3Sžf/1/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a sudcov JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, Mýtna 1, Bratislava, IČO: 47 232 480, zastúpeného Mgr. Šimonom Bokom, advokátom a spoločníkom B.K.F. advokátska kancelária, v.o.s., Zelinárska 8, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/19241-107585/2011/991909-r zo dňa 17.10.2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/269/2011-105 zo dňa 16.4.2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.4.2013 č. k. 3S/269/2011-105 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd uviedol, že predmetom rozhodnutia v posudzovanej veci bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie september 2005. Tento vznikol podľa daňových orgánov na základe zníženia odpočítanej DPH žalobcom z dôvodu nesprávnej aplikácie § 49 ods. 5 a § 38 ods. 2 zákona o DPH. Bolo zrejmé, že žalobca si ako platiteľ DPH uplatnil spôsob odpočítania dane pomerom podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Podstatu sporu súd videl v tom, či naviazané programy (nákupy) vysielané pred, počas a po zdaňovanej reklame súvisia alebo nesúvisia so zdaňovanou reklamou. Žalobca poskytoval v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou služby televízneho vysielania verejnosti, z ktorých nedosahoval príjmy. Zároveň vykonával činnosti, ktoré sú predmetom DPH, najmä vysielanie reklám, nákupu, sponzorských programov vrátane ich propagácie a predaja majetku. Vykonával teda hospodárske činnosti, ktoré neslúžili na účely podnikania. Žalobca pri výpočte DPH postupoval tak, že pomer podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH počítalna základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne využiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy. Tento pomer predstavoval hodnotu 0,7759, zaokrúhlene 0,776. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že je potrebné uplatniť spôsob výpočtu odpočítateľnej dane pomerom výnosov získaných za reklamu a ostatnej komerčnej činnosti k celkovým výnosom žalobcu, pričom v konečnom dôsledku stanovil pre žalobcu povinnosť doplatiť rozdiel DPH. Podľa žalovaného systém odpočítania dane je založený na princípe vecného priraďovania prijatých tovarov a služieb k jednotlivým dodaniam, ktoré platiteľ dane uskutočňuje, čo si vyžaduje rozlišovať prijaté tovary a služby podľa toho, či sa týkajú priamo plnení, pri ktorých možno vstupnú daň odpočítať podľa § 49 ods. 2 alebo nemožno podľa § 49 ods. 3 zákona o DPH. Správca dane postupoval správne, ak si zvolil kľúč plnení výpočtom pomeru na základe výnosov, pri ktorom do čitateľa zahrnul výnosy, ktoré boli predmetom dane z pridanej hodnoty a do menovateľa zahrnul výnosy, ktoré boli zdrojom príjmov žalobcu a vypočítal pomer vo výške 0,271. Súd skonštatoval, že ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, neobsahuje pojem výnosy a preto bolo úlohou správneho orgánu prioritne riešiť otázku, či za daného stavu za účelom výpočtu pomeru týmto spôsobom, teda podľa výnosov, boli splnené zákonné podmienky. Žalovaný vychádzal aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20. júla 2005, ktorý podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí 8 Sžf/17/2009 nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy, jedná sa len o stanovisko svojím obsahom nejednoznačné, dávajúcom možnosť postupovať aj inak a je pre právne posúdenie veci irelevantné. Ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, a z tohto dôvodu nemôže byť na ujmu daňového subjektu. Je potrebné dbať o to, aby výpočet pomeru medzi hospodárskymi činnosťami a činnosťami, ktoré nie sú hospodárskymi činnosťami, objektívne odrážalo časť, ktorá bola skutočne započítaná ako výdavky na vstupe vo vzťahu ku každej z týchto dvoch činností. Podľa súdu, napadnutým rozhodnutím žalovaný neodstránil rozpory medzi spôsobom výpočtu urobeným žalobcom a žalovaným, zostalo sporným, aké ukazovatele majú byť zahrnuté do tohto porovnania. Žalovaný vôbec nešpecifikoval, akého porušenia sa žalobca vo vzťahu k citovaným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie dopustil.

Ďalšia časť napadnutého rozhodnutia žalovaného sa týkala uskutočniteľných zdaniteľných obchodov - daň z dodania stavebných pozemkov a dodanenie žalobcu o sumu 833 032,46 eur. Žalovaný sa opieral o článok 4 ods. 3, článok 13 šiestej smernice, § 38 ods. 1 a 2, § 86 zákona o DPH, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 461/08 zo dňa 19.11.2009. Žalovaný neuznal žalobcovi oslobodenie od dane podľa § 38 ods. 2 zákona o DPH z dôvodu nesplnenia podmienok. Súd pri posudzovaní veci vychádzal zo spisového materiálu, z ktorého mal preukázané, že zo strany žalobcu došlo k odpredaju pozemkov, parc. číslo 2872, 2920/1, 2920/20, 2920/30, 2920/31, 2920/32, 2920/33, 2920/34, 2920/35, 2920/36, 2920/49, 2924, 2925, nachádzajúcich sa v katastrálnom území G.. Nový majiteľ na uvedených pozemkoch, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv následne ponúkal nové bytové a polyfunkčné objekty, čo potvrdzovalo, že podstatou prevodov boli pozemky a nie stavby, ako bolo zariadenie staveniska a oplotenie, ktoré na týchto pozemkoch stáli. Podľa znaleckých posudkov bola stanovená cena nehnuteľností bez stavieb, predmetom dodania boli stavebné pozemky, a teda nebolo možné oslobodiť od dane dodanie stavebného pozemku podľa § 38 ods. 2 zákona o DPH, pretože na oslobodenie stavebného pozemku od dane sa vzťahuje § 38 ods. 1 zákona o DPH len za predpokladu, ak sa dodáva stavba. V tomto prípade podľa súdu, žalovaný správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o DPH a v tejto časti považoval jeho rozhodnutie za súladné so zákonom.

II.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal predmetný rozsudok zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom odvolaní uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie september 2005, výsledkom, ktorej bolo v prvom rade zistenie ohľadom zníženia odpočítanej DPH podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH - vylúčenie naviazaných programov (dane na vstupe) a v druhom rade zistenie ohľadom vyrubenia DPH za predaj stavebných pozemkov (dane na výstupe). Na základe kontrolných zistení bol celkove vyrubený rozdiel dane v sume 1 159 023,03 eur. Po podaní odvolania žalobcom bolo tomutočiastočne vyhovené a vyrubený rozdiel dane bol znížený na sumu 1 158 332,80 eur rozhodnutím číslo 500/230/24228/06/Soj zo dňa 22.12.2006, potvrdené rozhodnutím zo dňa 17.05.2009, voči ktorému podal žalobca žalobu zamietnutú Krajským súdom v Bratislave zo dňa 21.10.2009. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 8Sžf/17/2009 zo dňa 07.04.2011 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.05.2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť. Žalovaný následne vychádzal z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutkový stav zistený v daňovej kontrole vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Citoval článok 17 ods. 5 šiestej smernice a poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora č. C-98/98, C-437/06. Podľa jeho názoru § 49 ods. 5 zákona o DPH, ktorý vychádza z článku 17 ods. 5 šiestej smernice, obsahuje dostatočnú definíciu právnej normy. Základný problém nespočíval v tom, či pomer počítal žalobca na základe nákladov alebo výnosov, ale v tom, že žalobca pre výpočet pomeru použil náklady na komerčne využiteľné programy pričom pomer počítal na základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne využiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy. Za komerčne využiteľné programy považoval žalobca tie programy vysielané v rámci televízneho vysielania verejnosti, ktoré neboli predmetom dane, na ktoré bolo možné naviazať komerčné prvky, napríklad sponzoring, reklamy, teda programy pred alebo za ktorými podľa zákona o vysielaní a retransmisii bolo možné odvysielať reklamu. Pri výpočte pomeru daňový subjekt uviedol do čitateľa pomeru náklady v súvislosti s nákupom a výrobou komerčne využiteľných programov bez ohľadu na to, či pri samotnom vysielaní týchto programov bola reklama pred alebo za nimi skutočne odvysielaná. Takýto postup nezodpovedá zákonu. Náklady, ktoré pre výpočet pomeru použil žalobca neposkytli objektívne kritérium pre pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Žalovaný neurčil direktívne žalobcovi, aké ukazovatele pri výpočte pomeru má použiť, ale podrobne odôvodnil, prečo za kontrolované zdaňovacie obdobie údaje použité žalobcom nespĺňajú kritéria pre objektívny výpočet pomeru v súlade so zákonom. Ak aj ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH presne nestanovuje, na základe akých konkrétnych ukazovateľov je potrebné vypočítať pomer v akom je možné odpočítať daň z prijatých tovarov a služieb, z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že daň z prijatých tovarov a služieb je možné odpočítať len v pomere, ktorý zodpovedá rozsahu ich použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Stanovený pomer musí teda vyjadrovať rozsah použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Žalobca poskytoval služby televízneho vysielania verejnosti, pričom z týchto služieb nedosahoval príjem, nejednalo sa o dodanie služby za protihodnotu a teda nebolo ani predmetom DPH. Nebol preto správny postup žalobcu, keď do čitateľa uviedol náklady na tovary a služby, ktoré použil na iný účel ako podnikanie, a to v súvislosti s vysielaním konkrétnych programov v rámci verejnoprávneho vysielania a zdaňovaná reklama bola pred alebo za nimi len odvysielaná alebo nebola odvysielaná vôbec. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len z tých nákladov, ktoré sú zdaňované; náklady sa môžu oddaniť, keď sa z nich dosiahne zdaniteľný príjem (výnosy) a práve výnosy, ako všeobecne objektívne kritérium na určenie pomeru na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb v prípade žalobcu objektívne zohľadňovali rozsah použitia nadobudnutých tovarov a služieb na podnikanie žalobcu k celkovému rozsahu použitia. Žalobca mal na takýto výpočet pomeru na základe výnosov kompletné podklady. Objektívnosť správcu dane preukazuje skutočnosť, že z ročných výnosov (príjmov) daňového subjektu, tvorili zdaňované príjmy len asi 25% a zvyšných 75% príjmov tvorili koncesionárske poplatky. Správca dane vypočítal pomer zodpovedajúci rozsahu použitia prijatých plnení na podnikanie k celkovému rozsahu použitia podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH na základe výnosov vo výške 0,271 čo je v súlade s tým, že v skutočnosti len asi 25% všetkých výnosov tvorili zdaniteľné plnenia na výstupe. Pomer vypočítaný žalobcom nezodpovedal reálnemu nároku na odpočítanie dane, pretože si uplatnil odpočítanie dane na vstupe vo výške 77,6% všetkých vstupov, pričom v skutočnosti len 25% všetkých výnosov tvorili zdaniteľné plnenia na výstupe. Žalobca použil spôsob výpočtu, ktorý bol preňho výhodný, avšak nebol objektívne určený. Nie je opodstatnené tvrdenie, že pomer môže byť vypočítaný iba z nákladov. Žalovaný neignoroval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozsudku zo dňa 07.04.2011, ktorý nezrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane a ani zistenie skutkového stavu ohľadom pomerného odpočítania dane nebolo žalobcom alebo súdom spochybnené. Žalovaný z uvedeného dôvodu nezisťoval a neuviedol nové skutočnosti, ktoré by menili skutkový podklad pre vydanie rozhodnutia.

III.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na okolnosť, že sa jedná o prípad, v ktorom bol skutkový stav ustálený v priebehu roka 2006 a odvtedy sa rieši len jeho právna kvalifikácia. Žalobca sa stotožňuje s tým, aby celé rozhodnutie žalovaného bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa jeho názoru, žalovaný nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave týkajúci sa z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20.07.2005, ktorý nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy. Rozsudky, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojom odvolaní v čase relevantnom pre posúdenie veci neexistovali, prípadne, ich oficiálny preklad neexistuje. Žalovaný ani správca dane v danom čase nevedeli poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť usmernenie ako počítať pomer odpočítania DPH a na akú množinu nákupov pomer aplikovať. Predmetná problematika nebola žalovanému známa. Rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné a nespravodlivé. Poukazuje aj na okolnosť, že smernice Európskej únie nie sú všeobecne záväznými právnymi aktami. Napriek ich nezáväznému charakteru, na ich základe žalobcu sankcionoval. Ak Slovenská republika nezapracovala ustanovenie článku 17 ods. 5 šiestej smernice do § 49 ods. 5 a ďalších ustanovení zákona o DPH alebo inej všeobecne záväznej právnej normy, nemôže od žalobcu žiadnym výkladom smernice spravodlivo požadovať iný postup, než aký právny poriadok Slovenskej republiky pripúšťa.

V časti týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (daň z dodania stavebných pozemkov podľa § 38) požadoval žalobca zmeniť odôvodnenie rozsudku. Odôvodnenie tejto časti rozsudku Krajského súdu považuje za nedostatočné. Podľa názoru žalobcu nie je prípustné, aby žalovaný poukazoval na rozsudky a používal ich odôvodnenie na činnosti týkajúce sa skoršieho obdobia. Podľa jeho názoru sa krajský súd vôbec nezaoberal žalobou vo veci dovyrubenia DPH týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (daň z dodania stavebných pozemkov). Poukazuje aj na okolnosť, že žalovaný sa nikdy v priebehu konania nevysporiadal s námietkou žalobcu o tom, že oba subjekty, predávajúci aj kupujúci, boli v čase prevodu platiteľmi DPH a pokiaľ by sa bola pripočítala k cene za prevod nehnuteľností DPH na výstupe u predávajúceho bolo by mal nárok na odpočet DPH kupujúci na vstupe. Dôsledok by bol taký, že žiadna ujma na strane Slovenskej republiky by nevznikla. Žalobca konal dobromyseľne, kvalifikovane a zodpovedne a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania. Podľa žalobcu, predmetom kúpy v zmysle zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kontroly, sú nehnuteľnosti a to stavby so súpisným číslom alebo bez súpisného čísla, ako aj pozemky zapísané v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy, zastavané plochy a nádvoria a v jednom prípade pozemok zapísaný ako ostatné plochy. Údaje uvedené v katastri nehnuteľností sú záväznými údajmi. V jednotlivých zmluvách vymedzil žalobca predmet kúpy po dohode s predávajúcim, pričom nešlo o samostatné dodania tovaru rovnakého druhu ako tvrdí žalovaný, ale šlo o jedno plnenie a za jednu dohodnutú cenu. Nie je pravda, že podstatou prevodu bol len prevod vlastníctva k pozemkom. Podľa zmluvy číslo SH0010001321 je predmetom kúpy pozemok, ktorý je označený 13 parcelnými číslami a 8 stavieb, z ktorých 2 stavby majú súpisné čísla jednalo sa o ucelený súbor nehnuteľností za dohodnutú cenu. Správca dane a žalovaný ani jednej stavbe nepriznali spôsobilosť byt stavbou podľa § 38 zákona o DPH a kúpnu cenu považoval za cenu pozemkov, ku ktorej sa má pripočítať DPH. Správca dane a žalovaný nevzali do úvahy charakter ostatných plôch na, ktoré by sa mal vzťahovať režim podľa § 38 ods. 1 prvá veta zákona o DPH. Predmetom kúpy podľa zmluvy číslo H0010001322 je pozemok, ktorý je označený dvomi parcelnými číslami a 5 stavieb, z ktorých 1 stavba má súpisné číslo. Úvahy žalovaného týkajúce sa budúcich úkonov kupujúceho, či zlikviduje alebo nezlikviduje niektoré stavby, vykoná alebo nevykoná úpravy po čase predaja, v tejto súvislosti považoval žalobca za irelevantné. Daňové orgány jednej stavbe priznali spôsobilosť byť stavbou podľa § 38 zákona o DPH a ďalším štyrom stavbám túto spôsobilosť nepriznali. Zároveň rozdelili kúpnu cenu na časť, ktorej priznáva byť cenou spôsobilou podľa § 38 a časť, ktorej túto spôsobilosť nepriznáva. Podľa jeho názoru však nemali žiadne právo rozhodovať o skladbe a členení kúpnej ceny. Podľa jeho názoru, dodanie akejkoľvek stavby (nad 5 rokov po kolaudácii) spolu s akýmikoľvek stavebnými pozemkami, je oslobodené od dane. Tento záver vyplýva aj z metodického pokynu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zdaňovaniu dodania a nájmu nehnuteľností. Vo výstupoch daňových orgánov ktorých sa žalobca pridržiaval, nikde nie je zmienka, že stavebné pozemky treba posudzovať podľa parciel. Žalovaný neprípustným spôsobom nad rámec zákona rozšíril povinnosti žalobcu o dodatočné podmienky. Podľa jeho názoru, žalovanýnemôže vyvodzovať závery iba na základe údajov uvádzaných v znaleckom posudku, ktorý tvoril podklad pre vypracovanie kúpnopredajnej zmluvy a nemôže byť dôkazom pre stanovenie režimu dane. Podľa jeho názoru žalovaný porušil článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadal odvolanie žalovaného zamietnuť, prvostupňový rozsudok potvrdiť a doplniť odôvodnenie s prihliadnutím na požiadavky žalobcu.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach žaloby a v rozsahu odvolania žalovaného /§ 212 ods. 1 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.04.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutím č. I/221/19241-107585/2011/991909-r zo dňa 17.10.2011, rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Bratislava č. 500/230/24228/06/Soj z 22.12.2006, ktorým správca dane odvolaniu žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č. 500/230/20963/06/Soj z 08.11.2006 čiastočne vyhovel a znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2005 zo sumy 1 159 023,03 eur (34 916728 Sk) na sumu 1 158 332,80 eur (34 895 934 Sk). Predmetom rozhodnutia v posudzovanej veci bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie september 2005. Rozdiel DPH podľa názoru daňových orgánov vznikol na základe zníženia odpočítanej DPH právnym predchodcom žalobcu, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení § 49 ods. 5 zákona o DPH a § 38 ods. 2 zákona o DPH.

Predmetom odvolania žalovaného bol rozsudok Krajského súdu Bratislave č. k. 3S/269/2011 zo dňa 16. 4. 2013 v časti, ktorou súd rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.10.2011 z dôvodu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, nebol rešpektovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k aplikácii spôsobu výpočtu odpočítateľnej dane pomerom podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, keď žalovaný neuznal výpočet DPH žalobcom za správny, ktorý postupoval tak, že pomer podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH počítal na základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne využiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy.

Vo vzťahu k žalobcom uskutočniteľných zdaniteľných obchodov - dodanie stavebných pozemkov a aplikácie § 38 ods. 1 a 2 zákona o DPH, Krajský súd v Bratislave považoval námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné.

Správnosť postupu daňových orgánov, ako aj zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného v totožnej veci boli predmetom skúmania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k. 8 Sžf/17/2009, v ktorom bol vydaný dňa 7. apríla 2011 rozsudok, v ktorom odvolací súd vyjadril právny názor ohľadom skutkových zistení daňových orgánov, ako i k spôsobu aplikácie právnych noriem na danú vec. S poukazom na ust. § 49 ods. 5, tretia veta pred bodkočiarkou zákona o DPH, podľa ktorého, ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia a uviedol, že „...citované ustanovenie neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy. Treba prisvedčiť žalobcovi v tom, že ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH pojem "výnosy"neobsahuje, a preto bolo úlohou správnych orgánov prioritne vyriešiť otázku, či za daného stavu za účelom výpočtu pomeru týmto spôsobom, t.j. podľa výnosov, boli splnené zákonné podmienky.

Správne orgány v predmetnej veci v súvislosti so spôsobom výpočtu pomeru podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH vychádzali z listu Ministerstva financií SR č. MF/17683/2005-73 zo dňa 20.07.2005, v ktorom tento ústredný orgán štátnej správy uviedol, že na určenie pomeru podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH považuje za objektívnejšie jeho stanovenie na základe výnosov, pričom však nevylúčil ani iný spôsob jeho stanovenia, ktorý by reálne vyjadroval rozsah použitia tovarov a služieb na podnikanie k celkovému rozsahu použitia tovarov a služieb. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že:...uvedený list nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy, ale ide len o stanovisko, resp. usmernenie - svojím obsahom nejednoznačné, a teda v konečnom dôsledku dávajúcom možnosť postupovať aj inak - ktoré je pre právne posúdenie predmetnej veci právne irelevantné. Skutočnosť, že citované ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, nemôže byť na ujmu daňového subjektu. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nemožno nepripomenúť, že Slovenská republika je právny štát, čo priamo vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Tak napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo dňa 6. februára 2008 ústavný súd judikoval:,,Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd v súvislosti s princípom právnej istoty vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL. ÚS 15/98 tiež napr. PL. ÚS 1/04, alebo PL. ÚS 8/04). V žiadnom prípade však nemožno pripustiť, aby orgán štátnej správy si prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám podával vydávaním metodických pokynov a stanovísk výklad právnych noriem. Štátne orgány môžu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona o DPH, predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych spoločenstiev (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH, (1) Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. (2) Ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku.

Podľa § 36 zákona o DPH, oslobodené od dane je vysielanie verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu okrem vysielania reklám, telenákupu a sponzorovaných programov vrátane ich propagácie.

Podľa ust. § 49 ods. 3, 4 a 5 zákona o DPH, (3) Platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 41, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych spoločenstiev, alebo ak sú tieto služby priamo spojené svývozom tovaru mimo územia Európskych spoločenstiev.

(4) Ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50.

(5) Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.

Podľa ust. § 50 ods. 1 až 5 zákona o DPH v účinnom znení, (1) Pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ vypočíta ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné miesta nahor. (2) Koeficient sa vypočíta ako podiel, v ktorého čitateli sú výnosy (príjmy) bez dane z tovarov a služieb za kalendárny rok, pri ktorých je daň odpočítateľná, a v ktorého menovateli sú výnosy (príjmy) bez dane zo všetkých tovarov a služieb za kalendárny rok. Pri výpočte koeficientu sa do čitateľa ani do menovateľa koeficientu neuvádzajú výnosy (príjmy) z a) predaja podniku alebo časti podniku tvoriacej samostatnú organizačnú zložku, b) predaja majetku, ktorý platiteľ používal na účely svojho podnikania, okrem zásob, c) finančných služieb oslobodených od dane podľa § 39, ak ich platiteľ poskytol príležitostne, d) príležitostného prevodu nehnuteľnosti a príležitostného nájmu nehnuteľnosti, e) predaja vratných fliaš s výnimkou tých, ktoré sa predajú z tuzemska do iného členského štátu alebo sa vyvezú na územie tretieho štátu. (3) V jednotlivých zdaňovacích obdobiach v priebehu kalendárneho roka platiteľ použije koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. Ak nemožno použiť koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka, určí platiteľ koeficient na príslušný kalendárny rok odhadom podľa charakteru svojej činnosti so súhlasom správcu dane. (4) Po skončení kalendárneho roka vypočíta platiteľ spôsobom podľa odseku 2 koeficient z údajov z tohto skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za tento kalendárny rok. Rozdiel medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou podľa prvej vety vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech štátneho rozpočtu. Tým istým spôsobom postupuje aj platiteľ, ktorý v priebehu kalendárneho roka prestane byť platiteľom, a to za obdobie od prvého dňa kalendárneho roka do skončenia jeho posledného zdaňovacieho obdobia. (5) Ak je účtovným obdobím platiteľa hospodársky rok, na účely odsekov 2 až 4 sa kalendárnym rokom rozumie hospodársky rok.

Ak platiteľ dane nadobudne hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec (odpisovaný majetok) a pri nadobudnutí vie, že táto vec je určená na podnikateľské účely a súčasne aj na iné účely ako na podnikanie, bude mať možnosť postupovať dvojakým spôsobom. Bude môcť odpočítať daň v plnej výške, ale pri použití majetku na iný účel ako na podnikanie bude musieť odviesť daň tak, ako to vyplýva z § 8 ods. 3 a § 9 ods. 2 zákona. Aby platiteľ nemusel používať tento administratívne náročný postup, odpočítanie dane a následné zdaňovanie za každé zdaňovacie obdobie, tento nový odsek mu umožní, aby už pri kúpe majetku odpočítal daň len v rozsahu použitia majetku na podnikanie.

Žalovaný v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vo svojom novom rozhodnutí neoprel svojprávny názor o metodické usmernenie vyplývajúce z listu Ministerstva financií SR č. MF/17683/2005- 73 zo dňa 20.07.2005, vo svojom rozhodnutí vychádzal z článku 17 ods. 5 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977, európskej judikatúry a skutkových zistení správcu dane.

Podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 predmetnej smernice, právo na odpočítanie dane vzniká v čase vyrubenia odpočítateľnej dane. Pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník, b) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za dovezené tovary, c) daň z pridanej hodnoty splatnú podľa článkov 5 (7) a) a 6 (3). Členské štáty taktiež poskytnú každému daňovníkovi právo na odpočítanie alebo vrátenie dane z pridanej hodnoty podľa odseku 2, ak sa tovary a služby používajú na účely: a) plnení týkajúcich sa ekonomických aktivít podľa článku 4 (2) realizovaných v inej krajine, ktoré spĺňajú nárok na zníženie dane, ak sa uskutočnili na území daného štátu, b) plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa článku 14 (1) i) a článku 15 a 16 (1) (B), (C) a (D) a odsek 2, c) všetkých plnení oslobodených od dane podľa článku 13 B a) a d), odsek 1 až 5, keď zákazník má sídlo mimo spoločenstva alebo keď tieto plnenia priamo súvisia s tovarom a službami na vývoz do štátu mimo spoločenstva. Podľa ods. 6 najneskôr do uplynutia 4 rokov od dátumu, kedy táto smernica nadobudla platnosť, Rada v úzkej spolupráci s a podľa návrhu Komisie rozhodne, aké výdavky nespĺňajú podmienky pre odpočet dane z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty sa nikdy neodratuje z výdavkov, ktoré nepatria jednoznačne do podnikateľských výdavkov ako napr. luxusné výrobky a služby, zábava a pod. Pokiaľ hore uvedené pravidlo nenadobudne platnosť, členské štáty si môžu ponechať všetky výnimky, ktoré umožňujú ich národné zákony aj po vstúpení tejto smernice do platnosti. Šiesta smernica Rady ES č. 77/388/EHS bola zrušená smernicou rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006. Z dôvodu charakteru a funkcie v systéme prameňov komunitárneho práva, majú nariadenia priamy účinok a sú schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Nariadenia teda majú priamy účinok a sú schopné zakladať individuálne práva. Smernice naopak, predstavujú odporúčania týkajúce sa jednotlivých oblastí úprav, ktoré by mali vnútroštátne inštitúcie transponovať do svojho právneho poriadku. Nemajú priamy účinok ako v prípade nariadení. Smernica teda vzhľadom na svoju povahu, ukladá povinnosti len členským štátom, a teda nemožno na základe odporúčaní určených smernicou, požadovať plnenie povinností voči jednotlivcom. Slovenská republika v danom prípade transponovala vyššie citovanú smernicu do zákona o DPH v rozsahu definovanom v § 49 ods. 5 zákona o DPH. S prihliadnutím na predmetné ustanovenie zákona o DPH je preto potrebné v prípade, ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, predovšetkým ustáliť a určiť pomer prijatého majetku zodpovedajúci rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Podľa žalovaného, žalobca nakúpené tovary a služby podľa faktúr uvedených v tabuľke číslo 1 a 2 daňového priznania, nepoužil na vysielanie programov, ktoré sú zdaňované, neboli použité na vysielanie reklám, telenákupu, sponzorovaných programov vrátane ich propagácie, pretože daňový subjekt ich použil v súvislosti s vysielaním konkrétnych programov v rámci verejnoprávneho vysielania a ak aj reklama v niektorých prípadoch bola vysielaná, tak bola odvysielaná len pred alebo za vysielaným programom. Ustálil, že daňový subjekt použil prijaté tovary a služby na iný účel ako na podnikanie z dôvodu, že verejnoprávne vysielanie nie je dodaním služby za protihodnotu a nie je predmetom DPH. Dospel k záveru, že mu nevznikol nárok na odpočítanie DPH vo výške vypočítaného pomeru 0,776, a svojim postupom porušil § 49 ods. 2 zákona o DPH. Daňový orgán nevzal do úvahy znalecký posudok číslo 4/2006 zo dňa 06.12.2006 vypracovaný externým nezávislým odborníkom, súdnym znalcom v odbore ekonómia a manažment ani odbornéstanovisko Asociácie mediálnych agentúr, v ktorých bola zodpovedaná otázka, či sú výnosy za reklamu u žalobcu závislé od vysielaného programu pred a po reklamnom spote. Žalovaný uviedol, že stanovisko sa zaoberalo otázkou z úrovne obchodnej a nákupnej, z pohľadu tvorby ceny a nie z hľadiska uplatňovania DPH. S týmto názorom žalovaného sa stotožnil aj odvolací súd. Podľa žalovaného, správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď zvolil kľúč plnení tak, že určil výpočet pomeru na základe výnosov, pri ktorom do čitateľa zahrnul výnosy účtov triedy 6 za rok 2004, ktoré boli predmetom DPH v sume 531 608 173 Sk, do menovateľa zahrnul výnosy z účtov triedy, ktoré boli zdrojom príjmu daňového subjektu v sume 1 966 758 987 Sk a vypočítal pomer vo výške 0,271. Odvolací súd z obsahu predloženého administratívneho spisu zistil, že správca dane pri určení pomeru postupoval podľa § 50 ods. 3 zákona o DPH, použitím koeficientu z predchádzajúceho kalendárneho roka 2004. Príslušné daňové priznanie žalobcu za rok 2004, nebolo zo strany daňových orgánov predložené. Napriek tejto okolnosti vstupné údaje správcu dane z daňového priznania žalobcu za rok 2004, využité pre tento účel súd akceptoval, pretože uvádzané sumy neboli zo strany žalobcu rozporované. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 16/2004 Z.z. zákona o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov, Slovenská televízia je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti televízneho vysielania. Podľa ust. § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 511/1992 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase daňového konania, (ďalej len zákon č. 511/1992) (1) V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. (2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 1 až 3 zákona o Slovenskej televízii, v znení účinnom v posudzovanom čase, (1) Slovenská televízia je vysielateľom, ktorého poslaním je poskytovať službu verejnosti v oblasti televízneho vysielania. (2) Služba verejnosti v oblasti televízneho vysielania podľa tohto zákona je poskytovanie programovej služby, ktorá je univerzálna z hľadiska svojho geografického dosahu, programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti, a ktorá rozvíja kultúrnu úroveň divákov, poskytuje priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov. (3) Programovú službu Slovenskej televízie tvoria spravodajské, publicistické, dokumentárne, dramatické, umelecké, hudobné, športové, zábavné a vzdelávacie programy, žánrovo rôznorodé programy pre deti a mládež a iné programy, ktoré a) sú založené na zásadách demokracie a humanizmu a prispievajú k právnemu vedomiu, etickému vedomiu a k environmentálnej zodpovednosti obyvateľov Slovenskej republiky, b) poskytujú nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov, c) rozvíjajú kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vek, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie tak, aby tieto programy odrážali rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov, d) utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

Podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona o slovenskej televízii, (1)Hlavná činnosť Slovenskej televízie je a) vysielanie dvoch televíznych programových služieb na dvoch celoplošných terestriálnych analógových okruhoch 2) až do ukončenia analógového televízneho vysielania na území Slovenskej republiky, najneskôr však do konca roku 2011, b) poskytovanie najmenej štyroch obsahových služieb prostredníctvom verejnoprávneho terestriálneho multiplexu, 3) c) zabezpečovanie tvorby, výroby a nákupu programov a ich šírenia, d) vysielanie väčšinového podielu programov vo verejnom záujme, 4) e) vysielanie teletextu, f) zabezpečovanie regionálneho vysielania prostredníctvom televíznych štúdií; regionálne vysielanie každého televízneho štúdia musí vyvážene obsahovať príspevky z celého územia jeho pôsobnosti, g) vysielanie obsahovo a regionálne vyvážených programov v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky; na zabezpečenie výroby a vysielania programov pre národnostné menšiny a etnické skupiny zriaďuje Slovenská televízia samostatné organizačné zložky, h) zohľadňovanie potrieb nepočujúcich a iných sociálnych menšín vo vysielaní, i) poskytovanie priestoru činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností 6) vo vysielaní, j) uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského, umeleckého a športového zamerania, k) poskytovanie vysielacieho času na vysielanie politickej reklamy podľa osobitných predpisov, 7) l) poskytovanie potrebného vysielacieho času štátnym orgánom na výzvy v krízových situáciách a na iné dôležité oznámenia určené verejnosti, 8) m) zabezpečovanie činnosti archívu Slovenskej televízie, 9) n) zabezpečovanie ochrany diel a umeleckých výkonov podľa osobitného predpisu, 10) o) zúčastňovanie sa na činnosti medzinárodných organizácií pôsobiacich v oblasti vysielania. (3) Slovenská televízia vysiela reklamu a sponzorované programy podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona o Slovenskej televízii, Slovenská televízia je oprávnená vykonávať len takú podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom jej hlavnej činnosti, a ktorá nesmie ohroziť plnenie jej poslania podľa § 3 a jej hlavnej činnosti podľa § 5. Prostriedky získané z podnikateľskej činnosti používa Slovenská televízia na vykonávanie svojej hlavnej činnosti. Podľa § 21 ods. 1 zákona o Slovenskej televízii, príjmy Slovenskej televízie sú najmä a) úhrada za služby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované Slovenskou televíziou a v oblasti rozhlasového vysielania poskytované Slovenským rozhlasom podľa osobitného predpisu, 33) b) príspevok zo štátneho rozpočtu podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok poskytnutý na základe zmluvy so štátom a určený na uskutočnenie programov vo verejnom záujme alebo na uskutočnenie účelových investičných projektov, c) príjmy z vysielania reklamy a telenákupu, d) sponzorské plnenia podľa osobitného predpisu 40) určené na priame alebo nepriame financovanie programov, e) príjmy z prenájmu a predaja majetku Slovenskej televízie, f) úroky z vkladov v banke alebo pobočke zahraničnej banky 35) a z finančných investícií; úroky z vkladov príjmov podľa písmena b) sú príjmom štátneho rozpočtu, g) dary od fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nie sú sponzorským plnením podľa písmena d), h) dedičstvo v prospech Slovenskej televízie, i) granty od fyzických osôb a právnických osôb na plnenie úloh vo verejnom záujme, ktoré nie sú sponzorským plnením podľa písmena Z vyššie citovaných ustanovení zákona o slovenskej televízii, účinného v čase posudzovaného zdaniteľného plnenia, vyplýva poslanie žalobcu v rámci obsahovej náplne jeho činnosti, a to poskytovanie služby verejnosti v rámci televízneho vysielania. Služby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované slovenskou televíziou sú financované z verejných finančných prostriedkov v zmysle zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného vyplýva, že jednotlivé programy vysielané žalobcom, v súlade s § 3zákona nemajú charakter podnikateľskej činnosti, sú hradené z verejných zdrojov a zároveň sú oslobodené od DPH. Príjmy z vysielania reklamy a telenákupu predstavujú inú skupinu vysielania žalobcu a môžu byť preto považované za výsledok ekonomickej činnosti. Vytvárať spojitosť medzi vysielaním charakterizovaným ako služba verejnosti s vysielaním reklamy nie je v súlade s účelom a zmyslom príslušných zákonov. Nemožno teda súhlasiť s názorom žalobcu, aby výpočet pomeru vychádzal z nákladov na komerčne využiteľné programy k nákladom na všetky programové typy tak, že pri výpočte pomeru sa uvedú do čitateľa náklady na komerčne využiteľné programové typy vrátane programov pred, počas a za ktorými boli odvysielané reklamné spoty, ktoré boli spozorované a predajom tohto sponzoringu a reklamy boli dosiahnuté príjmy a do menovateľa pomeru uviesť náklady na všetky programové typy. V zmysle názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaného v jeho rozhodnutí č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, primárne je nositeľom dôkazného bremena daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ (www.concourt.sk ).

Žalovaný a aj žalobca, predmet konania posúdili ako zložené plnenie, žalobca však rozsah jednotlivých druhov plnení riadne nedefinoval a nepreukázal, ktoré z vysielaných „naviazaných programov“ nespĺňali charakter služby verejnosti a ktoré boli vysielané len zo sponzorských zdrojov, za komerčným účelom, neplnili charakter verejnoprávneho programu (§ 36 zákona o DPH). Nebolo teda bez pochybností preukázané priame, či nepriame financovanie jednotlivých programov zo sponzoringu. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno ako i opodstatnenosť svojej požiadavky na výpočet pomeru podľa jeho špecifikácie.

Pri neexistencii explicitného ustanovenia v zákone o DPH a v smernici, rozsudky Súdneho dvora vypĺňajú právnu medzeru. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na takéto rozsudky, riešiace obdobnú problematiku. Jednalo sa o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Súdny vo veci C-98/98 Midland Bank plc. zo dňa 8. júna 2000, podľa ktorého článok 2 Prvej smernice Rady 67/227/EHS z 11. apríla 1967 o harmonizácii práva členských štátov týkajúcej sa daní z obratu a článok 17 (2), (3) a (5)šiestej smernice rady 77/388/ EHS zo dňa 17. mája 1977 musí byť interpretovaný v tom zmysle, že existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe alebo plneniami, u ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte predtým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet DPH na vstupe, ako aj z dôvodu stanovenia rozsahu takéhoto oprávnenia. Zdaniteľná osoba vykonávajúca jednak plnenia, pri ktorých vzniká nárok na odpočet DPH a jednak plnenia, pri ktorých nárok nevzniká, si môže odpočítať DPH z nadobudnutých tovarov a služieb za podmienky, že tieto tovary a služby majú priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe a to bez toho, aby bolo nutné brať na vedomie článok 17 (2), (3) a (5) šiestej smernice, avšak táto zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočet DPH na vstupných službách v plnej výške, pokiaľ tieto neboli použité na účely vykonávania zdaniteľného plnenia, ale len v kontexte činností, ktoré sú dôsledkom vykonávania takýchto plnení, pokiaľ táto osoba objektívne nepreukáže, že výdavok vynaložený pri nadobudnutí týchto služieb je súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe. Obdobný záver vyplýval aj z rozsudku súdneho dvora vo veci C-437/06 Securenta Gottinger Immobilienanlagen und Vermogensmanagement AG zo dňa 13. marca 2008.

Oba citované rozsudky reagovali na obdobné prípady ako v prejednávanej veci a právny stav existujúci za účinnosti šiestej smernice rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977. Okolnosť, že rozsudok Európskeho súdneho dvora bol zverejnený neskoršie ako bolo začaté daňové konanie vo veci žalobcu, nemá vplyv na správnosť postupu žalovaného, ktorý prihliadal na právne názory v ňom prezentované v čase svojho rozhodovania.

Žalobca v konaní nepredložil správcovi dane ani žalovanému dôkazné prostriedky, ktoré by spochybňovali správnosť postupu daňových orgánov za účelom správneho určenia dane. Rozhodnutie žalovaného, podľa názoru súdu, v tejto časti bolo súladné so zákonom.

Rozsudok prvostupňového súdu v časti, o dovyrubení DPH za predaj stavebných pozemkov, nebol predmetom odvolania, preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave nepreskúmaval.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/269/2011-105 zo dňa 16.04.2013 podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný na náhradu trov konania nemá zo zákona nárok.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.