UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: Ing. M. V., nar. XX. Q. XXXX, bytom K., proti povinnému: Ing. B. B., nar. XX. V. XXXX, bytom X., o vymoženie pohľadávky 33 193,91 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16Er/1158/2010, o dovolaní bývalého manžela povinnej Ing. V. B., bytom X., zast. Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2012 č. k. 20CoE/93/2011-52, takto
rozhodol:
I. Dovolanie Ing. V. B. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2012 č. k. 20CoE/93/2011-52 o d m i e t a.
II. Žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. 16Er/1158/2010-37 zo dňa 02. februára 2011 nepriznal bývalému manželovi povinnej Ing. V. B. oslobodenie od súdnych poplatkov s odôvodnením, že nie sú splnené všetky podmienky podľa § 138 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že majetkové pomery bývalého manžela povinnej neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže za rok 2010 mal čistý mesačný príjem vo výške 1 700 eur a aj po zaplatení výživného na dcéru mu zostáva takmer 1 500 eur mesačne.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie bývalý manžel povinnej s tým, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami, ktoré uviedol v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Poukázal na to, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom exekúcie, nie je len vo vlastníctve povinnej, ale aj vo vlastníctve odvolateľa, pričom ich bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej len „BSM“) k nehnuteľnosti zaniklo. Ku dňu vzniku exekučného titulu BSM povinnej a odvolateľa neexistovalo, preto nevidí dôvod, aby sa výkon exekučného titulu uskutočnil predajom predmetnej nehnuteľnosti. Uviedol, že vo výlučnom vlastníctve povinnej sa nachádzajú iné nehnuteľnosti. Podľa jeho názoru nie je prípustné, aby pohľadávka, ktorá vznikla po zániku BSM bola uspokojená z nevyporiadaného majetku patriaceho do BSM. Odvolateľ poukázal aj na to, že v byte, predajom ktorého má byť uspokojený oprávnený, má trvalé bydlisko.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. júna 2012 č. k. 20CoE/93/2011-52 napadnuté uznesenie potvrdil. Dospel k záveru, že tvrdenia odvolateľa uvedené v odvolaní sú v tomto konaní bezpredmetné, nakoľko v danom prípade súd posudzuje iba splnenie, resp. nesplnenie vyššie uvedených podmienok. Týmito tvrdeniami sa môže exekučný súd vecne zaoberať len v samotnom konaní o námietkach proti exekúcii. Ani v prípade, že by sa tvrdenia odvolateľa preukázali ako pravdivé, nezakladali by dôvod na oslobodenie od súdnych poplatkov, ale mohli by prípadne viesť k zastaveniu exekúcie, pričom v konaní o zastavení exekúcie by exekučný súd posudzoval aj otázku náhrady trov konania účastníkov konania, do ktorého sa môžu premietnuť aj trovy vynaložené na zaplatenie súdneho poplatku. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal Ing. V. B., ktorý žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O. s. p.).
Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ videl v skutočnosti, že ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací vec nesprávne právne posúdili, v čoho dôsledku mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní upozornil na svoje osobné pomery s ohľadom na povahu uplatňovaného nároku. Súdy sa však s jeho argumentmi nevysporiadali, resp. ich označili za bezpredmetné. Súd prvého stupňa aj odvolací súd nesprávne posúdili pomery dovolateľa, keď sa zamerali predovšetkým na majetkové pomery, pričom nebrali do úvahy osobné pomery vzhľadom na povahu uplatňovaného nároku a svojimi nesprávnymi rozhodnutiami plynúcimi s z nesprávneho právneho posúdenia veci zamedzili bývalému manželovi povinnej konať pred súdom, a to najmä tým, že v dôsledku ich nesprávnych rozhodnutí sa do dnešného dňa nemohlo rozhodovať o ním podaných námietkach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že podanie, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť dovolaním podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či toto podanie má zákonom požadované náležitosti pre dovolanie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie žalovaného smeruje teda proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, u ktorého je dovolanie uvedeným ustanovením výslovne vylúčené.
V preskúmavanej veci by prípustnosť dovolania oprávneného neprichádzala do úvahy, ani v prípade ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p.. Uvedený záver vyplýva zo znenia § 237 ods. 2 O. s. p., ktorý stanovil, že dovolanie podľa odseku 1 <. nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu.
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že súdy vec nesprávne právne posúdili, keď pri skúmaní jeho pomerov nevenovali dostatočnú pozornosť osobným pomerom a povahe uplatňovaného nároku. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vecnesprávne právne posúdil. Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p., súdny exekútor ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy, podávať opravné prostriedky, etc.).
Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že dovolateľ namieta predovšetkým vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu nebolo priznanie oslobodenie od súdnych poplatkov. Práve v skutočnosti, že mu odvolací súd v spojení s napadnutím uznesením súdu prvého stupňa oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal dovolateľ videl okrem nesprávneho právneho posúdenia veci tiež existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Dovolací súd však uvádza, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým súd dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp. v právnom hodnotení veci vyjadrenom v súdnom rozhodnutí.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne, že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p..
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O. s. p., ani z ustanovenia § 239 O. s. p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.