Najvyšší súd
3 Sž 11/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej veci
navrhovateľa: M. T. s.r.o., so sídlom B., IČO: X., zastúpený: Advokátska kancelária B. – Ď.
s.r.o., so sídlom D., IČO: X., proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom
Dobrovičova č. 8, 810 00 Bratislava, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu
č. RP/17/2010 zo dňa 23.03.2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/17/2010 zo dňa 23.03.2010
z r u š u j e podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vracia vec
odporcovi na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 460,40 EUR do
tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa
Advokátska kancelária B. – Ď. s.r.o., D., B.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozhodnutím č. RP/17/2010 zo dňa 23.03.2010 odporca ako orgán príslušný
podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol, že účastník správneho konania č. 36-PLO/O-
762/2010 M. T. s.r.o. porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým,
že dňa 26.11.2009 o cca 20:16 hod. odvysielal sponzorovaný program P., v ktorom osobitnými
propagačnými zmienkami došlo k priamej podpore služby L. sponzora programu T., národná
lotériová spoločnosť, a.s., za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z.
sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 1 000
EUR.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom
namietal, že rozhodnutie odporcu je v rozpore s princípmi právneho štátu a v rozpore so zákazom
retroaktivity. Odporca začal konanie vo veci porušenia ustanovení zákona o vysielaní
po nadobudnutí účinnosti novely zákona (15.12.2009), pričom prejednávaný skutok sa stal
za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. V novelizovanej právnej úprave neexistujú
prechodné ustanovenia obsahujúce režim pre použitie zákona na skutky, ktoré sa stali pred
účinnosťou novely, avšak ich prejednanie nebolo skončené, prípadne ani začaté ako v tomto
prípade. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie je konaním správneho trestania,
poukázal navrhovateľ na úpravu otázky retroaktivity pre trestné konanie. Retroaktivita
je v prípade posudzovania trestnosti činov zakázaná v rámci čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky. Pokiaľ ide o ochranu pred retroaktivitou právnych účinkov v ostatných veciach (podľa
právneho názoru Ústavného súdu SR), je implikovaná (ochrana) v princípe právneho štátu
ustanoveného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Navrhovateľ je toho názoru, že s ohľadom na ustanovenie
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, nie je možné takúto aplikáciu právnej normy na vznik právnych vzťahov
pred účinnosťou tejto právnej normy pripustiť. Takáto aplikácia právnej normy by bola v rozpore
s princípmi právneho štátu, a to najmä so zásadou právnej istoty účastníkov právnych vzťahov.
Je potrebné vykladať právne normy v súlade s ústavným príkazom podľa čl. 154 ods. 4 Ústavy
SR.
Navrhovateľ považuje za nezrozumiteľné znenie výroku rozhodnutia, keď nie je zrejmé
podľa ktorého znenia právneho predpisu správny orgán vyniesol výrok. Vo výroku a ani
v odôvodnení nie je zdôvodnený spôsob, akým správny orgán dospel k použitiu právnej úpravy
podľa ktorej postupoval a rozhodol. Navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie odporcu
č. RP/17/2010 zo dňa 23.03.2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa uviedol, že povinnosť
ustanovená v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. sa po zmene právnej úpravy k 15.12.2009
nezmenila pre vysielateľa v žiadnom ohľade. Predmetné ustanovenie iba rozšírilo okruh
povinných subjektov okrem vysielateľa aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie. Nezmenilo sa paragrafové označenie tejto povinnosti, skutkové vymedzenie tejto
povinnosti a nezmenila sa ani sankcia za porušenie danej povinnosti.
Sponzorovaný program, ktorý účastník konania odvysielal pred novelou zákona
č. 308/2000 Z.z. bol posudzovaný podľa zhodných kritérií aj pri rozhodovaní správneho orgánu,
teda po predmetnej novele. Priama podpora služieb sponzora programu formou osobitných propagačných zmienok, ku ktorej v predmetnom sponzorovanom programe došlo, bola v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z.z. tak pred novelou ako aj po jej účinnosti. Skutočnosť,
že sa táto povinnosť rozšírila aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie,
nič nemení na fakte, že priama podpora služieb sponzora programu v sponzorovanom programe
formou osobitných propagačných zmienok je stále v rozpore s rovnakou povinnosťou zákona
č. 308/2000 Z.z. Z tohto dôvodu odporca nesúhlasí s argumentom navrhovateľa o porušení
princípu právnej istoty navrhovateľa. Správny delikt, ktorý navrhovateľ spáchal bol rovnakým
správnym deliktom tak za účinnosti novej ako aj starej právnej úpravy. Z tohto dôvodu je odporca
presvedčený, že právna norma, ktorú aplikoval v napadnutom rozhodnutí nepôsobila retroaktívne,
nakoľko skutková podstata správneho deliktu, ktorého porušenie bolo napadnutým rozhodnutím
konštatované, je zhodná so skutkovou podstatou správneho deliktu definovaného právnou
úpravou účinnou pred 14.12.2009.
Vo výroku predmetného rozhodnutia je uvedené, cit.: „porušil povinnosť ustanovenú
v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.”. Z uvedeného je podľa názoru odporcu zrejmé,
že odporca rozhodoval podľa právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania. Identickú formuláciu
používa odporca pri svojich rozhodnutiach od účinnosti zákona č. 308/2000 Z.z. a obdobnú
formuláciu používajú aj ostatné správne orgány, pričom pri súdnom preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutí odporcu bolo vždy považované za samozrejmé, že takáto formulácia odkazuje
na právnu normu účinnú v čase rozhodovania. Z tohto dôvodu považuje odporca argument
navrhovateľa o nezrozumiteľnosti výroku napadnutého rozhodnutia za nedôvodný. Z odôvodenia
napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca po nadobudnutí účinnosti novely
zákona č. 308/2000 Z.z. postupoval v správnom konaní podľa novej právnej úpravy. Odporca
navrhol, aby najvyšší súd rozhodnutie odporcu č. RP/17/2010 zo dňa 23.03.2010 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.) v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z., na základe podaného opravného
prostriedku preskúmal rozhodnutie odporcu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného
administratívneho spisu odporcu č. 36-PLO/O-762/2010 a vypočutí zástupcov účastníkov
konania na pojednávaní dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný.
Odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť
ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 26.11.2009 o cca 20:16 hod.
odvysielal sponzorovaný program P., v ktorom osobitnými propagačnými zmienkami došlo
k priamej podpore služby L. sponzora programu T., národná lotériová spoločnosť, a.s. Skutkový
stav nebol medzi účastníkmi konania sporný. Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že
odporca použil novú právnu úpravu na skutok, ktorý sa stal pred jej účinnosťou, ďalej
nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia z dôvodu, že nie je zrejme podľa ktorého znenia právneho
predpisu správny orgán rozhodol a nedostatočné zdôvodnenie výšky sankcie.
Najvyšší súd konštatuje, že námietka navrhovateľa týkajúca sa nezrozumiteľnosti výroku
napadnutého rozhodnutia je dôvodná.
Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,
správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Zákon č. 308/2000 Z.z. neobsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa konania podľa tohto
zákona, ale odkazuje na zákon č. 71/1967 Zb. ( Správny poriadok), a tento v § 47 ods. 2 upravuje
náležitosti výroku rozhodnutia, podľa ktorého výrok rozhodnutia musí obsahovať ustanovenie
právneho predpisu podľa ktorého bolo rozhodnuté.
V danom prípade bolo rozhodnuté o správnom delikte a navrhovateľovi bola uložená
pokuta za porušenie právneho predpisu, pričom došlo k zmene právnej úpravy v období medzi
porušením povinnosti a rozhodovaním odporcu. Predmetný skutok sa stal v čase za účinnosti
zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona č. 318/2009 Z.z. V čase rozhodovania odporcu o tomto
skutku nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 308/2000
Z.z. Keďže vo výroku rozhodnutia je uvedené len, že,,účastník správneho konania č. 36-PLO/O-
762/2010 M. T. s.r.o. porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.“, nie je
z neho zrejme podľa akej právnej úpravy rozhodol odporca, či účinnej v čase, kedy došlo
k porušeniu právnej povinnosti, t.j. podľa zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom
do 14.12.2009 alebo podľa právnej úpravy účinnej od 15.12.2009, teda v čase rozhodovania. Ide
o špecifickú situáciu, kedy v zmysle čl. 50 ods.6 Ústavy SR (trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije,
ak je to pre páchateľa priaznivejšie), prichádza do úvahy aplikácia ktoréhokoľvek priaznivejšieho
z nich. Právny predpis podľa ktorého správny orgán rozhodol musí byť vo výroku
rozhodnutia vymedzený tak, aby nedochádzalo k pochybnostiam, podľa účinnosti ktorej
právnej úpravy správny orgán rozhodol o správnom delikte, a to najmä ak došlo k zmene
právnej úpravy v období medzi porušením povinnosti a rozhodovaním odporcu. Pretože
z výroku napadnutého rozhodnutia to nie je možné zistiť, je rozhodnutie odporcu
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a súd sa nemohol zaoberať ďalšími námietkami
navrhovateľa, ktorých posúdenie závisí od vyriešenia tejto spornej otázky.
Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodnutie odporcu zrušil podľa § 250l ods. 2
O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., keďže z výroku rozhodnutia odporcu nie je zrejmé
podľa akého znenia zákon č. 308/2000 Z.z. rozhodol, či použil zákon účinný v čase spáchania
skutku, alebo zákon účinný v čase rozhodovania o správnom delikte.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 veta
prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania,
ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby: prevzatie a príprava
zastúpenia, opravný prostriedok zo dňa 13.05.2010 (§ 14 ods. 1 písm. a/, c/ vo výške podľa § 11
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom v čase vykonania právnej služby), t.j. 2x 120,23 € + 19% DPH = 286,15
€ a účasť na pojednávaní pred súdom dňa 08.02.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vo výške podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), t.j. 1x 123,50 € + 20% DPH =
148,2 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) 2x vo výške 7,21 € + 19% DPH
= 17,16 € a 1x režijný paušál vo výške 7,41 € + 20% DPH = 8,89 €, celkom 286,15 + 148,2 +
17,16 + 8,89 = 460,4 €.
Navrhovateľovi nevznikla povinnosť platiť súdny poplatok za podaný opravný
prostriedok, keďže bol v konaní úspešný (§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), preto mu súd nepriznal
požadovanú náhradu trov konania v tejto časti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 8. februára 2011
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková