Najvyšší súd

3 Sžf 105/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej

veci žalobcu T., s.r.o., P., zastúpeného JUDr. E. K., advokátom so sídlom v K., proti

žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č.: I/221/16503-

93884/2008/991909-r zo dňa 08.12.2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici, č.k. 23S/22/2009-70 zo dňa 13.05.2009 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. 23S/22/2009-70 zo dňa 13. mája 2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: I/221/16503-93884/2008/991909-r zo dňa 08.12.2008,

ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák.č. 511/1992Zb.v znení neskorších predpisov potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/53223/2008/Šim zo dňa

08.08.2008, ktorým v zmysle § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov a nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

september 2007 v sume 142 413,-- Sk a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume

4 647,-- Sk.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa plne stotožnil nielen so skutkovými

zisteniami žalovaného, ale aj s jeho právnym názorom a záverom, ktorý vyústil  

do napadnutého rozhodnutia. Musel len prisvedčiť, že skutočne predmetom fakturovaného

plnenia v zmysle zmluvy bol prevod práva na riešenie podľa patentového zákona. Preto bolo

potrebné vec posúdiť aj hľadiska príslušných ustanovení tohto zákona. V zmysle citovaných

ustanovení, najmä §§ 10, 19, 20 patentového zákona, je jednoznačné, že právo na riešenie,

vrátane práva podať prihlášku, má osoba, ktorá vynález vytvorila vlastnou tvorivou

činnosťou, t.j. pôvodca. Ak vynález vytvorilo viac osôb, majú právo na riešenie všetky  

tieto osoby, teda sú označovaní ako spolupôvodcovia. Právo na riešenie predstavuje právo  

na podanie prihlášky a právo na dispozíciu s vynálezom. Právo na riešenie je možné previesť

na inú osobu na základe zmluvy o prevode práva na riešenie, ktorá musí mať písomnú formu.

Podať prihlášku k patentu môže aj osoba odlišná od pôvodcu, resp. spolupôvodcu,  

teda aj osoba, ktorá má právo na riešenie v zmysle § 12 ods. 1 patentového zákona, čo však

musí preukázať. Pokiaľ ešte pred podaním prihlášky pôvodca prevedie právo na riešenie  

na inú osobu, túto osobu charakterizuje právny pojem právny nástupca pôvodcu. V čase  

od podania prihlášky až do zápisu patentu do registra ÚPV SR právne postavenie osoby,

ktorá podáva prihlášku vynálezu, charakterizuje právny pojem prihlasovateľ,  

resp. spoluprihlasovateľ.

Podľa § 20 ods. 1 patentového zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, na úpravu

vzťahu medzi spolumajiteľmi patentu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu

t.j. §§ 136-142 Občianskeho zákonníka. Podľa ods. 2 toho istého zákonného ustanovenia

spolumajiteľský podiel patentu sa odvodzuje od rozsahu práva na riešenie patriaceho

spolupôvodcovi ako majiteľovi patentu alebo spolupôvodcovi ako právnemu predchodcovi

majiteľa patentu. Podľa ods. 3 toho istého zákona, každý zo spolumajiteľov má právo

využívať vynález, ktorý je predmetom patentu s výnimkou poskytnutia práva využívania

vynálezu tretej osobe, ak sa spolumajitelia nedohodnú inak. Podľa ods. 7 toho istého

zákonného ustanovenia, na úpravu vzťahov medzi spoluprihlasovateľmi sa primerane použijú

ustanovenia ods. 1-5. Z toho vyplýva, že podľa § 20 ods. 3 citovaného zákona, ide

o modifikáciu všeobecnej úpravy § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď rozhodovanie

o hospodárení majoritným spôsobom nie je v prípade patentu na vynález, resp. práva  

na riešenie v plnom rozsahu zhodné, pretože v zmysle tohto ustanovenia má každý  

zo spolumajiteľov, resp. spoluprihlasovateľov právo samostatne využívať vynález.

Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane,  

ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania  

ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7 citovaného ustanovenia. Z toho vyplýva, že žalobca  

na základe výpisu z registra prihlášok ÚPV SR ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky

k predmetnému vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté

riešenie, nemôže už použiť na účely svojho podnikania.

Proti rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal, že vec

po právnej a skutkovej stránke bola posúdená nesprávne. Žalovaný a súd posúdili predmet

sporu z hľadiska patentového zákona č. 435/2001 Z. z., avšak na úkor základných princípov

dane z pridanej hodnoty uvedených v Smerniciach ES i v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Zo smernice Rady 2006/112/ES a z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.

vyplýva, že prevod práva na riešenie podľa Patentového zákona predstavuje zdaniteľný

obchod podliehajúci DPH. Zmluvou č. 300907/TA z 30. septembra 2007 došlo k prevodu

spolumajiteľského podielu medzi prevodcom V., s.r.o. na nadobúdateľa T., s.r.o. Keďže

prevod práva na riešenie je dodaním služby, ktorá nie je oslobodená od dane, potom

prevodcovi práva, bez ohľadu na to, že nadobúdateľ mal právo podľa § 20 ods. 3 Patentového

zákona využívať vynález, dňom dodania služby podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č.

222/2004 Z. z. vzniká daňová povinnosť.  

Podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru

alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov

a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.  

Spornou právnou otázkou bolo, či v danom prípade žalobca použije poskytnutú službu

na dodávky služieb ako platiteľ. Žalovaný a súd na základe toho, že žalobca mohol podľa

ustanovenia § 20 ods. 3 Patentového zákona využívať vynález ako celok dospeli k záveru,  

že fakturované plnenie (prevod práva) žalobca nemohol použiť na účely svojho podnikania,

teda nemohol v danom prípade dosiahnuť (ďalšie) príjmy z podnikania, pretože mohol mať

príjmy spojené s využívaním vynálezu ako celku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný a súd  

za ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, považujú využívanie vynálezu a príjmy

spojené s jeho využívaním.

Takýto výklad príjmov z podnikania je podľa žalobcu značne reštriktívny.

Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že ekonomickou činnosťou, teda

podnikaním, sa rozumie akákoľvek činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem.

Autonómne využívanie vynálezu sa nevzťahuje na zriadenie licencie, či prevod

patentu, kde bude úprava v plnom rozsahu zodpovedať ustanoveniam § 139 a § 140

Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 Patentového zákona v spojení  

s § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka bude pri rozhodovaní o poskytnutí práva na využívanie vynálezu tretej osobe určujúca majorita, teda veľkosť spoluvlastníckeho podielu. To znamená,

že o poskytnutí tohto práva využívať vynález tretej osobe a v prípade ponuky licencie podľa

§ 25 § 26 Patentového zákona môžu rozhodnúť spolumajitelia disponujúci nadpolovičným

spolumajiteľským podielom. V daných prípadoch príjmy plynúce z prevodu patentu  

alebo zo zriadenia licencie sa budú rozdeľovať medzi spolumajiteľov pomernou časťou

zodpovedajúcou veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, ktorý sa odvodzuje od rozsahu práv

na riešenie. Zmluvou č. 300907/TA o prevode spolumajiteľského podielu žalobca zvýšil svoj

spoluvlastnícky podiel, a tým zvýšil aj svoj podiel na príjmoch plynúcich z využitia vynálezu,

ktorý je predmetom patentu.

Žalobca tvrdil, že režim odpočtov zavedený Smernicou Rady 77/388/EHS  

(pozn. Šiesta smernica) má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej  

alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH takto

zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností  

bez ohľadu na účely a výsledky týchto činností, pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú

DPH (napr. rozsudky ESD zo 14. februára 1985, Rompelman, 268/83 Zb., s. 655 bod 19  

z 15. januára 1998, Ghen Coal Terminal, C-37/95, Zb.s.I-1 bod 15 a z 22. februára 2001

Abbey National, C-408/98, Zb. s. I-1361, bod 24). Bolo by v rozpore s princípom neutrality

DPH, ak by sa prevod práva na riešenie na strane jednej považoval za zdaniteľný obchod

podliehajúci dani a na strane druhej prijatie tohto plnenia by sa nepovažovalo za jeho prijatie

na účely uskutočnenia zdaniteľných obchodov.

Ak by sa prijal záver daňových orgánov a súdu, potom by sa rovnako muselo

postupovať aj pri predaji obchodných podielov v obchodných spoločnostiach,  

ktoré vykonávajú rovnakú činnosť, pretože každá z týchto spoločností môže svoj produkt,

ktorý je plne identický s produktom inej spoločnosti využívať (predávať) neobmedzene,  

resp. jej obmedzenia vyplývajú len z rovnakých práv inej spoločnosti.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora existencia priamej a bezprostrednej

súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami  

na výstupe, čo dáva právo na odpočet, je v zásade potrebná na to, aby právo na odpočet DPH

zaplatenej na vstupe bolo priznané platiteľovi dane a na určenie rozsahu takéhoto práva

(napr. rozsudky ESD Midland Bank, bod 30; Abbey National, bod 28, ako aj 03.marca 2005,

Finih, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 26). Právo na odpočítanie DPH, ktorej podlieha

nadobudnutie tovaru alebo služieb na vstupe tak predpokladá, že výdavky vynaložené  

na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení  

na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie (napr. rozsudok ESD Midland Bank,  

bod 30, Abbey National, bod 28, ako aj z 27.09.2001 Cibo Participants, C-16/00 Zb.  

s I-6663, bod 31). Právo na odpočet je napriek tomu dostupné v prospech zdaniteľnej osoby,

dokonca pri absencii priamej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo

viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné

služby tvoria súčasť celkových nákladov zdaniteľnej osoby sú ako také podstatnými prvkami

tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby  

(napr. rozsudky ESD Midland Bank, body 23 a 31, ako aj Kretztechnik, bod 36).

Z uvedeného vyplýva, že medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe existuje

priama a bezprostredná súvislosť, čo dáva právo na odpočet. Závery žalovaného o nesplnení

podmienok pre odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.

a závery súdu, ktorý sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym názorom

žalovaného vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie sú správne a žalobca bol

rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 31.07.2009 k odvolaniu   žalovaného navrhoval,  

aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že právny

zástupca žalobcu oproti žalobe poukazuje na Smernicu Rady 77/388/EHS niektoré rozsudky

ESD, ale bližšie nešpecifikuje ich aplikáciu na konkrétny prípad. K názoru žalobcu,  

že ak by sa prijal záver žalovaného, potom by sa muselo rovnako postupovať aj pri predaji

obchodných podielov v obchodných spoločnostiach, ktoré vykonávajú rovnakú činnosť,

žalovaný uvádza, že prevod obchodných podielov je v zmysle zákona o DPH (§ 39)

činnosťou oslobodenou od dane z pridanej hodnoty, ku ktorej predávajúci neuplatňuje daň

z pridanej hodnoty; predajom obchodných podielov nevznikne daňová povinnosť

a kupujúcemu preto nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Príklad,

ktorý uvádza žalobca sa nedá aplikovať na prípad prevodu práv k riešeniu.

Žalovaný ďalej uviedol, že v septembri 2007 žalobca, ako jeden zo

spoluprihlasovateľov, deklaroval sporný obchodný prípad, ktorý bol následne predmetom

daňovej kontroly a žaloby. V čase daňovej kontroly i odvolacieho konania žalobca deklaroval,

že je jedným zo spoluprihlasovateľov PP 5017-2007 a ÚPV SR konal o udelení patentu.  

Podľa aktuálnej informácie z internetovej stránky ÚPV SR o podanej predmetnej prihláške

PP 5017-2007 zo dňa 26.02.2007 do dnes ÚPV SR nerozhodol (či sa jedná o nové riešenie,  

či prihlasovatelia boli oprávnení podať prihlášku, či splnili zákonné podmienky na prihlásenie

riešenia, a pod.), nedošlo k udeleniu patentu. Prihláška sa nachádza stále v stave – v konaní.

Spoluprihlasovatelia teda zatiaľ len deklarujú svoje právo na riešenie podaním

prihlášky.

Z čl. IV predmetnej zmluvy o prevode práv vyplýva, že prevod práv na riešenie bol

poskytnutý za odplatu, ktorá je splatná do 31.12.2007 v hotovosti alebo aj nepeňažnej forme

(vstup investora), pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak a konkrétna výška odplaty  

za prevod práv podľa tejto zmluvy bola dohodnutá vo výške 774 000,-- Sk za prevod práv  

na riešenie o veľkosti podielu 0,01% prevodcu na nadobúdateľa, z uvedeného vyplýva,  

že nie je jednoznačne určené ako a kedy dôjde reálne k úhrade za deklarovaný prevod práv.

Žalovanému je z iných daňových konaní, ktoré boli predmetom odvolacieho konania

(žalôb) známe, že žalobca (aj iní spoluprihlasovatelia) patentovej prihlášky PP 5017-2007  

zo dňa 26.02.2007, deklarovaní ako spoluprihlasovatelia prihlášky k patentu, obdobným spôsobom opakovane uplatňovali odpočítanie dane aj za iné zdaňovacie obdobia roku 2007.

Spoluprihlasovatelia tak pred rozhodnutím ÚPV SR o podanej prihláške PP 5017-2007

deklarujú prevody práva k tejto prihláške, nárokujú si odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Žalovaný sa stotožňuje so závermi odvolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici a súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu

(§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá

veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-

tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov

a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.  

Žalobca v odvolaní správne ustálil, že spornou právnou otázkou bolo, či v danom

prípade žalobca použije poskytnutú službu na dodávky služieb ako platiteľ. Žalovaný a súd

na základe toho, že žalobca mohol podľa ustanovenia § 20 ods. 3 Patentového zákona

využívať vynález ako celok dospeli k záveru, že fakturované plnenie (prevod práva) žalobca

nemohol použiť na účely svojho podnikania, teda nemohol v danom prípade dosiahnuť

(ďalšie) príjmy z podnikania, pretože mohol mať príjmy spojené s využívaním vynálezu  

ako celku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný a súd za ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje

príjem, považujú využívanie vynálezu a príjmy spojené s jeho využívaním.

V odvolacom konaní bola spornou právna otázka, či v danom prípade žalobca použil,

resp. môže použiť nadobudnutú službu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

a to vzhľadom na okolnosť, že žalobca ako spoluprihlasovateľ vynálezu, na ktorý ešte nebol

udelený patent, už mal ex lege, v zmysle ust. § 20 ods. 7 zák.č. 435/2001 Z.z. (Patentový

zákon) v spojení s primeranou aplikáciou ust. § 20 ods. 3 zák.č. 435/2001 Z.z. (Patentový

zákon) právo samostatne využívať vynález patent ako celok.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného i súdu prvého stupňa,  

že žalobca na základe výpisu z registra prihlášok ÚPV SR ako jeden zo spoluprihlasovateľov

prihlášky k predmetnému vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na riešenie,

ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok (mal právo autonómneho využívania

vynálezu ako celku), preto fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté riešenie,

nemohol použiť na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods. 2 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd preto dospel k záveru v danom došlo k právnej konzumpcii

nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom žalobcu na autonómne využívanie

patentu. Právna konzumpcia nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom platiteľa

na autonómne využívanie patentu, spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľa

Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že v danom prípade predmetom zdaniteľného

plnenia nebol prevod patentu ani zriadenie licencie, na ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní

argumentačne poukazoval.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech preto mu

nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, dňa 11. marca 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková