Najvyšší súd

3 Sžf 48/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej, v právnej

veci žalobcu: C. T. S., spol. s r.o., S., zastúpený: JUDr. S. O., advokát, H., proti žalovanému:

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/228/12317-75322/2007/992025-r zo dňa

04.10.2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.

21S/159/2007-83 zo dňa 16.12.2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline  

č.k. 21S/159/2007-83 zo dňa 16. decembra 2008   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/228/12317-75322/2007/992025-r zo dňa 04.10.2007 v spojení s rozhodnutím Daňového

úradu Turčianske Teplice č. 667/230/4794/07/Sta zo dňa 24.04.2007   z r u š u j e   podľa  

§ 250j ods.2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 571,73 € na účet

advokáta žalobcu JUDr. S. O., H., do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline č.k. 21S/159/2008-83 zo dňa 16.12.2008

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. I/228/12317-75322/2007/992025-r zo dňa 04.10.2007, ktorým Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Turčianske Teplice   č. 667/230/4794/07/Sta zo dňa 24.04.2007, ktorým bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane

z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume 1 192 500,-- Sk.

Krajský súd napadnutý rozsudok zdôvodnil tým, že dospel k rovnakému záveru  

ako správca dane a žalovaný, vychádzajúc jednak z ustanovení zákona, poukazujúc  

na vykonané rozsiahle dokazovanie a väzbu na ustanovenie § 29 a nasledujúcich zákona  

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 511/1992 Zb.), na podklade

ktorého je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte, aby dôkazmi, ktoré boli v daňovom

konaní predložené preukázal dôvodnosť svojich tvrdení. Vzhľadom na vykonané dokazovanie

a na zistenia, že sa nepreukázala činnosť žalobcu, teda poradenstvo pre papierenský,

plastikársky a polygrafický priemysel, sprostredkovanie obchodu, poskytnutie know-how

v oblasti papierenského, plastikárskeho a polygrafického priemyslu, mal súd za to, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno v konaní pred správnymi orgánmi. Súd pritom poukázal  

na dôkazy, ktoré vyplynuli z miestnych zisťovaní v spoločnostiach E., a.s., P., L., s.r.o., so

sídlom v R., T., s.r.o., S., P., s.r.o. N., C., H., s.r.o., B., A., s.r.o. B., C., s.r.o., N., E. a.s., B.,

S., a.s., S., K., a.s., Š., E., s.r.o., S., S., s.r.o., Bratislava, N., a.s., R., T., s.r.o., T., U., s.r.o.,

V., P., s.r.o., B., S. a.s., H., M., I., spoločnosť P., a.s., B., A., s.r.o., V., D., a.s., M., R., s.r.o.,

T., C., a.s., S., F., s.r.o., S., z čoho jednoznačne možno vyvodiť záver, že daňový subjekt

nepreukázal sprostredkovanie uvedenej činnosti, a to poradenstvo pre papierenský,

plastikársky a polygrafický priemysel, sprostredkovanie obchodu, poskytnutie know-how v

oblasti papierenského, plastikárskeho a polygrafického priemyslu. Pokiaľ daňový subjekt

tvrdil, že poradenstvo a sprostredkovanie bolo vykonávané pre odberateľov spoločnosti,

následne vznikol rozpor, vzhľadom na ďalšie uvedenie, že spôsob sprostredkovania bol taký,

že u vybraných zákazníkov v mene objednávateľa dohodol obchod, a následne zákazník, bez

akéhokoľvek zneistenia objednával tovar od spoločnosti C. T. S., s.r.o., S.. Daňový subjekt

preukazoval sprostredkovanie nárastom tržieb v roku 2006 oproti roku 2002, s poukazom na

prílohu k uvedenej odpovedi, ale i podľa zoznamu odberateľov k sprostredkovaným

obchodom.

Krajský súd v Žiline dospel k rovnakému záveru, k akému dospel správca dane,  

a to, že nárast tržieb spoločnosti nepreukazuje, že k sprostredkovaniu a poradenstvu skutočne

došlo. Tiež nebolo preukázané, či v prípadoch sprostredkovania vystupoval konateľ

spoločnosti C. T. S. s.r.o. S. ako živnostník alebo konateľ žalobcu. Činnosti smerujúce k

lepšej predajnosti tovaru: technický servis, skúšky nových produktov, kartonáž, potlač fólie,

prezentácie výrobkov, vývoj zariadenia na čistenie odpadových vôd z tlačiarne, boli žalobcom

podľa jednotlivých odberateľov vykonané, avšak nemožno ich považovať za

sprostredkovanie. Vo všeobecnosti ide o činnosti, ktoré ovplyvňujú odbytové možnosti

tovaru, ale primárne nevytvárajú príležitosť záujemcovi uzatvoriť s treťou osobou určitú

zmluvu. V uvedenom prípade nemožno hovoriť o sprostredkovaní, jednalo sa o dodanie

tovaru spoločnosťou odberateľom, keďže uvedené činnosti ako sprostredkovanie vykonal Ing.

P. P., a to ako konateľ spoločnosti C. T. S., spol. s r.o., S. a vykonal ho pre objednávateľa

spoločnosť C. T. S., spol. s r.o., S.

Podľa § 642 zák. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov,

zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu

k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca  

sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu.

Je teda nutné, aby záujemca preukázal, že sprostredkovateľ v jeho záujme vo vzťahu

k tretím osobám vôbec konal (a to vo vzťahu priamo k nim alebo vo vzťahu k osobám,

o ktorých sa sprostredkovateľ mohol rozumne domnievať, že tieto tretie osoby budú pôsobiť

v prospech záujemcu). Vzhľadom k veľmi rôznorodým spôsobom jednania, ktoré pripadajú

do úvahy bude na záujemcovi, aby si zaistil primerané záznamy o konaní sprostredkovateľa,

typicky nimi budú záznamy, či správy sprostredkovateľa o uskutočnení jednania

s konkrétnymi osobami alebo záznamy o tom, ktorým konkrétnym osobám, či, a na aké konkrétne

miesta boli zasielané podklady s údajmi o záujemcom ponúkaných službách, tovare, a čo bolo

ich obsahom. Dôležité v tejto súvislosti bude identifikovať s kým, a kedy bolo jednané,  

či komu, a kam, a aké materiály boli zasielané, alebo z tejto informácie bude možné posúdiť,

či sprostredkovateľ vyvíjal svoju aktivitu vo vzťahu k osobám, o ktorých sa mohol rozumne

domnievať, že mohli rozhodnúť, či pôsobiť k rozhodnutiu oprávnenej osoby v tom smere,

aby záujemca získal príležitosť k uzavretiu zmluvy, a či táto aktivita bola svojou povahou,

rozsahom, obsahom a nákladmi na ňu vynaloženými primeraná cieľu, ktorý mal byť

dosiahnutý.

Nie je vylúčené, že samotná osoba sprostredkovateľa (jeho autorita v určitom

podnikateľskom prostredí, či obore, činnosti, dôvera, ktorú k nemu majú určití kľúčoví ľudia

pôsobiaci u oslovovaných tretích osôb a pod.) výrazne napomáha tomu, aby záujemca získal

príležitosť k uzavretiu zmluvy. Ak záujemca ako daňový subjekt niečo takéto tvrdí,  

t.j. že práve preto uzavrel zmluvu o sprostredkovaní s určitou osobou, musí preukázať

jej špecifické, či výnimočné znalosti, schopnosti, kontakty, či iné aktíva a tiež musí

preukázať, že tieto kontakty boli také v prospech daňového subjektu, ako záujemca reálne

žiadal. Je zrejmé v niektorých prípadoch bude obtiažne takýto dôkaz podať, lebo pôsobenie

sprostredkovateľa bude natoľko „intímne“, alebo sa môže pohybovať na hrane zákona,

zákonom dovoleného, že sprostredkovateľ nebude ochotný poskytnúť záujemcovi potrebnú

súčinnosť k osvetleniu toho, akým spôsobom v prospech záujemcu pôsobil. Na dôkaznom

bremene záujemcu ako daňového subjektu to však nič nemení, veď nie všetky výdavky,  

ktoré daňový subjekt vynaloží, budú daňovo uznané. Takýmito budú len tie z nich, u ktorých

daňový subjekt z hľadiska zákona preukáže relevantné vlastnosti. Je potom na daňovom

subjekte, aby pri úvahách o rentabilite svojho podnikania zvážil i skutočnosti, či sa mu určité

špecifické vynaložené výdavky na získanie nových zákaziek podarí uplatniť, ale v určitej

miere musí počítať s tým, že pôjde o výdavky daňovo neuplatniteľné. V danom prípade  

sa krajský súd stotožnil so žalovaným, že nebol predložený relevantný dôkaz o tom,  

že fakturované služby boli vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre, čím nebola splnená

podmienka preukázania daňového základu podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1990 Z.z. o dani

z príjmov v znení neskorších predpisov. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona   č. 366/1999 Z.z. výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných

príjmov sa pre zistenie základu dane odpočítavajú vo výške preukázanej daňovníkom  

a vo výške stanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Výdavky musia byť skutočne

svojim účelovým určením potrebné na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

daňovníka v predmete jeho podnikania. Daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol,

nepreukázal, že ním uplatnené náklady boli skutočne vynaložené na dosiahnutie zabezpečenia

a udržania jeho zdaniteľných príjmov. Krajský súd poukázal opätovne na skutočnosť,  

že dôkazné bremeno v danom prípade spočíva na daňovníkovi, a teda je na ňom, aby využil

dôkazné prostriedky, ktoré má k dispozícií a tiež aby preukázal ním tvrdené skutočnosti.

Formálne doloženie obchodného prípade zmluvou, faktúrou a dokladmi o úhrade je  

bez preukázania skutočného vykonania služieb pre daňové účely nepostačujúce. Žalobca

nepreukázal spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že fakturované služby boli

dodané uvedeným odberateľom.

Pokiaľ ide o dohodu o pracovnej činnosti od 01.01.2002 s dojednaným druhom práce,

krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že nie je spochybnená platnosť uvedenej

dohody, avšak pokiaľ ide o výhrady žalovaného k vyplácaným náhradám cestovných

nákladov, s týmito sa súd stotožňuje. Daňový subjekt poukázal na to, že pri kontrole nebola

predložená písomná úprava, ktorá by konkrétne riešila spôsob cestovných náhrad

zamestnancovi, čo však v konečnom dôsledku neznamená, že by nebolo možné vyplácať

uvedené náhrady, a to formou dohody, avšak túto dohodu je potrebné následne i realizovať.

Ani v Zákonníku práce, ani v zákone o cestovných náhradách nie je uvedené, že v prípade

chýbajúcej písomnej dohody je v tejto časti alebo dokonca celá dohoda o pracovnej činnosti

medzi zamestnávateľom a zamestnancom neplatná. V predmetnej dohode bola dohodnutá

práca, bol dohodnutý pracovný čas, ako je maximálny rozsah práce a dohodnutá odmena.

Daňovými výdavkami sú náklady na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných

predpisov, čo v danom prípade bol zákon č. 119/1992 Z.z. a neskôr zákon č. 283/2002 Z.z.

o cestovných náhradách, ktorý nadobudol účinnosť od 01. júla 2002. Uvedené zákony

upravujú poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách pre zamestnancov.

Poskytovanie cestovných náhrad v prípade dohôd o pracovnej činnosti je riešené v zákone  

č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov ustanovenie § l ods. 1

písm. c/. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné pre prípad uznania cestovných náhrad,  

aby tieto boli písomne dohodnuté. To však v danom prípade nebolo. Bližšie uvedené zákony

upravujú poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách pre zamestnancov.  

Za zamestnanca na účely zákona o cestovných náhradách sa považujú aj zamestnanci, ktorí sú

činní na základe dohôd o pracovnej činnosti uzatvorených v zmysle Zákonníka práce,  

aby týmto zamestnancom vznikol nárok na poskytovanie náhrad cestovných nákladov, musia

byť podľa krajského súdu v dohode o pracovnej činnosti tieto náhrady vopred písomne

dohodnuté, čo v danom prípade nebolo.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol,  

že v tomto prípade bolo pomerne rozsiahle dokazovanie zbytočné, pretože Ing. P. P.

poradenskú činnosť vykonával na základe uzavretej zmluvy o dielo vždy iba pre žalobcu. Je len samozrejmé, že Ing. P. P. vystupoval ako štatutárny zástupca žalobcu pri obchodných

činnostiach v jednaní s jednotlivými obchodnými partnermi, avšak nikdy sa neprofiloval ako

osoba, ktorá pre tieto spoločnosti vykonáva nejaké poradenstvo, ale vždy vystupoval ako

osoba, ktorá túto činnosť vykonáva výhradne pre žalobcu. Je predsa logické, že na žalobcu

mohol Ing. P. P. účinne previesť všetky svoje skúsenosti a vedomosti iba svojím osobným

pričinením, čo výsledky hospodárenia žalobcu za dotknuté účtovné obdobia iba potvrdzujú.

Žalobca nikdy netvrdil, že Ing. P. P. vykonával poradenskú činnosť pre tretie subjekty,

pretože túto činnosť vykonával iba pre neho.

Odvolateľ preukázal, že s Ing. P. P. uzavrel zmluvu o dielo dňa 01.01.2002, Ing. P. P.

preňho poradenskú činnosť vykonal, za čo žalobca uhradil dohodnutú odmenu 8,5% z

celkového ročného obratu dosiahnutého žalobcom s obmedzením, že celková cena za

zhotovenie diela bola stanovená maximálne sumou 5 mil. Sk. Výsledkom realizácie tejto

zmluvy bol u žalobcu nepopierateľný nárast obratu za rok 2002 na sumu prevyšujúcu 54

miliónov Sk.

Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu

nesprávne vec právne posúdil, čoho výsledkom bolo zamietnutie žalobného návrhu. Podľa

názoru žalobcu zistený skutkový stav jednoznačne preukazuje, že žalobca vynaložil výdavky

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov v súlade s § 24 ods. 1 zákona

č. 366/1999 Z.z.

Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté

rozhodnutie a zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 04.10.2007 č. I/228/12317-

75322/2007/992025-r a priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný uvádzajúc, že žalobca

nepreukázal vykonanie poradenstva a sprostredkovanie, správca dane na základe toho,  

aby zistil čo najobjektívnejšie skutkový stav veci dožiadal miestne príslušných správcov dane

jednotlivých odberateľov (odberatelia uvedení v Prílohe l – Prehľad technických, obchodných

a servisných služieb vybraným odberateľom) v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) o zistenie skutočností,  

ktoré majú vplyv na posúdenie danej veci.

Na základe dožiadaní Daňového úradu Turčianske Teplice boli v zmysle § 14 zákona

č. 511/1992 Zb. vykonané miestne zisťovania u jednotlivých daňových subjektov

(odberateľov). Z dožiadaní sa nepreukázalo, že služby za poradenstvo pre papierenský,

plastikársky a polygrafický priemysel, sprostredkovanie obchodu, poskytnutie know-how

v oblasti papierenského, plastikárskeho a polygrafického priemyslu v zmysle zmluvy o dielo

boli vykonané.

K opakovanej daňovej kontrole Ing. P. P. predložil správcovi dane dňa 06.12.2006

písomnú odpoveď na výzvu č. 667/320/13896/2006Sti, ktorou bola spoločnosť správcom dane vyzvaná, aby v stanovenej lehote podala podrobné písomné vysvetlenie a preukázala

vykonanie poradenstva pre papierenský, plastikársky a polygrafický priemysel,

sprostredkovanie obchodu, poskytnutie know-how v oblasti papierenského, plastikárskeho

a polygrafického priemyslu v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 01.01.2002, uzatvorenou medzi

objednávateľom C. T. S., spol. s r.o., S. a zhotoviteľom Ing. P. P., C. T. S., K.

Na základe tejto odpovede vznikol rozpor v tvrdení Ing. P. P., keď uvádza, že

poradenstvo vykonával ako fyzická osoba v spoločnosti C. T. S., spol. s r.o., S., ktoré bolo

zamerané na riešenie vnútorných záležitostí spoločnosti a bolo jednané so zamestnancami

spoločnosti aj s Ing. P. P.. Počas výkonu riadnej kontroly žalobca tvrdil, že poradenstvo a

sprostredkovanie bolo vykonávané pre odberateľov spoločnosti. V uvedenej odpovedi ďalej

tvrdí, že spôsob sprostredkovania bol taký,   že u vybraných zákazníkov (väčšia časť bývalých

zákazníkov firmy Ing. P. P. C. T. S., S.) v mene objednávateľa dohodol obchod. Následne

zákazník bez akéhokoľvek zneistenia objednával tovar v spoločnosti C. T. S., spol. s r.o., S..

Žalobca preukazuje sprostredkovanie nárastom tržieb v roku 2006 oproti roku 2002 podľa

prílohy k uvedenej odpovedi, ktorú tvorí zoznam odberateľov k sprostredkovaným obchodom.

Žalovaný tak ako aj správca dane má za to, že nárast tržieb spoločnosti nepreukazuje, že k

sprostredkovaniu a poradenstvu naozaj došlo.

Činnosti smerujúce k lepšej predajnosti tovaru, technický servis, skúšky nových

produktov, kartonáž, potlač, fólie, prezentácie výrobkov, vývoj zariadenia na čistenie

odpadových vôd z tlačiarne, obchodné rokovanie, ktoré boli spoločnosťou uvedené v prílohe

k odpovedi na výzvu daňového úradu č. 667/340/1066612004/Sti podľa jednotlivých

odberateľov, nemožno považovať za sprostredkovanie. Vo všeobecnosti ide síce o činnosti,

ktoré ovplyvňujú odbytové možnosti tovaru, ale primárne nevytvára príležitosť záujemcovi

uzatvoriť s treťou osobou určitú zmluvu. V uvedenom prípade nemožno hovoriť

o sprostredkovaní (jednalo sa o dodanie tovaru spoločnosti odberateľom), nakoľko

sprostredkovanie vykonal Ing. P. P. ako konateľ spoločnosti C. T. S., spol. s r.o., S. a vykonal

ho pre objednávateľa spoločnosť C. T. S., spol. s r.o., S.

Poukazujúc na uvedené žalovaný navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

aby rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 21S/159/2007 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. OSP. Po zistení, že odvolanie bolo podané

včas, oprávnenou osobou (§ 204 ods. 1 OSP) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia § 201 OSP odvolanie prípustné, postupoval podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

veta prvá v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP, dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne

dôvodné a preto napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného

v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Turčianske Teplice zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§250j ods. 2  

písm. a/ OSP).

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu

v Žiline ako aj po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru, že sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a to v časti právneho posúdenia zákonnosti rozhodnutia žalovaného

a správcu dane v časti vylúčenia sumy 4.607558,- Sk zo základu dane z príjmov právnických

osôb za rok 2002 týkajúcej sa neuznaných nákladov za vykonané poradenstvo

pre papierenský, plastikársky a polygrafický priemysel, sprostredkovanie obchodu,

poskytnutie know-how v oblasti papierenského, plastikárskeho a polygrafického priemyslu.

V tejto časti   odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od rozhodnutia krajského

súdu, jeho logických argumentov a relevantných právnych záverov.

Z obsahu súdneho ako aj administratívneho spisu vyplynulo, že sprostredkovateľom

v tejto veci bol samotný konateľ žalobcu. Vzhľadom na charakter uvedeného

sprostredkovania bolo obtiažne, aby konateľ žalobcu, ktorý zároveň mal byť sprostredkovateľ

ako živnostník, preukázal, že sprostredkovanie realizoval a že ho splnil v prospech záujemcu.

Odvolací súd sa tu stotožnil s prvostupňovým súdom, ako aj s daňovými orgánmi, že žalobca

v tomto konaní dôkazné bremeno neuniesol, keďže okrem zmluvy o dielo zo dňa 01.01.2002,

ktorú uzavrel objednávateľ – žalobca so zhotoviteľom Ing. P. P., C. T. S., s.r.o., T., a faktúry,

ako aj okrem dokladov o úhrade, nebola v rámci konania preukázaná realizácia samotného

diela, ktorá mala spočívať vo vykonaní služieb pre daňové účely. Preto tieto činnosti nemôže

považovať odvolací súd rovnako ako krajský súd a daňové orgány, za preukázané

sprostredkovanie resp. plnenie zo zmluvy o dielo.

Podľa § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ

zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť

určitú zmluvu s treťou osobou a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu

(províziu).

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov, ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. správca dane dbá,

aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené  

čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších

predpisov, daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka,  

alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 ods. 4. Ak výšku výdavku (nákladu)

limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových

výdavkov, najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon,

preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu  

a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 24 ods. 2 písm. f/ zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení

neskorších predpisov daňové výdavky podľa ods. 1, ktoré možno uplatniť len v rozsahu  

a za podmienok ustanovených v tom zákone sú podľa písm. f/ aj výdavky (náklady),  

na ktorých úhradu je daňovník povinný podľa osobitných zákonov.

Podľa § 25 ods. 1 písm. j/ zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení

neskorších predpisov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia

s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, aj keď od týchto výdavkov (nákladov)

daňovník účtoval výdavky (náklady), ktorých vynaloženie nie je dostatočne preukázané

a ďalej aj okrem iného výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom  

alebo s osobitnými predpismi. Osobitným predpisom v tomto prípade je zákon o cestovných

náhradách.

K vylúčeniu cestovných náhrad správcom dane zo základu dane z príjmov

právnických osôb za rok 2002 vo výške 72 922,-- Sk, odvolací súd uvádza, že medzi

žalobcom a Ing. J. P., CSc. bola uzavretá dohoda o pracovnej činnosti od 01.01.2002

s dojednaným druhom práce. Uvedená dohoda bola uzavretá v písomnej forme. Z jej obsahu

nevyplynulo akým spôsobom bolo medzi spoločnosťou žalobcu a Ing. J. P., CSc. ako

zamestnancom dohodnuté vyplácanie náhrad cestovných nákladov.

Podľa § 238 ods.1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu

podpisu dohody o pracovnej činnosti t. j ku dňu 01.01.2002, dohodu o pracovnej činnosti je

zamestnávateľ povinný uzavrieť písomne, inak je neplatná. V dohode musia byť uvedené

dojednaná práca, dojednaná odmena za vykonanú prácu, dojednaný rozsah pracovného času

a doba, na ktorú sa dohoda uzaviera. Jedno vyhotovenie dohody o pracovnej činnosti je

zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 242 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2002 do 01.04.2002

neplatný je právny úkon,

a) ktorý sa svojím obsahom alebo účelom prieči zákonu alebo sa obchádza alebo sa inak

prieči záujmom spoločnosti,

b) ktorý sa neurobil slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne,

c) ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv,

d) ktorý urobil zamestnanec konajúci v duševnej poruche, ktorá ho robí na tento právny

úkon neschopným,

e) ak nemá ten, kto ho urobil, spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom  

od 01.04.2002, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny

úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný odborový orgán, alebo právny úkon,

ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne

ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona neplatnosť právneho úkonu nemôže byť

zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom

neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Právny úkon je neplatný, ak sa neurobil predpísanou formou (§ 238 ods. 1 zákona  

č. 65/1965 Zb.).

Zo znenia § 1 ods.1 písm. c/ zákona č. 253/2002 Z.z. o cestovných náhradách

(účinného od 01.07.2002) vyplýva, že fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach

vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo

pracovného pomeru dohodnuté, vzniká nárok na poskytnutie cestovných náhrad. Zákon

v tomto ustanovení a do 30.06.2002 zákon č. 119/1992 Zb., neuvádza ako podmienku

platnosti písomnú formu, preto je prípustné uzavrieť takúto dohodu – dohodu o poskytnutí

cestovných náhrad - aj ústne alebo konkludentne, samozrejme za predpokladu, že takáto

dohoda bude dostatočne určitá.

Ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. požiadavku písomnej formy

ustanovuje pre dohodu o pracovnej činnosti a jej podstatné náležitosti. Z tohto ustanovenia

však nie je možné vyvodiť, že i dojednania v súvislosti s cestovnými náhradami musia byť

uzatvorené písomnou formou.

Vynaložené náklady na cestovné náhrady nie je preto podľa odvolacieho senátu,

možné vylúčiť zo základu dane z príjmov právnických osôb iba pre nedostatok písomnej formy

dohody o poskytnutí cestovných náhrad pretože takúto požiadavku zákon o cestovných

náhradách nestanovuje.  

Odvolací súd s poukazom na uvedené považuje napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Žiline za nesprávny a preto ho zmenil a rozhodnutie žalovaného a správcu dane zrušil,

keďže vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c ods.1 OSP v spojení s §

224 ods. 2 OSP a § 250k ods. 1 veta prvá OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo  

na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za žalobu 2 000,-- Sk,  

t.j. 66,39 €, súdneho poplatku za odvolanie 66 € a trov právneho zastúpenia za štyri úkony

právnej služby z toho úkony zrealizované v roku 2007: prevzatie a príprava veci zo dňa

15.10.2007 a žaloba zo dňa 19.11.2007 po 1 371,-- Sk t.j. po 45,51 € podľa § 11 ods. 1

vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, vo výške 1/13 výpočtového základu a režijný paušál 2x 178,-- Sk, t.j. 2x 5,91 €.

Úkon právnej služby zrealizovaný v roku 2008: pojednávanie na krajskom súde dňa

16.12.2008 odmena vo výške 1 466,-- Sk t.j. 48,66 € a režijný paušál 190,-- Sk t.j. 6,31 €.

Odvolanie zo dňa 10.02.2009 odmena 53,49 €, režijný paušál 6,95 €.

Trovy právneho zastúpenia sú celkom 2x 45,51 € + 2x 5,91 € + 48,66 € + 6,31 € +

53,49 € + 6,95 € = 218,25 € + 19% DPH = 259,71 €.

Hotové výdavky priznal súd vo výške deklarovanej spotreby paliva,  

keďže aj po telefonickej urgencii súdu právny zástupca žalobcu predložil len časť technického

preukazu vozidla, z ktorého súd nemohol posúdiť, kto deklarované vozidlo vlastní resp. užíva,

aká je jeho ŠPZ. Súd priznal cestovné na pojednávanie na Krajský súd v Žiline dňa

16.12.2008 z Prešova do Žiliny a späť 454 km osobným motorovým vozidlom zn. BMW

320D pri deklarovanej spotrebe 5,7 l na 100 km podľa predloženého technického preukazu

vozidla a cene nafty preverenej súdom na www.natankuj.sk vo výške 34,22 Sk za 1l, bola

priznaná náhrada paliva v množstve 25,88 l, t.j. 885,61 Sk t.j. 29,40 €.

Ďalej bola priznaná náhrada za stratu času 6 hodín t.j. 12 polhodín vo výške 1/60

výpočtového základu za každú polhodinu podľa § 15 b/ v spojení s § 17 ods. 1 citovanej

vyhlášky t.j.12x 10,52 € = 126,24 € + 19% DPH= 150,23 €.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu tieto trovy 66 + 66,39 + 259,71 + 29,40 +

150,23 = 571,73 €.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 21. januára 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková