ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: Marián Bálint (obchodné meno BM KOMPLET), Záhradná 5, Gelnica, právne zastúpený: JUDr. Katarína Habiňáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Rozvojová 2, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9817301/5/1747847/2012 zo dňa 13. júla 2012, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/211/2012-61 zo dňa 04. decembra 2013 a o odvolaní JUDr. P. R. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/211/2012-61 zo dňa 04. decembra 2013, v časti výroku o trovách konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/211/2012-61 zo dňa 04. decembra 2013 p o t v r d z u j e.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie JUDr. P. R. o d m i e t a.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného - oznámenie o zamietnutí odvolania č. 9817301/5/1747847/2012 zo dňa 13.07.2012 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný oznámil žalobcovi, že podľa § 73 ods. 4 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu č. 729/230/11959/08/Fere zo dňa 03.11.2008 zamieta, pretože odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné podľa § 72 ods. 8 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z., pretože je podané po určenej lehote. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) sa uplatňuje pri doručovaní písomností, ktoré majú byť doručené do vlastných rúk a doručenie písomnosti do vlastných rúk sa nepodarí vykonať z dôvodu, že doručovateľ adresáta písomnosti nezastihne. Rozhodujúcou zákonnou podmienkou pre aplikáciu tohto ustanovenia upravujúceho doručovanie písomností je, že adresát písomnosti sa v mieste doručenia zdržuje. Žalobca v odvolaní zo dňa 14.06.2012 namietal, že zásielka s dodatočným platobným výmerom podaná správcom dane na poštovú prepravu dňa 14.11.2008 nemohla byť účinne doručená podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., pretože sa v čase doručovania tejto zásielky v mieste doručovania na adrese E., nezdržiaval. Za situácie, keď žalobca bližšie nekonkretizoval, kde sa v čase doručovania tejto zásielky (t.j. 18.11.2008 - prvý pokus o doručenie; 19.11.2008 - opakovaný pokus o doručenie zásielky) a ničím nepreukazoval, že v uvedených dňoch sa v mieste doručenia nezdržiaval, bolo povinnosťou správcu dane s poukázaním na ustanovenie § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. vyzvať žalobcu, aby toto svoje tvrdenie konkretizoval a preukázal ho. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného vyzvať žalobcu na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, t.j. že sa v dňoch 18.11.2008 a 19.11.2008 v mieste doručenia nezdržiaval a umožniť mu preukázanie tejto skutočnosti.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. V dôvodoch uviedol, že predmetom preskúmania v danej veci bolo Oznámenie o zamietnutí odvolania č. 9817301/5/1747847/2012 zo dňa 13.07.2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie podané proti dodatočnému platobnému výmeru č. 729/230/11959/08/Fere zo dňa 03.11.2008, ktorým Daňový úrad Gelnica určil žalobcovi dodatočnú daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 18.023,- Sk. Odvolanie žalobcu Daňový úrad Košice zamietol z dôvodu, že bolo podané po zákonom stanovenej lehote. Žalovaný poukázal na to, že oznámenie o začatí daňovej kontroly si daňový subjekt v odbernej lehote neprevzal, preto bola zásielka v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. doručená uložením. Podľa uvedeného ustanovenia, ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 15 dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel, v danom prípade sa za deň doručenia považoval deň 29.07.2008. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6 zákona č. 51/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Daňový subjekt bol opätovne vyzvaný na predloženie dokladov výzvou č. 729/320/9262/2008/Doba zo dňa 19.08.2008, ktorú si žalobca v odbernej lehote neprevzal, a preto bola doručená uložením dňa 08.09.2008. Správca dane tak vykonal daňovú kontrolu a o výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol o určení dane podľa pomôcok č. 729/320/10191/2008/Doba zo dňa 19.09.2008. Žalobcovi bola zaslaná výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie č. 729/320/10318/2008/Doba zo dňa 23.09.2008, ktorú však žalobca neprevzal, a tak mu boli doručené v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. dňa 14.10.2008. Za IV. štvrťrok 2007 bola žalobcovi vyrubená daň dodatočným platobným výmerom č. 729/230/11959/08/Fere zo dňa 03.11.2008 vo výške 18.023,-Sk. Žalobca si predmetný dodatočný platobný výmer neprevzal ani v odbernej lehote, a preto sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. považuje za doručený dňa 04.12.2008. Predmetný dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.2008 a vykonateľnosť dňa 06.01.2009.
Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca mal živnostenskú činnosť pozastavenú v čase od 07.01.2008 do 31.12.2008, pričom informácia o pozastavení živnostenskej činnosti nie je informáciou o tom, že by sa žalobca v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval. Žalovaný nedisponoval žiadnou informáciou o tom, že žalobca mal vycestovať a dlhodobo sa zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky. Z návratiek, ktoré boli vrátené správcovi dane vyplýva, že adresát bol upovedomený o neúspešnom pokuse o doručenie, o výzve o opakovanom doručení, opakovanom doručení, ako aj o uložení zásielok. Na základe doručovateľom vrátených zásielok mal správca dane za preukázané, že zásielky boli doručené uložením tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný vo svojom vyjadrení spochybnil vyjadrenia žalobcu o tom, že sa dlhodobo zdržiaval mimo územia SR, pretože žalobca ešte dňa 02.06.2008 písomne komunikoval so správcom dane, keď požiadal o určenie posledného zdaňovacieho obdobia z dôvodu zrušenia registrácie DPH. Z predloženej žiadosti však nevyplýva, že dôvodom zrušenia registrácie mala byť dlhodobá neprítomnosť žalobcu. Zo spisového materiálu žalobcu ďalej vyplýva, že správca dane dňa 06.11.2008 vyrubil žalobcovi rozhodnutím č. 729/230/12069/08/Fere sankčný úrok, pričom uvedené rozhodnutie žalobca prevzal dňa 13.11.2008. Žalovaný dáva do pozornosti, že dodatočný platobný výmer č. 729/230/11959/08/Fere sa doručovateľ pokúšal žalobcovi doručiť dňa 18.11.2008 a 19.11.2008.
Žalovaný vyjadrenia žalobcu o dôvode jeho neprítomnosti, t.j. zamestnania v zahraničí spochybňoval aj tým, že žalobca za zdaňovacie obdobie roku 2008 podal správcovi dane daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby dňa 27.02.2009, v ktorom uviedol príjmy zo závislej činnosti za obdobie 2- 5/2008, pričom neuviedol žiadne údaje týkajúce sa toho, že pracoval aj v zahraničí. Žalovaný sa až na pojednávaní dňa 13.11.2013 v obdobnej veci a na pojednávaní dňa 04.12.2012 dozvedel, že žalobca do súdneho spisu doručil medzinárodný formulár E301, v ktorom je podľa vyjadrenia žalobcu uvedené, že tento pracoval v Holandsku v období od 05.06.2008 do 16.04.2010 a od 11.10.2010 do 06.05.2011, pričom v období od 01.03.2011 do 26.04.2011 a od 06.05.2011 do 29.05.2011 bol práceneschopný pre chorobu. Podľa prvostupňového súdu mal žalobca týmto formulárom preukazovať, že v čase kedy mu malo byť doručované napadnuté rozhodnutie žalovaného, bol dlhodobo mimo územia Slovenska. Podľa názoru žalovaného predmetný formulár preukazuje len to, že žalobca bol v uvedených obdobiach v Holandsku sociálne poistený z dôvodu jeho pobytu v zahraničí, nepreukazuje to však skutočnosť, kedy sa reálne v zahraničí zdržiaval. Sám žalobca prehlásil, že sa na Slovensko vracal v nepravidelných intervaloch. Žalovaný má teda za to, že predmetným dôkazom nebolo preukázané, že v čase doručovania platobných výmerov a iných podaní sa žalobca nenachádzal na území SR. Skutočnosť, že žalobca sa vracal na územie Slovenskej republiky potvrdzuje aj to, že žalobca dňa 09.05.2009 prevzal rozhodnutia o uložení pokuty č. 729/230/3026/09/Fere zo dňa 27.04.2009, č. 729/230/3027/09/Fere zo dňa 27.04.2009 a č. 729/230/3028/09/Fere zo dňa 27.04.2009. Pokuty boli uložené práve z dôvodu nezaplatenia dodatočne vyrubených daňových povinností. Prevzatím predmetných rozhodnutí sa žalobca dozvedel o daňovej kontrole vykonanej na základe pomôcok, ako aj o vyrubení dodatočnej dane, preto žalovaný nemôže považovať tvrdenia žalobcu o tom, že o uvedenom postupe správcu dane nevedel, za pravdivé. Dňa 21.05.2009 podal žalobca správcovi dane odvolania voči vyššie uvedeným rozhodnutiam o uložení pokuty. Z podaných odvolaní jednoznačne vyplýva, že ani v čase podaní odvolaní, žalobca nemal určeného zástupcu na doručovanie. Rozhodnutiami Daňového riaditeľstva SR č. I/223/9952- 64435/2009/990057-r zo dňa 24.06.2009, č. I/223/9952-64436/2009/990057-r zo dňa 24.06.2009 a č. I/223/9952-64437/2009/990057-r zo dňa 24.06.2009 boli rozhodnutia Daňového úradu Gelnica o uložení pokuty potvrdené. Rozhodnutia boli doručované na adresu uvedenú v záhlaví odvolania, t.j. na adresu trvalého bydliska žalobcu. Žalobca si predmetné rozhodnutia opätovne neprevzal, a preto boli doručené uložením v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. dňa 22.07.2009. Žalobca tak už v čase podania odvolaní proti rozhodnutiam o pokute vedel o daňovej kontrole a určení dane na základe pomôcok, ako aj o dodatočných platobných výmeroch, ktorými mu bola vyrubená dodatočná daň na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia II., III. a IV. štvrťrok 2007. Žalobca teda mohol v tom čase využiť mimoriadne opravné prostriedky voči postupu správcu dane, v rámci ktorých mohol doložiť všetky doklady preukazujúce, že si odpočítal daň v súlade s § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), ako aj doklady o dlhodobej neprítomnosti na území SR. Žalobca však žiadny mimoriadny opravný prostriedok nepodal. Správcovi dane, až po takmer štyroch rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí boli dňa 15.06.2012 doručené tri odvolania voči dodatočným platobným výmerom. Tieto odvolania boli zamietnuté ako oneskorene podané v súlade s § 72 ods. 8 v spojení s § 73 ods. 4 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. Žalovaný postupoval v zmysle uvedenej právnej úpravy a nesúhlasil so záverom uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa, že mal postupovať v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v zmysle § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. Súd prvého stupňa však neuviedol, aké nedostatky podania mali byť odstránené, resp. na odstránenie akých nedostatkov mal žalovaný vyzvať žalobcu. Na záver žalovaný uviedol, že žalobca si vznik daňovýchnedoplatkov spôsobil sám, keď opomenul svoje povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 17 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., keď v konaní pred správcom dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadne dlhodobého zdržiavania sa mimo územia Slovenskej republiky, keď si neuplatnil svoje subjektívne právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Uvedené skutočnosti sa nemôžu vnímať ako nedostatky, ktoré mal na základe výzvy správcu dane odstraňovať žalovaný takmer po štyroch rokoch a tým suplovať povinnosti žalobcu. Žalobca podľa názoru žalovaného predloženým „Formulárom E301“ nepreukázal, že sa v čase doručovania dodatočných platobných výmerov na území SR nezdržiaval aj s ohľadom na jeho vyjadrenie, že sa na Slovensko vracal v nepravidelných intervaloch.
Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. Odvolanie mu bolo doručené dňa 21.02.2014.
III.
Voči rozsudku krajského súdu, výroku II., v časti o trovách konania podala odvolanie aj pôvodná právna zástupkyňa žalobcu a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, a to v časti výroku o náhrade trov konania - odmeny pre JUDr. P. R. tak, že uloží žalovanému zaplatiť JUDr. P. R. trovy konania - odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie žaloby vo výške 269,58 €, tak ako sú vyčíslené v bode III podanej žaloby. V dôvodoch uviedla, že by jej mala patriť aj náhrada trov konania za úkon - prevzatie a príprava zastúpenia a poukázala na to, že výška odmeny za jeden úkon v roku 2012 predstavovala sumu 127,16 € a nie 64,41 €, tak ako to uviedol súd prvého stupňa. Nakoľko bol žalobca v súdnom konaní úspešný, mali byť trovy právneho zastúpenia pre JUDr. P. R. v celkovej výške 269,58 € (dva úkony právnej služby v hodnote 127,16 € a dve paušálne náhrady vo výške 7,63 €). Súd prvého stupňa však JUDr. P. R. priznal náhradu trov konania len vo výške 72,04 €.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne adresát písomnosť do pätnástich dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov vyplýva, že zákonná podmienka zdržiavania sa adresáta v mieste doručenia musí byť splnená v prípade pokusu doručovateľa o doručenie písomnosti adresátovi a súčasne musí byť splnená v prípade nového pokusu o doručenie adresátovi písomnosti. Následne môže doručovateľ písomnosť uložiť na pošte alebo obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumieť. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov je kumulatívnou právnou normou, a preto podmienky musia byť splnené súčasne.
Náhradné doručenie je výnimkou z riadneho doručenia písomnosti, a preto zákon ustanovuje prísne formálne podmienky na to, aby mohol byť tento inštitút uplatnený. Vzhľadom na to, že ide o náhradné doručenie, splnenie podmienok musí byť vykladané striktne, a to s prihliadnutím na článok 152 ods. 4ústavy SR v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.
Aby mohlo dôjsť k uloženiu zásielky s následkami doručenia, musí byť splnená podmienka zdržiavania sa adresáta v mieste doručenia, v prípade nezastihnutia adresáta písomnosti v mieste doručenia doručovateľom. Ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiava a ak nebol zastihnutý, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak aj druhý pokus o doručenie zostane bezvýsledný, potom doručovateľ uloží písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom náhradného doručenia podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. je skutočnosť, že adresát sa v mieste doručenia zdržiaval. Tento predpoklad nie je daný ani pri dlhodobej neprítomnosti adresáta na tomto mieste, ani pri krátkodobom (prechodnom) pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia, ktoré však účastník konania musí preukázať.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že poštový doručovateľ sa žalobcovi pokúsil doručiť predmetné zásielky, taktiež sa pokúsil vykonať aj opakované doručenie a keďže nebolo úspešné, predmetné zásielky boli uložené na pošte. Žalobca si predmetné zásielky počas ich uloženia na pošte nevyzdvihol, preto boli ako neprevzaté v odbernej lehote vrátené správcovi dane.
Z námietok žalobcu krajský súd zistil, že v čase doručovania predmetných zásielok sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, ale v tom čase bol zamestnaný u holandského zamestnávateľa a býval na adrese U. v meste X. v Q..
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa adresát v mieste doručenia nezdržiaval, úložná lehota na vyzdvihnutie zásielky nezačala plynúť, a preto nemožno konštatovať, že došlo k fikcii doručenia. Tieto skutočnosti prešetrí žalovaný. Je povinnosťou žalobcu preukázať, že sa v čase doručovania predmetných zásielok nezdržiaval na adrese svojho trvalého bydliska, kam mu boli zásielky doručované, najmä s ohľadom na svoje vyjadrenia, že domov sa vracal v nepravidelných intervaloch. Predložený „Formulár E301“ potvrdzuje, že žalobca bol v daných obdobiach v Holandsku sociálne poistený, avšak pre posúdenie zdržiavania sa v mieste bydliska je potrebné preukázať, či sa v čase doručovania nachádzal v mieste v mieste bydliska, alebo mimo územia Slovenskej republiky, ako to uvádza v podanej žalobe. Rovnako aj v prípade, ak žalobca informoval zamestnancov správcu dane o svojom vycestovaní a dlhodobom pobyte mimo územia SR, je potrebné túto skutočnosť preukázať. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, konkrétne, že žalobca ešte dňa 02.06.2008 písomne komunikoval so správcom dane, ako aj že rozhodnutie č. 729/230/12069/08/Fere zo dňa 06.11.2008 o vyrubení sankčného úroku si žalobca prevzal dňa 13.11.2008, žalovaný nemohol predpokladať, kedy sa žalobca v mieste bydliska zdržuje a kedy nie.
Krajský súd v Košiciach postupoval v súlade so zákonom, keď zrušil rozhodnutie žalovaného - Oznámenie o zamietnutí odvolania č. 9817301/5/1747847/2012 zo dňa 13.07.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 218 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré a) bolo podané oneskorene; b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený; c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné; d) nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2; ak boli dodržané podmienky podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1, e) rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že JUDr. P. R. bol s účinnosťou odo dňa 01.08.2013 pozastavený výkon advokácie z dôvodu vzniku pracovného pomeru, a teda už nie je právnou zástupkyňou žalobcu. Dňa 10.09.2013 bola krajskému súdu predložená plná moc pre novú právnu zástupkyňu žalobcu JUDr. Katarínu Habiňákovú. Náhrada trov konania sa priznáva účastníkovi a nie jeho právnemu zástupcovi, preto aj voči výroku o trovách konania má právo odvolať sa len účastník konania, prípadne jeho právny zástupca v mene účastníka konania. JUDr. P. R. nie je účastníčkou tohto súdneho konania a vzhľadom na to, že má pozastavený výkon advokácie, nie je už ani právnou zástupkyňou žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal iný subjekt než účastník konania - žalobca, odvolanie JUDr. P. R. odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., lebo odvolanie podala osoba, ktorá na podanie odvolania nebola oprávnená.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli a žalovaný v odvolacom konaní nemal úspech a ani zo zákona mu náhrada trov konania neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.