj keď sa v
nej konštatuje, že väčšinu svojej výroby firma B., a.s., exportuje do zahraničia. Ide o doklad,
ktorý za jednoznačný dôkaz nemožno považovať, lebo nepotvrdzuje dodanie tovaru na
územie tretieho štátu.
S poukazom na vyššie uvedené je nepochybné, že tovar, na ktorom predmetné práce
vykonávali v rámci zmluvného vzťahu Š. M., M. B. a spoločnosť D. M., s.r.o., na základe
zmluvy o dielo pre žalobcu, nebol prepravený a ani odoslaný mimo členského štátu, kde sa
práce na tomto tovare fyzicky vykonali. Miestom dodania služby, ktorou je práca na
predmetnom tovare (zámočnícke práce) je teda to miesto, kde práce dodávatelia na základe
zmluvy o dielo vykonali, t.j. v Českej republike, preto dodanie uvedených služieb nie je
predmetom dane v tuzemsku v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o dani z pridanej
hodnoty a žalobcovi nárok na odpočet dane nevznikol.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu žaloby, posúdil
námietky žalobcu o jeho nezákonnosti ako nedôvodné, pretože dospel k záveru, že postup
žalovaného bol zákonný, a skutkový stav, z ktorého vychádzali správne orgány, bol
pre prijatý záver dostatočne zistený. Z týchto podstatných dôvodov krajský súd žalobu podľa
ust. § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým,
že prvostupňový súd sa po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia stotožnil
so skutkovými zisteniami správcu dane a žalovaného a dospel k záveru, že rozhodnutie
žalovaného je správne a zákonné, poukazujúc na:
• nepochybný skutkový stav,
• rozdielnosť výkladu ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty a výnimky z neho vyplývajúcej pre žalobcu,
• požiadavku zákonodarcu z dôvodu „ľahkej zneužiteľnosti“, aby platiteľ, ktorý nárok
na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok
na odpočítanie stanovil.
V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na skutočnosť, že ani podľa obsahu
administratívneho spisu žalovaného, žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe, ani z vyjadrení žalobcu a žalovaného
na pojednávaní vo veci, nikdy nebolo a nie je sporné odoslanie tovaru mimo územia Českej republiky a preto neobstojí ani záver, ktorý súd prvého stupňa vyvodil z obsahu potvrdenia
spoločnosti B., a.s. B. (Česká republika) zo dňa 19.02.2007 o tom, že z neho jednoznačne
nevyplýva, že práve zákazka, na ktorej boli žalobcovi dodané služby (práce na hnuteľnom
hmotnom majetku – zámočnícke práce na mostových žeriavoch) boli vyvezené mimo územia
Českej republiky. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide o doklad, ktorý za jednoznačný dôkaz
nemožno považovať, lebo nepotvrdzuje dodanie (súd mal zrejme na mysli odoslanie) tovaru
na územie tretieho štátu. Zrejme ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že potvrdenie
spoločnosti B., a.s. svojim obsahom preukazuje, že „... zákazky realizované žalobcom pre
firmu B., a. s., boli vyvezené mimo územia Českej republiky, z čoho je zrejmé, že išlo o
všetky zákazky, teda aj zákazku, pri ktorej si žalobca uplatnil žalovaným neuznaný nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty. Dôvetok tohto potvrdenia o tom, že spoločnosť B., a.s.,
väčšinu svojej výroby exportuje do zahraničia je vo vzťahu k potvrdeniu jednoznačnosti
vývozu zákaziek realizovaných žalobcom, teda aj zákazky v tomto prípade, nepodstatný.
Z uvedeného je zrejmé, že súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia nevychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, ktorým bolo preukázané odoslanie hnuteľného hmotného majetku (tovaru) mimo
územia Českej republiky, na ktorom boli žalobcovi dodané služby platiteľmi dane
identifikovanými pre daň v Slovenskej republike a ktorý je pre súd v zmysle ustanovenia
§ 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len OSP, rozhodujúci. Naopak súd prvého
stupňa nedôvodne spochybnil, to čo mali účastníci konania, teda aj žalovaný za dostatočne
preukázané a pri svojom rozhodovaní na túto, v danom prípade podstatnú skutočnosť
neprihliadol a v ďalšom posudzoval zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia
ako keby k odoslaniu (vyvezeniu) tovaru mimo územia Českej republiky nedošlo bez ohľadu
na to, že spornou medzi žalovaným a žalobcom bola len otázka určenia miesta dodania
služby, ak tovar výlučne v rámci zmluvných vzťahov žalobcu a jeho dodávateľov žalobca
neodošle alebo neprepraví mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky vykonali.
Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa žalobca vidí v jeho
nesprávnom výklade a použití ustanovenia § 16 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty
v danom prípade. Podľa názoru žalobcu citované ustanovenie 16 ods. 7 zákona o dani
z pridanej hodnoty neukladá podmienku určenia miesta dodania služby aby bol tovar
na ktorom boli dodané služby, ktorými sú práce na hnuteľnom hmotnom majetku, odoslaný
alebo prepravený mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky vykonali v rámci
zmluvných vzťahov dodávateľa a odberateľa, odberateľom. Poukázal na zákonodarcom
v tomto ustanovením použité zvratné zámeno „sa“ za bodkočiarkou, z ktorého je zrejmé,
že ak sa tovar neodošle alebo neprepraví mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky
vykonali, je miesto dodania služby členský štát, v ktorom sa služby fyzicky v konali. Nakoľko
v tomto ustanovení nie je použité osobné zámeno a ani iné slovné označenie, ktoré by
individualizovalo subjekt, ktorý má tovar odoslať alebo prepraviť máme za to že podmienka
odoslania alebo prepravenia tovaru je splnená jeho odoslaním alebo prepravením mimo
členského štátu aj treťou osobou. V tejto súvislosti uviedol, že v tomto ustanovení pri určení
predmetu, na ktorom sa má dodaná služba vykonať, nie je explicitne uvedené, že hmotná hnuteľná vec musí byť vo vlastníctve odberateľa alebo má k nej mať odberateľ iné právo,
napr. leasing. nájom, podnájom a pod. Rovnako zdôraznil skutočnosť že v ustanovení § 16
ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty absentujú akékoľvek slovné spojenia typu zmluvné
vzťahy a účastníci zmluvných vzťahov, ktoré žalovaný v rámci svojej obrany používa,
z ktorých by bolo možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností určiť, že odoslať
alebo prepraviť tovar mimo územia členského štátu po dodaní služby musí výlučne odberateľ
(žalobca).
Z uvedeného je možné vyvodiť' záver, že miestom dodania služieb, ktorými sú práce
na hnuteľnom hmotnom majetku, ak sa vykonávajú pre odberateľa, ktorý je identifikovaný
pre daň v členskom štáte inom, ako je členský štát, kde sa práce fyzicky vykonajú, je členský
štát, ktorý pridelil odberateľovi identifikačné číslo pre daň, pod ktorým sa mu služba dodala,
ak sa tento hnuteľný hmotný majetok (tovar) odošle alebo prepraví mimo členského štátu,
v ktorom sa služby fyzicky vykonali a to bez ohľadu na to, kto tento tovar odošle
alebo prepraví mimo členského štátu alebo v rámci akých zmluvných vzťahov je tento tovar
odoslaný alebo prepravený mimo členského štátu. Ak by sa tento hmotný hnuteľný majetok
(tovar) neodoslal alebo neprepravil, a to je úplne jedno v rámci akých zmluvných vzťahov
(zákon tu nekladie žiadnu podmienku) mimo územia členského štátu, miestom dodania
takýchto služieb by bol členský štát, v ktorom sa služby vykonali a preto by slovenskí
dodávatelia fakturovali slovenskému odberateľovi (žalobcovi) dodanie služby podľa
predpisov platných na území Českej republiky.
Vychádzajúc z uvedeného žalobca v danom prípade splnil bez ďalšieho všetky
zákonom o dani z pridanej hodnoty stanovené podmienky na uplatnenie nároku na odpočet
dane, keď pre neho ako odberateľa, identifikovaného pre daň v Slovenskej republike dodali
službu, ktorou boli práce na hnuteľnom hmotnom majetku vykonané na území Českej
republiky, dodávatelia (Š. M., M. B. a spoločnosť D. M., s.r.o.), identifikovaní pre daň v
Slovenskej republike, a tento hnuteľný hmotný majetok (tovar) sa bez ohľadu na to, v rámci
akých zmluvných vzťahov bol odoslaný (vyvezený), odoslal (vyviezol) mimo územia Českej
republiky a preto fakturácia dodanej služby medzi jeho dodávateľmi a žalovaným, ako
odberateľom bola vykonaná v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty s miestom dodania služby v tuzemsku (Slovenská republika) s
následným nárokom žalobcu na jej odpočet. V súvislosti s názorom súdu prvého stupňa o
povinnosti preukazovania existencie podmienok na uplatnenie odpočítania dane poukazujúc
na „ľahkú zneužiteľnosť“ žalobca poznamenal, že žalobca si uplatňoval len to, na čo mu
vznikol zákonný nárok a čo už v rámci dodanej služby zaťaženej aj daňou z pridanej hodnoty
svojim dodávateľom riadne zaplatil v roku 2006.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že rozhodnutie
žalovaného v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 2S/53/07-38 zo dňa
03.03.2009 zmenil tak, že zruší rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 19.07.2007 číslo I/225/5879-60137/2007/991048-r v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Svidník zo dňa 28.02.2007 č. 737/230/155-4548/07/Vaň a vráti vec žalovanému
na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný dňa 22.05.2009 uvádzajúc,
že dôvody uvedené v odvolaní, ktoré sú principiálne totožné s dôvodmi uplatnenými v žalobe,
považuje za neopodstatnené. Na margo ich obsahu je potrebné konštatovať, že odvolateľ
zjavne v danom prípade pristupoval k aplikácii ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z.,
konkrétne § 16 ods. 7 tak, že opomenul brať do úvahy najcharakteristickejšiu a zároveň
rozhodujúcu právnu skutočnosť pri posudzovaní plnenia podmienok daňovým subjektom
uplatňovaných práv a jeho vzniknutých povinností pri aplikácii zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty. Tou skutočnosťou je črta tejto dane – daň z pridanej hodnoty je
vyberaná na každom stupni produkcie a distribúcie prostredníctvom zdaniteľných osôb,
ktoré sú registrované na dani z pridanej hodnoty. V nadväznosti na tento charakter dane
a jej právnu úpravu je vylúčené uvažovať pri aplikácii zákona o dani z pridanej hodnoty
pri posudzovaní vzniku práv a povinností daňových subjektov inak, ako vo vzťahu
k bezprostrednému stupňu produkcie a distribúcie. Preto nebolo potrebné v zákone
individualizovať subjekt, ktorý má tovar odoslať alebo prepraviť, preto stačilo legislatívne
upraviť pre daný prípad miesto dodania služby tak, ako to upravuje § 16 ods. 7 zákona o dani
z pridanej hodnoty, teda s použitím zvratného zámena „sa“, a preto zákonodarca v zákone
neuvádza slovné spojenia typu zmluvné vzťahy a účastníci zmluvných vzťahov, iba daňové
orgány práve nimi odôvodňujú tento charakter dane.
Vzhľadom na tieto skutočnosti v konaní bolo preukázané, že miestom dodania služieb
bolo miesto, kde slovenskí dodávatelia pre odvolateľa služby fyzicky vykonali, teda v Českej
republike, pretože hnuteľný hmotný majetok, na ktorom boli služby vykonané, v zmysle
ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. nebol prepravený ani odoslaný mimo
členského štátu, kde sa služby fyzicky vykonali. Preto nie je možné prijať záver, že odvolateľ
splnil zákonné podmienky vzniku nároku na odpočítanie dane.
Na základe týchto skutočností žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/53/07-38 zo dňa 03.03.2009 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s 246c
ods. 1 veta prvá OSP) postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja
ods. 3 OSP rozhodol o odvolaní žalobcu bez pojednávania, keď oznámil verejné vyhlásenie
rozsudku na internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk a na úradnej tabuli
najvyššieho súdu a dospel k záveru, že o odvolaní žalobcu rozhodol spôsobom podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 OSP tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-
tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Najvyšší súd SR po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove, po oboznámení sa s obsahom pripojeného
súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby zmenil
alebo zrušil napadnutý rozsudok, keďže odôvodnenie krajského súdu v napadnutom rozsudku
je logické a zákonné. Krajský súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil čo považoval za meritum
veci. Na podklade dôkazov dospel k záverečnému úsudku a rozhodol v súlade so zákonom,
čo aj riadne zdôvodnil.
Najvyšší súd SR preto poukazujúc na § 219 ods. 2 OSP, sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza,
že z obsahu pripojeného administratívneho zistil, že žalobca preukazuje splnenie podmienky
ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. zákona o dani z pridanej hodnoty (ďalej
len zákona o DPH) tým, že v tomto prípade bolo preukázané, že služba bola dodaná žalobcovi
na území Českej republiky a podľa formulácie vety za bodkočiarkou v odseku 7 § 16
citovaného zákona možno dospieť k jednoznačnému záveru, že na aplikáciu citovaného
ustanovenia zákona postačuje, ak táto podmienka bola splnená, t.j. podmienka odoslania
alebo prepravenia tovaru je splnená odoslaním alebo prepravením tovaru mimo členského
štátu aj treťou osobou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisu
ako aj z listinných dokladov, ktoré tento spis obsahuje, zistil okrem iného, že so spoločnosťou
B., a.s., B., Česká republika, uzavrel žalobca ako kooperujúci zmluvu o kooperácii č.
100064/N. s.r.o./2006, so spoločnosťou B., a.s., ako kooperátorom. V článku 4 zmluvy boli
upravené povinnosti kooperátora, v článku 5 kooperujúceho.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o DPH miestom dodania služieb, ktorými sú ocenenie
hnuteľného hmotného majetku a práce na hnuteľnom hmotnom majetku je miesto, kde sa tieto
služby fyzicky vykonajú s výnimkou podľa § 16 ods. 7.
Podľa § 16 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. miestom dodania služieb, ktorými sú
ocenenie hnuteľného hmotného majetku a práce na hnuteľnom hmotnom majetku,
ak sa vykonávajú pre odberateľa, ktorý je identifikovaný pre daň v členskom štáte inom,
ako je členský štát, kde sa práce fyzicky vykonávajú, je členský štát, ktorý pridelil
odberateľovi identifikačné číslo pre daň, pod ktorým sa mu služba dodala; ak sa tovar
neodošle alebo neprepraví mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky vykonali, je
miestom dodania služby členský štát, v ktorom sa služby fyzicky vykonali.
Z obsahu skutkového stavu tak, ako ho zistili daňové orgány, s ktorým sa stotožnil
aj prvostupňový súd, je preukázané, že miestom dodania služby, ktorá spočívala v práci
na hnuteľnom hmotnom majetku pre odberateľa – žalobcu, je územie Českej republiky.
Uvedené činnosti vykonávali subjekty zaregistrované na daň z pridanej hodnoty v Slovenskej
republike a to dodávatelia Š. M. – D., M. B. a spoločnosť D. M., s.r.o., P.
Podľa názoru senátu odvolacieho súdu ustanovenie § 16 ods. 7 veta za bodkočiarkou
zákona č. 222/2004 Z.z. vyžaduje, pokiaľ tovar nie je odoslaný alebo prepravený
mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky poskytli, teda pokiaľ tovar nebol odoslaný
mimo územia Českej republiky, aby služba, ktorá bola realizovaná s miestom dodania
na území Českej republiky pre odberateľa, ktorý je registrovaný pre daň na území Slovenskej
republiky – žalobcu, aby za miesto dodania služby bol považovaný členský štát,
v ktorom sa služby fyzicky vykonali.
Zo zmluvy, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, ktorú žalobca uzavrel
so spoločnosťou B., a.s., o kooperácii zo dňa 23.11.2005 na obdobie od 01.01.2006 do
31.12.2006, vyplýva, že služby alebo plnenie, ktoré žalobca získal na základe predložených
zmlúv o dielo ďalej dodal subjektu B., a.s., so sídlom v Českej republike. V tomto prípade
teda predmetné služby (dielo), po ich poskytnutí – dodaní žalobcovi zhotoviteľmi diela
(dodávatelia registrovaní na daň na území Slovenskej republiky), neboli odoslané alebo
prepravené mimo členského štátu, v ktorom sa služby fyzicky vykonali (t.j. mimo územia
Českej republiky), naopak tieto služby boli ďalej dodané žalobcom inému subjektu –
daňovníkovi z Českej republiky a to s miestom dodania na území Českej republiky. Z tohto
dôvodu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k jednoznačnému záveru, že
daňové orgány postupovali zákonne, keď nadmerný odpočet DPH za obdobie tretieho
štvrťroku 2006 uvedený v daňovom priznaní žalobcu za predmetné obdobie znížil o sumu
478 050,-- Sk a priznal nadmerný odpočet v sume -124 214,-- Sk, keďže v tomto prípade
nebola splnená zákonná podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č.
222/2004 Z.z. za bodkočiarkou. Vo vzťahu k tomuto právnemu záveru je predloženie
potvrdenia spoločnosti B., a.s., B. právne irelevantné. Aj napriek uvedenému záveru senát
odvolacieho súdu naviac dodáva, že sa stotožnil so stanoviskom a vyhodnotením uvedeného
potvrdenia tak, ako je uvedené v rozsudku Krajského súdu v Prešove.
Poukazujúc na uvedené senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/53/07-38 zo dňa 03.03.2009 ako vecne správny
potvrdil.
O trovách konania rozhodol súd podľa 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224
ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal,
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 18. februára 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková