3Oboer/349/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom v B., P., zastúpenej spoločnosťou F. P.,

s. r. o. so sídlom v B., G., proti povinnému: A. F., nar. X., bytom v R. B., o vymoženie

úrokov z omeškania, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8Er 287/2006,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 25. februára 2013 sp.

zn. 9CoE 49/2012 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 02. augusta

2013 sp. zn. 9CoE 49/2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

1)

Okresný súd Rožňava dňa   03. 05. 2006 poveril súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 26. 12. 2005 notárom JUDr. O. Ď. pod sp.

zn. N 7127/2005 NZ/68242/2005.

Uznesením z 04. 02. 2012 č.k. 8Er 287/2006-46 Okresný súd Rožňava exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že

notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne

neplatný. Zmluvná podmienka – splnomocnenie zástupcu na spísanie notárskej zápisnice je

z dôvodu rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka neplatná a notárska zápisnica z uvedeného dôvodu nie je spísaná

osobou oprávnenou na uznanie splatného dlhu a oprávnený nemá exekučný titul v zmysle

§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a to vykonateľnú notársku zápisnicu.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením z 25. februára 2013

sp. zn. 9CoE 49/2012 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 02. augusta 2013 sp. zn. 9CoE 49/2012   napadnuté uznesenie súdu prvého potvrdil (§ 219

ods. 1 O. s. p.). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodcovskú doložku posúdil okresný

súd správne ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc

konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej

zmluvy, rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný a nie je spôsobilým exekučným

titulom. Okresný súd správne dospel k záveru, že exekúciu vykonávanú na základe

nevykonateľného exekučného titulu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. t.j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa

už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a ako

dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

exekučného titulu – notárskej zápisnice. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej

veci – o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu sa

rozhodovalo v čase, keď už o nich bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch,

a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Odňatie možnosti konať pred súdom videl aj

v tom, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle § 57

ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil oprávnenému

viesť kontradiktórne súdne konanie.

Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,

sp. zn.: I.ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenie

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva dodržaní formy

notárskej zápisnice, tak ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka

je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej

a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica

obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len

vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené.

Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,

ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred

15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.

Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu

na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho

zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na

seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba

nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú

výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom

rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a)

až r) Občianskeho zákonníka.

Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom

jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov

EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za

neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV.ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu

dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie

týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov

konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej

aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p..

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade   procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali

právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že

súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku

zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má za

to,   že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa

javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia

(právne posúdenie veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)

O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je

žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému:   A. F., nar. X., bytom v R. B., o vymoženie

úrokov z omeškania, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8Er 287/2006,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Zároveň treba uviesť, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie má

len charakter listiny, ktorou súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu

vykonávať.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p..

Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle  

§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním   inak

nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu

exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko   na to neboli splnené podmienky. V   podaní

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava

žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich

súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O. s. p.   V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného. Ak však aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom na zamietnutie

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd exekútora vykonaním

exekúcie poverí, je povinný po zistení takejto skutočnosti, skúmaním za rovnakých

podmienok ako pri vydávaním poverenia exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Ak teda oprávnený   vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie resp. konali vo veci bez nariadenia

pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných

oprávnení.

Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je

exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj

obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I.ÚS 151/2011 a I.ÚS 155/2011).

Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej

osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú

osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený   za ňu konať, nejde o súhlas povinnej

osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného

(§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový

subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je

absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice,

v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm.

c/ Exekučného poriadku),

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti

vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,

so zreteľom na ktorý treba   žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho

exekútora, exekučné konanie zastaviť).  

Po preskúmaní veci dospel   k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné

predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými

v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.

2Cdo 5/2012, sp. zn. 3Cdo 146/2011, sp. zn. 3Cdo 167/2011, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn.

5Cdo 100/2012 a sp. zn. 6Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil

a   odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

aj v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.

Podľa ust. § 214 ods. 1,2 O. s. p.(v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu   odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012 do

31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.

Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.

Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť

pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku, bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa

rozhodol o zastavení exekúcie 04. 02. 2012 t.j. v čase keď Exekučný poriadok súdu prvého

stupňa takúto povinnosť neukladal. O odvolaní proti uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací

súd 25. 02. 2013, čiže v čase keď ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku už účinné nebolo.

K tomu je však potrebné uviesť, že povinnosť   odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie, sa spravuje § 214 ods. 1, 2 O. s. p., ktoré je vo vzťahu k § 57 ods. 5

Exekučného poriadku ( v čase jeho účinnosti) ustanovením špeciálnym. Odvolací súd je preto

povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, len ak je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v danom prípade nebola

splnená ani jedna z uvedených podmienok mohol odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto

nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa

nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.  

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd ( napr. II.ÚS 261/06 ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje

až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 ( časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ ). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. novembra 2011 sp. zn. IV.ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený   právny názor

k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené

predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu

namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

K námietke dovolateľa týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania tým,

že súdy pred rozhodnutím o zastavení konania nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť

sa k dôvodom zastavenia, čo dovolateľ odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Dovolací súd

dáva dovolateľovi do pozornosti, že mal možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia

exekučného konania z uvádzaných dôvodov z uznesenia súdu prvého stupňa, proti ktorému

aj podal odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadril. Obdobne aj povinný, mal po

doručení uznesenia   prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu). Dovolateľom uplatnenými argumentmi sa odvolací súd

v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Pre udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Názor, podľa ktorého by na každom jednom

stupni mala   byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by odvolaciemu súdu umožňoval

v zásade len kasáciu napadnutého rozhodnutia, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom.

Na základe uvedeného preto dovolací   súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uznesením, bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania dodržaný,

čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo, a preto nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým

by bola odňatá možnosť konať pred súdom.

K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne

uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci

nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej

veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).

Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.p.

(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho  

súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo 62/2010, sp. zn. 2Cdo 97/2010, sp. zn.  

3Cdo 53/2011, sp. zn. 4Cdo 68/2011, sp. zn. 5Cdo 44/2011 a sp. zn. 6Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1

O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

2)

V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie

iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a žiadal súd aby predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,

ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného

výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva

Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná

článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva

spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav

v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru

neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani

rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych

predpisov.

Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu

normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.

Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob

výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.

Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania pred

vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa

spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii, alebo ak

sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.

Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný pre

jeho rozhodnutie.

V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací

súd poukazuje na   judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C- 40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C- 168/05 Elisa María Mostaza

Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo

Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej

judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak

vyjednávajúcej sily, tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k

podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol

ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz(napr. C-

168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6 ods. 1

Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé

podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom

a predávajúcim alebo poskytovateľom, neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné

ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými

stranami.

Otázku, ktorú oprávnený   navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom

prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych

súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového

práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom

v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie   dovolacieho konania

a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená

otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 19. novembra 2014  

JUDr. Katarína Pramuková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.