Najvyšší súd Slovenskej republiky

3Sžf/15/2011

3Sžf/112-173/2011

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu   JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej a v právnej veci žalobcu: L. S., s.r.o., B., právne zastúpený: Advokátska kancelária J. & K., s.r.o., B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného všetky zo dňa   10. novembra 2009 č.: I/221/15922-122818/2009/990142-r I/221/15923-122820/2009/990110-r I/221/15923-122822/2009/990110-r I/221/15923-122823/2009/990110-r I/221/15923-122824/2009/990110-r I/221/15923-122826/2009/990110-r I/221/15923-122831/2009/990110-r I/221/15923-122833/2009/990110-r I/221/15923-122835/2009/990110-r I/221/15923-122836/2009/990110-r I/221/15923-122838/2009/990110-r I/221/15922-122792/2009/990142-r I/221/15923-122839/2009/990110-r I/221/15922-122789/2009/990142-r I/221/15922-122790/2009/990142-r I/221/15922-122791/2009/990142-r I/221/15922-122793/2009/990142-r I/221/15922-122794/2009/990142-r I/221/15922-122796/2009/990142-r I/221/15922-122797/2009/991042-r

3Sžf/112-173/2011

I/221/15922-122807/2009/990142-r I/221/15922-122804/2009/990142-r I/221/15922-122805/2009/990142-r I/221/15922-122806/2009/990142-r I/221/15922-122808/2009/990142-r I/221/15922-122810/2009/990142-r I/221/15922-122811/2009/990142-r I/221/15922-122809/2009/990142-r I/221/15922-122785/2009/990142-r I/221/15922-122786/2009/990142-r I/221/15922-122787/2009/990142-r I/221/15922-122788/2009/990142-r I/221/15922-122799/2009/990142-r I/221/15922-122800/2009/990142-r I/221/15922-122801/2009/990142-r I/221/15922-122802/2009/990142-r I/221/15922-122813/2009/990142-r I/221/15922-122814/2009/990142-r I/221/15922-122815/2009/990142-r I/221/15922-122816/2009/990142-r I/221/15923-122840/2009/990110-r I/221/15923-122842/2009/990110-r I/221/15923-122843/2009/990110-r I/221/15923-122845/2009/990110-r I/221/15923-122847/2009/990110-r I/221/15923-122848/2009/990110-r I/221/15923-122849/2009/990110-r I/221/15923-123030/2009/990110-r I/221/15923-123031/2009/990110-r I/221/15923-123034/2009/990110-r I/221/15923-123037/2009/990110-r I/221/15923-123040/2009/990110-r I/221/15923-123041/2009/990110-r I/221/15923-123042/2009/990110-r I/221/15923-123043/2009/990110-r I/221/15923-123052/2009/990110-r I/221/15923-123089/2009/990110-r I/221/15923-123091/2009/990110-r I/221/15923-123097/2009/990110-r

3Sžf/112-173/2011

I/221/15923-123098/2009/990110-r I/221/15923-123099/2009/990110-r I/221/15923-123101/2009/990110-r I/221/15923-123102/2009/990110-r, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010- 406, 3S/13-55/2010-406, 3S/58-76/10-406 zo dňa 01. februára 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-414, 3S/13-55/2010-414,   3S/58-76/2010-414 zo dňa 17. februára 2011, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-406, 3S/13-55/2010-406, 3S/58-76/10-406 zo dňa 01. februára 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-414, 3S/13-55/2010-414, 3S/58-76/2010-414 zo dňa 17. februára 2011 p o t v r d z u j e.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   vo výške 3.220,14 € na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária J. & K., s.r.o., B., do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

I.

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 3S/7/2010-406, 3S/13-55/2010- 406, 3S/58-76/10-406 zo dňa 01.02.2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-414, 3S/13-55/2010-414, 3S/58-76/2010-414 zo dňa 17.02.2011 zrušil rozhodnutia žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 21.738,13 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2001 č. 20792/2001-74, uverejneným vo Finančnom spravodajcovi   č. 5/2002, vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z.z., ustanovilo Ministerstvo financií Slovenskej republiky vzory daňových priznaní k cestnej dani, v prílohe č. 2 bol uvedený vzor daňového priznania pre právnické osoby. Predmetný vzor daňového priznania, nazvaný „priznanie k cestnej dani“ obsahoval štyri časti, pričom ako je zrejmé zo vzoru tlačiva daňového priznania k cestnej dani (III. oddiel), bolo daňovníkovi umožnené priamo   na jednom liste tlačiva uviesť údaje o dvoch vozidlách, predmetný oddiel mal predstavovať prílohu k daňovému priznaniu a zároveň vo IV. oddiele „sumarizácia výpočtu dane za všetky 3Sžf/112-173/2011

vozidlá“ v riadku 01, mal daňovník uviesť počet vozidiel uvedených v daňovom priznaní.   Na základe toho dospel krajský súd k záveru, že aj podaním jedného daňového priznania,   v ktorého prílohe bolo uvedených viacero vozidiel, si žalobca ako daňovník účinne splnil svoju zákonnú povinnosť podať daňové priznanie za každé jednotlivé vozidlo uvedené   v III. oddiele predmetného daňového priznania. Všetky vozidlá žalobcu, ako jednotlivé zdaňované predmety, boli žalobcom uvedené v prílohách č. 1 až č. 31 daňového priznania   za rok 2004, ktoré bolo doručené daňovému úradu dňa 18.06.2004 ako jeden dokument.   Je nesporné, že daňový úrad takto podané priznanie, vyplnené žalobcom v súlade s poučením na jeho vyplnenie, prijal a ako riadne podané akceptoval. Podľa názoru krajského súdu   je podanie jedného priznania za všetkých 63 vozidiel žalobcu v súlade s právnymi predpismi.

Z logického a gramatického výkladu § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyplýva, že za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uložiť len jednu pokutu. V tomto smere sa prvostupňový súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nakoľko pri každom jednom motorovom vozidle je nevyhnutné samostatne určiť dátum vzniku daňovej povinnosti, daňovú povinnosť a daň, je možné uložiť aj pokutu   za každé motorové vozidlo osobitne. Podľa názoru krajského súdu, toto tvrdenie žalovaného nemá oporu v zákone. Hoci predmetom dane podľa zákona č. 87/1994 Z.z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1994 Z.z.“) je jednotlivé vozidlo, zákon č. 511/1992 Zb. v § 35 ods. 4 neoprávňuje správcu dane na uloženie pokuty daňovému subjektu za oneskorene podané daňové priznanie vo vzťahu k jednotlivým predmetom dane, ale len za daňové priznanie ako celok.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní priznal úspešnému žalobcovi právo na ich náhradu. Trovy prvostupňového konania pozostávajú z náhrady zaplateného súdneho poplatku za žalobu   vo výške 4.158,- € a trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom podľa § 11 ods. 3, 4, § 13 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky č.   655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov   za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška   č. 655/2004 Z.z.“) za 1 úkon právnej služby á 115,90 € (prevzatie a príprava), 1x úkon právnej služby á 120,23 € (písomné podanie žaloby) x 62 vecí = 7.320,03 €. Ďalej 1x úkon právnej služby á 120,23 € (písomné vyjadrenie zo dňa 09.07.2010), 1 x úkon právnej služby   á 123,50 € (účasť na pojednávaní dňa 01.02.2011) x 62 vecí = 5.037,08 €. Režijný paušál   1 x 6,95 € (rok 2009) + 2 x 7,21 € (rok 2010) + 1 x 7,41 € (rok 2011) x 63 = 1.813,14 €   + 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) = 2.930,02 €, čo spolu predstavuje 21.738,13 €.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu zo dňa 14.01.2010 zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch uviedol, že sa nestotožňuje so záverom krajského súdu a naďalej trvá   na tom tak, ako rozhodol v žalobou napadnutých rozhodnutiach, že správca dane ako prvostupňový orgán uložil žalobcovi predmetné pokuty v súlade so zákonom č. 511/992 Zb., pričom vychádzal z dikcie § 35 ods. 4 uvedeného zákona, ako aj samotného výkladu tvorcu 3Sžf/112-173/2011

tohto zákona. To znamená, že ak daňovník v daňovom priznaní prizná daň za viacero vozidiel, pričom daňové priznanie podá oneskorene, správca dane uloží pokutu za každé motorové vozidlo osobitne. Takýto postup vyplýva zo skutočnosti, že v daňovom priznaní   k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za každé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť   aj samotná daň.

Žalovaný poukázal na skutočnosť, že bola podaná zo strany žalobcu jedna žaloba   zo dňa 14.01.2010 v správnom súdnictve. Podaním predmetnej žaloby žalobca v nej napadol   a spojil 63 rozhodnutí vydaných   žalovaným. Žalovaný zastáva názor, že prvostupňový súd   v časti priznaných trov konania žalobcovi nepostupoval v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., pretože bol zo strany žalobcu vykonaný iba jeden úkon podľa § 11 ods. 3 vyhlášky   č. 655/2004 Z.z., 1 x 115,90 €, ktorý z dôvodu spojenia 63 rozhodnutí môže byť zvýšený   v zmysle § 13 ods. 3 v spojení s § 20b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o jednu polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. o 57,95 €. Obdobne mal krajský súd postupovať aj pri vyčíslení ostatných položiek trov uplatnených žalobcom, napr. písomného vyjadrenia a režijného paušálu.

III.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-406, 3S/13-55/2010-406, 3S/58-76/2010-406 zo dňa 01.02.2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-414,   3S/13-55/2010-414, 3S/58-76/2010-414 zo dňa 17.02.2011 v celom rozsahu potvrdiť a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu v odvolacom konaní.

V dôvodoch uviedol, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. je zrejmé, že za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uložiť len jednu pokutu. Akýkoľvek iný výklad „tvorcu zákona“, na ktorý žalovaný opakovane poukazuje, avšak tento v žiadnom zo svojich podaní necituje, ktorý by jednoznačné ustanovenie § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. rozširoval vo vzťahu k daňovému priznaniu k cestnej dani v zmysle   „a to za každé vozidlo uvedené v predmetnom daňovom priznaní zvlášť,, nie je známy, pričom zastáva názor, že takýto rozširujúci výklad zákona by bol ústavne nesúladný, a preto neprípustný. K tvrdeniu žalovaného, že na tlačive daňového priznania k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za každé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť aj samotná daň uviedol, že žalovaný pravdepodobne disponuje iným tlačivom, nakoľko na tlačive daňového priznania k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000, ktoré bolo ustanovené opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2001   č. 20792/2001-74, uverejneným vo Finančnom spravodajcovi č. 5/2002, vyhláseným   v Zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z.z., sa dátum vzniku daňovej povinnosti neuvádza.

Krajským súdom v Bratislave je pod spisovými značkami 3S/7/2010 a 3S/13/2010   až 3S/58/2010 vedených 63 samostatných konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Každé z jednotlivých konaní bolo spoplatnené v zmysle položky   10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdnych poplatkoch“). Vzhľadom ku skutočnosti, že všetkých 63 rozhodnutí vychádzalo   3Sžf/112-173/2011

z rovnakého skutkového základu a zároveň sa týkalo tých istých účastníkov, čím boli naplnené predpoklady na spojenie veci v zmysle ust. § 112 O.s.p., žalobca v záujme hospodárnosti konania žiadal súd o preskúmanie zákonnosti všetkých 63 rozhodnutí, ako aj postupu správnych orgánov jedným žalobným návrhom.  

V prípade, ak by žalobca podal 63 samostatných, obsahovo zhodných žalôb, v každej zo 63 vecí by mu v prípade úspechu vo veci patrila náhrada trov právneho zastúpenia   za každý jednotlivý úkon v plnej výške základnej sadzby tarifnej odmeny, pričom   až od momentu spojenia vecí na spoločné konanie by bolo možné pri posudzovaní náhrady trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony, obsahovo zhodné v každej zo 63 vecí, aplikovať ust. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Je preto nepochybné, že podaním jedného spoločného žalobného návrhu vynaložil žalobca trovy potrebné na uplatňovanie svojich práv voči žalovanému maximálne účelne. V ostatných 62 veciach by advokátovi patril 62-násobok plnej výšky základnej sadzby tarifnej odmeny. Nakoľko advokát v prípade spojenia dvoch alebo viacerých vecí, v tomto prípade spolu 63 vecí, vykonáva len jeden spoločný úkon, základná sadzba za tento úkon sa vypočíta ako l x tarifná hodnota   + ½ zo 62-násobku tarifnej hodnoty, resp. l x tarifná hodnota + 1/3 zo 62-násobku tarifnej hodnoty.

Skutočnosť, že žalobca bol pri uplatňovaní svojho práva nútený napadnúť   až 63 rozhodnutí žalovaného (keďže žalovaný vydal 63 rozhodnutí, ktorými potvrdil   63 rozhodnutí daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o udelení pokuty vo vzťahu   k jednému daňovému priznaniu podanému žalobcom), skutočnosť, že žalobca bol pri uplatňovaní svojho práva nútený vynaložiť náklady na právne zastúpenie (keďže v zmysle ust. § 250a O.s.p. musí byť žalobca zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec/člen, ktorý zaňho na súde koná), ako aj skutočnosť,   že žalovaným účastníkom je rozpočtová organizácia, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky, t.j. na štát, nemôže byť   v predmetnom spojenom konaní o preskúmanie zákonnosti týchto 62 rozhodnutí žalovaného na ťarchu žalobcu, resp. spôsobilá privodiť aplikáciu (výklad) ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. iným ako ústavne súladným spôsobom. Žalobca, ktorý mal   v konaní voči žalovanému plný úspech vo veci, má ústavou zaručené právo na priznanie náhrady trov konania voči žalovanému v súlade so zákonom, a teda v súlade s ust. § 142   ods. 1 O.s.p. v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), postupom podľa § 250ja   ods. 2 veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené   na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/7/2010-406, 3S/13-55/2010-406, 3S/58-76/10-406   zo dňa 01.02.2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave   č. k. 3S/7/2010-414, 3S/13-55/2010-414, 3S/58-76/2010-414 zo dňa 17.02.2011 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. V senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

3Sžf/112-173/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 18.06.2004 podal žalobca daňové priznanie k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004, v ktorom uviedol 63 vozidiel. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty samostatnými rozhodnutiami za každé vozidlo uložil žalobcovi podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. pokutu vo výške 66,38 €, za podanie daňového priznania k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004 po lehote ustanovenej podľa   § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z.z., t.j. do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti, pretože lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 16.06.2004   a daňové priznanie k cestnej dani   za rok 2004 bolo doručené na daňový úrad dňa 18.06.2004. Proti rozhodnutiam o uložení pokuty podal žalobca odvolania, v ktorých nesúhlasil s postupom, keď správca dane uložil pokutu za konkrétne vozidlá, pretože je v rozpore s § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva pokuta za neskoré podanie daňového priznania ako celku, nie samostatne za jednotlivé vozidlá uvedené v prílohe k daňovému priznaniu. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutia daňového úradu pre vybrané daňové subjekty s odôvodnením, že ak daňovník v daňovom priznaní prizná daň za viacero vozidiel, pričom daňové priznanie podá oneskorene, správca dane uloží pokutu za každé motorové vozidlo osobitne. Takýto postup vyplýva zo skutočnosti,   že v daňovom priznaní k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430- 2000 sa uvádza osobitne za každé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť a daň.  

V odvolacom konaní, vzhľadom na vymedzenie odvolacích dôvodov, zostalo sporné, či v prípade podania daňového priznania po lehote stanovenej zákonom, správca dane uloží jednu pokutu za daňové priznanie ako celok alebo viac pokút za každý predmet zdanenia v jednom daňovom priznaní.  

Podľa § 110e zákona č. 511/1992 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú na pokuty   a sankčný úrok účinné od 1. januára 2004, ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane, ak konanie o nich bude prebiehať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo   na ich vyrubenie, vybratie a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako použije ustanovenie tohto zákona o sankčnom úroku a na konanie o pokutách a zvýšení dane sa rovnako použije ustanovenie tohto zákona o správnych deliktoch.

Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ak daňový subjekt podá daňové priznanie   po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 eura, najmenej 33,19 eura, ak ide o fyzickú osobu   a najmenej 66,38 eura, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 eura a ak ide o právnickú osobu najmenej   66,38 eura.

Žalobca v jednom daňovom priznaní uviedol viac vozidiel, správca dane takéto priznanie k cestnej dani akceptoval, žalobcu upozornil iba na nevyplnenie dátumov prvého použitia vozidla na podnikanie a následne samostatnými rozhodnutiami za každé vozidlo uložil žalobcovi pokuty za oneskorené podanie daňového priznania. Žalovaný tento postup odôvodňoval tým, že takýto postup vyplýva zo skutočnosti, že v daňovom priznaní k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne   za každé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť aj samotná daň.

3Sžf/112-173/2011

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že „z logického aj gramatického výkladu § 35 ods. 4 zákona o správe daní, podľa názoru súdu vyplýva, že za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané   po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uložiť len jednu pokutu. V tomto smere sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nakoľko pri každom jednom motorovom vozidle je nevyhnutné samostatne určiť dátum vzniku daňovej povinnosti, daňovú povinnosť a daň, je možné uložiť aj pokutu za každé motorové vozidlo osobitne. Súd je naopak tej mienky, že hoci predmetom dane podľa zákona o cestnej dani je jednotlivé vozidlo, zákon   o správe daní v paragrafe 35 ods. 4 neoprávňuje správcu dane uložiť daňovému subjektu pokutu za oneskorene podané daňové priznanie vo vzťahu k jednotlivým predmetom dane, ale len za daňové priznanie ako celok. Z § 14 ods. 2 zákona o cestnej dani vyplýva, že na celkový výpočet dane je rozhodujúci počet vozidiel k termínu predloženia daňového priznania. Správca dane teda akceptuje podané daňové priznanie ako celok – jeden dokument,   na základe ktorého daňovník uhradí cestnú daň aj za viaceré predmety dane, a preto nie   je možné § 35 ods. 4 zákona o správe daní vykladať inak ako tým spôsobom, že ide o daňové priznanie ako jeden celok, v ktorom sú legálne zdanené jednotlivé predmety dane".

Aj v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený   aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon. V danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom a to podať daňové priznanie v lehote stanovenej osobitným zákonom, je možné žalobcovi uložiť pokutu   od 66,38 € do 16.596,95 €. Správca dane rozširujúcim výkladom, keď zmysel právnej normy vyložil širšie, ako to vyplýva z rozsahu doslovného znenia textu príslušného právneho predpisu, dospel k záveru, že za každý predmet zdanenia v oneskorene podanom daňovom priznaní je možné uložiť samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu zákonnosti, pretože zákon nedáva možnosť správcovi dane uložiť pokutu za každý predmet zdanenia uvedený v jednom daňovom priznaní. Pokiaľ by to bolo úmyslom zákonodarcu tak, ako tvrdil žalovaný, bolo jeho povinnosťou takýto úmysel bez pochybností vyjadriť spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám určitosti právnej normy v podmienkach právneho štátu.

Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13.2.1991, ktorý „... odolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli,   že správne akty, ktorým sa ukladajú správne sankcie by mali byť podriadené dodatočným 3Sžf/112-173/2011

zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členským štátov, aby sa v ich právnej teórii, ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto odporúčaní“.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania.

Najvyšší súd hodnotil napadnuté rozhodnutie v časti uloženia pokuty ako konfliktné   so zásadou   č. 1 „Sankcie, ktoré je možné uložiť, ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené zákonom (zakotvené v zákone)“. Vzhľadom na to použitý pojem „daňové priznanie“, nie je možné zamieňať s pojmom „predmet daňovej povinnosti“.

Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania. Namietal, že žalobca podal len jednu žalobu zo dňa 14.01.2010, v ktorej napadol a spojil 63 rozhodnutí vydaných žalovaným. Pretože bol zo strany žalobcu vykonaný len jeden úkon, z dôvodu spojenia   63 rozhodnutí mal byť zvýšený v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o jednu polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny. Obdobne mal krajský súd postupovať aj pri vyčíslení ostatných položiek trov uplatnených žalobcom.  

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto vyhláške.

Podľa § 11 ods. 4   vyhlášky č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny   za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí   sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

V prejednávanej veci žalobca žalobou zo dňa 14.01.2010, doručenou krajskému súdu dňa 19.01.2010, žiadal preskúmať a zrušiť 63 rozhodnutí žalovaného, z ktorých každé mohlo byť napadnuté samostatnou žalobou. Pri určovaní výšky tarifnej odmeny za úkony právnej služby krajský súd postupoval podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., správne zohľadnil že išlo o spojenie 63 samostatných rozhodnutí, v dôsledku čoho sa tarifná odmena za úkony právnej služby mala vypočítať ako pri spojení 63 vecí, základná sadza tarifnej odmeny, ktorá 3Sžf/112-173/2011

by patrila advokátovi v ostatných spojených veciach sa mala zvýšiť o polovicu alebo tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.03.2011 vo výške 123,50 € podľa   § 11 ods. 4 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa § 13 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z.z. v ostatných veciach vo výške 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 62 x 41,17 € = 2.552,54 € a režijný paušál vo výške 7,41 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky   č. 655/2004 Z.z., celkom 2.683,45 € + 20% DPH = 3.220,14 €.

Žalobcovi súd nepriznal režijný paušál vo výške vyčíslenej vo vyjadrení zo dňa 08.03.2011, a to 62 x 7,41 €, pretože podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z.z. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, pričom advokát vykonal iba jeden úkon právnej služby, a to podanie vyjadrenia zo dňa 08.03.2011 a pri spojení vecí sa v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. zvyšuje iba tarifná odmena.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy odvolacieho konania vo výške 3.220,14 €, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 20. septembra 2011

JUDr. Ivan R U M A N A, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková