Najvyšší súd     6Sžf/33/2014 Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V M E N E   S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša

a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu: DOBRO, s r.o., so sídlom Sekčovská 54,

Prešov, v zastúpení BENČÍK & PARTNERS, Advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom

Františkánske nám. 4, Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100305/1/4677/2013, 1100305/1/4653/2013,

1100305/1/4550/2013 zo dňa 7. januára 2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

3S/19/2013

Krajského súdu v Prešove č. k. -56 zo dňa 23. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. 3S/19/2013-56 zo dňa 23. januára 2014   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej len krajský súd

alebo prvostupňový súd) podľa § 250j ods. 2, písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku 2   6Sžf/33/2014

(ďalej len O.s.p.) zrušil rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/4677/2013,

1100305/1/4653/2013, 1100305/1/4550/2013 zo dňa 7. januára 2013, v spojení

s rozhodnutiami Daňového úradu Prešov č. 9700402/5/2840690/2012/Andr,

č. 9700402/5/2839450/2012/Andr. č. 9700402/5/2838591/2012/Andr zo dňa 5. októbra 2012

a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.337,29 eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote

15 dní.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci

dospel k záveru, že dôvody žalobcu uvádzané v žalobách sú relevantné, spochybňujúce

zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, a preto žalobe vyhovel pri aplikácii § 250j

ods. 2, písm.d/ O.s.p..

Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného správneho orgánu

posudzoval v intenciách ustanovení § 24 ods. 1, zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový

poriadok) a súčasne v intenciách ustanovení § 46 ods. 9 písm. b/, v spojení s § 48 ods. 1,

písm. c/, ods. 2, 3, 4, 5, s § 49 ods. 2, 3, s § 68 ods. 2, písm. c/, ods. 5 a s § 74 ods. 5 daňového

poriadku, ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy

Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd podľa § 112 ods.1 v spojení s § 246c ods.1 O.s.p. spojil veci vedené

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3S/19/2013, 3S/20/2013 a 3S/21/2013 na spoločné

konanie, ďalej vedené pod sp.zn. 3S/19/2013.

Z predloženého administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že žalovaný

napadnutými rozhodnutiami zo dňa 07.01.2013 podľa § 74 ods. 5 daňového poriadku potvrdil

rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 05. 10. 2013, ktorými správca dane podľa § 68

ods. 5 v spojení s § 48 ods. 1, písm. c/ daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok za zdaňovacia obdobia december 2010 v sume

20.816,23 eur, august 2010 v sume 5.161,45 eur a jún 2010 v sume 20.824,92 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že žalovaný v uvedených

preskúmavaných veciach vychádzal z rovnakého skutkového a právneho stavu ako správca 3   6Sžf/33/2014

dane, vysporiadal sa s námietkami žalobcu rovnako vznesenými v jeho odvolaniach

proti rozhodnutiam správcu dane s rozdielom posúdenia daňovej povinnosti žalobcu

za rozdielne zdaňovacie obdobia.   Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt – žalobca,

pri výkone riadnej daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť a správnosť odpočítanej dane,

na výzvy správcu dane nereagoval, doklady a písomnosti preukazujúce oprávnenosť

a správnosť odpočítanej dane na základe dokladov vyhotovených dodávateľom, platiteľom

dane nepredložil. Správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt porušil § 49

ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákona o DPH) tým, že pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej

hodnoty nepreukázal uplatnenie práva na odpočítanie dane vo výške 20.816,23 eur

za zdaňovacie obdobie december 2010, za zdaňovacie obdobie august 2010 vo výške

5.161,45 eur a za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške 20.824,92 eur z použitia dodávok

tovarov a služieb ako platiteľ nepredložením dokladov vyhotovených platiteľmi. Žalovaný

v preskúmavaných   veciach sa v podstate   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového správneho orgánu, považujúc postup ako aj rozhodnutie správcu dane

pri určení daňovej povinnosti žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobia za správny

a odvolacie námietky žalobcu ako daňového subjektu za nedôvodné, odvolaním napadnuté

rozhodnutia správcu dane v zmysle § 74 ods. 5 daňového poriadku potvrdil.  

Krajský súd k žalobnej námietke, ktorou žalobca namietal nezákonnosť doručovania

napadnutých rozhodnutí žalovaného, poukazom na to, že doručovanie písomností je daňovým

poriadkom upravené v § 30 až § 35a, uviedol, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku

vo vzťahu k doručovaniu písomností upraveného v § 30 až § 35a nevyplýva, žeby správca

dane nemohol doručiť niekoľko rozhodnutí daňovému subjektu v jednej obálke. Konštatoval,

že z administratívneho spisu je zrejmé, že dôkaz o doručení zásielky správcom dane

je uvedený na doručenke do vlastných rúk s presným číslom rozhodnutia. Námietku žalobcu

na nezákonnosť postupu správcu dane v tomto prípade považoval za nedôvodnú.

Krajský súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že jeho nespoluprácu

ako daňového subjektu so správcom dane zavinil ekonóm kontrolovaného daňového subjektu

Ing. P. Z. s poukazom na jeho čestné vyhlásenie zo dňa 21.08.2012. Uviedol, že sám žalobca

v žalobách poukázal na to, že udelil plnomocenstvo Ing. P.   Z. na predkladanie účtovných

dokladov správcovi dane a tým preniesol svoje povinnosti na tohto splnomocneného zástupcu

v zmysle § 9 ods. 2 daňového poriadku.

4   6Sžf/33/2014

Krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že neboli splnené

podmienky na postup správcu dane určovania dane podľa pomôcok. Konštatoval,

že z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane a žalovaného je nesporné, že podmienky pre tento

spôsob určenia dane boli splnené, pretože podľa § 48 ods. 1 písm. c/ správca dane zistí základ

dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných

skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne

určiť. Podľa názoru krajského súdu z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva,

že žalobca nespolupracoval so správcom dane a jeho tvrdenie, že túto nespoluprácu zavinil

jeho splnomocnený zástupca považoval za neopodstatnené, keď žalobca bol o všetkom

vyrozumený a nekonal, pričom minimálne mohol doklady hoci neúplné správcovi dane

predložiť.

Za dôvodnú však krajský súd považoval námietku žalobcu, že zo strany správcu dane

došlo k porušeniu § 48 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého je správca dane oprávnený

použiť ako pomôcky aj vlastné poznatky, ktoré má k dispozícii (napr. zdaňovanie dotknutého

daňového subjektu alebo podobných daňových subjektov, informácie o obratoch, základoch,

kde je daň na vstupe a na výstupe za predchádzajúce roky) a tieto informácie nevyužil,

resp. ich nevyužitie neodôvodnil. Vo vzťahu k žalobnej námietke, ktorou žalobca namietal

porušenie § 48 ods. 4 daňového poriadku tým, že správca dane nevyužil účtovné doklady

ako pomôcky, ktoré daňový subjekt v priebehu určenia   daňovej kontroly predložil, krajský

súd uviedol, že skutočnosť, že citované ustanovenie neukladá správcovi dane povinnosť,

ale iba možnosť využiť tieto pomôcky neznamená, že ich nevyužite nie je správca dane

povinný v rozhodnutí aj náležité odôvodniť.

Krajský súd považoval za dôvodnú aj žalobnú námietku, že správca dane

v preskúmavaných rozhodnutiach neodôvodnil, či prihliadol na zistené okolnosti,

z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt v zmysle § 48 ods. 5 daňového poriadku,

podľa ktorého má správca dane nie možnosť, ale povinnosť na takéto okolnosti prihliadnuť.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný tým, že sa nevysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami a svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, aby bolo zrejmé,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, 5   6Sžf/33/2014

vydal preskúmavané rozhodnutia v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku,

z ktorých dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia

žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu Prešov zrušil a vrátil

vec žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil § 250k ods. 1 O.s.p..

Žalobcovi priznal náhradu trov konania pre jeho úspech v konaní.  

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania žalovaný vytýkal krajskému súdu, že napadnutý rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Namietal, že súd prvého stupňa na základe

skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel k nesprávnym právnym

záverom, nesúhlasiac s argumentáciou krajského súdu. Dôvodil, že krajský súd dospel

k svojmu právnemu záveru výlučne na základe toho, že prejudikoval postavenie Ing. Z. ako

splnomocneného zástupcu žalobcu, keď sa dňa 24. 08. 2012 dostavil na daňový úrad spolu s

JUDr. G. za účelom predloženia dokladov, ktoré v priebehu výkonu kontroly neboli

k dispozícii. Argumenty krajského súdu považoval za nesprávne. Uviedol, že pre daňové

orgány je obsah plnomocenstva úplne jednoznačný, keď z jeho obsahu, ktorým konateľ

spoločnosti žalobcu splnomocnil Ing. P. Z. na jeho zastupovanie jednoznačne vyplýva, že Ing.

Z. bol poverený na zastupovanie žalobcu vo vzťahu k výkonu daňovej kontroly na dani z

pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom kompetencie Ing. Z. boli známe

aj konateľovi spoločnosti, keďže ho sám udeľoval, ako aj samotnému Ing. Z., majúc za to,

že vzhľadom na tieto skutočnosti požiadavka krajského súdu, že správca dane mal Ing. Z.

podať informáciu o tom, že je treťou osobou je nedôvodná. Poukazom na dôvody

odôvodnenia rozsudku vytýkal krajskému súdu, že nerozlišuje proces výkonu kontroly a

proces určenia dane podľa pomôcok. Súčasne poukazom na právnu úpravu ustanovenú v

daňovom poriadku uviedol že z jednoznačného textu plnomocenstva pre Ing. Z. nie je možné

prejudikovať, že tento zástupca mohol vykonávať úkony v mene žalobcu aj v procese určenia

dane podľa pomôcok. Argumentáciu krajského súdu o doručení dokladov uvedeným 6   6Sžf/33/2014

zástupcom žalobcu dňa 24. 08. 2012 považoval za rozporné so zákonom. Zdôraznil, že

konateľ žalobcu ani po doručení oznámenia správcu dane, že dňa 24. 07. 2012 bola daňová

kontrola ukončená a dňa 10. 08. 2012 sa začne proces určenia dane podľa pomôcok,

nesplnomocnil na ďalšie úkony v tomto procese nikoho, teda ani Ing. Z.. Namietal správnosť

tvrdení, že účtovné doklady dňa 24. 08. 2012 predložil správcovi dane splnomocnený

zástupca žalobcu.

Žalovaný ďalej namietal, žeby v rozhodnutiach odvolacieho orgánu absentovalo

odôvodnenie, prečo účtovné doklady, ktoré boli správcovi dane predložené žalobcom mohol

alebo nemohol využiť ako pomôcky. Zdôraznil, že ak účtovné doklady nepredložil

ani konateľ, ani ním splnomocnený zástupca a teda ich nepredložil daňový subjekt podľa § 48

ods. 4 daňového poriadku, ich využitie ako pomôcky neprichádzalo do úvahy, keďže správca

dane zo zákona nie je oprávnený disponovať ani dôkazmi ani pomôckami získanými

v rozpore so zákonom, a preto za takýchto okolností predložené doklady nikdy nemôžu

sa stať pomôckami, čím správca dane neporušil uvedené ustanovenie daňového poriadku,

a preto konal v súlade so zákonom. Vyslovil názor, že správca dane doklady nemohol využiť

ako pomôcky, keďže ich žalobca nepredložil ani v procese výkonu   daňovej kontroly

ani v procese určovania dane podľa pomôcok.

Ďalej zdôraznil, že v kontexte všetkých zistených procesných skutočností uvedených

v rozhodnutí žalovaného je úplne zrejmé, že žalovaný uviedol dôvody, prečo nepoužil

účtovné doklady ako pomôcky, ako aj to prečo ich neakceptoval ako pomôcky, ak boli

predložené Ing. Z., trvajúc na tom, že žalovaný sa úplne podrobne vysporiadal

aj s námietkami odvolávajúceho sa daňového subjektu proti rozhodnutiu správcu dane,

poukazom na to, že správca dane akceptuje v konaní pred daňovými orgánmi iba úkony,

ktoré vykoná buď konateľ sám alebo ním poverený zástupca.

Ďalej žalovaný uviedol, že v princípe platí, že pri určení dane z pridanej hodnoty

podľa pomôcok použitie zdaňovanie daňového subjektu alebo podobných daňových subjektov

ako pomôcky, informácie o obratoch, základoch, kde je daň na vstupe a na výstupe

za predchádzajúce roky, je neaplikovateľným pre účely dane z pridanej hodnoty,

keď pri dani z pridanej hodnoty totiž platí, že iba v rovine konkrétneho obsahu individuálneho

zdaniteľného obchodu je možné posúdiť vplyv pomôcky na určenie dane. Dôvodil,

že vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam potom požiadavka krajského súdu na principiálne 7   6Sžf/33/2014

odôvodňovanie nevyužitia v § 48 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. príkladom vymenovaných

druhov pomôcok je nedôvodná, nelogická a nemôže spôsobiť nepreskúmateľnosť

rozhodnutia. Namietal aj správnosť záveru krajského súdu, že správca dane v rozhodnutiach

neodôvodnil, či prihliadol na zistené skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový

subjekt podľa § 48 ods. 5 daňového poriadku.

Žalovaný záverom uviedol, že trvá na tom, že napadnuté rozhodnutia

nie sú nepreskúmateľné. Správca dane sa oprel o všetky zistené rozhodujúce skutočnosti,

ktoré sú uvedené v rozhodnutí. Určenie dane podľa pomôcok v zmysle dodržania zákonných

podmienok uvedených v § 48 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov

je aj riadne odôvodnené a poukázané je aj na všetky procesné okolnosti, ktoré ovplyvnili

postup správcu dane v tomto procese, a to tak v rovine reálnych procesných úkonov,

ako aj v rovine právnej, poukazom na príslušné ustanovenia procesného predpisu.

Z rozhodnutí odvolacieho orgánu je zrejmé, že sa vysporiadal so všetkými námietkami

odvolávajúceho sa, považujúc za nedôvodné tvrdenie krajského súdu, že v týchto

rozhodnutiach absentujú úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Poukázal na to,

že proces určenia dane podľa pomôcok nie je založený na dôkazoch, preto nemožno dôvodne

požadovať, aby správca dane hodnotil niečo, čím v tomto procese nedisponuje, keď dôkazmi

totiž disponuje iba v priebehu výkonu kontroly.

III.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu

uvedenom v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.)

postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3

O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

8   6Sžf/33/2014

Predmetom odvolacieho súdneho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok

krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení

s rozhodnutiami správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím č. 1100305/1/4677/2013, zo dňa 07.01.2013 žalovaný

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9700402/5/2840690/2012/Andr

zo dňa 05. 10. 2013.

Správca dane uvedeným rozhodnutím podľa § 68 ods. 5 v spojení s § 48 ods. 1,

písm. c/ daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa

pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 20.816,23 eur.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 1100305/1/4653/2013, zo dňa 07.01.2013

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9700402/5/2839450/2012/Andr

zo dňa 05. 10. 2013.  

Správca dane týmto rozhodnutím podľa § 68 ods. 5 v spojení s § 48 ods. 1, písm. c/

daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok

za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 5.161,45 eur.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 1100305/1/4550/2013, zo dňa 07.01.2013

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9700402/5/2838591/2012/Andr

zo dňa 05. 10. 2013.

Správca dane uvedeným rozhodnutím podľa § 68 ods.5 v spojení s § 48 ods. 1,

písm. c/ daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej

podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 20.824,92 eur.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutiami správcu dane a konanie

im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými

zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného.

9   6Sžf/33/2014  

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorými rozhodnutiami žalovaný rozhodol s konečnou

platnosťou o určení daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty žalobcu ako daňového

subjektu za zdaňovacie obdobia december, jún a august 2010 určenej podľa pomôcok

podľa ustanovenia § 48 ods. 1, písm. c/ daňového poriadku.

V.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.  

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil

od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym

poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne

posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu,

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku,   ktoré z tohto dôvodu

neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov

známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého

stupňa uvádza.  

10   6Sžf/33/2014

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. O.s.p.)

je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti

s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho

orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou

konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

VI.

Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. ak Najvyšší sud Slovenskej republiky rozhoduje

ako odvolací sud v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím sudom,

môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie.

Odvolací súd v preskúmavanej veci zistil, že najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol

v obdobnej veci totožných účastníkov, rovnakým právnym základom – preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím, bolo potvrdené

rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu

rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1, písm. c/ daňového

poriadku, len za iné zdaňovacie obdobie roku 2010, a preto v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. 11   6Sžf/33/2014

v danom prípade poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 26. novembra 2014, sp. zn. 6Sžf 7,8,9/2014, ktorého text uvádza nasledovne:

„Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika

je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných

právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu

jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak,

aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu

a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže

byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,

ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone

svojej moci povinné postupovať v zmysle čl.2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne

sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách,

ktorými je Slovenská republika viazaná ( čl.7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky

do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými

predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.  

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutých rozhodnutí

žalovaného medzi účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v ústavnej

konformnosti výkladu   právnej úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok

pre určenie dane podľa pomôcok v zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v daňovom poriadku

v § 48 a 49, a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 48 daňového poriadku zveruje

do právomoci správcu dane zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt 12   6Sžf/33/2014

a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, b) nesplní povinnosť v lehote určenej

správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane

nezačal daňovú kontrolu, c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú

zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d)

neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Ak nastanú uvedené skutočnosti (v § 48 ods. 1)   správca dane oznámi daňovému subjektu

určovanie dane podľa pomôcok, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň

uvedený v oznámení. Zákonodarca ponecháva na správnej úvahe správcu dane pri určení dane

použitie pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým

subjektom, pričom príkladovo uvádza pomôcky tak, že nimi môžu byť najmä listiny, daňové

priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké

posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy

a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy

z účtov vedených v bankách a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého

daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov. Pokiaľ daňový subjekt v priebehu

určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca

dane ich môže využiť ako pomôcky. Súčasne zákonodarca správcovi dane pri určení dane

podľa pomôcok ukladá povinnosť prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú

výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

V právnej norme § 49 daňového poriadku zákonodarca ustanovuje postup správcu

dane tak, že správca dane o určení dane podľa pomôcok vyhotoví protokol, ktorý doručí

daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane

vzťahuje § 47, pričom súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj súpis pomôcok,

na základe ktorých správca dane určil daň a oprávnenie daňového subjektu sa písomne

vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane

a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia

výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane podľa pomôcok. Zmeškanie

lehoty nemožno odpustiť. Určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doručenia

protokolu o určení dane podľa pomôcok podľa odseku 1.

Zákonodarca v právnej norme § 3 daňového poriadku ustanovuje základné zásady

správy daní tak, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom 13   6Sžf/33/2014

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe

daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie

o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane

je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť

ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú

k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správa daní je neverejná okrem úkonov,

ktorých povaha to neumožňuje. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní

aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej

pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah

právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.

Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. Právom aj povinnosťou

daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko

spolupracovať so správcom dane. Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo

zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

VII.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací

súd dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že správca dane pri určení dane

podľa pomôcok nepostupoval dôsledne.

Zo skutkových zistení mal odvolací súd preukázané, že žalobca splnomocnil Ing. P.

Z. ku všetkým úkonom spojeným s daňovou kontrolu, plnomocenstvom zo dňa 06.06.2012

potvrdeným o prijatí Daňovým úradom Prešov dňa 19.06.2012. Vzhľadom k tomu, že

splnomocnený zástupca na výzvy správcu dane požadované doklady nepredložil, správca

dane podľa § 48 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. termín začatia určovania dane podľa

pomôcok v oznámení určil dňa 10.08.2012. Následne správca dane zistil základ dane a určil

daň podľa pomôcok v zmysle ustanovenia § 48 a 49 zákona č. 563/2009 Z. z. a dňa

13.08.2012 vyhotovil protokol o určení dane podľa pomôcok

č. 9700402/5/2l64347/2012/Andr, ktorý spolu s výzvou č. 9700402/5/2196370/2012/Andr

zo dňa 14.08.2012 odoslal dňa 16.08.2012 daňovému subjektu, uvedené dokumenty 14   6Sžf/33/2014

boli daňovému subjektu doručené v zmysle § 31 ods. 3 zákona

č. 563/2009 Z. z. dňa 07.09.2012. Dňa 24.08.2012 správca dane spísal zápisnicu o ústnom

pojednávaní č. 9700402/5/2316848/2012/Andr., z ktorej vyplýva, že sa nedostavil daňový

subjekt a tretie osoby- Ing. P. Z. a JUDr. J. G., predložili správcovi dane doklady ku kontrole

za daňový subjekt - DOBRO s.r.o. Prešov, bez akéhokoľvek splnomocnenia preukazujúceho

konať za daňový subjekt.

Z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane, ktorými žalobcovi vyrubil rozdiel dane

za predmetné zdaňovacie obdobia, vyplýva, že   správca dane na predložené doklady

neprihliadal z dôvodu, že v procese určovania dane podľa pomôcok zákon neumožňuje

vykonať dokazovanie a preverovanie dokladov, a preto výzvou

č. 9700402/5/2685636/2012/Andr zo dňa 25.09.2012 vyzval daňový subjekt na ich prevzatie.

Žalovaný v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí k námietkam žalobcu

týkajúcich sa určenia dane podľa pomôcok poukazom na to, že kompletné účtovníctvo

predložil dňa 24. 08. 2012 a 28. 20. 07. 08. 2012, a preto daňové doklady mal správca dane

využiť ako pomôcky, konštatoval, že argument žalobcu nie je právne účinný, keďže

ustanovenie § 48 ods. 4 daňového poriadku upravuje správcovi dane možnosť použiť doklady

ako pomôcky, ale nie povinnosť ich použiť, a daňový subjekt v rozpore s uvedeným

ustanovením zákona nesprávne povyšuje možnosť správcu dane na povinnosť. Poukázal

na dôvody správcu dane, prečo predložené doklady ako pomôcky nevyužil. K argumentácii

daňového subjektu o možnosti kýmkoľvek doniesť doklady na podateľňu správcu dane

alebo doručiť poštou žalovaný uviedol, že je to teoreticky možné. Súčasne poukazom

na skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní

zo dňa 24. 08. 2012 uviedol, že ak by mali uvedené osoby konať v mene daňového subjektu,

jednoznačne museli byť na túto činnosť poverené daňovým subjektom. K námietke žalobcu

týkajúcej sa povinnosti správcu dane prihliadnuť tiež na zistené okolnosti,

z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené, uviedol

že pri aplikácii § 48 ods. 5 daňového poriadku však súčasne nevyplýva povinnosť správcu

dane tieto okolnosti vyhľadávať.

Zo skutkových zistení nesporne vyplýva, že správca dane v danom prípade k určeniu

dane podľa pomôcok pristúpil až po zistení objektívnej nemožnosti určiť daň (nepredloženie

účtovných dokladov). Sporným však ostalo nepoužitie pomôcok pri určení dane podľa

dodatočne predložených dokladov žalobcom.  

15   6Sžf/33/2014

V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že daňové úrady

a Finančné riaditeľstvo SR chránia fiškálne záujmy štátu. Ich úlohou je vykonávať dozor,

aby si daňové subjekty splnili v súlade s hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči

štátnemu rozpočtu. Je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že skutočnosti,

t.j. rozhodné údaje, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, to platí aj pre údaje uvedené

v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť

pri určení výšky dane, daň určí správca dane podľa pomôcok. Správca dane pritom vychádza

z dostupných podkladov. Ak daňový subjekt nesplní niektorú zo svojich zákonných

povinností, v dôsledku čoho v súčinnosti s ním nemožno daň určiť (napr. nepodá daňové

priznanie, urobí úkon dôsledkom, ktorého je zníženie dane alebo neumožní vykonať daňovú

kontrolu a pod.), správca dane je oprávnený určiť daň sám, pričom vychádza z dokladov,

ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si sám zaobstará. V preskúmavanej veci daňový subjekt

so správcom dane nespolupracoval, preto boli splnené zákonom stanovené podmienky

na určenie dane podľa pomôcok. Pokiaľ však daňový subjekt   prostredníctvom inej osoby

v daňovom konaní predložil účtovné doklady pre určenie dane, bolo povinnosťou správcu

dane vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu posúdiť oprávnenosť osoby predkladanej

doklady, pretože okolnosť nedostatku v oprávnenosti osoby konať za daňový subjekt

je odstraniteľná, na ktorú skutočnosť správca dane prihliada v priebehu celého daňového

konania. Z uvedených dôvodov záver správcu dane potvrdený žalovaným k otázke,

že doklady nepredložili osoby oprávnené konať za daňový subjekt, bol predčasný

a teda nesprávny.

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako krajský súd, v zmysle ktorého pokiaľ žalobca

v odvolaniach porušenie ustanovenia § 48 ods. 4 daňového poriadku namietal, správca dane

a ani odvolací orgán sa s touto námietkou dostatočne a presvedčivo nevyrovnal. Aj podľa

názoru odvolacieho súdu nemožno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že daňový poriadok

správcovi dane neukladá povinnosť, ale iba možnosť využiť pomôcky. Taktiež podľa názoru

odvolacieho súdu nevyužitie pomôcok, ktoré sú k dispozícii, správca dane musí odôvodniť,

inak je postup správcu dane nezákonný a nepreskúmateľný.

Zákonodarca ponecháva na správnej úvahe správcu dane pri určení dane použitie

pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom,

alebo ak daňový subjekt v priebehu určenia dane predloží účtovné doklady a iné doklady,

a súčasne zákonodarca správcovi dane pri určení dane podľa pomôcok ukladá povinnosť 16   6Sžf/33/2014

prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt,

aj keď ním neboli uplatnené. Správca dane je preto povinný postup pri určení dane

podľa pomôcok náležite odôvodniť a to predovšetkým náležite sa vysporiadať v odôvodnení

svojho rozhodnutia nepoužitie ako pomôcok pri určení výšky dane doklady predložené

v čase určovania dane.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého

stupňa, že pokiaľ správca dane sa s aplikáciou ustanovenia § 48 ods. 3 daňového poriadku

dostatočným spôsobom nevyrovnal a neuviedol, prečo nepoužil aj iné pomôcky uvedené

v citovanom ustanovení, jeho rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nepresvedčivé, poukazom

na to, že skutočnosť, že ust. § 48 ods. 4   daňového poriadku správcovi dane neukladá

povinnosť, ale iba možnosť využiť tieto pomôcky neznamená, že ich nevyužitie

nie je povinný aj odôvodniť. Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ súd prvého stupňa dospel

k záveru, že rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov v dôvodoch vo vzťahu k aplikácii ust. § 48 ods. 3,4 daňového poriadku, odvolací súd

sa s týmto záverom prvostupňového súdu stotožňuje.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť

rozhodnutí žalovaného správneho orgánu a postup im predchádzajúci a v rámci toho

aj zákonnosť rozhodnutí a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov

a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal so zásadnými žalobnými

námietkami.“

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd aj v preskúmavanej veci námietky žalovaného

správneho orgánu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu považoval

za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalovaného.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, v zásade stotožniac sa aj s dôvodmi jeho rozhodnutia

(§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

17   6Sžf/33/2014

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 250k ods. 1

veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 151

ods. 1, 2 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov tohto konania

nepriznal, pretože si ich náhradu v zmysle § 246c ods.1 v spojení s § 151 ods.2 O.s.p.

nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2015

  JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Mgr. Karin Fedorová