Najvyšší súd
3 Sžf 60/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej v právnej
veci žalobcu: A. Š. K. I. B., T., zastúpený: Mgr. V. H., Š., proti žalovanému: Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/7076-58117/2005/991031-r zo dňa 16.08.2005,
konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/14/2006-92 zo
dňa 03.02.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S/14/2006-92 zo dňa 03. februára 2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 03.02.2009 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/7076-
58117/2005/991031-r zo dňa 16.08.2005, ktorým potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný
výmer vydaný Daňovým úradom Bratislava III č. 602/230/23394/05 zo dňa 31.03.2005,
ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon č. 511/1992 Zb.) vyrubil vlastnú daňovú povinnosť platiteľovi dane z pridanej
hodnoty – žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2004 v sume 45 617,-- Sk, keď nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní bol – 1 344 292,-- Sk, vlastná daňová povinnosť určená
daňovým úradom 45 617,-- Sk a rozdiel dane 1 389 909,-- Sk.
Krajský súd napadnutý rozsudok zdôvodnil tým, že daňové orgány sa dostatočne
vysporiadali s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré navrhoval žalobca a svojim konaním
a rozhodnutím neporušili ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty ako aj zákona č.
511/1992 Zb. Z predložených protokolov o výkone daňovej kontroly mal súd preukázané, že
žalovaný žalobcu upozorňoval na ustanovenia rámcovej zmluvy zo dňa 01.07.2003, ktorá
bola uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou I. S., s.r.o., B., a na základe ktorých nemohol
žalovaný uznať žalobcovi uskutočnenie nadmerného odpočtu. Žalobca napriek tomu trval na
znení tejto zmluvy a podľa vyjadrenia jeho splnomocneného zástupcu počas uskutočňovania
daňovej kontroly uviedol, že touto rámcovou zmluvou sa žalobca vzdal časti svojich
vlastníckych oprávnení a predovšetkým oprávnenia vec držať, užívať a požívať úžitky z nej a
sám si ponechal výlučne oprávnenie s vecou disponovať. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný
si nevykladal ustanovenie tejto zmluvy nesprávne ale presne tak, ako to uvádzajú jednotlivé
ustanovenia zmluvy a ako ju vysvetľoval i splnomocnený zástupca žalobcu v daňovom
konaní.
Žalovaný sa vysporiadal i s námietkami a dôvodmi odvolania voči prvostupňovému
rozhodnutiu správneho orgánu keď vo svojom rozhodnutí zdôvodňoval, prečo nemohol uznať
odpočítanie dane v prvom zdaňovacom období z majetku, ktorý žalobca zveril do správy
inému subjektu, ktorý s ním podnikal ako vlastník. S týmto právnym názorom žalovaného
sa stotožňuje i súd, keďže z dokladov a vyjadrení žalobcu vyplýva, že tak ako on disponoval
so svojim majetkom používali tento majetok i všetky tretie osoby a rovnako za prenájom
tohto majetku platil a rovnakým spôsobom ako všetky tieto tretie osoby, získaval
z vykonávania športovej činnosti na tomto majetku zisk. Z uvedeného je však zrejmé,
že nepodnikal s týmto majetkom, ktorý bol v jeho vlastníctve, lebo s týmto majetkom
podnikal tretí subjekt. Za to, že s týmto majetkom podnikal iný subjekt, žalobca ako vlastník
nemal žiadne príjmy zo svojho podnikania, t.j. z prenájmu tohto majetku. Ďalším skutkovým
a právnym problémom v rozhodnutiach správneho orgánu bolo dovyrubenie vlastnej daňovej
povinnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 49 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov
a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené
od dane podľa § 28 až § 41 s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb
podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň
ani bydlisko na území európskych spoločenstiev, alebo ak sú tieto služby priamo spojené
s vývozom tovaru mimo územia európskych spoločenstiev.
Podľa § 33 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, oslobodené od dane sú
služby, ktoré úzko súvisia so športom alebo telesnou výchovou, dodávané osobám,
ktoré sa zúčastňujú na športe alebo telesnej výchove, ak sú tieto služby dodávané právnickou
alebo fyzickou osobou, ktorá spĺňa jednu podmienku, alebo viac podmienok podľa § 30 ods. 2. Na strane 5 rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu sa žalovaný aj s námietkami,
pokiaľ ide o dovyrubenie vlastnej daňovej povinnosti žalobcom vysporiadal, keď uvádzal,
že správca dane neuznal odpočítanie dane z majetku o sumu 4 593,-- Sk z toho dôvodu,
že nákup tovaru (galusky, športovú obuv, basketbalové lopty, kôš a autobus na dopravu
športovcov) použil žalobca na dodávky služieb oslobodených od dane podľa § 33 zákona
o DPH. Z predmetných listinných dôkazov je zrejmé, že tovary, ktoré správca dane neuznal
za účelom odpočtu boli určené osobám, ktoré sa zúčastňujú na športe alebo telesnej výchove
tak, ako to má na mysli ustanovenie § 33 zákona o DPH a vzťahuje sa teda na činnosť
a služby, ktoré sú oslobodené od dane.
V zmysle ustanovení § 49 až § 51 platiteľ si môže odpočítať daň z majetku v rozsahu
a za podmienok uvedených v týchto ustanoveniach.
Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie
rozhodnutí správneho orgánu, pretože podľa jeho názoru, správca dane a jeho správne orgány
sa vysporiadali so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi pre vyrubenie dodatočného
platobného výmeru a svoje rozhodnutie i dostatočne odôvodnili v zmysle príslušných
zákonných ustanovení.
Žalobca v žalobe poukazoval i na ustanovenie článku 17 Šiestej smernice rady
77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 v platnom znení, ktorá upravuje režim dane z pridanej
hodnoty v rámci ES, ktorú prevzal zákon č. 222/2004 Z.z. a ktorou sa upravuje jednotný
spôsob pri posudzovaní pravidiel odpočtu dane – nárok na odpočet dane podľa tohto
rozhodnutia vzniká okamžikom, kedy sa odpočítateľná daň stáva splatnou.
Podľa § 78 zákona o DPH v odseku 1 sa uvádza, platiteľ je povinný do 25 dní
po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú
daňovú povinnosť.
Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že daň je splatná v nasledujúcom
mesiaci toho, ktorého kalendárneho mesiaca v roku. V danom prípade išlo o daňové obdobie
august 2004, za ktoré bola daňová povinnosť žalobcom nesprávne vypočítaná a preto i keby
žalobca si uskutočnil daňový odpočet v neskoršom období, t.j. v čase, keď už nemal uzavretú
zmluvu so spoločnosťou I. S., s.r.o., nemohol by uskutočniť' daňový nadmerný odpočet za
podmienok, ktoré by existovali v čase keď dodatočne uskutočňuje tento nadmerný odpočet ale
za podmienok, ktoré existovali v auguste 2004, t.j. musel by brať do úvahy platnosť rámcovej
zmluvy zo dňa 01.07.2003. Z uvedených dôvodov správca dane, podľa názoru
prvostupňového súdu, sa aj s touto skutočnosťou vysporiadal a rozhodol v súlade s vyššie
citovanými zákonnými ustanoveniami zákona o DPH.
Pretože súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu
boli v súlade so zákonom rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal včas odvolanie žalobca uvádzajúc,
že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ako aj z dôkazu,
ktorý je rozporný a nedostatočný, nepreukazuje ani logický skutkový záver daňových
orgánov. Žalovaný pri svojom postupe porušil procesné zásady daňového konania. Záver
krajského súdu je nesprávny v rozpore so skutkovým stavom a je nelogický,
keďže pri reklamnej a športovej činnosti, z ktorej dosiahol žalobca príjmy, ktorá je podľa
ust. § 3 zákona o DPH ekonomická činnosť (podnikanie) a podlieha dani podľa ust. § 2 ods. 1
zákona o DPH disponoval so svojim majetkom tým, že ho poskytoval záujemcom
na umiestnenie reklám čo považoval za používanie v zmysle ust. § 55 ods. 1 zákona o DPH
a tiež ho používal pri športových súťažiach, z ktorých mal vstupné. Dosiahnuté príjmy
z týchto činností, z ktorých žalobca odviedol DPH preukazujú nepochybne, že žalobca
využíval svoj majetok, inak by tento príjem nemal. Žalobca ako vlastník disponoval so svojim
majetkom pri poskytovaní umiestnenia reklám a dosiahol tak svoj podstatný príjem
(z reklamy) tvoriaci až 98% z príjmov podliehajúcich dani a 65% z celkových príjmov
dosiahnutých za obdobie od augusta 2004 tzn. od kedy sa stal žalobca platiteľom DPH
do konca roku 2004. Zároveň je nepochybné, že svoj majetok žalobca používal aj pri svojej
športovej činnosti na športové podujatia a súťaže z ktorých mal príjem zo vstupného
a preto sú takéto dodávky služieb platiteľa podliehajúce dani podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH,
z ktorých žalobca daň odviedol a nejde v tomto prípade o služby úzko súvisiace so športom
(športovú činnosť) oslobodené od dane v zmysle ust.§ 33 zákona o DPH. Z administratívneho
spisu vyplýva, že žalobca svoje tvrdenie o používaní svojho majetku v zmysle § 55 ods. 1
zákona o DPH podložil dôkazmi – zmluvami o reklame, dokladmi o príjme, účtovnými
výkazmi, ktoré daňové orgány nezobrali ani do úvahy, neodôvodnili to vo svojom rozhodnutí
v zmysle ust.§ 30 ods. 3 zákona o správe dani zákona č. 511/1992 Zb. (ďalej ZSD) a žalovaný
sa nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v zmysle ust.§ 48 ods. 6 ZSD.
Žalobca namietal v odvolaní aj voči druhému zisteniu správcu dane – neuznanie
odpočtu dane podľa ust. § 49 ods. 3 zákona o DPH, kde poukázal na nesprávne právne
posúdenie, pretože odpočet dane si uplatnil podľa ust. § 49 ods. 4 zákona o DPH,
keďže si pomerne odpočítal daň odsúhlaseným koeficientom 0,79 z nakúpených tovarov –
športových potrieb ako basketbalové lopty a kôš, športová obuv a materiál, galusky, autobus,
ktoré používal súčasne aj pri dodávkach služieb súvisiacich so športom oslobodených od dane
(§ 33 zákona o DPH) aj pri dodávkach športových služieb podliehajúcich dani (§ 2 ods. 1
zákona o DPH), z ktorých mal príjem zo vstupného. Daňové orgány svoje tvrdenie v tom
zmysle, že žalobca používal nakúpené tovary „iba“ na oslobodenú športovú činnosť podľa
§ 33 zákona o DPH ničím nepodložili ani to neodôvodnili, nesprávne právne posúdili
skutkový stav – v zmysle ust. § 49 ods. 3 zákona o DPH a žalobcovi neuznali pomerné
odpočítanie dane. S námietkami žalobcu v tomto smere sa žalovaný vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysporiadal, ani neuviedol prečo k týmto námietkam neprihliadol, tým porušil ust. §
48 ods. 6 ZSD a ust. § 30 ods.3 ZSD.
Podľa názoru žalobcu, žalobca využíval nepochybne svoj hmotný a nehmotný majetok
pri podnikaní, a to tým, že ho poskytoval ako vlastník záujemcom na umiestnenie reklám na objektoch a v priestoroch, v ktorých vykonával športovú činnosť (reklamná činnosť)
z čoho dosiahol svoj podstatný zdaniteľný príjem. Poskytovanie umiestnenia reklám
za úhradu je zdaniteľná činnosť resp. ide o dodávky služieb podliehajúce DPH (dani)
a žalobca daň odviedol do štátneho rozpočtu v zmysle citovaného zákona o DPH ako platiteľ,
ktorým je od augusta 2004. Z uvedeného právneho názoru súdu vyplýva, že iba prenájom
majetku považuje za podnikanie, pri ktorom sa používa majetok v zmysle uvedenom
v ust. § 55 ods. 1 zákona o DPH, takýto právny záver nemá oporu v žiadnom ust. zákona
č. 222/2004 Z.z. o DPH.
Žalobca poukazuje na to, že v daňovom odvolacom konaní doložil viacej dokladov
preukazujúcich dodávky uvedených služieb a sú uvedené na str. 3 a 4 odvolania. Podľa jeho
názoru aj jedna faktúra preukazuje splnenie hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 55 ods. 1
zákona o DPH – používanie majetku žalobcom na dodávky služieb ako platiteľ, lebo použitím
majetku na podnikanie je aj jedno použitie v zdaňovacom období, ani zo žiadneho
ustanovenia zákona o DPH nevyplýva, že takéto použitie majetku musí byť len v tom
zdaňovacom období v ktorom si uplatňuje platiteľ odpočet dane, nakoľko by to nebolo
v súlade so Šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977, ktorá upravuje uplatňovanie
DPH v Európskej únii, ani by to nebolo v súlade s judikatúrou ESD.
Podľa názoru odvolateľa krajský súd nesprávne pochopil vznik práva na odpočet dane,
keď uvádza odkaz na ust. § 78 ZODPH, nie je to v súlade s článkom 17 ods. 1 citovanej
Šiestej smernice: „Právo na odpočet dane vzniká v čase splatnosti odpočítateľnej dane.“
Uvedené ustanovenie zákona o DPH neupravuje čas splatnosti odpočítateľnej dane. Splatnosť
DPH podľa ustálenej judikatúry ESD vznikne, keď sa dodá tovar alebo poskytne služba
a v prípade použitia majetku podniku vzniká v okamihu daného použitia.
Krajský súd v rozpore s obsahom spisov tvrdí, že z listinných dôkazov je zrejmé,
že tovary (galusky, športovú obuv, basketbalové lopty, kôš, autobus), z ktorých správca dane
neuznal odpočet dane sa vzťahujú na služby oslobodené od dane podľa § 33 zákona o DPH.
Takéto tvrdenie je v rozpore so skutkovým stavom a ani to z predložených dokladov
žalobcom jednoznačne nevyplýva. Poukazujeme na to, že aj zo samotného postavenia žalobcu
ako občianskeho združenia vzniknutého za účelom športovej a telovýchovnej činnosti
vyplýva, že ak sa stal platiteľom DPH v zmysle citovaného ustanovenia zákona o DPH, musí
nevyhnutne vykonávať činnosti (podnikanie) podliehajúce dani podľa zákona o DPH, takýto
subjekt ale vykonáva, tak ako žalobca aj činnosti (podnikanie) nepodliehajúce dani
(oslobodené). Táto skutočnosť nepochybne dokazuje, že nakúpené tovary žalobca môže
využívať jednak na činnosti nepodliehajúce dani, jednak alebo aj súčasne na činnosti
podliehajúce dani. Žalobca pri dodávkach služieb platiteľa uskutočňované dosiahnutím
príjmov zo vstupného na športové (basketbalové) zápasy, ktoré sú podliehajúce DPH,
používal uvedené športové potreby, ale nakúpené tovary aj resp. súčasne používali športovci
pri tréningoch a inej telovýchovnej činnosti, čo je športová činnosť od dane oslobodená podľa
§ 33 zákona o DPH. Žalobca toto namietal v odvolaní a preukazoval, že si uplatnil správne
odpočet dane z týchto nakúpených tovarov podľa § 49 ods. 4 zákona o DPH. Túto skutočnosť žalobca doložil dokladmi o príjme zo vstupného na športové podujatia a tým, že mal
odsúhlasený koeficient na pomerné odpočítanie dane – správcom dane podľa § 50 ods. 3
zákona o DPH.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 03.02. 2009, č.k. 2S/14/2006-92 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/222/7076-
58117/2005/991031-r zo dňa 16.08.2005 v spojení s dodatočným platobným výmerom
Daňového úradu Bratislava III č.602/230/23394/05 zo dňa 31.03.2005 zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný dňa 27.04.2009 uvádzajúc,
že s odvolacími dôvodmi žalobcu nesúhlasí nakoľko v § 55 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z.
o DPH je jasne definované, že osoba, ktorá sa stala platiteľom dane si môže odpočítať daň
viažucu sa k majetku, ktorý nadobudla pred dňom, keď sa stala platiteľom. Platiteľ si však
nemôže odpočítať daň, ak majetok nepoužije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
Platiteľ môže odpočítať daň podľa vyššie cit. ustanovenia v rozsahu a za podmienok
uvedených v § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. K tomuto záveru správca dane
aj odvolací orgán dospeli v rámci dokazovania pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2004, kde si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane
z majetku, ktorý však rok pred registráciou previedol na základe rámcovej zmluvy
na spoločnosť I. S., s.r.o., ktorú poveril vykonávaním správy, údržby, opravy a rekonštrukcie,
prevádzky, zabezpečenia užívania všetkého hnuteľného aj nehnuteľného majetku vo
vlastníctve žalobcu. Na základe uvedeného správca dane dospel k názoru, že ak platiteľ zveril
do správy celý svoj majetok inému subjektu, ktorý s ním podniká, t.j. nakladá s ním vo
svojom mene a na svoj účet, nemôže si tento platiteľ dane uplatniť daň na vstupe z majetku,
ktorý využíva iný platiteľ dane. Správca dane počas výkonu kontroly žiadal žalobcu o
podrobné vysvetlenie práv a povinností vyplývajúcich z nepomenovanej zmluvy v záujme
správneho posúdenia skutkového stavu zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 08.12.2004
č. 602/341115622/04 a 15.02.2005 č.602/341110886/05, ako aj výzvou na písomné
vyjadrenie k obsahu rámcovej zmluvy zo dňa 17.01.2005 č.602/34113436/05. Rámcová
zmluva uzatvorená so sesterskou spoločnosťou I. S., s.r.o., B. bola podpísaná rok pred
registráciou žalobcu za platiteľa DPH, a napriek tomu vraj nebol dôvod na jej spresnenie
dodatkom.
Žalovaný nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, že neuznanie odpočítania dane v prvom
zdaňovacom období z majetku, ktorý zveril žalobca do správy tretej osobe, ktorá s ním
podniká, je v rozpore so skutkovým stavom, nakoľko, ak sa bezodplatne so zvereným
majetkom podniká iná osoba ako vlastník vo svojom mene na svoj účet, a vlastník môže
využívať svoje športoviská za ceny, ako platia tretie osoby, tak v tomto prípade nevyužíva
svoj majetok ako platiteľ dane.
Sporným bodom zmluvy je teda článok II. ods. 2, kde si žalobca vyhradzuje právo
využívať všetky objekty pre plnenie svojho základného cieľa pri dodržaní rovnakých
cenových podmienok, ako platia tretie osoby. Podľa vyjadrenia žalobcu neplatí za užívanie
vlastného majetku, ale sa podieľa na výške nákladov, ktoré neboli kryté výnosmi z prenájmu
tohto majetku tretími osobami. Článok I. bod 3 rámcovej zmluvy však obsahuje znenie: „I. S.,
s.r.o., je ďalej povinný za podmienok stanovených v tejto rámcovej zmluve odplatne AŠK
poskytovať majetok do užívania, aby mohol plniť svoje poslanie tak, ako je vymedzené v
stanovách AŠK“. Na nepresnú a protichodnú formuláciu textu rámcovej zmluvy poukazoval
správca dane od začiatku daňovej kontroly, čo platiteľ po prvýkrát pripustil až v odvolaní
proti dodatočnému platobnému výmeru. Uzatvorenie neštandardnej formy rámcovej zmluvy
odôvodnil právny poradca daňového subjektu tým, že vlastnými silami nezvládali spravovanie
takého rozsiahleho majetku, a preto ním poverili sesterskú spoločnosť.
Fakturácia nákladov v zmysle Rámcovej zmluvy od spol. I. S., s.r.o., na AŠK s DPH
bola žalobcovi správcom dane uznaná, ako prijaté zdaniteľné plnenie, ktoré potom využíva na
uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, napr. aj na reklamnú činnosť. Žalobca priloženými
faktúrami k odvolaniu č. 540 z 15.04.2004, č. 877 z 15.07.2004, č. 1464 z 15.10.2004, č. 1849
z 15.01.2005 a č. 216 z 15.03.2005 chcel dokázať, že neplatí za užívanie svojho vlastného
majetku spoločnosti I. S., s.r.o., uvedené faktúry neboli medzi kontrolovanými dokladmi za
prvé zdaňovacie obdobie t.j. august 2004, nakoľko sa netýkali kontrolovaného zdaňovacieho
obdobia, v ktorom bola uplatnená daň z majetku nadobudnutého pred registráciou platiteľa
DPH.
Z predložených dokladov vyplýva, že žalobca nepodniká s majetkom, ktorý bol
zverený inému subjektu do užívania, a preto nemá právo na odpočítanie dane,
ktorá sa vzťahuje k majetku, ktorý bol zverený spoločnosti I. S., s.r.o., ktorá s ním podniká
a ona by mala mať právo na odpočítanie dane, napr. z opráv a údržby majetku, avšak za
predpokladu, že vykonáva plnenia s daňou na výstupe, resp. ak má kombinované činnosti,
mala by uplatniť koeficient v zmysle § 50 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov.
Žalovaný zastáva názor, že Krajský súd v Bratislave rozhodol správne, keď žalobu
zamietol s odôvodnením, že postup správnych orgánov oboch stupňov i napadnuté
rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Navrhol, aby Najvyšší súd SR rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. 2S/14/2006-92 zo dňa 03.02.2009 ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu, postupom podľa
§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP rozhodol o odvolaní žalobcu
bez pojednávania, keď oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke
najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk a na úradnej tabuli najvyššieho súdu a o odvolaní
žalobcu rozhodol spôsobom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 OSP tak,
že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v znení
neskorších predpisov, ďalej len zákon o DPH, osoba, ktorá sa stala platiteľom, môže
odpočítať daň viažucu sa k majetku, ktorý nadobudla pred dňom, keď sa stala platiteľom. Daň
pri uvedenom majetku, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, platiteľ
zníži o pomernú časť dane zodpovedajúcu odpisom; platiteľ, ktorý nie je účtovnou jednotkou,
použije pri znížení odpočítateľnej dane postup ako platiteľ, ktorý je účtovnou jednotkou.
Platiteľ nemôže odpočítať daň, ak majetok nepoužije na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ekonomickou
činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem
a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej,
stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa
osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie
sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania
príjmu z tohto majetku.
Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 v znení neskorších predpisov, správca dane dbá,
aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný len návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 2 ods. 3 tohto zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa odseku 6 tohto ustanovenia
pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný
obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-
tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po oboznámení sa s dôvodmi odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako aj po oboznámení sa s obsahom pripojeného
administratívneho a súdneho spisu dospel k záveru postupom podľa § 372p ods. 1 OSP, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických a právnych záverov obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu a s rozsudkom sa stotožnil
v celom rozsahu.
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu,
ako aj so znením rámcovej zmluvy, ktorú žalobca uzavrel dňa 01.07.2003 so spoločnosťou I.
S., spol. s r.o., B. podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Zo znenia uvedenej zmluvy, článku 6
ods. 1, odvolací súd zistil, že táto zmluva mohla byť zmenená len vo forme písomných
dodatkov. K uzavretiu dodatku k zmluve ku dňu vykonania daňovej kontroly neprišlo.
Žalobca sa stal od 01.08.2004 platcom DPH s tým, že bolo stanovené mesačné zdaňovacie
obdobie. Žalobca podal za kontrolované zdaňovacie obdobie mesiac august 2004 dodatočné
daňové priznanie dňa 25.10.2004.
Z obsahu článku I. bod 1predmetnej rámcovej zmluvy vyplýva z, že žalobca poveril I.
S., s.r.o., B., aby pre neho vykonával správu, údržbu, opravy a rekonštrukcie prevádzku,
zabezpečoval užívanie všetkého hnuteľného ako aj nehnuteľného majetku vo vlastníctve
AŠK, ktorého úplný zoznam tvorí prílohu č. I k zmluve. Zároveň AŠK postupuje na I. S.,
s.r.o., B. práva a povinnosti prenajímateľa majetku. Predmetná rámcová zmluva nebola
v období mesiaca august 2004 zmenená ani doplnená ďalším písomným dodatkom.
Na podklade zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd
vec rozhodol vecne správne, keďže v rozhodujúcom období žalobca nepoužíval majetok
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, keďže celý svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok
na podklade článku I. ods. 1 rámcovej zmluvy zo dňa 01.07.2003 postúpil na I. S., s.r.o., B.
vrátane práva a povinností prenajímateľa majetku. Pokiaľ by žalobca v rozhodujúcom období
majetok užíval, mal v rámcovej zmluve dohodnuté rovnaké podmienky ako tretie osoby, teda
mohol používať uvedený (svoj vlastný) majetok len odplatne, čo vyplýva z článku I. bod 3
uvedenej zmluvy. Podľa článku II. bod 2 rámcovej zmluvy zo dňa 01.07.2003 žalobca si
zároveň vyhradil predmetné právo využívať všetky objekty – športoviská pre plnenie
základného cieľa pri dodržaní rovnakých podmienok ako platia pre tretie osoby.
Podľa článku I. bod 3 veta druhá I. S., s.r.o. je ďalej povinný za podmienok
stanovených v tejto zmluve odplatne AŠK poskytovať majetok do užívania, aby tento mohol
plniť svoje poslanie tak, ako je vymedzené v stanovách AŠK.
Z uvedených článkov rámcovej zmluvy zo dňa 01.07.2003 teda vyplýva prednostné
právo využívať objekty športoviska pre plnenie športových cieľov žalobcu, avšak za odplatu
pre I. S., s.r.o. V tomto prípade zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že na podklade
rámcovej zmluvy žalobca zveril celý svoj majetok do správy údržby prevádzky spoločnosti I.
S., s.r.o., ktorá s ním podnikala. Keďže žalobca celý svoj majetok zveril uvedenej spoločnosti,
nevznikol mu nárok na odpočet DPH tak, ako si ho uplatnil, keďže nesplnil zákonné
podmienky tak, ako vyplývajú z § 49 zákona č. 222/2004 Z.z., keďže nepreukázal, že by daň
z tovaru a služieb použil na účely svojho podnikania. Keďže žalobca v predmetnom období nedisponoval majetkom, nemohol ho využiť na účely podnikania, z tohto dôvodu nemá nárok
ani na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ktoré použil na účely svojho podnikania, pretože
nesplnil prvotnú podmienku, že by so svojim majetkom vyvíjal nejakú podnikateľskú činnosť,
keďže v rozhodujúcom období podľa rámcovej zmluvy celý majetok žalobcu v súlade
s článkom I. ods. 1, využívala spoločnosť I. S., s.r.o., B. Počas daňového konania žalobca
nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že prišlo k podpisu dodatku k predmetnej
rámcovej zmluve, ktorý by mohol zmeniť skutkový stav a následné právne posúdenie veci.
Z tohto dôvodu dospel senát Najvyššieho súdu SR k záveru, že rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č.k. 2S/14/2006-92 zo dňa 03.02.2009 ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd návrh žalobcu, aby sa obrátil na ESD s prejudiciálnou otázkou,
či žalobcovi v postavení akom mal v tom čase, vzniklo právo na odpočet dane, neakceptoval
pretože Šiesta smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraná a v tomto
konaní nebolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, či žalobca stráca alebo nestráca právo
na odpočet dane ani v prípade, ak by si ho aj uplatnil až po ukončení rámcovej zmluvy,
keďže súd v tomto konaní preskúmaval rozhodnutie daňových orgánov, ktoré žalobcovi
vyrubili daň za mesiac august 2004, t.j. za obdobie, v ktorom bola rámcová zmluva platná.
Posúdením žalobcom formulovanej otázky sa súd v tomto konaním nezaoberal,
keďže nesúvisí s posudzovaným zdaňovacím obdobím.
Poukazujúc na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 14/2006-92 ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c ods. 1 OSP v spojení
s § 224 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal v odvolacom konaní
úspech, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 18. februára 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková