UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. C., nar. XX. G. XXXX, bytom C., o vymoženie 772,75 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 20Er/415/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. augusta 2014, č. k. 21CoE/188/2013-43 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
III. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Okresný súd Galanta poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku zo dňa 08. februára 2008 sp. zn. SR 00490/08 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 20. novembra 2012, č. k. 20Er/415/2008-20 exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uznesenia poukázal na ustanovenie § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a na Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Prvostupňový súd dospel k záveru, že exekúcia bola vedená na podklade neúčinného exekučného titulu, nulitného právneho aktu - označeného rozhodcovského rozsudku. Prvostupňový súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 obsahovali rozhodcovskú doložku, ktorá však nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, a hoci dáva možnosťvýberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, tento výber je daný iba tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, čiže najmä dodávateľovi, resp. veriteľovi. Veriteľ tak na základe tejto doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný a spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku vyhodnotil v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Exekučný titul je preto v rozpore so zákonom a predstavuje dôvod na zastavenie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 25. augusta 2014 č. k. 21CoE/188/2013-43 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach pre úver, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul, preto v rámci skúmania jeho zákonnosti mal exekučný súd právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup bol plne v súlade s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský, exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a rovnako posúdil rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, b/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Podľa jeho názoru exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadeniadovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najprv skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací s úd bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že: 1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku), 2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012), 3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, 4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúceskutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, 5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania, 6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), 7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 (zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však je mylné. V danom prípade však súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Pri zastavení exekúcie podľa uvedeného zákonného ustanovenia, Exekučný poriadok nevyžaduje a ani v čase účinnosti ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevyžadoval obligatórne nariadenie pojednávania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov v zmysle písm. b/ až d/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
K dovolateľom vytýkanej vade podľa § 237 písm. b/ O. s. p., spočívajúcej v neexistencii právneho dôvodu, aby vystupovalo A. ako vedľajší účastník v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 46 (správne má byť 20/Er/415/2008 - pozn. dovolacieho súdu) a neskôr na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 21CoE/188/2013, dovolací súd uvádza, že spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje O. s. p. v ustanovenie § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa a aj odvolací súd konali ako s účastníkmi konania so subjektmi, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkom konania. Zároveň v predmetnom exekučnom konaní nevystupovalo na strane povinného občianske združenie ako vedľajší účastník. Vzhľadom na uvedené nebolo konanie súdov zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolanianezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V konaní o dovolaní oprávneného vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.