Najvyšší súd

3 Sž 6/2010

  -27 Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej

veci navrhovateľky: M. T., s.r.o., B., zastúpená: A. K. B. – Ď., s.r.o., D., proti odporkyni:

Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, Bratislava, o opravnom prostriedku

navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/3/2010 zo dňa 12.01.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/3/2010 zo dňa

12. januára 2010   z r u š u j e   podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2

písm. e/ OSP a vec   v r a c i a   odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľke náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozhodnutím č. RP/3/2010 zo dňa 12.01.2010 odporkyňa (ďalej aj rada)

rozhodla podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní

a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z.,

že navrhovateľka ako účastníčka správneho konania č. 307-PLO/O-4353/2009 porušila:

3 Sž 6/2010

I. Povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 26.09.2009

o cca 11.10 hod. odvysielal program W., ktorý by mohol ohroziť morálny vývin

maloletých, za čo mu bola uložená podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ v spojení s

§ 67 ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia – pokuta vo výške 3 320 €.

II. Za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým,

že dňa 29.09.2009 o cca 11.10 hod. odvysielala program W., označením ktorého ako

nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov došlo k nesprávnemu

uplatneniu jednotného systému označovania, za čo uložil navrhovateľke podľa § 64

ods. 1 písm. d/ v spojení s§ 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu –

pokutu vo výške 670 €.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa použila zákon č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom

od 15.12.2009.

II.

Proti rozhodnutiu odporkyne podala včas opravný prostriedok navrhovateľka

namietajúc, že z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne je zjavné, že odporkyňa použila novú

právnu úpravu a to aj napriek tej skutočnosti, že program W. bol odvysielaný

pred dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy zákona o vysielaní a retransmisii.

Z tohto dôvodu poukazuje na neexistenciu prechodných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.

v novej právnej úprave, umožňujúcich použitie novej právnej úpravy aj na konania a skutky

subjektov, ku ktorým došlo pred dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy.

Uvedeným postupom rada porušila základný princíp právneho štátu zakotvený v článku 1

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR) a preto je napadnuté rozhodnutie

nezákonné.

Rovnako navrhovateľka namietala použitie ustanovenia § 67 ods. 3 písm. c/ zákona

č. 308/2000 Z.z. novej právnej úpravy, podľa ktorého rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 €

do 66 837 €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek

programovej služby (§ 20 ods. 4) v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným

predpisom. Poukázal aj na znenie § 67 ods. 3 písm. c/ citovaného zákona v znení

do 14.12.2009.

V dôsledku uvedenej skutočnosti, teda pre nedostatok uvedenia presvedčivých

dôvodov použitia novej právnej úpravy zákona o vysielaní a retransmisii je podľa názoru

odvolateľa napadnuté rozhodnutie ako celok individuálnym správnym aktom, ktorý

v žiadnom prípade nemôže na jeho adresáta a teda odvolateľa pôsobiť presvedčujúco.

Na podklade uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

rozhodnutie odporkyne č. RP/3/2010 zo dňa 12.01.2010 zrušil a priznal odvolateľovi náhradu

trov konania.

3 Sž 6/2010

III.

K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa dňa 22.03.2010

uvádzajúc, že posudzovaný program bol odvysielaný dňa 26.09.2009, pričom odporkyňa

nespochybňuje, že dňa 12.01.2010, teda v čase vydania rozhodnutia RP/3/2010, postupovala

podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t.j. postupovala podľa

zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona 498/2009 Z.z. účinného od 15.12.2009.

Odporkyňa zdôrazňuje, že navrhovateľka bola v oznámení č. 5461/2009 zo dňa

17.12.2009, teda bezprostredne po tom, čo nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z.z.

upovedomená o tom, že odporkyňa bude postupovať v správnom konaní č. 307-PLO/O-

4353/2009 podľa účinných právnych predpisov, teda podľa zákona č. 308/2000 Z.z. v znení

zákona č. 498/2009 Z.z. Navrhovateľka bola súčasne vyzvaná, aby sa k tejto skutočnosti

vyjadrila, čo však navrhovateľka v priebehu správneho konania neurobila a uvedený postup

nenamietala. Z tohto dôvodu považuje odporkyňa uvedenú argumentáciu za zjavne účelovú.

Odporkyňa poukázala ďalej na znenie článku 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na zákaz

spätného retroaktívneho pôsobenia správnych predpisov, resp. ich ustanovení. Uviedla,

že zákon č. 498/2009 Z.z. neobsahuje intertemporálne, prechodné ustanovenie, ktoré

by explicitne riešilo otázku správnych konaní vo veci zistenia stavu v dodržiavaní právnych

predpisov, ktoré sa začali pred 15.12.2009. Aplikáciou novej právnej úpravy tak dochádza

k uplatneniu tzv. nepravej retroaktivity, teda k aplikácii nového právneho predpisu

na následky vyplývajúce zo situácií vzniknutých v dobe účinnosti predchádzajúcich právnej

úpravy. Základ retroaktivity právnych noriem je zdôvodnený požiadavkou právnej istoty

a ochrany legitímneho očakávania fyzických a právnických osôb, pričom novelou zákona

č. 308/2000 Z.z. neprišlo k ohrozeniu právnej istoty a legitímneho očakávania navrhovateľa.

Zákon č. 498/2009 Z.z. neobsahoval ustanovenia, ktoré by rade uložili povinnosť aplikovať

na právne vzťahy vzniknuté za účinnosti dovtedajších právnych predpisov, dovtedajšie právne

predpisy. Preto rada dňa 12.01.2010 bola povinná konať výlučne na základe vtedy účinného

právneho predpisu a teda nemohla aplikovať zákon č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom

do 14.12.2009.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti, keďže odporkyňa má za to že v dostatočnej miere

zistila skutkový stav, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona navrhla,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie č. RP/3/2010, ktoré vydala dňa

12.01.2010, potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal rozhodnutie 3 Sž 6/2010

odporkyne postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len OSP) v spojení s § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z., na pojednávaní súdu dňa

13.05.2010 z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi

vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 307-

PLO/O-4353/2009 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo

začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 307-PLO/O-4353/2009

zo dňa 26.10.2009, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 13.11.2009. V spise

sa nachádza prepis/popis programu W. zo dňa 26.09.2009, ďalej opätovná výzva

na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní zo dňa 24.11.2009, ktorá bola

doručená advokátovi navrhovateľky dňa 02.12.2009, ďalej vyjadrenie navrhovateľky

k začatému správnemu konaniu, ako aj oznámenie o zmene zákona č. 308/2000 Z.z.,

ktoré adresovala odporkyňa dňa 17.12.2009 navrhovateľke, oznámenie bolo doručené dňa

21.12.2009.

Na podklade uvedeného bolo súdom zistené, že navrhovateľka dňa 26.09.2009

o 11.10 hod. odvysielala program W. Obsah odvysielaného programu nebol medzi účastníkmi

sporný. Sporným zostalo právne posúdenie veci - najmä vyriešenie spornej otázky aké znenie

zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné v danom prípade aplikovať, či znenie zákona účinné

v čase spáchania skutku alebo v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V tomto prípade

odvysielaním uvedeného programu mala byť porušená povinnosť vysielateľa televíznej

programovej služby – § 20 ods. 3 a § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z obsahu napadnutého rozhodnutia rady

zistil, že odporkyňa aplikovala na zistený skutkový stav zákon č. 308/2000 Z.z. v znení

zákona č. 498/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.12.2009.

Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom ku dňu 26.09.2009

programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický

alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny stav,

sa nesmú vysielať v čase od 6.00 hod. do 22.00 hod.

Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom ku dňu 26.09.2009

na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ programovej služby

povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania

ustanovený podľa osobitného predpisu 28a) (ďalej len „jednotný systém označovania“).

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom ku dňu

26.09.2009 rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby od 663 €

do 66 387 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 € do 19 916 €,

ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov (§ 20 ods. 4) alebo neuplatnil toto

označenie v rámci ním vysielanej programovej služby.

3 Sž 6/2010

Podľa § 67 ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom ku dňu

26.09.2009 rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby od 3 319 € do

165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak vysiela

programy a iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo

morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie alebo emocionálny stav v čase

od 6.00 hod. do 22.00 hod. (§ 20 ods. 3).

Zákon č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom ku dňu 12.01.2010 obsahuje nasledovnú

úpravu:

Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. programy alebo iné zložky programovej

služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých

alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny stav, sa nesmú vysielať v čase od 6.00 hod.

do 22.00 hod.

Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný

systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu28a) (ďalej len „jednotný systém

označovania“).

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 €

do 66 387 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 € do 19 916 €,

ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby

(§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek

programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom 28a) (§ 20

ods. 5).

Podľa § 67 ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 €

do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak vysiela

programy a iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo

morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie alebo emocionálny stav v čase

od 6.00 hod. do 22.00 hod. (§ 20 ods. 3).

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR) výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

3 Sž 6/2010

Súd je v konaní podľa článku 46 ods.2 Ústavy SR pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy zodpovedný za to, že preskúma zákonnosť uloženej

sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu.

Podľa článku 50 ods. 6 trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Na rozdiel od retroaktivity súvisiacej s trestným konaním, ktorú Ústava SR výslovne

upravuje článkom 50 ods. 6, ochrana pred retroaktivitou právnych účinkov v ostatných

veciach podľa právneho názoru ústavného súdu je implikovaná v princípe právneho štátu

ustanoveného článkom 1 ods. 1 Ústavy SR (Ján Drgonec: Ústava Slovenskej republiky,

komentár, druhé vydanie, Heuréka 2007).

Poukazujúc na uvedené, prihliadnuc aj na čl. 6 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení Protokolu č.11, dospel senát najvyššieho súdu k záveru,

že v tomto prípade je potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť (§ 250l ods. 2 OSP v spojení

s § 250j ods. 2 písm. e/ OSP), keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený

vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol

účinným.

V ďalšom konaní bude preto úlohou odporkyne na zistený skutkový stav aplikovať

zákon č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal, t.j. ku dňu

26.09.2009.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250k ods. 1

veta prvá OSP tak, že vo vyhlásenom rozsudku priznal navrhovateľke náhradu trov konania.

Navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania v podanom opravnom prostriedku,

ale bez špecifikácie a bez ich vyčíslenia.

Najvyšší súd vo vyhlásenom rozsudku síce priznal navrhovateľke právo na náhradu

trov konania, ale navrhovateľka vôbec, teda ani v lehote tri dni od vyhlásenia rozsudku

(§246c ods. 1veta prvá OSP v spojení s § 151 ods. 1 OSP) trovy právneho zastúpenia

nevyčíslila a nedoručila vyčíslenie trov súdu.

Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že ku dňu vyhlásenia rozsudku iné trovy okrem trov

právneho zastúpenia navrhovateľke nevznikli (§ 151 ods. 2 OSP), súd jej preto nepriznal

náhradu trov konania, keďže v tomto prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady

trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, t.j. vo výroku vyhláseného rozsudku.  

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250ja ods. 6 OSP). 3 Sž 6/2010

V Bratislave dňa 13. mája 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková