Najvyšší súd
3 Sžf 25/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Anny Elexovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD., v právnej veci
žalobcu: K.–G., spol. s r.o., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a P., s.r.o., M.,
proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/10543-66143/2007/991545-r zo dňa
17.08.2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6S/119/2007-66 zo dňa 13.11.2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6S/119/2007-66 zo dňa 13. novembra 2008 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/223/10543-66143/2007/991545-r zo dňa 17. augusta 2007 z r u š u j e podľa § 250j
ods. 2 písm. a/ a c/ OSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132,39 €
do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet Advokátska kancelária M. a P., s.r.o., M.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec
č.j. 738/230/898-6148/07/Kaš zo dňa 12.04.2008, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.)
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2003 v celkovej sume
1 160 829,-- Sk.
Krajský súd rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného
ako aj správcu dane dospel k záveru, že žaloba bola neopodstatnená.
Zo skutkového stavu zisteného krajským súdom vyplynulo, že neregistrovaný subjekt
a daňový subjekt, ktorému nevznikla daňová povinnosť zo zákona po dosiahnutí stanoveného
obratu J. N. ako dodávateľ žalobcu, ktorý bol platiteľom DPH len v období od 04.12.1995 do
30.06.1999, keď jeho posledným zdaňovacím obdobím bol druhý štvrťrok roku 1999,
nespĺňal atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty v čase zdaniteľného plnenia, a preto
daňové doklady – dve faktúry č. 031004 zo dňa 17.10.2003 vo výške 634 808,40 Sk a faktúra
č. 031005 zo dňa 31.10.2003 vo výške 526 020,40 Sk, za fakturované služby nevystavil platca
DPH, lebo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č.289/1995 Z.z. o DPH od 01.04.1999 je
platiteľom dane z pridanej hodnoty osoba podliehajúca dani z pridanej hodnoty, ktorá je
registrovaná ako platiteľ alebo ktorej mohla vzniknúť daňová povinnosť momentom, kedy
dosiahla obrat stanovený zákonom, a keďže J. N. nesplnil ani jednu z uvedených podmienok,
nemohol vyhotoviť obe vyššie označené faktúry s náležitosťami daňového dokladu, resp. si
nemohol uplatniť v cene služby daň z pridanej hodnoty. Preto podľa názoru súdu došlo k
porušeniu ustanovenia § 20a zákona č.289/1995 Z.z., lebo neboli splnené základné
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktoré predpisujú vznik
daňovej povinnosti len platiteľovi dane z pridanej hodnoty, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné
plnenie a pretože neplatiteľovi dane z pridanej hodnoty nikdy nevznikne daňová povinnosť
podľa § 14 citovaného zákona a vznikne mu len odvodová povinnosť.
Námietka miestnej nepríslušnosti správcu dane neobstojí, pretože správca dane,
ktorý vykonával kontrolu u žalobcu, mal v otázke právneho postavenia J. N. ako platiteľa
dane z pridanej hodnoty nepochybne zistené, že v čase vystavenia faktúr pre žalobcu už
nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ žalobca namietal, že ako účastník konania
sa nemal možnosť vyjadriť a navrhovať dôkazy vo svoj prospech, tak z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bola dňa 16.03.2007 doručená výzva na
prerokovanie protokolov o daňovej kontrole s upozornením, že do ôsmich pracovných dní sa
môže vyjadriť k protokolu, avšak žalobca sa k protokolu nevyjadril, na prerokovanie
protokolu sa nedostavil, tým sám nevyužil oprávnenie dané mu zákonom, na ktoré v žalobe
poukazuje.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca namietajúc
predovšetkým, že z § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že ak má daňový subjekt
pochybnosti, či jeho obchodný P. je zaregistrovaný ako platiteľ DPH, má možnosť požiadať
príslušného správcu dane o overenie, či daňový subjekt, od ktorého prijal zdaniteľné plnenie
je zaregistrovaný ako platiteľ DPH. Zákon teda neukladá povinnosť daňovému subjektu
preveriť u príslušného správcu dane registráciu obchodného P.. V tomto prípade dodávateľ
žalobcu T. – N. J. predložil žalobcovi Osvedčenie o registrácii platiteľa DPH vydané
Daňovým úradom Košice II. dňa 06.12.1995, z ktorého vyplýva, že dodávateľ je platiteľ
zaregistrovaný pre DPH od 01.12.1995.
Odvolateľ uviedol, že na základe systematického výkladu účelu a zmyslu právnych
noriem upravujúcich DPH a správu daní a poplatkov, možno vyvodiť, že neobstojí názor
správcu dane v tvrdení o predpoklade, na ktorom zakladá svoje rozhodnutie v tom, že J. N.,
nebol v čase uskutočnenia napadnutého zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma
upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa na DPH rozlišuje prípady povinnej
registrácie vyjadrenej v ust. § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o DPH a dobrovoľnej registrácie
vyjadrenej v ust. § 4 ods. 4 citovaného zákona. Pokiaľ u dodávateľa žalobcu J. N. je dôvodné
tvrdiť, že dňom 06.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia platiteľa DPH a aplikoval
dobrovoľnú registráciu, pre ktorú sa nevyžadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti
(limit obratu), pri ktorej vzniká právna povinnosť k registrácii, potom vzniká otázka, či bolo
vôbec možné v súlade s právom podľa hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá zrušenie
registrácie plátcu DPH v prípade, že platiteľ nespĺňa podmienky pre povinnú registráciu
platiteľa.
V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že v administratívnom spise nie je priložené
rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH pre J. N., o ktoré sa opiera správca dane vo
svojom rozhodnutí, čo má za následok, že sa k takémuto dôkazu žalobca nemôže vyjadriť, ale
aj to, že záver správneho orgánu nie je možné oprieť o dôkaz, ktorý nie je súčasťou dôkazov,
ani spisu. Odvolateľ ďalej uviedol, že nikto nemôže niesť faktickú alebo právnu
zodpovednosť za neplnenie záväzkov v daňovom konaní, pokiaľ nebol k povinnému subjektu
v špeciálnom postavení ako spoludlžník, subsidiárny dlžník, alebo ručiteľ. V prípade vzniku
pochybností o deklarovanom zdaniteľnom plnení má správca dane zákonné nástroje na
potvrdenie alebo vylúčenie deklarovaného zdaniteľného plnenia, ktoré mu bolo v podobe
formálneho dôkazu predložené. Daňový doklad je vždy len relatívnou simuláciou
uskutočnenia zdaniteľného plnenia, jeho existencia môže dôjsť k formulácii požiadaviek
správcu dane, smerujúcich k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu usvedčujúceho existenciu
zdaniteľného plnenia.
Zo znenia § 15 ods. 5 zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom v čase
uskutočniteľného zdaniteľného plnenia, podľa odvolateľa vyplýva, že zákon povinnosť
oznámiť správcovi dane, že došlo k neoprávnenému uplatneniu dane v cene a aj povinnosť
zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu, sankcionuje porušiteľa zákona, a nie jeho
odberateľa.
Podľa žalobcu adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo
k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších
zamestnancov a podľa obsahu výsluchu aj jeho hodnotenie v intenciách ust. § 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb. bolo potrebné zvážiť, či neprichádza do úvahy konfrontácia s dodávateľom,
u ktorého bolo vykonané miestne zisťovanie. Podľa odvolateľa každý účastník konania musí
mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho
argumenty a dôkazy zobrali do úvahy. Poukázal aj na článok 6 Dohovoru, z ktorého vyplynulo,
že každý účastník musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty,
ktoré považuje za nutné, aby jeho požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými správnym orgánom za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie
a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič, čo môže mať význam pre rozhodnutie správneho
orgánu nesmie byť vylúčené z možnosti prerokovania stranami. Nutnosť takéhoto prejednania
sa týka aj materiálov, ktoré nepredložili kontrolované daňové subjekty, alebo ktoré si správny
orgán obstaral sám, alebo ktoré sa k nemu dostali iným spôsobom, napr. od policajných
orgánov. Podľa odvolateľa skutočnosti dotýkajúce sa dodávateľov žalobcu nemôžu mať
právnu relevanciu pre posúdenie tejto veci.
Odvolateľ ďalej poukázal na absenciu zrozumiteľnosti zdôvodnenia napadnutého
rozhodnutia správcu dane najmä, že správca dane bez zjavnej príčinnej súvislosti s § 20
zákona o DPH, § 31 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj porušením článku 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ďalej len Ústava SR, stanovil na základe svojej vlastnej úvahy tvrdenia
spochybňujúce zákonný nárok daňového subjektu na nadmerný odpočet.
Odvolateľ namietal, že postup správcu dane, v spôsobe nekonvalidovanom
pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné
finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená
umožniť sťažovateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým prevádzaným dôkazom. Na podklade uvedeného daňový subjekt namieta
postup správcu dane, ktorý považuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, princípom
právneho štátu a k zásade, že nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.
Žalobca poukazujúc na Šiestu smernicu o DPH, ktorej podstatou je predovšetkým zabezpečiť,
aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo služby podľa pôvodu,
aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž, podobajúci
sa skutočnému vnútornému trhu, dospel k záveru, či pre posúdenie oprávnenosti nároku
žalobcu postačuje v tomto prípade zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný
ako platiteľ dane. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa článku 234 ES
predložil ESD na riešenie predbežnej otázky:
1. Či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces môže ukladať
povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho obchodného partnera
a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode, keď sa už platca preukázal?
2. Je možné považovať daňový doklad, ktorému o správnosti a úplnosti svedčí jeho
verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia
vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?
3. Je možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou
podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality?
S poukazom na uvedené skutočnosti žiadal žalobca, aby odvolací súd rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.11.2008 zrušil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/
a f/ OSP a vyhovel odvolaniu žalobcu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec
na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný uvádzajúc, že v daňovej kontrole bolo
jednoznačne preukázané, že dodávateľ J. N. nebol v čase vystavenia sporných faktúr
platiteľom DPH a nebol oprávnený vyhotovovať daňové doklady z DPH. Na základe faktúr
od J. N. nebol žalobca oprávnený uplatniť odpočítanie dane podľa § 20a ods. 1 zákona č.
289/1995 Z.z. o DPH, keďže podmienky na odpočítanie dane neboli v tomto prípade splnené,
keďže neplatiteľovi dane nikdy nevznikne daňová povinnosť. Skutočnosť, že dodávateľ J. N.
predložil žalobcovi osvedčenie o registrácii platiteľa DPH ešte neznamená, že registrácia bola
platná aj v kontrolovanom zdaňovacom období a žalobca si mohol všetkými dostupnými
prostriedkami overiť, či J. N. bol ešte platiteľom DPH.
Správca dane daňovou kontrolou preveroval oprávnenosť uplatneného odpočítania
dane za zdaňovacie obdobie október 2003 podľa zákona č. 289/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov, pričom Slovenská republika sa stala členom EÚ od 01.05.2004 a až týmto dňom
sa stali pre Slovenskú republiku záväznými právne akty Európskeho spoločenstva,
teda aj smernica č.77/388/EHS, na ktorú sa v odvolaní žalobca odvoláva.
V ďalšom poukázal na písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 20.12.2007.
S poukazom na uvedené dôvody žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/119/2007 zo dňa 13.11.2008 ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) a postupom podľa
§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP rozhodol tak, že zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odvolací súd sa oboznámil s pripojeným
administratívnym ako aj súdnym spisom a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6S/119/2007-66 nie je vecne správny. K svojim záverom dospel senát
najvyššieho súdu na základe nasledovného.
Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. platiteľ môže odpočítať daň,
ak zdaniteľné plnenie príjme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých vzniká
daňová povinnosť podľa § 14.
Daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia,
ak tento zákon neustanovuje inak podľa § 14 zákona č. 289/1995 Z.z.
Podľa § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ
pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak
a) platiteľovi, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§ 14),
b) daň na vstupe zaúčtoval vo svojom účtovníctve; ak ide o platiteľa, ktorý nie je
účtovnou jednotkou, daň na vstupe zaevidoval v záznamoch podľa § 24,
c) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ.
V tomto prípade bol vydaný dodatočný platobný výmer správcom dane – Daňovým
úradom Kráľovský Chlmec č. 738/230/898-6148/07/Kaš dňa 12.04.2007, ktorým za zdaňovacie
obdobie október 2003 bol vyrubený žalobcovi rozdiel DPH v sume 1 160 829,-- Sk, keď daň
uvedená v daňovom priznaní bola 104 130,-- Sk, daň zistená správcom dane po daňovej
kontrole na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní vo výške 1 264 959,-- Sk a rozdiel
dane vo výške 1 160 829,-- Sk. Na podklade vykonanej kontroly, o výsledku ktorej bol
vyhotovený správcom dane protokol č. 801/321/14394/2007 zo dňa 28.02.2007, ktorý bol
daňovníkovi doručený dňa 28.03.2007 a bol s ním aj prerokovaný, bolo zistené kontrolou
dane na vstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Predovšetkým išlo o faktúry vystavené dodávateľom žalobcu J. N., B., č. 031004
s dátumom zdaniteľného plnenia dňa 17.10.2003, sumou DPH 634 808,40 Sk a so základom
dane 3 174 042,-- Sk, celkovo na sumu 3 808 850,40 Sk a faktúra č. 031005 vystavená
rovnakým dodávateľom žalobcu J. N. s dátumom zdaniteľného plnenia dňa 31.10.2003, so
základom dane 2 630 102,-- Sk a DPH 20% 526 020,40 Sk celkom na sumu 3 156 122,40 Sk,
ktoré mali byť vystavené za vykonané služby – zber negrafických dát v databáze TEPLYN
podľa technických a ekonomických kritérií plynovodu, stavba, hmotný investičný majetok,
digitálne spracovanie analógových mapových podkladov, elektrických vedení nízkeho napätia
v prostredí Framme lite, príprava sprievodnej analógovej dokumentácie pre veci zhotovené
v TEPLYNE a zber grafických dát plynárenských zariadení v správe S., š.p., do prostredia
softvéru TEPLYN, vystavená na základe zmluvy č. 2/2003 o dodávke prác na základe
príslušného odovzdávacieho protokolu. K fakturovaným cenám dodávateľ žalobcu uplatnil
DPH 20% v celkovej výške 634 808,40 Sk a 526 020,40 Sk aj napriek tomu, že v čase plnenia
už nemal byť registrovaný ako platiteľ na DPH. Daňovému subjektu malo byť určené
posledné zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 1999 v zmysle ust. § 43 zákona č. 289/1995 Z.z.
o DPH a to skončením určeného posledného zdaňovacieho obdobia, prestal byť dodávateľ
žalobcu platiteľom DPH.
K tejto časti rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného odvolací súd uvádza,
že v pripojenom administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie o určení posledného
zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa žalobcu J. N., K.. Z tohto dôvodu závery, ktoré správca
dane ako aj žalovaný v tomto smere vykonali a zrealizovali v napadnutých rozhodnutiach,
považuje súd za nezákonné, keďže samotné rozhodnutie, na ktoré sa správca dane ako aj
žalovaný odvolávajú nie je súčasťou administratívneho spisu. Uvedené pochybenie viedlo
odvolací súd k záveru, že v tomto prípade je potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného
zrušiť, keďže považuje uvedené rozhodnutie za nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov
správneho orgánu a zároveň, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci,
čoho dôsledkom je aj následné nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu rovnako nebolo možné preveriť,
skutočnosť, kedy a akým spôsobom bol doručovaný protokol o kontrole vykonanej podľa ust.
§ 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, v znení neskorších
predpisov a zákona č. 440/2000 Z.z. o správe finančnej kontroly, v znení neskorších predpisov, žalobcovi. Nesporným zostalo len, že žalobca protokol zo dňa 28.02.2007, ktorý je
súčasťou administratívneho spisu, nepodpísal, rovnako odvolací súd zistil, že v pripojenom
administratívnom spise sa nenachádza doklad, ktorý by preukazoval doručenie predmetného
protokolu žalobcovi. V spise sa nachádza len úradný záznam zo dňa 28.03.2007,
z ktorého vyplynulo, že správca dane osobne doručil dňa 16.03.2007 splnomocnenému
zástupcovi spoločnosti K.-G., spol. s r.o., JUDr. R. B. výzvu č. 801/321/17818/2007 na
vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly č. 801/321/14394/2007. Uvedené
skutočnosti majú význam z hľadiska posúdenia zákonnosti postupu daňových orgánov ako aj
napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného.
K námietke žalobcu týkajúcej sa miestnej nepríslušnosti správcu dane sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré krajský súd uviedol v rozsudku a túto námietku
považuje za nedôvodnú.
S poukazom na uvedené pochybenia žalovaného ako aj správcu dane súd postupom
podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil
a rozhodnutie žalovaného zrušil (§250j ods. 2 a/ a c/ OSP ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že úlohou žalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania, doplniť
administratívny spis o doklady preukazujúce doručenie protokolu o kontrole
č.: 801/321/14394/2007 zo dňa 28.02.2007 žalobcovi, vysporiadať sa s námietkami žalobcu
uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici Rady zo dňa 17.05.1977 o zosúladení
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane
z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia. Najmä, či Šiestu smernicu je alebo nie je
potrebné na daný prípad aplikovať, keďže ide o vyrubenie DPH za obdobie október 2003.
A následne sa vysporiadať s otázkami, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej
kontraktačný proces môže ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH)
svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode,
keď sa už platca preukázal. Ďalej, či je možné považovať daňový doklad, ktorému
o správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto
dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený? A či je
možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej
smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality?
Ďalej bude potrebné pripojiť rozhodnutie správcu dane, o určení posledného
zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa žalobcu J. N., K. a preveriť jeho právoplatnosť, ako aj
preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho
obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do októbra 2003 vrátane) nevznikla opätovne
povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta
prvá OSP v spojení s § 151 ods.1 a 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu a to za celé súdne
konanie a to súdny poplatok za žalobu vo výške 2 000,-- Sk, t.j. 66,39 €, súdny poplatok
za podané odvolanie vo výške 66 €, celkom 132,39 €.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 05. novembra 2009
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková