Najvyšší súd

3 Sžf 16/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej v právnej

veci žalobcu: L., a.s., H., IČO: X., zastúpený advokátkou: PhDr. Mgr. H. D., P., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/7895-

60601/2008/994139-r zo dňa 15.07.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č.k. 11S/46/2008-31 zo dňa 12.11.2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne  

č.k. 11S/46/2008-31 zo dňa 12. novembra 2008   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/7895-60601/2008/994139-r zo dňa

15.07.2008, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčíne č. 645/230/18981/08/Mič

zo dňa 25.03.2008. Správca dane vydal dodatočný platobný výmer z dôvodu, že žalobcom

predložené plány tvorby rezerv ako plány neuznal vzhľadom na ich obsah, lebo plánovanie

tvorby rezerv nie je zákonnou podmienkou uznania tvorby rezerv ako daňového výdavku.

V dodatočnom platobnom výmere preto správca dane určil daňovú stratu v sume   414 794,-- Sk. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca nesplnil podmienky

pre tvorbu rezerv v zmysle § 24 ods. 2 písm. h/ zákona o daniach z príjmov (ďalej len ZDP),

netvoril tieto rezervy najmenej 2 roky a preto ich nebolo možné uznať za daňové dávky

a následne ich v roku 2003 nebolo možné ako daňové výnosy. Stotožnil sa s názorom

žalovaného, že neboli splnené súčasne všetky podmienky pre uznanie tvorby rezervy  

na daňové účely a to že netvoril žalobca rezervy rovnomerne najmenej počas 2 rokov. Zákon

č. 595/2003 Z.z. tvorbu rezerv neupravuje, ale ak rezervy boli uznané za daňové výdavky  

do 31.12.2003, tieto sa do 31.12.2008 rozpustia (§ 52 ods. 9). Žalobca už pri zostavovaní

účtovnej uzávierky za rok 2003 vedel, že od roku 2004 rezervy na opravu hmotného majetku

tvoriť nemôže, a že podmienku tvorby takýchto rezerv nesplnil, keďže ich netvoril 2 roky.  

Na základe uvedeného Krajský súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je

vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správne právane posúdené.

Krajský súd preto podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,

v ktorom uviedol, že pri tvorbe rezerv na opravy hmotného majetku postupoval podľa

ustanovenia § 24 ods. 2 písm. h/ zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov od 01.01.2004

vstúpil do platnosti zákon č. 595/2003 Z.z. o daniach z príjmov fyzických a právnických osôb,

ktorých v § 52 ods. 9 upravuje otázku tvorby rezerv na opravu hmotného investičného

majetku. V citovanom zákone nie je upravený postup daňových subjektov v prípade,  

keď postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi, ale rezervy nedotvorili, ako si mali

upraviť svoje účtovníctvo, daňový základ za predchádzajúce obdobia, t.j. v prípade žalobcu

za roky 2002 a 2003. Žalobca nemal možnosť poznať konkrétne svoje povinnosti a to v čase,

kedy mal prípad účtovať, nemôže byť následná právna úprava vykladaná a neaplikovaná

v neprospech žalobcu. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd rozhodol

tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmení a rozhodnutie žalovaného zo dňa

15.07.2008 zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s právnym

posúdením veci Krajským súdom v Trenčíne a námietky žalobcu v odvolaní považuje  

za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu

(§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2, prvá

veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal

u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2003. Výsledkom

daňovej kontroly bol dodatočný platobný výmer č. 645/230/18981/08/Mič zo dňa 25.03.2008,

ktorým bola žalobcovi určená daňová strata v sume 414 794,-- Sk. Dôvodom straty bolo

neuznanie čerpania rezervy na opravu hmotného majetku v celkovej sume 465 291,-- Sk   do daňových výnosov do roku 2003, nakoľko žalobca nedodržal pri tvorbe rezerv pri oprave

hmotného majetku podmienky uvedené v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h/ zákona  

č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov, keď rezervy na opravy hmotného majetku netvoril

najmenej počas 2 rokov. Nemožno ich uznať za daňové výdavky a následne čerpanie  

z nich v roku 2003 nie je možné uznať ako daňové výnosy. Z dôvodu podaného odvolania

žalobcu zo dňa 15.04.2008 žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil rozhodnutím  

č. I/226/7895-60601/2008/994139-r zo dňa 15.07.2008.Na základe podanej žaloby Krajský

súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 12.11.2008, č.k. 11S/46/2008-31 žalobu žalobcu zamietol

z dôvodu, že zhodne s názorom žalovaného dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonné

podmienky pre tvorbu rezerv v zmysle § 24 ods. 2 písm. h/ ZDP. Žalobca netvoril rezervy

najmenej 2 roky. Tieto prostriedky nie sú daňovými výdavkami v zmysle § 24 ods. 2  

písm. h/ ZDP a ich čerpania roku 2003 nie je daňovým výnosom.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný vec správne právne posúdil a vo veci

vydal zákonné rozhodnutie. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 OSP).

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. daňovým výdavkom je výdavok (náklad)

daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 ods. 4.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno

zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu)

limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov  

len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 24 ods. 2 písm. h/ zákona č. 366/1999 Z.z. daňové výdavky podľa ods. 1,

ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú vytvorené

rezervy vo výške podľa osobitného predpisu alebo rezervy, pri ktorých tvorbe osobitný zákon

ustanoví, že sú výdavkom (nákladom) podľa ods. 1; rezerva na opravu hmotného majetku  

sa môže tvoriť podľa vypracovaného nákladu na opravu len rovnomerne počas najmenej  

2 rokov a to do výšky 80% vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku

evidovanej ku koncu zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala

rezerva tvoriť s výnimkou nehnuteľnosti obstarní pred 31.12.1992, pri ktorých sa vstupná

cena zvyšuje o vykonané technické zhodnotenie do 31.12.1998.

Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 368/1999 Z.z. o rezervách a opravných položkách  

na zistenie základu dane z príjmov (ďalej len zákon o rezervách) výška rezervy na opravu

hmotného majetku sa určí podľa jednotlivých vecí určených na opravu na základe rozpočtu

nákladov na ich opravu. Rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť

len rovnomerne, najmenej počas 2 rokov a to do výšky 80% vstupnej ceny alebo zvýšenej

vstupnej ceny hmotného majetku. Pri nehnuteľnostiach obstaraných pred 31.12.1992,

zvýšenej o vykonané technické zhodnotenie do 31.12.1998.

Z obsahu uvedených ustanovení vyplýva, že ak rezerva na opravu hmotného majetku

má byť uznaná ako daňový výdavok, musí spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z týchto

podmienok je vypracovanie rozpočtu nákladov na opravu, rovnomerná tvorba rezervy

najmenej počas 2 rokov, výška rezervy, ktorá nesmie prekročiť 80% vstupnej ceny  

alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku s výnimkou nehnuteľností obstaraných  

pred 31.12.1992 a preukázateľnosť tvorby rezervy.

Najvyšší súd SR s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu

uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť

posúdenie danej veci žalovaným i krajským súdom, preto napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 246c ods. 1 veta

prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP s poukazom na § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko v odvolacom nemal úspech.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 21. januára 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková