Najvyšší súd

3 Sž 68/2009

-37 Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej, v právnej

veci navrhovateľa: F. P., spol. s r.o., S., zastúpený: JUDr. E. V., PhD., B., proti odporkyni:

Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, Bratislava, o opravnom

prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa

25.08.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009  

zo dňa 25. augusta 2009   podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP

z r u š u j e   a vec   v r a c i a   odporkyni na ďalšie konanie.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi trovy konania 595,69 € na účet

právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. E. V., PhD., advokáta, B., do 30 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ podal včas opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporkyne  

č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009, ktorým podľa ustanovenia § 52 ods. 4 zákona  

č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z.

o telekomunikáciách (ďalej v texte rozhodnutia len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo ZVR)

zamietla žiadosť navrhovateľa o predĺženie platnosti licencie č. R/74 z dôvodu nedodania

žiadosti o predĺženie platnosti licencie zákonom v stanovenej lehote.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že odporkyňa vo svojom rozhodnutí

nerešpektovala Nález Ústavného súdu SR sp. značka IV. ÚS 102/08-71 zo dňa 31.07.2008

(ďalej len nález Ústavného súdu SR), ktorý bol vydaný v danej veci, ako aj rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa 10.02.2009, ktorý zrušil

rozhodnutie odporkyne č. R/74/ZŽL/02/2005 zo dňa 22.02.2005 z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci spočívajúceho v aplikácii § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.

Uviedol, že z uvedených rozhodnutí vyplýva predovšetkým právny nárok navrhovateľa  

na predĺženie licencie, pretože odporkyňa je iba v zákonom ustanovených prípadoch

oprávnená nepredĺžiť platnosť licencie. Zarážajúce je, že odporkyňa napriek tomu, že už raz

nezákonné rozhodnutie vydala, opätovne nerešpektuje názor najvyššieho súdu a sama  

si opätovne svojvoľne bez ohľadu na jej povinnosť rešpektovať rozhodnutia vydala

nezákonné rozhodnutie. Odporkyňa zároveň priznáva, že dikcia zákona č. 308/2000 Z.z.

explicitne neobsahuje ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na udelenie licencie

nie je právny nárok, hoci poukazuje na iný prípad, kde uvedený zákon výslovne predpokladá

existenciu právneho nároku napr. § 45 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.

Navrhovateľ sa domnieva, že ani v tomto prípade nie je účelné zopakovanie

argumentácie navrhovateľa týkajúcej sa preklúzie práva, pretože táto už bola rešpektovaná  

aj Najvyšším súdom. Odporkyňa ďalej vo svojom rozhodnutí v rozpore s rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR a nálezom Ústavného súdu SR tvrdí, že zmyslom jednotlivých

ustanovení § 52 ZVR, tak ako ich zamýšľal zákonodarca je dostatočne zrejmý. Ak teda

gramatický výklad neviedol k návodu na ďalší postup odporkyne, odporkyňa použila

teologický a systematický výklad, ktoré ju k návodu viedli a nemala inú možnosť

ako sa takýmto návodom riadiť.

Odporkyňa vyššie uvedeným podľa navrhovateľa prejavuje aroganciu voči

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, ktoré zrušilo rozhodnutie odporkyne z dôvodu potreby

vydania rozhodnutia v zmysle konkrétneho ustanovenia zákona (ZVR) a nie len na základe

domnienok a návodov.

Jedným zo základných atribútov právneho štátu je v zmysle Ústavy SR požiadavka,

aby právne normy predovšetkým v oblasti verejného práva, ktoré zasahujú do práv a slobôd

fyzických a právnických osôb boli formulované dostatočne jasne a určite. Z uvedeného

dôvodu je nevyhnutné (a to aj z hľadiska právnej kultúry) zabrániť akýmkoľvek tendenciám

smerujúcim k odstraňovaniu nedostatkov vo formulácii právnych noriem s poukazom na účel

právnej úpravy a nepripustiť vo sfére verejného práva používanie argumentu, že jazykový

výklad je príliš úzky alebo striktný a nedovoľuje to, čo by sa pre daný účel hodilo. Je potrebné

súhlasiť s tým, že je v niektorých prípadoch možné prihliadať k zmyslu a funkcii právneho

predpisu, avšak striktne len tam, kde interpretačné metódy nepostačujú na formulovanie

záveru a len pokiaľ nedôjde k rozširovaniu zásahu do základných práv a slobôd.

V tomto prípade – v konaní o predĺženie platnosti licencie ide o sféru verejného práva,

je nevyhnutné aplikovať článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon a v tomto prípade použitie výkladu e ratione legis, ktorým sa zasahuje

do práv a slobôd navrhovateľa, nemôže byť prípustné.

Ako vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, nie je prípustné, aby štátne orgány konali

inak a postupovali inak, než im striktne umožňuje zákon. Pokiaľ teda odporca argumentuje,

že v prípade § 52 ZVR nejde o právnu normu, ktorej zmysle by bol prima facie zrejmý

a preto je potrebné rekonštruovať znenie predmetných noriem. Odporkyňa nepripúšťa

reštriktívny gramatický výklad v zmysle navrhovateľovho tvrdenia, z dôvodu, že použitie

nebolo reálne možné.

Keďže samotná dikcia ZVR nedáva možnosť voľby odporkyni, ale ZVR stanovuje

odporcovi presný postup, ako má rozhodnúť, nemohol odporca svoje rozhodnutie v správnom

konaní voči navrhovateľovi opierať o diskrečnú právomoc odporcu rozhodovať o jeho

žiadosti.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že odporkyňa mala

vo svojom odôvodnení takisto vychádzať pri hodnotení právnych následkov oneskorene

podanej žiadosti z existujúcej právnej situácie. Pokiaľ bolo vyhlásené výberové konanie  

na túto frekvenciu z dôvodu, že zmeškaním lehoty na podanie žiadosti o jej predlženie,  

sa táto frekvencia stala voľnou, potom mala odporkyňa navrhovateľa o tejto situácii v zmysle

§ 3 ods. 2 Správneho poriadku informovať a zistiť jeho požiadavky. Ak však po uplynutí

zákonnej lehoty odporca nevykonal žiadne úkony ohľadne tejto frekvencie, potom mohol

navrhovateľ oprávnene nadobudnúť dojem o správnosti svojho postupu, hoci bolo úlohou

odporcu v odôvodnení zamietajúceho rozhodnutia mu objasniť, prečo mu nie je možné

predĺžiť licenciu na rozhlasové vysielanie.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozsudku sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa

10.02.2009 bolo úlohou odporkyne, aby za právneho stavu, tzn. v čase kedy boli licencie  

na rozhlasové vysielanie pridelené iným subjektom a kedy do ustáleného stavu zasiahol

Ústavný súd SR svojim nálezom, vysporiadať sa so žiadosťou navrhovateľa o predĺženie

licencie.

Odporkyňa sa vyporiadala s týmto stavom tak, že konštatovala, že frekvencie  

sú v súčasnosti využívané inými subjektmi a navrhovateľ vlastnou nedbalosťou nesplnil

podmienky na predĺženie platnosti licencie. Takýto záver je absurdný, pretože práve odporca

postupoval v rozpore so zákonom a aj v súčasnosti vydal rozhodnutie, ktoré musí Najvyšší

súd SR v zmysle svojej kasačnej právomoci zrušiť. Postup odporkyne, ktorá vo veci

predlženia platnosti konala a po pár mesiacoch vydala nezákonné rozhodnutie, ktoré terajším

rozhodnutím potvrdila je potrebné považovať podľa navrhovateľa za nedbanlivosť.

Navrhovateľ pri podaní ústavnej sťažnosti dňa 01.03.2006 prostredníctvom svojho

právneho zástupcu písomne upozornil odporkyňu, že podáva ústavnú sťažnosť a že Ústavný

súd SR má kompetenciu zrušiť právoplatné rozhodnutie a preto by mala pri novom

prideľovaní frekvencií brať ohľad na túto skutočnosť. Odporkyňa však na túto skutočnosť

ohľad nebrala, čím opätovne potvrdil svoju nedbanlivosť.

Odporkyňa opätovne vydala rozhodnutie, ktoré je v rozpore s rozhodnutím

Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/79/2008, čím nerešpektovala viazanosť správneho orgánu

právnym názorom súdu a rozhodnutie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Správneho

poriadku a ustanoveniami ZVR a keďže rozhodnutie odporkyne je podľa navrhovateľa plné

rozporov, je nesprávne a nezákonné, nepreskúmateľné navrhovateľ preto žiada, aby súd

vydal rozsudok, ktorým rozhodnutie odporcu číslo R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009,

vydané v správnom konaní číslo 371-LOID- 2640/2004, ktorým odporkyňa zamietla v zmysle

ustanovenia § 52 ods. 4 zákona ZVR žiadosti navrhovateľa o predlženie licencie  

na rozhlasové vysielanie ruší a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa dňa 18.01.2010

uvádzajúc, že tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v podanom opravnom prostriedku vo vzťahu

k rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie sú pravdivé, pretože ústavný súd na žiadnom mieste

svojho nálezu nekonštatoval to, čo tvrdí navrhovateľ. Naopak zdôraznil, že vyslovenie  

tohto záveru (porušenie práv sťažovateľa rozsudkom NS SR) neimplikuje jeho názor na jeho

vecnú správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia rady a ústavný súd sa povahou posudzovanej

lehoty vôbec nezaoberal.

Podľa odporkyne neexistuje právoplatné rozhodnutie vzťahujúce sa k danému

konaniu, v ktorom by bolo uvedené, či lehota na podanie žiadosti na predĺženie licencie je

hmotnoprávna alebo procesnoprávna. Vzhľadom na situáciu, kedy najvyšší súd vrátil

odporkyni rozhodnutie č. RPK 71/2004 s požiadavkou, aby svoje rozhodnutie oprela

o relevantné právne ustanovenie bez bližšieho návodu ako v danej situácii postupovať,

odporkyňa prehodnotila svoje rozhodnutie a vydala napadnuté rozhodnutie z roku 2009.

Odporkyňa je presvedčená o tom, že závery, ktoré ju viedli k vydaniu napadnutého

rozhodnutia sú opreté o konkrétne ustanovenia, ale uznáva, že text § 52 zákona  

č. 308/2000 Z.z. nedáva jasnú odpoveď ohľadom riešenia situácie, ktorá v danom prípade

nastala. Svoje rozhodnutie však jasne a zrozumiteľne odôvodnila. Podľa odporkyne ak zákon

hovorí, že žiadosť na predĺženie licencie na terestriálne vysielanie rozhlasovej programovej

služby je možné podať najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom licencie,

bez akejkoľvek pochybnosti, to znamená, že mimo tejto lehoty predmetnú žiadosť nie je

možné podať. To že zákon explicitne nerieši prípad, kedy vysielateľ uvedenú lehotu zmešká,

ešte neznamená, že správny orgán je povinný ignorovať ustanovenia zákona, ktorých význam

je nepochybný a následne odmietnuť systém udeľovania predlžovania licencií.

Odporkyňa ďalej uviedla, že čo sa týka povahy lehoty upravenej v § 52 ods. 1 zákona

č. 308/2000 Z.z. odkazuje na svoje rozhodnutie č. R/74/RZŽ/09/2009, kde sa s otázkou

charakteru lehoty, použitím relevantnej judikatúry vysporiadala.

Neexistenciu právneho nároku na predlženie licencie odporkyňa podrobne zdôvodnila

na str. 6 rozhodnutia č. R/74/RZŽ/09/2009. Navrhovateľ vo svojom odvolaní cituje  

z tejto časti iba spojenie „zákonodarca túto skutočnosť automaticky predpokladal“,  

ktoré bez ďalšieho zamieta ako absurdné. Navrhovateľ však už neuvádza text rozhodnutia,

ktorý na uvedené spojenie bezprostredne nadväzuje a zdôvodňuje ho. Navrhovateľ neuvádza

žiadne argumenty, ktoré by vyvracali zdôvodnenie rozhodnutia odporkyne v tejto časti,

a naopak, opodstatňovali jeho tvrdenie o „absurdných a dikciou zákona nepodložených“

tvrdeniach odporkyne.

Navrhovateľ tak neuvádza nič, čo by potvrdzovalo jeho domnienku o existencii

právneho nároku na predlženie licencie. Odporkyňa si preto dovoľuje poukázať

na zdôvodnenie neexistencie nároku na predlženie licencie na str. 6 rozhodnutia  

č. R/74/RZŽ/09/2009.

V rozhodnutí č. R/74/RZŽ/09/2009 je viac ráz zdôraznené, že použitie výhradne

gramatického výkladu na zistenie zmyslu jednotlivých ustanovení § 52 ZVR  

a ich vzájomných súvislostí nebolo možné. Z toho dôvodu pristúpila odporkyňa k použitiu

ďalších štandardných interpretačných postupov. Jazykový výklad pritom odporkyňa

nepovažovala za úzky alebo striktný, jazykový výklad jednoducho nedával odpoveď

na otázku, ako v predmetnom prípade postupovať. Interpretácia odporkyne tak nie je

v rozpore s navrhovateľom citovanou tézou O. Weinbergera, ani s navrhovateľom uvádzaným

nálezom ÚS ČR.

V rozhodnutí č. R/74/RZŽ/09/2009 je uvedené, z akého dôvodu nemohla odporkyňa

zaradiť frekvenciu, na ktorej pôvodne vysielal navrhovateľ, do výberového konania skôr  

ako rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti o predĺženie licencie nadobudlo

právoplatnosť.

Čo sa týka súčasného stavu, podľa názoru odporkyne, nie je právne ani fakticky

možné vyhovieť žiadosti navrhovateľa o predĺženie licencie za podmienok,  

za akých navrhovateľ o predĺženie licencie požiadal a to najmä z dôvodu, že predmetná

frekvencia je právoplatne pridelená inému vysielateľovi.

Z priebehu konania je zrejmá snaha odporcu nájsť také právne riešenie situácie,  

ktoré by umožňovalo vyhovieť navrhovateľovej žiadosti o predĺženie licencie. Vzhľadom  

na to, že navrhovateľ neuviedol jediný dôvod, prečo k zmeškaniu lehoty z jeho strany došlo,

ani o odpustenie zmeškania lehoty nepožiadal, nebolo možné postupovať v zmysle § 28

Správneho poriadku a zmeškanie tejto lehoty odpustiť. Navrhovateľ tento postup odporcu

označuje za nedbanlivosť, čo odporkyňa, s poukazom na vyššie uvedené, odmieta.

Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona  

č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené

a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.

Navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu,

a napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom.

Na podklade uvedeného navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade  

s § 250q ods. 2 OSP vydal nasledujúci rozsudok: Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodnutie odporkyne č. R/74/RZŽ/09/2009 zo dňa 25.08.2009 potvrdzuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal rozhodnutie

odporkyne postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej  

len OSP) v spojení s § 52 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. z dôvodov uvedených v opravnom

prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 371-20/0-2640/2004,

spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 5Sž/79/2008, ako aj s obsahom

písomných podaní účastníkov a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu

11.03.2010, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že odporkyni dňa

06.12.2004, bolo doručené podanie navrhovateľa, ktorým požiadal o predĺženie platnosti

licencie č. R/74 na vysielanie rozhlasovej programovej služby. Z tohto dôvodu odporkyňa

začala dňa 06.12.2004 správne konanie č. 371-LO/D-264/2004 vo veci žiadosti o predĺžení

platnosti licencie. Správne konanie dňa 21.12.2004 podľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

prerušila z dôvodu doplnenia podania. Účastník konania doplnil svoje podanie v dňoch

04.02., 07.02. a 11.02.2005. Rada za účelom zistenia skutkového stavu nariadila

pojednávanie dňa 22.02.2005 a následne vydala rozhodnutie R/74/RZŽ/02/2005 zo dňa

22.02.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.12.2005 po tom, ako bolo preskúmané

Najvyšším súdom SR, ktorý rozhodnutie odporkyne rozsudkom č.k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa

21.10.2005 potvrdil. Z uvedeným rozhodnutím súdu nebol spokojný navrhovateľ a podal  

vo veci ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý vo veci vydal dňa 31.07.2008 Nález  

č.k. IV.ÚS/102/08-71, ktorým rozhodol, že

I. právo sťažovateľa navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2  

Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa článku 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu SR  

sp.zn. 5Sž/33/2005 dňa 21.10.2005 bolo porušené,

II. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sž/33/2005 z 21.10.2005 zrušuje a vec vracia

Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,

III. vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Z obsahu nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že v tomto prípade najvyšší súd nekonal

v okolnostiach danej veci podľa zákonom ustanoveného postupu, keď z dôvodu pochybenia

rady v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie mal Najvyšší súd SR postupom podľa § 250l

ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP rozhodnutie rady zrušiť z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia, najmä vo vzťahu k posúdeniu zmeškania zákonnej lehoty

podľa § 52 ods. 6 v spojení s § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č 308/2000 Z.z., ktorá vyvodila,  

že zmeškanie uvedenej procesnoprávnej lehoty, je možné odpustiť. Aj keď najvyšší súd

v uvedenom rozsudku uznal ako dôvodný argument sťažovateľa, o procesnom pochybení

rady, spočívajúcom v nesprávnom zaradení lehoty na podanie žiadosti o predĺženie licencie

ustanovenej v § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. medzi lehoty procesnoprávne,

nepripisujúc tomuto pochybeniu relevantnú intenzitu, ani žiaden dopad na zákonnosť

rozhodnutia rady, toto rozhodnutie potvrdil, hoci rada svoje rozhodnutie založila práve  

na týchto nesprávnych právnych záveroch.

Následne bola vec predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý rozsudkom  

sp.zn. 5Sž/79/2008 zo dňa 10.02.2009 zrušil rozhodnutie rady č. R/74/ZŽL/02/2005 zo dňa

22.02.2005 podľa § 250j ods. 2 písm. a/OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a vec jej vrátil  

na ďalšie konanie, rešpektujúc nález ústavného súdu, poukazujúc na ustanovenie § 3 ods. 2

správneho poriadku.

Následne rada vydala preskúmavané rozhodnutie zo dňa 25.08.2009, ktorým zamietla

podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. žiadosť o predloženie licencie R/74 z dôvodu

nedodania žiadosti o predloženie platnosti licencie v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ s licenciou môže

požiadať radu o predĺženie platnosti licencie, na ktorej základe vysiela. Túto žiadosť

vysielateľ s licenciou doručí rade pri terestriálnom vysielaní rozhlasovej programovej služby,

najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom svojej licencie.

Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada rozhodne o predĺžení platnosti

licencie do 30 dní od podania žiadosti; na rozhodovanie o predĺžení platnosti licencie  

sa primerane vzťahuje § 47.

Podľa § 47 zákona č. 308/2000 Z.z. pri rozhodovaní o udelení licencie je rada povinná

posudzovať a prihliadať na

a) predpoklady zachovania plurality informácií a mediálnych obsahov,

b) priehľadnosť vlastníckych vzťahov žiadateľa o licenciu,

c) priehľadnosť a dôveryhodnosť finančných zdrojov určených na financovanie

vysielania,

d) vyváženosť programovej skladby navrhovanej žiadateľom o licenciu vo vzťahu

k existujúcej ponuke programových služieb v oblasti vysielania na území,  

ktoré by malo byť týmto vysielaním pokryté,

e) prínos žiadateľa o licenciu vo vzťahu k vysielaniu a výrobe programov vo verejnom

záujme,

f) skutočnosť, aby žiadateľ o licenciu nezískal dominantné postavenie na relevantnom

trhu,

g) skutočnosť, aby bola zabezpečená primeraná majetková účasť slovenských osôb  

a ich zastúpenie v orgánoch spoločnosti, ak je žiadateľom o licenciu právnická osoba

so zahraničnou majetkovou účasťou.

Podľa § 52 ods. 5 citovaného zákona, rada platnosť licencie nepredĺži, ak

a) sa zmenil plán využitia frekvenčného spektra na vysielanie,

b) je to nevyhnutné na dodržanie záväzkov medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

Podľa § 52 ods. 6 citovaného zákona, proti rozhodnutiu, ktorým rada zamietla žiadosť

o predĺženie licencie, môže účastník konania podať opravný prostriedok na najvyšší súd  

do 15 dní odo dňa doručenia rady. (41/ § 250l – 250s Občianskeho súdneho poriadku).

Zmeškanie zákonom stanovenej lehoty vyplývajúcej z § 52 ods.1 písm. a/ zákona  

č. 308/2000 Z.z. zákon v citovaných ustanoveniach zákona neupravuje. Z uvedeného

ustanovenia § 47 zákona č.308/2000 Z.z. špeciálny procesný postup vo vzťahu ku konaniu

o predĺžení platnosti licencie nevyplýva.

Z citovaného ustanovenia § 52 ods. 4 a ods. 5 nevyplýva úprava zákonného postup

pre rozhodnutie rady v prípade, ak je žiadosť o predĺženie platnosti licencie pri terestriálnom

vysielaní rozhlasovej programovej služby podaná oneskorene, teda po uplynutí

hmotnoprávnej lehoty, ktorá vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 1písm. a/ citovaného zákona.

K posúdeniu, či lehota upravená v § 52 ods.1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. je

lehota procesná alebo hmotnoprávna, senát Najvyššieho súdu SR poukazuje na odôvodnenie

rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa 21.10.2005 ako aj na nález

Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31.07.2008 a odlišné stanovisko sudcu

Ladislava Orosza v predmetnej veci, ktoré je pripojené k nálezu, pričom jednoznačne dospel

k záveru, že v tomto prípade ide o lehotu hmotnoprávnu, keďže povinnosťou vysielateľa

s licenciou pri terestriálnom vysielaní rozhlasovej programovej služby (§ 52 ods. 1 písm. a/

zákona č. 308/2000 Z.z.) je, aby žiadosť doručil rade najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19

mesiacov pred zánikom svojej licencie. Nestačí teda, aby žiadosť v uvedenej lehote bola

podaná napr. na poštovú prepravu pretože zákonodarca upravil povinnosť žiadateľa

o predĺženie platnosti licencie, doručiť žiadosť rade.

Zo znenia ustanovení § 52 ako aj § 47 (na ktorého použitie v konaní na predĺženie

licencie odkazuje § 52 ods. 4 zákona č. 308/20000 Z.z.) nevyplýva spôsob, ktorým má rada

rozhodnúť v prípade, ak je uvedená žiadosť vysielateľa s licenciou doručená rade oneskorene. Z výroku rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu na podklade opravného

prostriedku (§ 250l a nasl. OSP) súd zistil, že výrok rozhodnutia odkazuje na ustanovenie § 52

ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý však spôsob rozhodnutia v prípade, ak bola žiadosť

o predĺženie platnosti licencie vysielateľa s licenciou doručená rade oneskorene, neupravuje.

Ustanovenie § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. upravuje len procesnú lehotu 30 dní

na rozhodnutie rady o podanej žiadosti na predĺženie licencie a odkaz na ustanovenie § 47

citovaného zákona, ktoré sa na rozhodovanie o predĺženie licencie primerane vzťahuje.

Z odseku 5 citovaného ustanovenia § 52 vyplýva, v ktorých prípadoch rada platnosť

licencie nepredĺži.

V ods. 6 § 52 zákona č. 308/2000 Z.z. je upravená možnosť súdneho prieskumu

rozhodnutia, ktorým rada zamietla žiadosť o predĺženie platnosti licencie, najvyšším súdom.

Zo zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že   na konanie o predĺženie platnosti licencie

bez ďalšieho nemožno použiť ustanovenie § 48, pretože naň ustanovenie § 52 zákona  

č. 308/2000 Z.z. neodkazuje, pri čom ide ale o ustanovenie zákona, ktoré upravuje samotné

procesné konanie o udelenie licencie, ktoré v ods. 5 upravuje spôsob rozhodnutia rady

o žiadosti o licenciu o terestriálne vysielanie v prípade, ak bola doručená rade po uplynutí

určenej lehoty tak, že rada zamietne žiadosť do 15 dní odo dňa jej doručenia.

Z textu zákona č. 308/2000 Z.z. je možné vyvodiť, že zákonodarca odkazom v § 52

ods. 4 na aplikáciu § 47 mal zrejme pôvodne na mysli odkaz na § 48 a že prišlo k pochybeniu.

Odhliadnuc od uvedeného, je však v tomto prípade nesporné, že rada vo veci nemohla

rozhodnúť postupom podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., keďže neupravuje postup

rady v konaní o predĺžení platnosti licencie v prípade, ak žiadosť o predĺženie platnosti

licencie nebola oprávnenou osobou podaná v lehote najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19

mesiacov pred zánikom svojej licencie. V tomto prípade žalobca uvedenú lehotu zmeškal,

keďže ide o hmotnoprávnu lehotu jej odpustenie nie je možné.

V tomto prípade však zákon nespája so zmeškaním lehoty žiaden následok.

Poukazujúc na uvedené, Najvyšší súd SR rozhodnutie rady ako nezákonné podľa § 250l  

ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods.2 písm. a/ OSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

zrušil.  

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250k ods. 1

veta prvá OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania.

Trovy navrhovateľa tvoria trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby: príprava

a prevzatie zastúpenia dňa 29.10.2009, opravný prostriedok zo dňa 11.11.2009, účasť

na pojednávaní dňa 11.03.2010, vyjadrenie zo dňa 05.03.2010. Celkom boli priznané štyri

úkony právnej služby, z toho dva úkony zrealizované v roku 2009 (§ 14 ods.1 a/, c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej  

len vyhláška) a dva úkony zrealizované v roku 2010 (§ 14 ods. 1 c/, d/ vyhlášky).

Výška odmeny bola priznaná podľa § 11 ods. 3 vo výške 1/6 výpočtového základu  

t.j. 2x 115,90 € (r. 2009) + 2x 120,23 € (r. 2010)a režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej

vyhlášky 2x 6,95 € (r. 2009) a 2x 7,21 € (r. 2010), celkom 500,58 € + 19% DPH (§ 18 ods. 3

citovanej vyhlášky), celkom 595,69 €.  

Súd nepriznal navrhovateľovi odmenu za jeden úkon právnej služby, uplatnený  

za poradu s klientom zo dňa 26.02.2010, keďže z predloženého vyúčtovania zo dňa

15.03.2010, nebola zrejmá dostatočná špecifikácia tohto úkonu právnej služby, keď nebol

uvedený čas porady, ani jej dĺžka, čo je rozhodujúcou podmienkou pre priznanie odmeny

advokátovi za požadovaný úkon právnej služby (§ 14 ods. 1 písm. b/, resp. § 14 ods. 2  

písm. g/ vyhlášky).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave dňa 11. marca 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková