Najvyšší súd

3 Sžf 100/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej

veci žalobcu: R., spol. s r.o., K., právne zastúpený: JUDr. D. S., advokátkou, P., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/222/12842-85923/2005/992206-r zo dňa

19.12.2005, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k. 2S/195/2006-85 zo dňa 21.04.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. 2S/195/2006-85 zo dňa 21. apríla 2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom č.k. 2S/195/2006-85 zo dňa 21.04.2009 Krajský súd

v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/12842-85923/2005/99206-r zo dňa 19.12.2005, ktorým potvrdil

rozhodnutie – platobný výmer vydaný Mestskou časťou Bratislava – Devínska Nová Ves

pod č. 91577/2005/1 zo dňa 05.10.2005, ktorým podľa zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení

neskorších predpisov a na základe Všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves č. 7/2004 o miestnych daniach na území mestskej časti, bola vyrubená

žalobcovi miestna daň za nevýherné hracie prístroje za rok 2005 v sume 95 000,-- Sk.

Žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves

napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.12.2005.

Krajský súd vydaný rozsudok zdôvodnil tým, že mal za preukázané, že žalobca

v priestoroch s počítačmi, ktoré prenajal občianskemu združeniu I. podľa Zmluvy

o poskytovaní služieb zo dňa 27.12.2004, zriadil na podklade Zmluvy č. 45/2000, ktorú

uzavrel ako nájomca s prenajímateľom – Okresným úradom Bratislava IV, článku I. bod 2,

počítačové centrum pre výučbu a trávenie voľného času, ktoré podľa zmluvy má slúžiť pre

odplatné využívanie počítačov pre žiakov školy a ďalších záujemcov. Priestory na tieto služby

nájomca mohol používať vrátane sobôt a nedieľ v čase od 16-20 hod., t.j. 4 hod. denne.

Podľa Zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 27.12.2004, ktorú uzavrel žalobca, ako

poskytovateľ, a I., združenie, K., ako oprávnený, sa poskytovateľ zavial vypožičať združeniu

– jeho klubu G. S. 19 ks počítačov, a okrem iného aj poskytovať členom združenia odborné

poradenstvo pri využívaní týchto prístrojov, v oblasti práv chránených autorským zákonom

a prístupe na internet, vykonávať bezplatný dozor pri využívaní prístrojov, viesť evidenciu

členov združenia v prevádzke na ulici P., v prevádzkovom čase denne od 14-24 hod. Podľa čl.

3 bod 1 tejto zmluvy, zmluvné strany sa dohodli na bezodplatnom poskytovaní predmetu

zmluvy združeniu, avšak týmto nebolo dotknuté právo poskytovateľa, t.j. žalobcu požadovať

zmluvnými stranami dohodnuté úhrady za využívanie predmetu zmluvy jednotlivými členmi

združenia.

Podľa výkladového slovníka slovenského jazyka a encyklopédie, verejnosťou

sa rozumie zoskupenie ľudí majúci určitý spoločný cieľ, prípadne spojených vedomím

prináležitosti k určitému spoločenskému celku.

Z vyjadrenia žalobcu i zistení žalovaného krajský súd mal preukázané, že v klube

nebol limitovaný počet návštevníkov a neboli stanovené také podmienky na prijatie do klubu,  

ktoré by obmedzovali počet návštevníkov. Z vyjadrenia žalobcu mal súd preukázané,  

že pokiaľ ide o používanie počítačov v klube, vyraďovali, resp. zakazovali pracovníci klubu

vstup takým osobám, ktoré v prenajatých priestoroch pôsobili rušivo na ostatných

návštevníkov klubu. O skutočnosti, že žalovaný vykonáva v tomto klube kontrolu, žalobca

vedel, nakoľko predkladal i potrebné doklady na výzvu pracovníkov správcu dane. Neobstojí

preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný dostatočným spôsobom nevykonával predmetnú kontrolu.

Žalobca ani nespochybnil skutočnosť, že hlavným účelom použitia počítačov v klube

po 14.00 hod. boli práve počítačové hry. Nespochybňoval ani skutočnosť, že klubová karta

okrem toho, že je na nej uvedené meno a adresa jednotlivých návštevníkov klubu, slúži

na zaznamenanie odohratých minút, prípadne minutie vopred zaplateného poplatku

za počítačové hry.

Krajský súd konštatoval, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že priestory

v počítačovom klube G. S. boli určené i pre verejnosť i s prihliadnutím na definíciu tohto

pojmu. Žalobca na podklade uvedených skutočností naplnil obe podmienky na vyrubenie

dane za prevádzkovanie nevýherných prístrojov, ktoré sa spúšťajú alebo prevádzkujú za

odplatu, keďže elektronické prístroje - počítače žalobcu boli využívané predovšetkým na

počítačové hry za odplatu a v priestoroch prístupných verejnosti.

Pokiaľ žalobca namietal, že v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nebol

správnym spôsobom označený daňový subjekt a v rozhodnutí za názov daňového subjektu

bola daná čiarka a potom nasledovalo spol. s r.o. toto pochybenie napravil vo svojom

rozhodnutí odvolací orgán a navyše takéto pochybenie aj súd skôr považoval za odpisovú

chybu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť daného rozhodnutia a preto nebola dôvodom

na zrušenie predmetného rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu

v medziach žaloby bol v súlade so zákonom a preto rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca uvádzajúc, že postup súdu

vychádzal zo skutočnosti, že právne normy nevykladajú pojem „verejnosť“ a neexistuje

ani výkladový slovník slovenského jazyka a encyklopédie, ktorý by obsahoval definíciu

pojmu „verejnosť.“

Prvostupňový súd si nedal námahu nahliadnuť do slovníkov slovenského jazyka,

ktoré pojem verejnosť skutočne vykladajú a z ktorých pri spracovaní žaloby vychádzal

žalobca. Preto v odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že nenaplnil dva základné predpoklady

na vyrubenie dane z nevýherných hracích prístrojov, pretože ich verejnosť nemohla využívať,

a preto sa nemohli stať ani predmetom zdanenia v zmysle citovaného zákona. Žalovaný však

žalobou napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane na takéto hracie

prístroje, potvrdil.

Ak by prvostupňový súd skutočne vychádzal z výkladových slovníkov slovenského

jazyka používaných Jazykovedným ústavom Slovenskej akadémie vied Ľudovíta Štúra,

nedospel by k záveru, že boli splnené všetky predpoklady zdanenia nevýherných hracích

prístrojov stanovené § 52 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Hracie prístroje mohli využívať

iba členovia združenia I., ktorí boli riadne registrovaní a mali klubové karty a prístroje boli

prevádzkované v priestoroch občianskeho združenia a nie v priestoroch prístupných

verejnosti.

Krátky slovník slovenského jazyka (4. doplnené vydanie z roku 2003) redigované J.

K., M. P. a M. P. pojem „verejnosť“ vykladá po 1. ako občanov, pospolitosť a po 2. ako

verejné prostredie. Čiže nejde o výklad, v zmysle ktorého by verejnosťou bolo zoskupenie

ľudí majúcich spoločný cieľ, ktorým by mohlo byť aj združenie občanov tak, ako tento pojem

vyložil prvostupňový súd, Rovnako v Slovníku cudzieho jazyka hlavného redaktora dr. Štefana Peciara, CSc., z roku 1968, je verejnosť vyložená po 1. ako pospolitosť, spoločnosť

ako súhrn spoločne žijúcich ľudí, obecenstvo, občania, ľudia, po 2. ako verejné prostredie,

verejný spoločenský život, spoločenské dianie, verejná, spoločenská činnosť a verejné,

spoločenské fórum, a napokon po 3. z odborného hľadiska ako vlastnosť niečoho verejného,

všeobecne známeho. V súlade so Synonymickým slovníkom slovenčiny z roku 2004 je

verejnosť súhrnom spoločne žijúcich ľudí a napokon elektronický lexikón slovenského jazyka

chápe pod pojmom verejnosť občanov, pospolitosť a verejné prostredie.

Verejnosti bolo v zmysle uvedených výkladov pojmu verejnosť sprístupnené právo

stať sa členom občianskeho združenia, avšak nie právo využívať nevýherné hracie prístroje,

prevádzkované žalobcom a nájomcom v prevádzke na ulici P. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti teda nebol naplnený základný zákonný predpoklad. uplatnenia dane za nevýherné

hracie prístroje, pretože neboli prevádzkované v priestoroch prístupných verejnosti v zmysle

ustanovenia § 52 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Uvedené skutočnosti žalobca dostatočne

preukázal dôkaznými prostriedkami založenými v spise – prílohami k žalobe doručenej

prvostupňovému súdu.

Naopak, prvostupňový súd považoval za dostatočne preukázané tvrdenia žalovaného,

ktorý sa opieral pri svojom rozhodovaní o také dôkazné prostriedky, ako je záznam z kontroly

vykonanej zamestnancami správcu dane a uvedený v odôvodneniach rozhodnutia správcu

dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorá mala byť vykonaná v prevádzke žalobcu

dňa 06.10.2005, teda v deň, ktorý nasledoval po dni vydania platobného výmeru správcu

dane. Správca dane vydal platobný výmer č. 91577/2005/1 dňa 05.10.2005. Rovnako použil

záznam z 30.03.2005, hoci kontrolu vykonal dňa 02.03.2005 a žalobca nemá vedomosť

o prítomnosti zamestnancov správcu dane dňa 30.03.2005 v prevádzke. Záznam zo dňa

02.03.2005 v odôvodnení rozhodnutia naopak vôbec neuvádza, hoci z uvedeného dňa záznam

podpísal aj zamestnanec žalobcu.

Ďalej prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku na str. 4 uvádza, že žalobca

nespochybnil vo svojej žalobe, že hlavným účelom použitia počítačov v klube po 14. hod. boli

práve počítačové hry. Nespochybňoval ani skutočnosť, že klubová karta okrem toho,

že je na nej uvedené meno a adresa jednotlivých návštevníkov slúži na zaznamenanie

odohratých minút, prípadne minutie vopred zaplateného poplatku za počítačové hry. Žalobca

považuje za právne irelevantné preukazovať uvádzané skutočnosti, pretože z hľadiska

výkladu pojmu „nevýherný hrací prístroj“ uvedeného v § 52 ods. 2 písm. a/ zákona

o miestnych daniach je diskutabilné, či vlastne žalobca vôbec prevádzkoval nevýherné hracie

prístroje. V zmysle uvedeného ustanovenia sú nevýhernými hracími prístrojmi elektronické

prístroje na počítačové hry, teda len na počítačové hry, avšak aj správca dane vo svojich

kontrolných zisteniach uvádza, že elektronické prístroje používali členovia klubu

na vybavovanie mailovej pošty a vyhľadávanie rôznych vecí na internete a nie len na hranie

počítačových hier. Žalobca má za to, že zákonom daný výklad uvedeného pojmu je

jednoznačný a nespochybniteľný, takže nebol dôvod na to, aby aj on preukazoval, že hranie

počítačových hier nebolo hlavným spôsobom využívania elektronických prístrojov, keď to v jeho prospech v zázname z miestnych zisťovaní jednoznačne uviedol správca dane.

Musel by začať preukazovať, že skutočne hlavným spôsobom ich využitia bola výučba

počítačovej gramotnosti pre žiakov škôl v čase, kedy ešte Európska únia ani Slovenská

republika neposkytovala školám prostriedky na nákup výpočtovej techniky a pripojenie

na internet ani počítačových tried a prístup k výpočtovej technike mala iba obmedzená časť

obyvateľov s vyššími príjmami.

V zmysle § 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. majú všetky subjekty v daňovom konaní

rovnaké práva a povinnosti. Ak teda prvostupňový súd v rozsudku tvrdí, že správne orgány

nie sú povinné dodržiavať platné právne predpisy, vydáva nezákonné rozhodnutie.

Prvostupňový súd vydal svoje rozhodnutie v rozpore s ustanovením čl. 13 Ústavy

Slovenskej republiky, v zmysle ktorého možno ukladať povinnosti iba zákonom alebo na

základe zákona a v jeho medziach. Prvostupňový súd napadnutým rozhodnutím zamietol

žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť

zaplatiť daň v rozpore so zákonom a nad jeho rámec.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na skutočnosť, že nezákonným

rozhodnutím žalovaného sa žalobca cíti ukrátený na svojich právach, navrhuje žalobca,

aby Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/195/2006-85

zo dňa 21.04.2009, rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.j. I/222/12842-

85923/2005/992206-r zo dňa 19.12.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.12.2005

ako nezákonné, súčasne zrušil prvostupňové rozhodnutie potvrdené zrušeným rozhodnutím

žalovaného – platobný výmer Mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves

č. 91577/2005/1 zo dňa 05.10.2005 a vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný dňa 03.07.2009 uvádzajúc,

že sa pridržiava stanoviska uvedeného v odôvodnení rozhodnutia vo vyjadrení k žalobe.

Poukázal, že zákon neuvádza kto a za akých podmienok môže nevýherné automaty používať,

preto argumenty o členskom a občianskom združení sú právne neopodstatnené. Klubová karta

slúži na zaznamenanie odohratých minút a evidenciu minút, resp. minutie vopred zaplateného

poplatku za počítačové hry. Klubová karta nemá vplyv na limitovaný počet návštevníkov

a podľa miestnych ohliadok bolo preukázané, že hlavným účelom použitia počítačov v klube

boli počítačové hry. Z tohto dôvodu aj na základe vykonaného dokazovania bolo podľa

žalovaného preukázané, že priestory v počítačovom klube G. S. boli určené i pre verejnosť,

teda boli naplnené zákonné podmienky pre vyrubenie dane za prevádzkovanie nevýherných

prístrojov, ktoré sa spúšťajú, alebo prevádzkujú za odplatu, keďže elektronické počítače

žalobcu boli využívané predovšetkým na počítačové hry za odplatu a v priestoroch

prístupných verejnosti.

Poukazujúc na uvedené navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č.k. 2S/195/2006-85 zo dňa 21.04.2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len OSP) v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP postupom podľa

§ 250ja ods. 2 veta prvá v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP rozhodol o odvolaní

žalobcu bez pojednávania, keď oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke

najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk a na úradnej tabuli najvyššieho súdu a dospel

k záveru, že podľa § 219 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdí.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-

tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd SR po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti

napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po oboznámení sa s obsahom

pripojeného súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby

zmenil alebo zrušil napadnutý rozsudok, keďže odôvodnenie krajského súdu v napadnutom

rozsudku je logické a zákonné. Krajský súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil čo považoval za

meritum veci. Na podklade dôkazov dospel k záverečnému úsudku a rozhodol v súlade so

zákonom, čo aj riadne zdôvodnil.

Najvyšší súd SR preto poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

uvádza, že z obsahu pripojeného administratívneho zistil, že dňa 05.10.2005 vydala Mestská

časť Bratislava – Devínska Nová Ves platobný výmer č. 91577/2005/1, ktorým vyrubila daň

za nevýherné hracie prístroje vo výške 95 000,-- Sk za zdaňovacie obdobie roku 2005,

keď za jeden nevýherný hrací prístroj vyrubila sadzbu dane 5 000,-- Sk ročne, pričom bolo

zistené, že v uvedenej prevádzke žalobcu, nachádzajúcej sa na území mestskej časti, na ulici

Pavla Horova č. 16 sa nachádza 19 nevýherných hracích prístrojov – počítačov. Správca dane

vykonal vo veci viaceré miestne obhliadky, pričom zistené skutočnosti sú uvedené

v odôvodnení napadnutého platobného výmeru, pričom v odôvodnení sa nachádza aj výsledok

miestnej obhliadky zo dňa 06.10.2005, ktorá bola uskutočnená až po vydaní platobného

výmeru. Uvedené pochybenie správcu dane odvolací súd vyhodnotil v zmysle ustanovenia

§ 250i ods. 3 OSP, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uvedenie výsledkov miestnej obhliadky zrealizovanej

až nasledujúci deň po vydaní platobného výmeru, do odôvodnenia rozhodnutia je vadou

rozhodnutia, avšak v tomto prípade, výsledok zisťovania zo dňa 06.10.2005 len deklaroval

už zistený skutkový stav veci, že do priestorov klubu majú prístup aj nečlenovia združenia I.,

čo vyplynulo už z predchádzajúceho šetrenia správcom dane.

Odvolací súd je názoru, že podľa § 30 ods. 3 veta druhá zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní, poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov je možné

v platobnom výmere uvádzať len tie skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia,

aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých

sa rozhodovalo. Uvedenú pochybenie správcu dane posúdil súd ako takú vadu rozhodnutia,

ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže už pri miestnych obhliadkach

zrealizovaných dňa 30.03.2005 a 20.09.2005 správcom dane v prevádzkarni žalobcu bolo

preukázané, že v predmetnej prevádzke žalobcu sa nachádzajú aj osoby, ktoré neboli členmi

združenia.

Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k prístupnosti

daného priestoru verejnosťou, čo vyplýva, aj zo šetrení samotného správcu dane.

Podľa zisteného stavu veci, uvedené priestory mali slúžiť uzatvorenému okruhu

členov občianskeho združenia I., teda nie verejnosti. Táto skutočnosť mala byť uvedená

v rámci osobného rokovania za prítomnosti hlavného kontrolóra mestskej časti

a zamestnankyne správcu dane, konateľom žalobcu Ing. J. T..

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, v znení neskorších

predpisov, predmetom dane za nevýherné hracie prístroje sú prístroje, ktoré sa spúšťajú

alebo prevádzkujú za odplatu, pričom tieto hracie prístroje nevydávajú peňažnú výhru a sú

prevádzkované v priestoroch prístupných verejnosti.

Podľa ods. 2 § 52 citovaného zákona nevýherné hracie prístroje sú podľa

- písm. a/ elektronické prístroje na počítačové hry,

- písm. b/ mechanické prístroje, elektronické prístroje, automaty a iné zariadenia na

zábavné hry.

V tomto prípade však bolo zistené, že tvrdenie daňového subjektu nie je pravdivé,

keďže vykonaným šetrením bolo zistené, že do predmetnej prevádzky majú prístup aj iné

osoby ako členovia občianskeho združenia I.. Do priestoru herne vstupujú osoby, ktoré sa

nepreukazujú žiadnym preukazom občianskeho združenia, ani ich nikto so zamestnancov

nekontroluje. Tak, ako vyplýva zo šetrenia správcu dane hlavným účelom použitia počítačov

v predmetných priestoroch po 14.00 hod. boli práve počítačové hry. Uvedené žalobca

nespochybnil, rovnako ani skutočnosť, že klubová karta, ktorú záujemca o použitie počítačov

dostal od pracovníkov v prevádzkarni slúžila na zaznamenanie odohratých minút, prípadne

minutie vopred zaplateného poplatku za počítačové hry. V danom prípade podľa názoru

odvolacieho súdu nie je rozhodujúca skutočnosť, akým spôsobom je možné definovať pojem

verejnosť, a z ktorého slovníka slovenského jazyka bude súd v danej veci vychádzať.

Nesporné je, že uvedená prevádzka na ulici P. bola prístupná verejnosti, teda každej osobe,

ktorá do predmetnej prevádzkarne vstúpila bez toho, aby bolo zisťované či je uvedená osoba členom občianskeho združenia alebo nie. Uvedená skutočnosť je rozhodujúca pri posúdení

vzniku daňovej povinnosti, keďže v predmetnej prevádzkarni boli využívané počítače

v množstve 19 kusov, na ktorých bolo možné prijať poskytnutie služby – hrať počítačové hry.

Počítač spĺňa označenie – elektronického prístroja na počítačové hry (§ 52 ods. 2 písm. a/

zákona č. 582/2004 Z.z.).

Odvolací súd zo stanov Občianskeho združenia I., registrovaných na Ministerstve

vnútra Slovenskej republiky dňa 24.09.2004, ktoré predložil do spisu súdu žalobca, z článku

III. bod 1, 2 a 3 zistil, že členom združenia môže byť každá fyzická a právnická osoba.

O prijatí za člena združenia rozhoduje výkonný výbor na základe písomnej prihlášky.

Členstvo vzniká dňom prijatia člena.

Poukazujúc na znenie stanov Občianskeho združenia I., najmä citovaného článku III.

možno podľa senátu odvolacieho súdu vyvodiť jednoznačný záver, že klubová karta, ktorú

obdržal po príchode do G. S. každý návštevník o využitie počítačov, nezakladá členstvo

v občianskom združení I.. Rovnako na vznik členstva nepostačuje len vypísanie formuláru –

vstupnej prihlášky do občianskeho združenia I.. Naopak členom združenia sa stane záujemca

až prijatím, o ktorom rozhoduje výkonný výbor na základe písomnej prihlášky združenia.

Výbor – členovia výboru sa v priestoroch G. S. nezdržiavali.

Na podklade uvedených skutočností má senát odvolacieho súdu za preukázané,

že do priestorov G. S. mali prístup aj iné osoby než členovia Občianskeho združenia I.,

a možno ich označiť ako verejnosť. Potom uvedené priestory boli verejne prístupné, čo

zároveň naplnilo zákonnú podmienku na vyrubenie dane v tomto prípade. Splnenie druhej

zákonnej podmienky vyplýva okrem iného aj zo samotnej klubovej karty G. S., kde je

uvedené, že ide o počítačovú herňu. Z karty je zrejmé, že má slúžiť návštevníkom klubu na

vyznačovanie minút na hry – minuté minúty, zostatok minút.

Z uvedených skutočností vyplýva, že k vyrubeniu miestnej dane za nevýherné hracie

prístroje prišlo v zmysle zákona. Keďže uvedený stav veci možno právne kvalifikovať tak,

že činnosť, ktorá bola realizovaná v uvedenej prevádzkarni naplnila zákonné podmienky

ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom

poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, v znení neskorších predpisov,

keďže na počítačoch nachádzajúcich sa v predmetnej prevádzke bolo možné hrať počítačové

hry, tieto zariadenia boli umiestnené v priestoroch, do ktorého mala vstup verejnosť,

teda akákoľvek osoba, pričom prevádzkovanie týchto počítačov bolo za odplatu.

Poukazujúc na uvedené senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/195/2006-85 zo dňa 21.04.2009 ako vecne

správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá

OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal

v odvolacom konaní úspech, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 08. apríla 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková