3Sžf/34/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: AGORAS s.r.o., Tatranské námestie 3, Poprad, IČO: 47 249 889, zastúpeného JUDr. Jánom Burocim, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Chrapčiakova 7, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 19. novembra 2013 číslo: 1100305/1/543636/2013/5056 a zo dňa 19. novembra 2013 číslo: 1100305/1/543652/2013/5056 v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/1/2014-79 a č. k. 3S/27/2014-79 zo dňa 14.11.2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/1/2014-79 a č. k. 3S/27/2014-79 zo dňa 14.11.2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žaloby žalobcu v spojených veciach, ktorými s a pod sp. zn. 3S/1/2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.11.2013 č. 1100305/1/543636/2013/5056 ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 12.7.2013 č. 9712402/5/3380426/2013, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 816,08 Eur a ďalej pod sp. zn. 3S/27/2014, ktorým sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.11.2013 č. 1100305/1/543652/2013/5056, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 12.7.2013 č. 9712402/5/3380685/2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 14 139,81 Eur. Z obsahu rozhodnutí aj administratívneho spisu vyplýva, že dňa 17.10.2011 bolo žalobcovi doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly so začiatkom 28.11.2011 v priestoroch žalobcu na adreseTatranské námestie 3, Poprad. V deň začatia daňovej kontroly (dňa 28.11.2011) sa v sídle žalobcu nikto nenachádzal a doklady k daňovej kontrole boli predložené až 30.11.2011 treťou osobou, na ktorú žalobca uviedol svoj telefonický kontakt, ktorá ale nebola osobou oprávnenou poskytovať požadované informácie v zmysel § 15 ods. 6 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. Ďalej bolo zistené, že sídlo žalobcu je v prenajatých priestoroch, v sídle sa nenachádzala žiadna kompetentná osoba oprávnená v mene žalobcu so správcom dane konať, žalobca nemá žiadnych zamestnancov a jeho jediný konateľ je občanom Rumunskej republiky. Tretia osoba, údajne oprávnená predkladať doklady, podmieňovala prítomnosť zamestnancov správcu dane v sídle žalobcu svojimi pracovnými povinnosťami (dňa 30.11.2011 ich požiadala o opustenie priestorov o 14.00 hodine). Od polovice januára 2012 prestala so správcom dane komunikovať hoci sa zaviazala doručiť mu ďalšie doklady požadované správcom dane (zápisnica č. 717/320/77371/Alex zo dňa 7.12.2011). Jediná oprávnená osoba, konateľ Dumitru Blaga, ktorý sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval, splnomocnil Ing. K. P. ako kompetentnú osobu na zastupovanie pri daňovej kontrole až dňa 13.6.2012.

Z uvedených dôvodov žalobca nedôvodne namietal, že zo strany správcu dane išlo o nezákonný postup tým, že následne vykonával daňovú kontrolu v priestoroch daňového úradu, nie v sídle žalobcu, že si nezákonne zabezpečil doklady potrebné k daňovej kontrole tým, že uložil žalobcovi tieto predkladať na daňový úrad, keďže bolo nepochybne preukázané, že podmienky pre zamestnancov správcu dane na efektívne vykonávanie daňovej kontroly v priestoroch žalobcu neboli vinou žalobcu vytvorené.

Z rovnakých dôvodov sú neopodstatnené aj jeho námietky o údajnej nečinnosti správcu dane, v dôsledku čoho nezákonne žiadal o predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly (§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.), na čo podľa žalobcu nebol dôvod, a lehota na ukončenie daňovej kontroly podľa žalobcu uplynula dňa 28.5.2012. Daňová kontrola začala dňa 28.11.2011. Šesťmesačná lehota na ukončenie daňovej kontroly uplynula dňa 28.5.2012. Správca dane pred jej uplynutím žiadosťou zo dňa 18.5.2012, požiadal kompetentný orgán ojej predĺženie, ktorý ju listom zo dňa 24.5.2012 predĺžil. O predĺžení lehoty bol žalobca informovaný upovedomením zo dňa 31.5.2012, ktoré mu bolo doručené dňa 11.6.2012. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že upovedomenie o predĺžení lehoty na ukončenie daňovej kontroly musí byť daňovému subjektu doručené pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Daňová kontrola bola v zmysle § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. ukončená dňa 27.11.2012, t. j. v zákonnej lehote.

K námietkam žalobcu, že mu správca dane neumožnil vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z daňovej kontroly, že svojim postupom prejudikoval nepreukázanie žiadnej skutočnosti už pred tým, ako umožnil žalobcovi vyjadriť sa, čím porušil § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a neprimerane zasiahol do práv žalobcu na spravodlivé konanie, že mu správca dane „nenaznačil“ spochybnenie nadobudnutého tovaru, preto sa žalobca nemohol brániť, krajský súd poukazuje na zápisnicu z ústneho pojednávania č. 9712402/5/3033674/2012/Alex zo dňa 19.10.2012 a č. 9712402/5/3135294/2012 zo dňa 29.10.2012, v ktorých správca dane žiadal splnomocneného zástupcu žalobcu o podanie vysvetlenia k nezrovnalostiam súvisiacim s dodávkou posypovej soli z Rumunska a s prepravnými službami s tým súvisiacimi.

Žalobca svoje právo vyjadriť sa k výsledkom daňovej kontroly využil, k zisteniam sa písomne vyjadril (dňa 9.11.2012 č. 9712402/5/3102246/2012/25.10.2012), na základe čoho správca dane vypracoval dodatok č. 1 k protokolu.

V tejto súvislosti krajský súd osobitne poukazuje na tú časť, kde sa mal žalobca vyjadriť a predložiť dôkaz, že v kontrolovanom období mu bolo pridelené rumunské IČ DPH a že zaplatil DPH za 3. a 4. štvrťrok 2010 do rumunského štátneho rozpočtu. Splnomocnený zástupca Ing. P. uviedol, že žalobca je platiteľom DPH iba na Slovensku a nemá pridelené IČ DPH v rámci EÚ.

S tým súvisí aj správnosť argumentácie žalovaného ktorý zdôraznil, že za miesto nadobudnutia posypovej soli sa v zmysle § 17 od. 2 zákona o DPH považuje miesto nadobudnutia v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, pretože nadobúdateľ nepreukázal, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo prepravatovaru. Podmienkou pre akceptovanie prenosu daňovej povinnosti v zmysle § 43 zákona o DPH je fyzický pohyb tovaru, ktorý žalobca nepreukázal. Keďže k dodaniu tovaru v zmysle § 43 zákona o DPH nedošlo, žalobca nebol oprávnený podať súhrnný výkaz a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k vzniku dvojitého zdanenia, lebo spoločnosti TOPSIM, S.R.L. z titulu nadobudnutia tovaru od žalobcu daňová povinnosť nevznikla.

Z uvedených dôvodov sú aj námietky žalobcu týkajúce sa daňovej neutrality, zákazu dvojitého zdanenia, prenosu daňovej povinnosti s odkazom na článok 42 a článok 40 Smernice nedôvodné.

Keďže rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom, krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby ako nedôvodné zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Okrem tvrdených procesných vád pri výkone daňovej kontroly namietal, že existuje „Povinnosť výkladu vnútroštátneho práva v súlade s úniovým právom, ktorá vychádza z článku 4 ods. 3 ZEÚ (bývalý článok 10 ZES), umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní veci" (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer, C-397 a 403/01, 5.10.2004, Zb. s. 1- 8835, bod 113). „Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok" (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Impact, C-268/06,15.4.2008, Zb. s. 1-2483, bod 115).

Žalobca jednoznačne nadobudol posypovú soľ za účelom jej ďalšieho dodania a túto skutočnosť nespochybňuje ani správca dane, keďže ju potvrdil rumunskej daňovej správe. Pri akceptovaní právneho názoru správcu dane, že na predmetné nadobudnutie tovaru sa aplikuje ust. § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty, daňový subjekt v súlade s článkom 42 smernice jednoznačne preukázal, že preniesol daňovú povinnosť na príjemcu - spoločnosť TOPSIM, SRL a údaj o zrealizovanom obchode uviedol aj do svojho súhrnného výkazu. Takto nadobudnutý tovar sa musí bez ďalšieho dokazovania považovať za zdanený v súlade s článkom 40 smernice. V takomto prípade nadobudnutie tohto tovaru nemôže byť predmetom zdanenia podľa slovenských predpisov. Sám správca dane disponoval jednoznačným dôkazom, že v súlade s čl. 42 smernice bola daňová povinnosť prenesená na príjemcu tohto tovaru a teda, že nadobudnutie tovaru daňovým subjektom sa považuje za zdanené v súlade s čl. 40 smernice.

Na základe uvedených záverov, keďže postupom žalobcu, ako aj na základe medzinárodného dožiadania bolo preukázané, že daňová povinnosť za nadobudnutie tovaru bola prenesená na príjemcu TOPSIM, SRL a nadobudnutie tohto tovaru sa musí považovať za zdanené, bolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly prihliadnuť aj túto skutočnosť, ktorá je rozhodujúcou pre správne určenie daňovej povinnosti, aby toto určenie bolo čo najúplnejšie, a ktorá je v prospech daňového subjektu. Správca dane bol teda povinný v súlade s článkom 42 smernice považovať nadobudnutie tovaru za zdanené a bol povinný uplatniť opravný mechanizmus primeraným znížením dane, teda o uvedenú hodnotu nadobudnutého tovaru ponížiť riadky 07, 08 a 21 v daňových priznaniach, čím by konečná daňová povinnosť žalobcu zostala rovnaká ako bola uvedená v daňových priznaniach. Krajský súd, rovnako ako v prípade prenosu daňovej povinnosti, tak ani pri daňovej neutralite, nevenoval týmto otázkam takmer žiadnu pozornosť, hoc na výsledné posúdenie veci majú zásadný význam. Krajský súd pri posudzovaní daňovej neutrality len doslovne prevzal argumentáciu žalovaného, že spoločnosti TOPSIM, S.R.L. z titulu nadobudnutia tovaru od žalobcu daňová povinnosť nevznikla. Toto svoje stanovisko žiadnym relevantným spôsobom súd nekvalifikoval, neodkázal na žiadne ustanovenie slovenského právneho poriadku a smernice už vôbec nie. Krajský súd vôbec nebral do úvahy, že sám správca dane potvrdil rumunskej daňovej správe, že správca dane považuje údaj o dodaní tovaru do iného členského štátu spolu v sume bez DPH 133 678,- Eur za konečný. Nie je zrejmé, prečo súd ignoruje tak zásadný rozpor v stanoviskách správcu dane, ak ten rumunskej daňovej správe potvrdí údaj o dodaní tovaru do iného členského štátu, a na strane druhej tomu prislúchajúcu daň žiada uhradiť aj od žalobcu. Ide o ukážkový prípad dvojitého zdanenia.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.02.2015 k odvolaniu žalobcu uviedol, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/1/2014-79, 3S/27/2014 zo dňa 14. 11. 2014 sú takmer totožné s námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR č. 1100305/1/543636/2013/5056 zo dňa 19. 11. 2013 a č. 1100305/1/543652/2013/5056 zo dňa 19. 11. 2013 a v žalobe, ktorou žalobca žiadal preskúmať zákonnosť uvedených rozhodnutí a postup daňových orgánov, preto poukazuje na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a na vyjadrenie k žalobe č. 1100305/1/251861/2014 zo dňa 30.05.2014.

Námietky k výkonu daňovej kontroly, miestu jej vykonávania, nečinnosti správcu dane, či predĺženiu lehoty na jej výkon považujeme za neopodstatnené, pretože miesto vykonávania daňovej kontroly nie je v ustanovení § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov striktne stanovené, je vecou dohody medzi správcom dane a daňovým subjektom so zreteľom na efektívnosť jej vykonávania. Kontrola bola ukončená v lehote, ktorá bola príslušným orgánom predĺžená. Argumentácia žalobcu, že správca dane v tých istých priestoroch a v inom čase vykonával daňové kontroly bez akýchkoľvek problémov, je právne irelevantná. Za právne irelevantnú možno považovať i námietku žalobcu ohľadom odňatia práva na obranu uplatnením riadnych opravných prostriedkov pri vybavovaní námietky proti postupu zamestnancov správcu dane, pretože správca dane vydal rozhodnutie v danej veci až vtedy, keď o námietke bolo právoplatne rozhodnuté. K námietke žalobcu k priebehu dokazovania, že ho správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly neoboznámil so spochybňovaním nadobudnutia tovaru v tuzemsku a následného dodania tohto tovaru do Rumunska, uvádza, že žalobca v celej časti VI odvolania sa zaoberá tým, ako sa s touto námietkou vysporiadali daňové orgány a súd. Žalobca mal možnosť sa k výsledkom daňovej kontroly vyjadriť pri prerokovaní protokolu alebo v odvolacom konaní a predložiť dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, prípadne vyvrátili záver daňových orgánov, no žiaden relevantný dôkaz nepredložil.

Čo sa týka námietok žalobcu o nedostatočnom dokazovaní a nedostatočnom odôvodnení v prípade prekvalifikácie nadobudnutia tovaru podľa § 11 na § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, uvádza, že žalobca pri daňovej kontrole nepredložil potrebné doklady na časť objemu dovezenej soli, preto správca dane nemohol tento objem akceptovať, § 11 citovaného zákona a následne uplatnenie práva na odpočítanie dane. Zároveň pri jej vývoze späť do Rumunska žalobca nepredložil faktúru za jej prepravu, čo bez ďalšieho dokazovania bolo možné považovať, že uvedený tovar mohol byť predaný v Rumunsku. Žalobca teda nedostatočne preukázal prepravu tovaru na územie SR a naspäť do Rumunska, a keďže nemá v Rumunsku pridelené IČ DPH, nemohol preukázať ani zaplatenie dane v Rumunsku za tovar nadobudnutý na území Rumunska. Z uvedeného dôvodu pre tento objem nadobudnutej posypovej soli na území Slovenskej republiky správca dane aplikoval § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého za miesto nadobudnutia posypovej soli považoval miesto nadobudnutia v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň.

Bez potreby ďalšieho dokazovania bolo možné vyvodiť i záver, že k dodaniu tovaru v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov nedošlo, a preto žalobca nemal povinnosť podať súhrnný výkaz, čím u odberateľa v Rumunsku nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, t. j. k dvojitému zdaneniu toho istého tovaru, resp. k porušeniu zásady daňovej neutrality.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie konaniapodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok.

Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že žaloba i odvolanie boli podané včas. Nezistil procesné pochybenia ani v časti trov konania. Preto pristúpil k meritórnemu preskúmaniu odvolania.

Podľa § 219 ods. l O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane, ktoré považuje za dostatočné.Správca dane na základe informácie, že tovar je uskladňovaný aj v Rumunsku na základe zmluvy uzatvorenej s obchodnou spoločnosťou SC TOPSIM, SRL, Simleu Silvaniei, preverovaný objem 226,06 ton považuje za uskladnený na území Rumunska, čím sa potvrdzuje tá skutočnosť, že tovar v objeme 226,06 ton nebol prepravený na územie Slovenska a preto ani nemohol byť z územia Slovenska odoslaný a prepravený do Rumunska. Zároveň nie je možné akceptovať ani časť odpočítanej DPH v čiastke 816,08 EUR, vzťahujúcej sa k preverovanému objemu fakturovanej soli 226,06 ton, obstaranej v mesiacoch júl 2010 a august 2010, ktorú zistil správca dane na základe údajov uvedených v záznamoch DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010, v účtovníctve za kontrolované obdobia r. 2010 a z faktúr evidovaných v účtovníctve r. 2010 pod číslom dokladu: FD 10005, FD 10006, za nákup posypovej soli od dodávateľa Societa nationala a sárii S.A., Calea Victoriei Nr 220, Sector 1, Bucuresti, IČ DPH: RO 1590430, pretože nebolo preukázané v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p., že zdaniteľné obchody v objeme 226,06 ton posypovej soli boli použité na dodávky tovarov a služieb kontrolovaného daňového subjektu v postavení platiteľa v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v z. n. p. Kontrolovaný platiteľ nepreukázal žiadne vlastníctvo skladových priestorov, ani nájomný vzťah k skladovým priestorom na území SR, či uskladnenie u iného subjektu na území SR. Táto skutočnosť bola potvrdená tiež vyjadrením splnomocneného zástupcu kontrolovaného platiteľa dňa 25.06.2012 do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9712402/5/1218523/2012/Alex, t. j. že obchodná spoločnosť AGORAS s.r.o. v roku 2010 nemá a neeviduje dlhodobý a drobný majetok a taktiež nemá takýto majetok vo vlastníctve, ani v prenájme v Poprade, ani na území SR na skladovanie posypovej soli. Týmto svojím postupom kontrolovaný platiteľ porušil ustanovenie § 49 ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z.

Zároveň nebolo možné akceptovať ani časť odpočítanej DPH v sume 14 139,81 EUR, vzťahujúcej sa k preverovanému objemu fakturovanej soli 4 079,18 ton, obstaranej v mesiacoch október 2010, november 2010 a december 2010, ktorú zistil správca dane na základe údajov uvedených v záznamoch DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010, v účtovníctve za kontrolované obdobia r. 2010 a z faktúr evidovaných v účtovníctve r. 2010 pod číslom dokladu: FD 10016, FD 10019, FD 10021, FD 10022, FD 10024 a FD 10025 - všetky za nákup posypovej soli od dodávateľa Societa nationala a sárii S.A., Calea Victoriei Nr 220, Sector 1, Bucuresti, IČ DPH: RO 1590430, pretože nebolo preukázané v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p., že zdaniteľné obchody v objeme 4.079,18 ton posypovej soli boli použité na dodávky tovarov a služieb kontrolovaného daňového subjektu v postavení platiteľa v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v z. n. p. Kontrolovaný platiteľ nepreukázal žiadne vlastníctvo skladových priestorov, ani nájomný vzťah k skladovým priestorom na území SR, či uskladnenie u iného subjektu na území SR. Táto skutočnosť bola potvrdená tiež vyjadrením splnomocneného zástupcu kontrolovaného platiteľa dňa 25.06.2012 do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9712402/5/1218523/2012/Alex, t. j. že obchodná spoločnosť AGORAS s.r.o. v roku 2010 nemá a neeviduje dlhodobý a drobný majetok a taktiež nemá takýto majetok vo vlastníctve, ani v prenájme v Poprade, ani na území SR na skladovanie posypovej soli. Týmto svojím postupom kontrolovaný platiteľ porušil ustanovenie § 49 ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní vznikolnárok na náhradu trov, ale trovy mu nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.