Najvyšší súd
3 Sž 68/2009
-37 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej, v právnej
veci navrhovateľa: F. P., spol. s r.o., S., zastúpený: JUDr. E. V., PhD., B., proti odporkyni:
Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, Bratislava, o opravnom
prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa
25.08.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009
zo dňa 25. augusta 2009 podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP
z r u š u j e a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi trovy konania 595,69 € na účet
právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. E. V., PhD., advokáta, B., do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ podal včas opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporkyne
č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009, ktorým podľa ustanovenia § 52 ods. 4 zákona
č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z.
o telekomunikáciách (ďalej v texte rozhodnutia len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo ZVR)
zamietla žiadosť navrhovateľa o predĺženie platnosti licencie č. R/74 z dôvodu nedodania
žiadosti o predĺženie platnosti licencie zákonom v stanovenej lehote.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že odporkyňa vo svojom rozhodnutí
nerešpektovala Nález Ústavného súdu SR sp. značka IV. ÚS 102/08-71 zo dňa 31.07.2008
(ďalej len nález Ústavného súdu SR), ktorý bol vydaný v danej veci, ako aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa 10.02.2009, ktorý zrušil
rozhodnutie odporkyne č. R/74/ZŽL/02/2005 zo dňa 22.02.2005 z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci spočívajúceho v aplikácii § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.
Uviedol, že z uvedených rozhodnutí vyplýva predovšetkým právny nárok navrhovateľa
na predĺženie licencie, pretože odporkyňa je iba v zákonom ustanovených prípadoch
oprávnená nepredĺžiť platnosť licencie. Zarážajúce je, že odporkyňa napriek tomu, že už raz
nezákonné rozhodnutie vydala, opätovne nerešpektuje názor najvyššieho súdu a sama
si opätovne svojvoľne bez ohľadu na jej povinnosť rešpektovať rozhodnutia vydala
nezákonné rozhodnutie. Odporkyňa zároveň priznáva, že dikcia zákona č. 308/2000 Z.z.
explicitne neobsahuje ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na udelenie licencie
nie je právny nárok, hoci poukazuje na iný prípad, kde uvedený zákon výslovne predpokladá
existenciu právneho nároku napr. § 45 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.
Navrhovateľ sa domnieva, že ani v tomto prípade nie je účelné zopakovanie
argumentácie navrhovateľa týkajúcej sa preklúzie práva, pretože táto už bola rešpektovaná
aj Najvyšším súdom. Odporkyňa ďalej vo svojom rozhodnutí v rozpore s rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR a nálezom Ústavného súdu SR tvrdí, že zmyslom jednotlivých
ustanovení § 52 ZVR, tak ako ich zamýšľal zákonodarca je dostatočne zrejmý. Ak teda
gramatický výklad neviedol k návodu na ďalší postup odporkyne, odporkyňa použila
teologický a systematický výklad, ktoré ju k návodu viedli a nemala inú možnosť
ako sa takýmto návodom riadiť.
Odporkyňa vyššie uvedeným podľa navrhovateľa prejavuje aroganciu voči
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, ktoré zrušilo rozhodnutie odporkyne z dôvodu potreby
vydania rozhodnutia v zmysle konkrétneho ustanovenia zákona (ZVR) a nie len na základe
domnienok a návodov.
Jedným zo základných atribútov právneho štátu je v zmysle Ústavy SR požiadavka,
aby právne normy predovšetkým v oblasti verejného práva, ktoré zasahujú do práv a slobôd
fyzických a právnických osôb boli formulované dostatočne jasne a určite. Z uvedeného
dôvodu je nevyhnutné (a to aj z hľadiska právnej kultúry) zabrániť akýmkoľvek tendenciám
smerujúcim k odstraňovaniu nedostatkov vo formulácii právnych noriem s poukazom na účel
právnej úpravy a nepripustiť vo sfére verejného práva používanie argumentu, že jazykový
výklad je príliš úzky alebo striktný a nedovoľuje to, čo by sa pre daný účel hodilo. Je potrebné
súhlasiť s tým, že je v niektorých prípadoch možné prihliadať k zmyslu a funkcii právneho
predpisu, avšak striktne len tam, kde interpretačné metódy nepostačujú na formulovanie
záveru a len pokiaľ nedôjde k rozširovaniu zásahu do základných práv a slobôd.
V tomto prípade – v konaní o predĺženie platnosti licencie ide o sféru verejného práva,
je nevyhnutné aplikovať článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon a v tomto prípade použitie výkladu e ratione legis, ktorým sa zasahuje
do práv a slobôd navrhovateľa, nemôže byť prípustné.
Ako vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, nie je prípustné, aby štátne orgány konali
inak a postupovali inak, než im striktne umožňuje zákon. Pokiaľ teda odporca argumentuje,
že v prípade § 52 ZVR nejde o právnu normu, ktorej zmysle by bol prima facie zrejmý
a preto je potrebné rekonštruovať znenie predmetných noriem. Odporkyňa nepripúšťa
reštriktívny gramatický výklad v zmysle navrhovateľovho tvrdenia, z dôvodu, že použitie
nebolo reálne možné.
Keďže samotná dikcia ZVR nedáva možnosť voľby odporkyni, ale ZVR stanovuje
odporcovi presný postup, ako má rozhodnúť, nemohol odporca svoje rozhodnutie v správnom
konaní voči navrhovateľovi opierať o diskrečnú právomoc odporcu rozhodovať o jeho
žiadosti.
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že odporkyňa mala
vo svojom odôvodnení takisto vychádzať pri hodnotení právnych následkov oneskorene
podanej žiadosti z existujúcej právnej situácie. Pokiaľ bolo vyhlásené výberové konanie
na túto frekvenciu z dôvodu, že zmeškaním lehoty na podanie žiadosti o jej predlženie,
sa táto frekvencia stala voľnou, potom mala odporkyňa navrhovateľa o tejto situácii v zmysle
§ 3 ods. 2 Správneho poriadku informovať a zistiť jeho požiadavky. Ak však po uplynutí
zákonnej lehoty odporca nevykonal žiadne úkony ohľadne tejto frekvencie, potom mohol
navrhovateľ oprávnene nadobudnúť dojem o správnosti svojho postupu, hoci bolo úlohou
odporcu v odôvodnení zamietajúceho rozhodnutia mu objasniť, prečo mu nie je možné
predĺžiť licenciu na rozhlasové vysielanie.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozsudku sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa
10.02.2009 bolo úlohou odporkyne, aby za právneho stavu, tzn. v čase kedy boli licencie
na rozhlasové vysielanie pridelené iným subjektom a kedy do ustáleného stavu zasiahol
Ústavný súd SR svojim nálezom, vysporiadať sa so žiadosťou navrhovateľa o predĺženie
licencie.
Odporkyňa sa vyporiadala s týmto stavom tak, že konštatovala, že frekvencie
sú v súčasnosti využívané inými subjektmi a navrhovateľ vlastnou nedbalosťou nesplnil
podmienky na predĺženie platnosti licencie. Takýto záver je absurdný, pretože práve odporca
postupoval v rozpore so zákonom a aj v súčasnosti vydal rozhodnutie, ktoré musí Najvyšší
súd SR v zmysle svojej kasačnej právomoci zrušiť. Postup odporkyne, ktorá vo veci
predlženia platnosti konala a po pár mesiacoch vydala nezákonné rozhodnutie, ktoré terajším
rozhodnutím potvrdila je potrebné považovať podľa navrhovateľa za nedbanlivosť.
Navrhovateľ pri podaní ústavnej sťažnosti dňa 01.03.2006 prostredníctvom svojho
právneho zástupcu písomne upozornil odporkyňu, že podáva ústavnú sťažnosť a že Ústavný
súd SR má kompetenciu zrušiť právoplatné rozhodnutie a preto by mala pri novom
prideľovaní frekvencií brať ohľad na túto skutočnosť. Odporkyňa však na túto skutočnosť
ohľad nebrala, čím opätovne potvrdil svoju nedbanlivosť.
Odporkyňa opätovne vydala rozhodnutie, ktoré je v rozpore s rozhodnutím
Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/79/2008, čím nerešpektovala viazanosť správneho orgánu
právnym názorom súdu a rozhodnutie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Správneho
poriadku a ustanoveniami ZVR a keďže rozhodnutie odporkyne je podľa navrhovateľa plné
rozporov, je nesprávne a nezákonné, nepreskúmateľné navrhovateľ preto žiada, aby súd
vydal rozsudok, ktorým rozhodnutie odporcu číslo R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009,
vydané v správnom konaní číslo 371-LOID- 2640/2004, ktorým odporkyňa zamietla v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 4 zákona ZVR žiadosti navrhovateľa o predlženie licencie
na rozhlasové vysielanie ruší a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa dňa 18.01.2010
uvádzajúc, že tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v podanom opravnom prostriedku vo vzťahu
k rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie sú pravdivé, pretože ústavný súd na žiadnom mieste
svojho nálezu nekonštatoval to, čo tvrdí navrhovateľ. Naopak zdôraznil, že vyslovenie
tohto záveru (porušenie práv sťažovateľa rozsudkom NS SR) neimplikuje jeho názor na jeho
vecnú správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia rady a ústavný súd sa povahou posudzovanej
lehoty vôbec nezaoberal.
Podľa odporkyne neexistuje právoplatné rozhodnutie vzťahujúce sa k danému
konaniu, v ktorom by bolo uvedené, či lehota na podanie žiadosti na predĺženie licencie je
hmotnoprávna alebo procesnoprávna. Vzhľadom na situáciu, kedy najvyšší súd vrátil
odporkyni rozhodnutie č. RPK 71/2004 s požiadavkou, aby svoje rozhodnutie oprela
o relevantné právne ustanovenie bez bližšieho návodu ako v danej situácii postupovať,
odporkyňa prehodnotila svoje rozhodnutie a vydala napadnuté rozhodnutie z roku 2009.
Odporkyňa je presvedčená o tom, že závery, ktoré ju viedli k vydaniu napadnutého
rozhodnutia sú opreté o konkrétne ustanovenia, ale uznáva, že text § 52 zákona
č. 308/2000 Z.z. nedáva jasnú odpoveď ohľadom riešenia situácie, ktorá v danom prípade
nastala. Svoje rozhodnutie však jasne a zrozumiteľne odôvodnila. Podľa odporkyne ak zákon
hovorí, že žiadosť na predĺženie licencie na terestriálne vysielanie rozhlasovej programovej
služby je možné podať najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom licencie,
bez akejkoľvek pochybnosti, to znamená, že mimo tejto lehoty predmetnú žiadosť nie je
možné podať. To že zákon explicitne nerieši prípad, kedy vysielateľ uvedenú lehotu zmešká,
ešte neznamená, že správny orgán je povinný ignorovať ustanovenia zákona, ktorých význam
je nepochybný a následne odmietnuť systém udeľovania predlžovania licencií.
Odporkyňa ďalej uviedla, že čo sa týka povahy lehoty upravenej v § 52 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z.z. odkazuje na svoje rozhodnutie č. R/74/RZŽ/09/2009, kde sa s otázkou
charakteru lehoty, použitím relevantnej judikatúry vysporiadala.
Neexistenciu právneho nároku na predlženie licencie odporkyňa podrobne zdôvodnila
na str. 6 rozhodnutia č. R/74/RZŽ/09/2009. Navrhovateľ vo svojom odvolaní cituje
z tejto časti iba spojenie „zákonodarca túto skutočnosť automaticky predpokladal“,
ktoré bez ďalšieho zamieta ako absurdné. Navrhovateľ však už neuvádza text rozhodnutia,
ktorý na uvedené spojenie bezprostredne nadväzuje a zdôvodňuje ho. Navrhovateľ neuvádza
žiadne argumenty, ktoré by vyvracali zdôvodnenie rozhodnutia odporkyne v tejto časti,
a naopak, opodstatňovali jeho tvrdenie o „absurdných a dikciou zákona nepodložených“
tvrdeniach odporkyne.
Navrhovateľ tak neuvádza nič, čo by potvrdzovalo jeho domnienku o existencii
právneho nároku na predlženie licencie. Odporkyňa si preto dovoľuje poukázať
na zdôvodnenie neexistencie nároku na predlženie licencie na str. 6 rozhodnutia
č. R/74/RZŽ/09/2009.
V rozhodnutí č. R/74/RZŽ/09/2009 je viac ráz zdôraznené, že použitie výhradne
gramatického výkladu na zistenie zmyslu jednotlivých ustanovení § 52 ZVR
a ich vzájomných súvislostí nebolo možné. Z toho dôvodu pristúpila odporkyňa k použitiu
ďalších štandardných interpretačných postupov. Jazykový výklad pritom odporkyňa
nepovažovala za úzky alebo striktný, jazykový výklad jednoducho nedával odpoveď
na otázku, ako v predmetnom prípade postupovať. Interpretácia odporkyne tak nie je
v rozpore s navrhovateľom citovanou tézou O. Weinbergera, ani s navrhovateľom uvádzaným
nálezom ÚS ČR.
V rozhodnutí č. R/74/RZŽ/09/2009 je uvedené, z akého dôvodu nemohla odporkyňa
zaradiť frekvenciu, na ktorej pôvodne vysielal navrhovateľ, do výberového konania skôr
ako rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti o predĺženie licencie nadobudlo
právoplatnosť.
Čo sa týka súčasného stavu, podľa názoru odporkyne, nie je právne ani fakticky
možné vyhovieť žiadosti navrhovateľa o predĺženie licencie za podmienok,
za akých navrhovateľ o predĺženie licencie požiadal a to najmä z dôvodu, že predmetná
frekvencia je právoplatne pridelená inému vysielateľovi.
Z priebehu konania je zrejmá snaha odporcu nájsť také právne riešenie situácie,
ktoré by umožňovalo vyhovieť navrhovateľovej žiadosti o predĺženie licencie. Vzhľadom
na to, že navrhovateľ neuviedol jediný dôvod, prečo k zmeškaniu lehoty z jeho strany došlo,
ani o odpustenie zmeškania lehoty nepožiadal, nebolo možné postupovať v zmysle § 28
Správneho poriadku a zmeškanie tejto lehoty odpustiť. Navrhovateľ tento postup odporcu
označuje za nedbanlivosť, čo odporkyňa, s poukazom na vyššie uvedené, odmieta.
Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona. Rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona
č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené
a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
Navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu,
a napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom.
Na podklade uvedeného navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade
s § 250q ods. 2 OSP vydal nasledujúci rozsudok: Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009 potvrdzuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal rozhodnutie
odporkyne postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len OSP) v spojení s § 52 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. z dôvodov uvedených v opravnom
prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 371-20/0-2640/2004,
spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 5Sž/79/2008, ako aj s obsahom
písomných podaní účastníkov a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu
11.03.2010, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný.
Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že odporkyni dňa
06.12.2004, bolo doručené podanie navrhovateľa, ktorým požiadal o predĺženie platnosti
licencie č. R/74 na vysielanie rozhlasovej programovej služby. Z tohto dôvodu odporkyňa
začala dňa 06.12.2004 správne konanie č. 371-LO/D-264/2004 vo veci žiadosti o predĺžení
platnosti licencie. Správne konanie dňa 21.12.2004 podľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
prerušila z dôvodu doplnenia podania. Účastník konania doplnil svoje podanie v dňoch
04.02., 07.02. a 11.02.2005. Rada za účelom zistenia skutkového stavu nariadila
pojednávanie dňa 22.02.2005 a následne vydala rozhodnutie R/74/RZŽ/02/2005 zo dňa
22.02.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.12.2005 po tom, ako bolo preskúmané
Najvyšším súdom SR, ktorý rozhodnutie odporkyne rozsudkom č.k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa
21.10.2005 potvrdil. Z uvedeným rozhodnutím súdu nebol spokojný navrhovateľ a podal
vo veci ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý vo veci vydal dňa 31.07.2008 Nález
č.k. IV.ÚS/102/08-71, ktorým rozhodol, že
I. právo sťažovateľa navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa článku 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Sž/33/2005 dňa 21.10.2005 bolo porušené,
II. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sž/33/2005 z 21.10.2005 zrušuje a vec vracia
Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,
III. vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
Z obsahu nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že v tomto prípade najvyšší súd nekonal
v okolnostiach danej veci podľa zákonom ustanoveného postupu, keď z dôvodu pochybenia
rady v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie mal Najvyšší súd SR postupom podľa § 250l
ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP rozhodnutie rady zrušiť z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia, najmä vo vzťahu k posúdeniu zmeškania zákonnej lehoty
podľa § 52 ods. 6 v spojení s § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č 308/2000 Z.z., ktorá vyvodila,
že zmeškanie uvedenej procesnoprávnej lehoty, je možné odpustiť. Aj keď najvyšší súd
v uvedenom rozsudku uznal ako dôvodný argument sťažovateľa, o procesnom pochybení
rady, spočívajúcom v nesprávnom zaradení lehoty na podanie žiadosti o predĺženie licencie
ustanovenej v § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. medzi lehoty procesnoprávne,
nepripisujúc tomuto pochybeniu relevantnú intenzitu, ani žiaden dopad na zákonnosť
rozhodnutia rady, toto rozhodnutie potvrdil, hoci rada svoje rozhodnutie založila práve
na týchto nesprávnych právnych záveroch.
Následne bola vec predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý rozsudkom
sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa 10.02.2009 zrušil rozhodnutie rady č. R/74/ZŽL/02/2005 zo dňa
22.02.2005 podľa § 250j ods. 2 písm. a/OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a vec jej vrátil
na ďalšie konanie, rešpektujúc nález ústavného súdu, poukazujúc na ustanovenie § 3 ods. 2
správneho poriadku.
Následne rada vydala preskúmavané rozhodnutie zo dňa 25.08.2009, ktorým zamietla
podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. žiadosť o predloženie licencie R/74 z dôvodu
nedodania žiadosti o predloženie platnosti licencie v zákonom stanovenej lehote.
Podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ s licenciou môže
požiadať radu o predĺženie platnosti licencie, na ktorej základe vysiela. Túto žiadosť
vysielateľ s licenciou doručí rade pri terestriálnom vysielaní rozhlasovej programovej služby,
najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom svojej licencie.
Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada rozhodne o predĺžení platnosti
licencie do 30 dní od podania žiadosti; na rozhodovanie o predĺžení platnosti licencie
sa primerane vzťahuje § 47.
Podľa § 47 zákona č. 308/2000 Z.z. pri rozhodovaní o udelení licencie je rada povinná
posudzovať a prihliadať na
a) predpoklady zachovania plurality informácií a mediálnych obsahov,
b) priehľadnosť vlastníckych vzťahov žiadateľa o licenciu,
c) priehľadnosť a dôveryhodnosť finančných zdrojov určených na financovanie
vysielania,
d) vyváženosť programovej skladby navrhovanej žiadateľom o licenciu vo vzťahu
k existujúcej ponuke programových služieb v oblasti vysielania na území,
ktoré by malo byť týmto vysielaním pokryté,
e) prínos žiadateľa o licenciu vo vzťahu k vysielaniu a výrobe programov vo verejnom
záujme,
f) skutočnosť, aby žiadateľ o licenciu nezískal dominantné postavenie na relevantnom
trhu,
g) skutočnosť, aby bola zabezpečená primeraná majetková účasť slovenských osôb
a ich zastúpenie v orgánoch spoločnosti, ak je žiadateľom o licenciu právnická osoba
so zahraničnou majetkovou účasťou.
Podľa § 52 ods. 5 citovaného zákona, rada platnosť licencie nepredĺži, ak
a) sa zmenil plán využitia frekvenčného spektra na vysielanie,
b) je to nevyhnutné na dodržanie záväzkov medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
Podľa § 52 ods. 6 citovaného zákona, proti rozhodnutiu, ktorým rada zamietla žiadosť
o predĺženie licencie, môže účastník konania podať opravný prostriedok na najvyšší súd
do 15 dní odo dňa doručenia rady. (41/ § 250l – 250s Občianskeho súdneho poriadku).
Zmeškanie zákonom stanovenej lehoty vyplývajúcej z § 52 ods.1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z.z. zákon v citovaných ustanoveniach zákona neupravuje. Z uvedeného
ustanovenia § 47 zákona č.308/2000 Z.z. špeciálny procesný postup vo vzťahu ku konaniu
o predĺžení platnosti licencie nevyplýva.
Z citovaného ustanovenia § 52 ods. 4 a ods. 5 nevyplýva úprava zákonného postup
pre rozhodnutie rady v prípade, ak je žiadosť o predĺženie platnosti licencie pri terestriálnom
vysielaní rozhlasovej programovej služby podaná oneskorene, teda po uplynutí
hmotnoprávnej lehoty, ktorá vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 1písm. a/ citovaného zákona.
K posúdeniu, či lehota upravená v § 52 ods.1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. je
lehota procesná alebo hmotnoprávna, senát Najvyššieho súdu SR poukazuje na odôvodnenie
rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa 21.10.2005 ako aj na nález
Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31.07.2008 a odlišné stanovisko sudcu
Ladislava Orosza v predmetnej veci, ktoré je pripojené k nálezu, pričom jednoznačne dospel
k záveru, že v tomto prípade ide o lehotu hmotnoprávnu, keďže povinnosťou vysielateľa
s licenciou pri terestriálnom vysielaní rozhlasovej programovej služby (§ 52 ods. 1 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z.z.) je, aby žiadosť doručil rade najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19
mesiacov pred zánikom svojej licencie. Nestačí teda, aby žiadosť v uvedenej lehote bola
podaná napr. na poštovú prepravu pretože zákonodarca upravil povinnosť žiadateľa
o predĺženie platnosti licencie, doručiť žiadosť rade.
Zo znenia ustanovení § 52 ako aj § 47 (na ktorého použitie v konaní na predĺženie
licencie odkazuje § 52 ods. 4 zákona č. 308/20000 Z.z.) nevyplýva spôsob, ktorým má rada
rozhodnúť v prípade, ak je uvedená žiadosť vysielateľa s licenciou doručená rade oneskorene. Z výroku rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu na podklade opravného
prostriedku (§ 250l a nasl. OSP) súd zistil, že výrok rozhodnutia odkazuje na ustanovenie § 52
ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý však spôsob rozhodnutia v prípade, ak bola žiadosť
o predĺženie platnosti licencie vysielateľa s licenciou doručená rade oneskorene, neupravuje.
Ustanovenie § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. upravuje len procesnú lehotu 30 dní
na rozhodnutie rady o podanej žiadosti na predĺženie licencie a odkaz na ustanovenie § 47
citovaného zákona, ktoré sa na rozhodovanie o predĺženie licencie primerane vzťahuje.
Z odseku 5 citovaného ustanovenia § 52 vyplýva, v ktorých prípadoch rada platnosť
licencie nepredĺži.
V ods. 6 § 52 zákona č. 308/2000 Z.z. je upravená možnosť súdneho prieskumu
rozhodnutia, ktorým rada zamietla žiadosť o predĺženie platnosti licencie, najvyšším súdom.
Zo zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že na konanie o predĺženie platnosti licencie
bez ďalšieho nemožno použiť ustanovenie § 48, pretože naň ustanovenie § 52 zákona
č. 308/2000 Z.z. neodkazuje, pri čom ide ale o ustanovenie zákona, ktoré upravuje samotné
procesné konanie o udelenie licencie, ktoré v ods. 5 upravuje spôsob rozhodnutia rady
o žiadosti o licenciu o terestriálne vysielanie v prípade, ak bola doručená rade po uplynutí
určenej lehoty tak, že rada zamietne žiadosť do 15 dní odo dňa jej doručenia.
Z textu zákona č. 308/2000 Z.z. je možné vyvodiť, že zákonodarca odkazom v § 52
ods. 4 na aplikáciu § 47 mal zrejme pôvodne na mysli odkaz na § 48 a že prišlo k pochybeniu.
Odhliadnuc od uvedeného, je však v tomto prípade nesporné, že rada vo veci nemohla
rozhodnúť postupom podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., keďže neupravuje postup
rady v konaní o predĺžení platnosti licencie v prípade, ak žiadosť o predĺženie platnosti
licencie nebola oprávnenou osobou podaná v lehote najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19
mesiacov pred zánikom svojej licencie. V tomto prípade žalobca uvedenú lehotu zmeškal,
keďže ide o hmotnoprávnu lehotu jej odpustenie nie je možné.
V tomto prípade však zákon nespája so zmeškaním lehoty žiaden následok.
Poukazujúc na uvedené, Najvyšší súd SR rozhodnutie rady ako nezákonné podľa § 250l
ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods.2 písm. a/ OSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
zrušil.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250k ods. 1
veta prvá OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania.
Trovy navrhovateľa tvoria trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby: príprava
a prevzatie zastúpenia dňa 29.10.2009, opravný prostriedok zo dňa 11.11.2009, účasť
na pojednávaní dňa 11.03.2010, vyjadrenie zo dňa 05.03.2010. Celkom boli priznané štyri
úkony právnej služby, z toho dva úkony zrealizované v roku 2009 (§ 14 ods.1 a/, c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej
len vyhláška) a dva úkony zrealizované v roku 2010 (§ 14 ods. 1 c/, d/ vyhlášky).
Výška odmeny bola priznaná podľa § 11 ods. 3 vo výške 1/6 výpočtového základu
t.j. 2x 115,90 € (r. 2009) + 2x 120,23 € (r. 2010)a režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky 2x 6,95 € (r. 2009) a 2x 7,21 € (r. 2010), celkom 500,58 € + 19% DPH (§ 18 ods. 3
citovanej vyhlášky), celkom 595,69 €.
Súd nepriznal navrhovateľovi odmenu za jeden úkon právnej služby, uplatnený
za poradu s klientom zo dňa 26.02.2010, keďže z predloženého vyúčtovania zo dňa
15.03.2010, nebola zrejmá dostatočná špecifikácia tohto úkonu právnej služby, keď nebol
uvedený čas porady, ani jej dĺžka, čo je rozhodujúcou podmienkou pre priznanie odmeny
advokátovi za požadovaný úkon právnej služby (§ 14 ods. 1 písm. b/, resp. § 14 ods. 2
písm. g/ vyhlášky).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave dňa 11. marca 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková