3Sžf/54/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu, v právnej veci žalobcu: STROJTECH, s.r.o., Trenčianska 17, Nové Mesto nad Váhom, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou so sídlom Odborárska 23, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/226/10180-68314/2011/994139-r zo dňa 27. júna 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/88/2011-36 zo dňa 16. mája 2012, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/88/2011-36 zo dňa 16. mája 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/226/10180- 68314/2011/994139-r zo dňa 27. júna 2011 v spojení s rozhodnutím Mesta Nové Mesto nad Váhom č. k. OFIS 121/2011 zo dňa 09. marca 2011 m e n í tak, že žalobcovi STROJTECH, s.r.o., Trenčianska 17, Nové Mesto nad Váhom u k l a d á pokutu vo výške 500 € (päťsto eur), určenú podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ktorú je povinný zaplatiť na účet Mesta Nové Mesto nad Váhom, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/226/10180-68314/2011/994139-r zo dňa 27. júna 2011, ktorým žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Mesta Nové Mesto nad Váhom, č. k. OFIS 121/2011 zo dňa 09. marca 2011 o uložení pokuty žalobcovi zmenil tak, že „ ustanovenie § 35 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov vo výrokovej časti rozhodnutia nahrádza ustanovením § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov“.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že jeho úlohou bolo preskúmať, či žalobca podal oneskorene daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti za rok 2011 a či správca dane oprávnene vydal rozhodnutie o povinnosti žalobcu zaplatiť pokutu vo výške 2.000 € za porušenie povinnosti podať daňové priznanie v zákonnej lehote, ktoré žalovaný vo výrokovej časti zmenil nahradením ustanovenia právneho predpisu, pričom výšku pokuty zachoval. Medzi účastníkmi bola sporná skutočnosť, či za niekoľkodňové omeškanie podania daňového priznania, za ktoré je možné uložiť pokutu so spodnou hranicou 66,38 € správca dane oprávnene uložil pokutu vo výške 2.000 €.

Krajský súd dospel k záveru, že konanie žalobcu bolo v rozpore s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z., ktorý ustanovuje lehotu podania do 31. januára daného zdaňovacieho obdobia. Uvedené ustanovenie obligatórne zaväzuje daňovníka na podanie daňového priznania v ňom určenej lehote a pre jeho porušenie je bezpredmetné koľkodňové bolo oneskorenie podania. Nedodržaním zákonnej lehoty sa žalobca dopustil správneho deliktu a jeho námietky o nespravodlivosti a neodôvodnenosti postupu správcu dane sú neopodstatnené. Pokuta za nepodanie daňového priznania v zákonnej lehote je sankciou a nemožno ju považovať za účelové suplovanie finančných prostriedkov žalobcu z dôvodu reštrukturalizačného konania. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa vstupu do reštrukturalizačného konania krajský súd uviedol, že konanie vo veciach miestnych daní sa začína dňom, keď podanie daňového priznania alebo iných písomností došlo príslušnému správcovi dane, ale aj dňom, keď správca dane vykonal voči daňovníkovi prvý úkon v daňovom konaní. Táto skutočnosť deklaruje, že daňové konanie so žalobcom bolo začaté, a nakoľko § 95a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje, že povolením reštrukturalizácie sa daňové konanie neprerušuje, skutočnosť, že žalobca je v reštrukturalizácii, že u neho došlo k reorganizácii a personálnym zmenám neoprávnila žalobcu ako daňový subjekt k nedodržaniu právneho predpisu. Pokuta 2.000 € správcom dane bola uložená oprávnene, v súlade s § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. a žalovaný v súlade so zákonom zmenil prvostupňové rozhodnutie a potvrdil výšku pokuty. Správca dane a žalovaný dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver, a žalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu podrobne vysporiadal.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote prostredníctvom advokátky odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a písm. d/ O.s.p. a v petite navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a aj rozhodnutie žalovaného č. I/226/10180-68314/2011/994139-r zo dňa 27.06.2011.

V dôvodoch odvolania uviedol, že svoju zákonnú povinnosť podať daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti si splnil, hoci sa o niekoľko dní oneskoril. Poukázal na ustanovenie § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), z ktorého vyplýva, že v prípade oneskorenia podania daňového priznania obec alebo správca dane môže uložiť pokutu najmenej 66,38 € ak ide o právnickú osobu, ale aj to, že obec ako správca dane môže, avšak nemusí pokutu uložiť. Je teda na posúdení správcu dane či a v akej výške pokutu daňovníkovi uloží, mala by byť primeraná porušenej povinnosti a pôsobiť najmä preventívne a nie likvidačne. V danom prípade správca dane uložil pokutu vo výške 2.000 € aj keď v iných, skutkovo podobných konaniach ju bežne udeľuje na spodnej hranici. Keďže sa s podaním daňového priznania omeškal len o niekoľko dní, má za to, že uložená pokuta vo výške 2.000 € je neprimeraná a voči žalobcovi, ako spoločnosti ktorá sa nachádzala v reštrukturalizácii, pôsobí likvidačne.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť, zotrval na stanovisku podanom ku žalobe, právnom názore a skutočnostiach uvedených v rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. l veta prvá O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo vyhlásenie rozhodnutiaoznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. k. OFIS 121/2011 zo dňa 09.03.2011 bola žalobcovi uložená pokuta za oneskorené podanie daňového priznania vo výške 2.000 €. Na základe podaného odvolania žalovaný (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) rozhodnutie o uložení pokuty vo výroku zmenil tak, že „rozhodnutie o uložení pokuty Mesta Nové Mesto nad Váhom č. k. OFIS 121/2011 zo dňa 09.03.2011, ktorým bola v zmysle ustanovenia § 35 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov uložená pokuta za oneskorené podanie daňového priznania vo výške 2.000 €, slovom dvetisíc eur daňovému subjektu STROJTECH, s.r.o., v reštrukturalizácii, Trenčianska 17, 915 32 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 312 436, DIČ: 2020182527 mení tak, že ustanovenie § 35 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní vo výrokovej časti rozhodnutia nahrádza ustanovením § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov“.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálny odpad a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z.z.“), daňové priznanie k dani z nehnuteľností je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností.

Podkladom pre uloženie sankcie žalobcovi bolo porušenie právnej povinnosti oneskoreným podaním daňového priznania. Žalobca nepopiera, že daňové priznanie k dani z nehnuteľností na rok 2011 podľa zákona č. 582/2004 Z.z. odovzdal do podateľne Mestského úradu Nové Mesto nad Váhom oneskorene, dňa 09. februára 2011, čo vyplýva aj z podacej pečiatky úradu.

Podstatou námietok žalobcu je však výška uloženej pokuty, ktorú považuje za neprimeranú, likvidačnú a nespravodlivú za niekoľkodňové omeškanie, neúplne zistený skutkový stav veci, keďže príčinou oneskorenia sú interné zmeny v spoločnosti a sťahovanie s cieľom zachovania prevádzky a tiež to, že je na posúdení správcu dane či a v akej výške pokutu uloží a napokon, že ju v skutkovo podobných konaniach bežne udeľuje na spodnej hranici zákonného rozpätia.

Ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16.596,95 €, najmenej 33,19 €, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 € ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 € a ak ide o právnickú osobu najmenej 66,38 € (§ 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.).

V danom prípade správny orgán svoje oprávnenie, ktoré mu vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 582/2004 Z.z. využitím možnosti aplikovať zákonom mu dovolenú správnu úvahu využil, a žalobcovi uložil pokutu vo výške 2.000 €.

Námietka žalobcu, že v čase uloženia pokuty je v reštrukturalizácii, nie je dôvodom nedodržania zákona tak, ako to správne uviedol prvostupňový súd, keďže podľa ustanovenia § 95a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. sa povolením reštrukturalizácie (19.10.2010) daňové konanie neprerušuje. Z daňového priznania k dani z nehnuteľností na rok 2011 je zrejmé, že u žalobcu došlo k zmenám skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností (§ 19 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z.) oproti roku 2009 a to vo výmere nehnuteľností, ktoré sú predmetom dane a preto bol žalobca povinný daňové priznanie podať, čo aj urobil, ale oneskorene.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250j ods. 5 O.s.p. vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 O.s.p. môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení. Súd rozhodne o trovách konania vrátane trov, ktoré vznikli v konaní pred správnym orgánom.

V danom prípade správca dane (obec) pri zisťovaní, či si žalobca splnil svoje daňové povinnosti, zistil ich porušenie oneskoreným podaním daňového priznania, ktoré sankcionoval uložením pokuty vo výške 2.000 €. Výšku uloženej pokuty v rozhodnutí nezdôvodnil.

Najvyšší súd vychádzajúc zo skutkového stavu podľa obsahu administratívneho spisu, v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá O.s.p.), a vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že na splnenie výchovného a preventívneho pôsobenia postačuje aj nižšia sankcia uložená na spodnej hranici sadzby stanovenej platným predpisom. Išlo o prvé porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z., ktoré bolo zistené u účastníka konania v minimálnej miere a s prihliadnutím na túto skutočnosť odvolací súd, oproti rozhodnutiu žalovaného a prvostupňovému rozhodnutiu, v súlade s § 250j ods. 5 O.s.p. a § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. znížil uloženú pokutu žalobcovi zo sumy 2.000 € na sumu 500 €. Za rozhodujúce pre zníženie pokuty považoval odvolací súd trvanie protiprávneho stavu, výšku daňovej povinnosti a skutočnosť, že neboli preukázané škodlivé následky porušenia povinností žalobcom. Uloženie sankcie má plniť najmä preventívnu funkciu a teda byť opatrením na predchádzanie protiprávneho stavu.

Senát najvyššieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalobca v konaní nebol úspešný, pretože preskúmavané rozhodnutia boli vydané zákonne, k ich zrušeniu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti neprišlo. Pokuta bola uložená dôvodne a v súlade so zákonom pre nesplnenie povinnosti podať daňové priznanie v zákonnej lehote a odvolací súd zmenil len výšku uloženej pokuty, ktorá nemá vplyv na výšku súdneho poplatku ani na trovy právneho zastúpenia, keďže úspech žalobcu by v tomto prípade nastal podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu len vtedy, ak by prišlo k zrušeniu preskúmavaných rozhodnutí resp. rozsudku krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.