3Sžf/2/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: Peter Varga - DOBASPO, Nám. SNP 38, Dunajská Streda, právne zastúpený: HRABOVECKÝ & PARTNERS, s.r.o., Nám. Martina Benku 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/227/508- 61295/2010/992013-r zo dňa 07. júna 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/56/2010-86 zo dňa 14. júna 2012, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/56/2010-86 zo dňa 14. júna 2012 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/227/508-61295/2010/992013-r zo dňa 07.06.2010, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v kontrolovanom období (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/59732/09/Stan zo dňa 08.10.2009. Zmena spočívala len v doplnení zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 366/1999 Z.z.), na základe ktorého bolo vydané administratívne rozhodnutie. Predmetným prvostupňovým rozhodnutím bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 29.968,13 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že daňové orgány skúmali, či je preukázaná samotná materiálnaexistencia sporného výdavku a jeho vecná súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Skutočnosť zrejmého vykonania výkopových prác v rozsahu približne zodpovedajúcom cene za ich vykonanie samo o sebe nepostačuje na preukázanie, že suma uplatnená ako výdavok bola v danom rozsahu nejakému subjektu uhradená. Sporný výdavok tak nie je možné považovať za uznateľný v zmysle § 24 zákona č. 366/1999 Z.z. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že skutkový stav bol daňovými orgánmi nesprávne posúdený. Na preukázanie daňového výdavku na účely zníženia základu dane v zmysle § 23 zákona č. 366/1999 Z.z. nepostačuje iba predloženie faktúry, ktorá má osvedčiť existenciu výdavku. Daňovník musí byť schopný preukázať, že objektívne preukázaný výdavok bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno práve na strane daňového subjektu. Daňové orgány si zabezpečili dôkazy v dostatočnom rozsahu, tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotili a svoje závery logicky odôvodnili. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, lebo dostatočne nepreukázal, že predmetná suma bola vyplatená konkrétnemu subjektu v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ako aj jeho právny zástupca. Právny zástupca v podanom odvolaní uviedol, že spoločnosť EFFORT, a.s., v mene ktorej konal Peter Hanesch ako predseda predstavenstva, splnomocnila M. S., aby zastupoval spoločnosť EFFORT, a.s., v plnom rozsahu vo všetkých právnych úkonoch. Táto skutočnosť nebola v daňovom ani v súdnom konaní medzi účastníkmi konania sporná, resp. žiadnym spôsobom spochybnená. Svedok M. S. sa k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou EFFORT, a.s., k zhotoveniu diela spoločnosťou EFFORT, a.s., a uhradeniu odplaty za zhotovené dielo žalobcom spoločnosti EFFORT, a.s., vyjadril písomne čestným prehlásením zo dňa 11.06.2007 a na ústnom pojednávaní dňa 04.03.2010. Z čestného prehlásenia svedka M. S. zo dňa 11.06.2007 je zrejmé, že splnomocnil Ing. F. G. konať v mene spoločnosti EFFORT, a.s., ako aj na uzavretie zmluvy o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., a žalobcom, bol svedkom komunikácie medzi Ing. F. G. a žalobcom o zhotovení diela spoločnosťou EFFORT, a.s., pre žalobcu. Svedok S. komunikoval s Ing. G. o zhotovení diela spoločnosťou EFFORT, a.s., pre žalobcu, mal vedomosť o vykonaní diela, ktoré bolo predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., a žalobcom, tiež mal vedomosť o tom, že spoločnosť EFFORT, a.s., za vykonané dielo vystavila faktúru žalobcovi a žalobca faktúru spoločnosti EFFORT, a.s., vystavenú z titulu vykonania diela pre žalobcu uhradil. Svedecká výpoveď M. S. uskutočnená dňa 04.03.2010 obsahuje rozpory nakoľko popiera udelenie plnomocenstva Ing. G., ale zároveň aj potvrdzuje pravdivosť skutočností uvedených v čestnom prehlásení zo dňa 11.06.2007. Tieto rozpory neboli ani v administratívnom ani v súdnom konaní odstránené. Právny zástupca žalobcu uviedol, že v konaní bolo preukázané uzavretie zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou EFFORT, a.s., pričom Obchodný zákonník pre platnosť zmluvy o dielo nestanovuje písomnú formu, tak mohla byť zmluva o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou EFFORT, a.s., platne uzavretá aj v ústnej forme.

Vykonanie výkopových prác potvrdila spoločnosť SOLHYDRO, spol. s r.o., ako aj VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, š.p., svojimi podpismi na faktúre žalobcu. Vykonanie výkopových prác vyplýva aj zo svedeckej výpovede M. S. zo dňa 04.03.2010, jeho čestného prehlásenia zo dňa 11.06.2007, z čestného prehlásenia Y. M. a Ing. Z. S. zo dňa 09.05.2003, ako aj zo zápisov v stavebnom denníku. Z uvedených skutočností vyplýva, že práce vykonala spoločnosť EFFORT, a.s.,. Svedok M. S. mal vedomosť o tom, že spoločnosť EFFORT, a.s., vystavila faktúru za výkopové práce a taktiež mal vedomosť o tom, že žalobca uhradil spoločnosti EFFORT, a.s., faktúru za výkopové práce. Toto uviedol na ústnom pojednávaní dňa 04.03.2010. Spoločnosť EFFORT, a.s., na základe vykonania výkopových prác vystavila žalobcovi faktúru č. 10092001-12. Keďže výkopové práce boli uskutočnené, ich vykonanie bolo preukázané a žalobcom prostredníctvom p. A. I. aj skontrolované, nebol na strane žalobcu žiaden zákonný dôvod, ktorý ho oprávňoval, vystavenú faktúru neuhradiť. Žalobca už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa predložil príjmové doklady preukazujúce uhradenie odplaty za vykonanie výkopových prác v prospech spoločnosti EFFORT, a.s., svedok Ing. Z. S. na ústnom pojednávaní dňa 08.07.2003 uviedol, že účtovné doklady spoločnosti EFFORT, a.s., zarok 2001 sa stratili. V tom čase za spoločnosť EFFORT, a.s., konal Peter Hanesch. Žalobca nie je účastníkom právneho vzťahu medzi osobou, ktorá bola oprávnená prevziať finančné prostriedky za spoločnosť EFFORT, a.s., na jednej strane a touto spoločnosťou na druhej strane. Súčasne nie je žalobca účastníkom ani prípadného zodpovednostno-právneho vzťahu vzniknutom v prípade neodovzdania týchto finančných prostriedkov treťou osobou spoločnosti EFFORT, a.s.,.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009 vydanom v predchádzajúcom daňovom konaní v predmetnej veci je daňový výdavok pre daň z príjmov tzv. neosobným (vecným) výdavkom, ktorý v prípade neexistencie u druhého daňového subjektu nevyhnutne nepopiera jeho existenciu u daňového subjektu, ktorý ho má evidovaný ako výdavok. Nemožnosť overenia uhradenia odplaty za výkopové práce žalobcom v účtovnej evidencii spoločnosti EFFORT, a.s., z dôvodu straty jej účtovnej evidencie, nemôže viesť k záveru o tom, že žalobca nebol oprávnený viesť úhradu faktúry č. 10092001-12 vystavenej spoločnosťou EFFORT, a.s., ako uznaný daňový výdavok. V opačnom prípade by došlo k sankcionovaniu iného subjektu než subjektu porušujúceho svoje zákonné povinnosti bez existencie zákonných podmienok na toto konanie. Správne orgány oboch stupňov tak nerešpektovali právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009.

Vo vzťahu k porušeniu § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. právny zástupca žalobcu uviedol, že na základe zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a SOLHYDRO, spol. s r.o., ako objednávateľom bol žalobca povinný uskutočniť výkopové práce za dohodnutú sumu. Po prepočte dohodnutej sumy za výkopové práce (793.830,-Sk) a predpokladaného množstva zeminy 2.400 m3 je cena za jeden m3 vo výške 330,-Sk. Cena za jeden m3 zeminy dohodnutá medzi žalobcom a spoločnosťou EFFORT, a.s., bola vo výške 310,-Sk. Z uvedeného je teda zrejmý rozdiel medzi dvoma dohodnutými cenami, pričom nižšia cena subdodávky spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom na jej kvalifikáciu ako daňovo uznateľného výdavku, keďže ide o výdavok, ktorý bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu žalobcu. Rozdiel medzi sumou za výkopové práce fakturovaný žalobcom spoločnosti SOLHYDRO, spol. s r.o., a sumou fakturovanou EFFORT, a.s., na žalobcu vyplýva z dvoch rozdielnych zmlúv o dielo. Z dôvodu rozdielneho množstva skutočne vykopanej zeminy došlo k úprave ceny za výkopové práce v prospech EFFORT, a.s., pričom však rozdielne množstvo skutočne vykopanej zeminy nemalo vplyv na úpravu ceny za výkopové práce v prospech žalobcu hradenej SOLHYDRO, spol. s r.o.,. Bez ohľadu na právny rámec spolupráce medzi žalobcom a SOLHYDRO, spol. s r.o., neumožňujúci zvýšenie dohodnutej odmeny za výkopové práce je potrebné vziať do úvahy, že žalobca vykonával viaceré práce/diela pre SOLHYDRO, spol. s r.o., na základe čoho došlo k zvýšeniu jeho príjmu v roku 2001. Omylom žalobcu, ku ktorému došlo pri uzavretí zmluvy o dielo s EFFORT, a.s., a ním prípadným vyvolaným zvýšením ceny za dielo fakturovanom pre SOLHYDRO, spol. s r.o., nebolo na jednej strane možné z titulu obsahu dohodnutého zmluvného vzťahu a na druhej strane by to viedlo k zníženiu dôveryhodnosti žalobcu a tým dôvodnému predpokladaniu zníženia, prípadne ukončenia spolupráce medzi žalobcom a SOLHYDRO, spol. s r.o.,.

Na záver právny zástupca žalobcu poukázal na to, že nebol odstránený rozpor vo svedeckej výpovedi M. S. zo dňa 04.03.2010, neboli uvedené dôvody, na základe ktorých sa neprihliadlo na čestné prehlásenie M. S. zo dňa 11.06.2007 a nebol vykonaný dôkaz výsluchom svedka Ing. K. L.. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p., § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Odvolanie, ktoré podal žalobca je obsahovo totožné s odvolaním podaným jeho právnym zástupcom.

III.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolanie žalobcu a jeho právneho zástupcu mu bolo doručené dňa 15.11.2012.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho a súdneho spisu najvyšší súd zistil, že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. IV/256/6276/2003/Mi zo dňa 21.07.2003, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/22277/03/Darn zo dňa 08.04.2003, sa začala u žalobcu opakovaná daňová kontrola dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2001. Opakovaná daňová kontrola bola ukončená dňom prerokovania protokolu č. 612/320/50903/09/Var zo dňa 16.08.2009. Žalobca namietal neuznanie výdavkov uvedených v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly bod bodom 3. Žalobca mal zaúčtovanú faktúru č. 10092001-12 zo dňa 10.09.2001 od spoločnosti EFFORT, a.s., za výkop s naložením a dopravou do 3000m3 v množstve a dohodnutej cene 310,-Sk za m3 v celkovej sume 890.000,-Sk. Predseda predstavenstva Peter Hanesch do zápisnice o miestnom zisťovaní č. 621/2200/66074/2002 zo dňa 16.09.2002 uviedol, že v čase jeho pôsobenia v spoločnosti neboli vykonané žiadne práce spojené s výkopom a dopravou. Sporná faktúra, ktorá mu bola predložená k nahliadnutiu správcom dane nie je vystavená jeho osobou, pečiatka je síce originálna, ale podpis mu nie je známy. Práce uvedené na predmetnej faktúre neboli spoločnosťou EFFORT, a.s., vykonané a ani tržbu za takéto práce spoločnosť neobdržala. Príjmové pokladničné doklady neboli vystavené na neho a príjem do pokladne nebol z takejto činnosti. Tiež uviedol, že jednoznačne ide o fiktívnu faktúru a spoločnosť EFFORT, a.s., pracovníkov v profesii, ktorí by mohli vykonávať fakturované práce, nezamestnávala. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 621/320/26319/09/Faz zo dňa 18.06.2009 spísanej s Petrom Haneschom vyplýva, že M. S. bola dňa 20.11.2000 udelená plná moc, ktorá mu však bola predčasne zrušená. Na dátum zrušenia si nepamätá. Ďalej uviedol, že spoločnosť EFFORT, a.s., nemala na vykonanie prác uvedených na faktúre č. 10092001-12 zo dňa 10.09.2001 mechanizmy, ani oprávnenie, nikdy takéto práce nevykonávala a žalobcu nepozná. Žalobca predložil generálne plnomocenstvo zo dňa 20.11.2000, na základe ktorého Peter Hanesch splnomocnil M. S. na zastupovanie spoločnosti v plnom rozsahu vo všetkých právnych úkonoch spoločnosti. V predmetnom generálnom plnomocenstve bolo uvedené nesprávne IČO spoločnosti EFFORT, a.s., a ďalšie menšie nepresnosti.

V priebehu daňovej kontroly boli predložené čestné prehlásenia Ing. Z. S. zo dňa 23.11.2003, Ing. K. L. zo dňa 23.12.2003 a prehlásenia členov predstavenstva Y. M. a Ing. Z. S. zo dňa 09.05.2003, o tom, že práce pre firmu DOBASPO, vedené pod faktúrou č. 10092001-12 boli vykonané a zaúčtované. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra zo dňa 23.05.2003 spoločnosti EFFORT, a.s., vyplýva, že Y. M. a Ing. Z. S. nie sú uvedení ako členovia predstavenstva. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 612/340/45378/03/Val zo dňa 08.07.2003, kde ako svedok vypovedal Ing. Z. S. vyplýva, že o uskutočnení prác uvedených na faktúre č. 10092001-12, ku ktorým sa tiež vyjadril na čestnom prehlásení, bol len telefonicky informovaný a o tom, že doklady boli zaúčtované tiež iba počul, peniaze na pokladničných dokladoch zo dňa 19.09.2001, 17.09.2001, 19.09.2001, 21.09.2001, 24.09.2001 a 26.09.2001 neprevzal a ani nevie, kto ich prevzal. Čo sa týka jeho oprávnenia konať v mene spoločnosti EFFORT, a.s., vie predložiť len návrh na zmenu zápisu v obchodnom registri, avšak prečo sa navrhovaná zmena neuskutočnila, nevie.

Ing. K. L. v čestnom prehlásení zo dňa 23.12.2003 uviedol, že niekedy v prvej polovici septembra 2001 ho požiadal p. M. S., aby doručil obálku s nejakými písomnosťami, avšak nešlo o peňažnú hotovosť.Predmetnú obálku doručil žalobcovi, ale nebol oboznámený s obsahom obálky.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 619/320/10824/2009/Ran zo dňa 03.07.2009, spísanej s M. S. vyplýva, že mu bola udelená generálna plná moc spoločnosťou EFFORT, a.s., dňa 20.11.2000. Nepamätá sa, či udelil plnú moc tretej osobe, avšak myslí si, že nikoho nesplnomocnil. Uviedol, že spísal a podpísal čestné prehlásenie zo dňa 11.06.2007. Poprel, že by uzavrel zmluvu o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s. ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom prostredníctvom tretej osoby Ing. F. G. na výkopové práce spojené s dopravou. Nevedel ani predložiť zmluvu o dielo. Taktiež nevystavil za spoločnosť EFFORT, a.s., faktúru č. 10092001-12 zo dňa 10.09.2001 a neobdržal ani hotovostné finančné prostriedky za vykonané výkopové práce spojené s dopravou.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 ods. 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Bolo úlohou žalobcu, aby preukázal uskutočnenie deklarovaných prác na faktúre č. 10092001-12 spoločnosťou EFFORT, a.s.,. V prejednávanej veci sa vyskytlo niekoľko sporných skutočností a vyhlásení. Z výpovede predsedu predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s., Petra Hanescha vyplýva, že M. S. bola dňa 20.11.2000 udelená plná moc, tá však bola predčasne zrušená z dôvodu vykonania úkonov, ktoré boli v rozpore so zákonmi (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 621/320/26319/09/Faz zo dňa 18.06.2009). Práce uvedené na spornej faktúre spoločnosť EFFORT, a.s., nevykonala a ani na vykonanie takých prác nemala oprávnenie. Z výpovede M. S. vyplýva, že bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti EFFORT, a.s., v plnom rozsahu a uviedol, že pravdepodobne nesplnomocnil žiadnu tretiu osobu na zastupovanie uvedenej spoločnosti. Na jednej strane uviedol, že spísal a podpísal čestné prehlásenie zo dňa 11.06.2007, pričom však nepotvrdil pravdivosť predmetného čestného prehlásenia, potvrdil len jeho spísanie a podpísanie a na druhej strane poprel, že by uzavrel zmluvu o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom prostredníctvom tretej osoby Ing. F. G. na výkopové práce s dopravou. Rovnako poprel, že by vystavil za obchodnú spoločnosť EFFORT, a.s., faktúru č. 10092001-12 zo dňa 10.09.2001 a za predmetné výkopové práce neobdržal žiadne finančné hotovostné prostriedky (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 619/320/10824/2009/Ran zo dňa 03.07.2009). Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s odôvodením súdu prvého stupňa, že žalobca si vyhodnotil výpoveď tohto svedka vo svoj prospech. Avšak aj vo výpovedi pred daňovým úradom dňa 04.03.2010 M. S. jednoznačne poprel, že by uzatvoril zmluvu o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom prostredníctvom tretej osoby Ing. F. G..

Skutočnosť, že došlo k vykonaniu výkopových prác nebola daňovým orgánom ani súdom spochybnená. Žalobca však nepreukázal, že predmetné výkopové práce vykonala spoločnosť EFFORT, a.s., a tiež nie je preukázané, kto prijal sumu za tieto výkopové práce, keďže štatutárny zástupca spoločnosti EFFORT, a.s., Peter Hanesch jednoznačne poprel, že by spoločnosť EFFORT, a.s., tieto peniaze prijala. Pečiatka na faktúre č. 10092001-12 je síce originálna, avšak podpis na faktúre mu známy nebol, pokladničné bloky neboli vystavené na jeho osobu a príjem do pokladne z tejto činnosti nebol žiadny. Žalobca v podanom odvolaní opätovne poukázal na čestné prehlásenie M. S. zo dňa 11.06.2007, ktoré je v súvislosti s jeho ďalšími výpoveďami značne rozporné a čestné prehlásenia Y. M. a Ing. Z. S. zo dňa 09.05.2003, kde ako členovia predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s., prehlásili, že práce pre žalobcu vedené pod faktúrou č. 10092001-12 boli vykonané a zaúčtované. Z výpisu z obchodného registra je však zrejmé, že Y. M. a Ing. Z. S. neboli nikdy členmi predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s.,. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca nepreukázal vykonanie prác spoločnosťou EFFORT, a.s., ako aj prevzatie finančnej hotovosti za predmetné práce.

Ako správne uviedol súd prvého stupňa, daňové orgány skúmali v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009, či je preukázaná samotná materiálna existencia sporného výdavku a jeho vecná súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Na uznanie výdavku za daňový výdavok nestačí samotná existencia uskutočnenia predmetných prác, ale je potrebné aj preukázať, že predmetné výkopové práce vykonala spoločnosť deklarovaná na faktúre ako dodávateľ, ako aj skutočnosť, že cena za plnenie bola zaplatená.

Žalobca neuniesol ani v daňovom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Na to, aby mohli byť výdavky považované za daňové výdavky, nepostačuje len formálne deklarovať určité skutočnosti, ale musia byť založené na materiálnom podklade. Nestačí, že doklady obsahujú poformálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, vykonávajú finančné orgány samostatne. Daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní a v rámci tohto konania majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne, a to predovšetkým, splniť svoju dôkaznú povinnosť. V daňovom konaní (v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť voči štátu), platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Správne orgány nespochybňovali samotné vykonanie prác, avšak v priebehu administratívneho konania nebolo preukázané, že predmetné výkopové práce vykonala práve spoločnosť EFFORT, a.s., a či práce boli zrealizované v deklarovanom rozsahu.

Ak si žalobca ako daňový subjekt uplatní do výdavkov vynaložených v zmysle zákona č. 366/1999 Z.z. určité doklady (faktúry), musí byť schopný preukázať, že tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom podklade tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní, alebo na predložených faktúrach a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Žalobca túto skutočnosť nevedel preukázať a dodávateľská spoločnosť (podľa predloženej faktúry) potvrdila, že žiadne práce pre žalobcu nevykonala. Žalobca síce doložil čestné prehlásenia viacerých osôb, avšak skutočnosti v nich uvedené boli v administratívnom konaní na základe vykonaného dokazovania spochybnené.

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, uviedol, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Podrobne vyhodnotil, že výdavok, ktorý si žalobca uplatnil nie je daňový výdavok v zmysle zákona č. 366/1999 Z.z., napriek tomu, že žalobca o ňom účtoval, avšak jeho vynaloženie na daňové účely nebolo dostatočne preukázané. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených daňových výdavkov je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovníkom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu dostatočne preukázaný a v rozhodnutiach náležite odôvodnený. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutie žalovaného, ktorým bol zmenený dodatočný platobný výmer č.612/230/59732/09/Stan zo dňa 08.10.2009, síce nevyčerpalo celý predmet daňového konania, keďže sa o druhom výroku prvostupňového rozhodnutia správcu dane nezmieňuje, ale odvolací súd uvedené pochybenie vyhodnotil ako vadu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže z prečítania výroku rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že v časti druhého výroku dodatočný platobný výmer žalovaný nezmenil.

Žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchtopodstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný