Najvyšší súd

3 Sž 26/2009

-58 Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej

veci žalobcu: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Mierová č. 19, IČO: 00 68 68 32, proti žalovanému: Telekomunikačný úrad Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Továrenská č. 7, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 76/01/2006 zo dňa 18.08.2006, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu   z a mi e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby najvyšší súd rozsudkom rozhodnutie

Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, predsedu Telekomunikačného úradu

Slovenskej republiky č. 76/01/2006 zo dňa 18.08.2006 a rozhodnutie Telekomunikačného

úradu SR, Odboru správy frekvenčného spektra č. 9610501048 zo dňa 23.02.2006 zrušil

a vrátil vec Telekomunikačnému úradu SR, Odboru správy frekvenčného spektra na ďalšie

konanie.

Žalobca v dôvodoch žaloby uviedol, že napadnutým rozhodnutím bolo žalobcovi

podľa § 12 ods. 1, § 30 ods. 1 písm. e/ § 32 ods. 1, ods. 17 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách vydané povolenie na prevádzkovanie rádiového zariadenia,

ktorého platnosť bola stanovená do 31.12.2010. Podľa predmetného rozhodnutia za pridelenú

frekvenciu je žiadateľ (žalobca) povinný uhrádzať 1 200,-- Sk ročne. Žalobca v rozklade

proti rozhodnutiu namietal, zákonnosť rozhodnutia v časti úhrady za povolenie z dôvodov,

že pridelená frekvencia bude slúžiť na prepojenie strážnej služby Prečerpávacej stanice ropy

Budkovce s miestnym Policajným zborom Ministerstva vnútra SR, na stredisko registrácie

poplachov. V konkrétnom prípade je stavba zaradená do kategórie objektov osobitnej

dôležitosti pre obranu štátu. Pridelená frekvencia sa využíva na zabezpečenie obrany štátu a je

pridelená zo spektra, ktoré je pridelené Ministerstvu vnútra SR s tým, že na používanie

pridelenej frekvencie sa vzťahuje ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z.

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov. Žalobca namietal, že v danom

prípade sa nevzťahuje povinnosť úhrady za právo používania príslušnej frekvencie na žalobcu

podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že v podanom rozklade poukázal

na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 311 z 27.04.2005 k zaradeniu stavieb a budov

do kategórie objektov dôležitosti a do kategórie ďalších dôležitých objektov pre obranu štát,

spôsob ich ochrany a obrany časť B. V časti B.3. vláda uložila ministrovi vnútra povinnosť

udržiavať bez náhrady prepojenia medzi zaradenými objektmi do kategórie objektov osobitnej

dôležitosti a do kategórie ďalších dôležitých objektov a strediskami registrácie poplachov

územne príslušných riaditeľstiev Policajného zboru.

Žaloba na základe uvedeného nesúhlasil s rozhodnutím žalovaného o povinnosti

úhrady vo výške 1 200,-- Sk ročne za užívanie pridelenej frekvencie. Druhostupňový správny

orgán (predseda Telekomunikačného úradu SR) rozhodnutím č. 76/01/2006 zo dňa

18.08.2006 v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie Telekomunikačného úradu

SR č. 9610501048 zo dňa 23.02.2006 a rozklad zamietol so stručným odôvodnením,

že pridelená frekvencia nespĺňa požiadavky ustanovené v § 33 ods. 3 zákona o elektronických

komunikáciách: pridelená frekvencia podľa národnej tabuľky frekvenčného spektra

sa nezaraďuje medzi frekvencie využívané na účely obrany štátu, bezpečnosti štátu a ochrany

verejného poriadku pridelených Ministerstvu vnútra SR, resp. orgánom menovaných

v citovanom ustanovení zákona. Žalovaný ďalej uviedol, že žiadateľom o vydanie povolenia

nebolo Ministerstvo vnútra SR ale Ministerstvo hospodárstva SR, a preto ho zaviazal

na úhradu za pridelenú frekvenciu.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhoval, aby súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

zamietol. Uviedol, že ustanovenie § 33 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách uvádza

výnimky za používanie pridelenej frekvencie. V tomto ustanovení sú taxatívne vymenované

subjekty, ktoré sú od platenia za používanie frekvencie oslobodené, medzi nim sa však

žalobca, Ministerstvo hospodárstva SR nenachádza. Iné subjekty ako vymenované v § 33

ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách, ktoré žalovaného o právo používať frekvenciu

požiadajú, sú povinné za pridelené frekvencie platiť úhrady určené v rozhodnutí úradu.

Frekvencie pridelené Ministerstvu vnútra SR sú oslobodené od úhrady, v danom prípade však

o pridelenie frekvencie požiadalo Ministerstvo hospodárstva SR vo vlastnom mene pre svoje

potreby. Žalobcom citované uznesenie Vlády SR č. 311 zo dňa 27.04.2005 ukladá ministrovi vnútra prijať potrebné opatrenia v rámci boja proti terorizmu na vykonanie zásahu

Policajného zboru pri narušení integrity objektov zaradených do kategórie objektov osobitnej

dôležitosti a do kategórie ďalších dôležitých objektov, medzi ktoré patrí aj predmetná

prečerpávacia stanica ropy, bez náhrady udržiavať prepojenia medzi zariadenými objektmi

a strediskami registrácie poplachov územne príslušných riaditeľstiev Policajného zboru.

Sú to však úlohy uložené uznesením vlády ministrovi vnútra a v texte uznesenia vlády

uvedené „bez náhrady“ sa vzťahuje na činnosť zložiek Ministerstva vnútra SR pri ochrane

týchto objektov, na udržiavanie prepojenia medzi objektmi a strediskami registrácie

poplachov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246c ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 72 ods. 4 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických

komunikáciách preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol,

pretože napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu v medziach žaloby sú

v súlade s ustanovením § 33 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách.

Žalovaný na výzvu Najvyššieho súdu SR nepredložil originál administratívneho spisu,

ale rekonštruovaný administratívny spis obsahujúci fotokópie jednotlivých dokladov. Žalobca

nespochybňoval obsah predloženého administratívneho spisu a preto najvyšší súd rozhodol,

že napadnuté rozhodnutie je možné preskúmať i na základe rekonštruovaného

administratívneho spisu.

Medzi účastníkmi konania skutkový stav nebol sporný. Spornou bola právna otázka

a to či žalobca je povinný platiť úhradu za povolenie na prevádzkovanie rádiového zariadenia,

ktoré individuálne povolenie mu bolo vydané rozhodnutím žalovaného č. 9610501048 zo dňa

23.02.2006, pričom držiteľom povolenia je výslovne označený žalobca Ministerstvo

hospodárstva SR. Druh rádiového zariadenia: Zariadenia pozemnej pohyblivej služby podľa

štandardu ETSI EN-300 086-2 V1.1.1 (2001-03), Účel povolenia: Určené pre X – Ostatné

súkromné služby.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení

účinnom ku dňu 23.02.2006 úhrada za právo používať frekvencie zohľadňuje zaručenie

efektívneho a bezporuchového použitia frekvencií. Úhrada za právo používať frekvencie je

jednorazová úhrada za vymedzenie alebo pridelenie frekvencie. Opakovaná úhrada je

za používanie každej frekvencie a identifikačných znakov. Jednorazová úhrada je splatná

pri vydaní povolenia pred termínom uvedenia rádiového zariadenia do prevádzky,

ak v rozhodnutí nie je uvedený iný termín splatnosti.

Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení

účinnom k 23.02.2006 povinnosť podľa ods. 1 a 2 sa nevzťahuje na využívanie frekvencií

podľa národnej tabuľky frekvenčného spektra na účely zabezpečenia obrany štátu,

bezpečnosti štátu a ochrany verejného poriadku pridelených Ministerstvu obrany SR, Ministerstvu vnútra SR a Slovenskej informačnej službe a na účely Zboru väzenskej

a justičnej stráže, Železničnej polície, Colného riaditeľstva SR, Hasičského a záchranného

zboru, základných zložiek integrovaného záchranného systému a na rozhlasové a televízne

vysielanie.

Najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie § 33 ods. 3 zákona o elektronických

komunikáciách je kumulatívnou právnou normou a preto pre jeho aplikáciu musia byť

splnené všetky požiadavky súčasne. V danom prípade ide o dve skupiny požiadaviek a to,

že ide o využívanie frekvencií podľa národnej tabuľky frekvenčného spektra na účely

zabezpečenia obrany štátu, bezpečnosti štátu a ochrany verejného poriadku a súčasne

sa vyžaduje, aby táto frekvencia bola pridelená niektorému z vymenovaných subjektov.

Žalobca spĺňa iba časť z tejto kumulatívnej právnej normy a to že frekvencia bola určená a je

využívaná na účely zabezpečenia obrany štátu a bezpečnosti štátu. Podmienka subjektu však

nie je splnená, pretože ministerstvo hospodárstva nepatrí medzi zákonom vymenované

subjekty v ustanovení § 33 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách. Argumentácia

žalobcu, že ministerstvo hospodárstva je koordinátorom činností, ktorých v tomto prípade

účelom je zabezpečenie bezpečnosti štátu, možno hodnotiť ako materiálny dôvod

pre aplikáciu ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý

by mohol byť zohľadnený v legislatívnom procese pri novelizácii ustanovenia § 33 ods. 3

zákona o elektronických komunikáciách. Skutočnosť, že žalobca medzi vymenovanými

subjektmi nie je spôsobuje, že žalovaný konal v súlade s ustanovením § 33 ods. 3 zákona

o elektronických komunikáciách, keď úhradu za používanie frekvencie žalobcovi uložil.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobca úspech v konaní

nemal, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 17. júna 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková