Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o,, so sídlom v B., P., zastúpenej spoločnosťou F. P.,

s. r. o. so sídlom v B., G., proti povinnému: H. Č.,

nar. X., bytom v G., H., o vymoženie 143,40 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12Er 64/2005, o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 19. júna 2013 sp. zn.

13CoE 459/2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

1 )

Okresný súd Rožňava dňa 05. 04. 2005 poveril súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 19. 12. 2004 notárom JUDr. J. K. pod sp. zn.

N 5161/2004 NZ/93269/2004.

Uznesením z 31. 08. 2012 č. k. 12Er 64/2005-47 Okresný súd Rožňava exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

3Oboer/307/2013

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok"). V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že

notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný

titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne

neplatný. Zmluvná podmienka - splnomocnenie zástupcu na spísanie notárskej zápisnice

je z dôvodu rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22

ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatná a notárska zápisnica z uvedeného dôvodu nie je

spísaná osobou oprávnenou na uznanie splatného dlhu a oprávnený nemá exekučný titul

v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a to vykonateľnú notársku zápisnicu.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 19. júna 2013 sp. zn.

13CoE 459/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého potvrdil (§219 ods. 1 O. s. p.). Odvolací

súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci správne skúmal, či notárska zápisnica

pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľný exekučný titul a že pri tom dospel

k správnemu zisteniu, že Mgr. T. K. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda o

zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je neplatná. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa správne

na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku

exekúciu zastavil, keďže notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu

povinného lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je spôsobilým exekučným titulom

podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. t.j., že sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

exekučného titulu - notárskej zápisnice. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej

veci - o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu sa

rozhodovalo v čase, keď už o nich bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch,

a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Odňatie možnosti konať pred súdom videl

aj v tom, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle § 57

ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil oprávnenému

viesť kontradiktórne súdne konanie.

Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,

sp. zn.: I.ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenie

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva dodržaní formy

notárskej zápisnice, tak ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka

je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej

a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica

obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len

vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené.

Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,

ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred

15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.

Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu

na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. l Občianskeho

zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva

či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba

nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú

výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom

rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a)

až r) Občianskeho zákonníka.

Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom

jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov

EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za

neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka'4

. Poukázal na nález Ústavného súdu SR

z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV.ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by

mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p..

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že

súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku

zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má za

to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa javí,

že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť

právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (právne

posúdenie veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)

O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom

konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ

ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému: H. Č., nar. X., bytom v G., H.,

o vymoženie 143,40 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.

12Er 64/2005, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté.

Zároveň treba uviesť, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie má

len charakter listiny, ktorou súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p..

Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak nekomunikovali

jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany

jeho práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu

exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne.

Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko na to neboli splnené podmienky. V podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť

o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu

so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu

na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) -

postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak však aj napriek

existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom na zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, súd exekútora vykonaním exekúcie poverí, je povinný po

zistení takejto skutočnosti, skúmaním za rovnakých podmienok ako pri vydávaním poverenia

exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie resp. konali vo veci bez nariadenia

pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných

oprávnení.

Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,

je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj

obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I.US 151/2011 a I.US 155/2011).

Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného tituluje súhlas povinnej

osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú

osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej

osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného

(§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový

subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“

druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná ( § 3 9   Občianskeho zákonníka), preto je

absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v

dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti

vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod, so

zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho

exekútora, exekučné konanie zastaviť).

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné

predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými

v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.

2Cdo5/2012, sp. zn. 3Cdo 146/2011, sp. zn. 3Cdo 167/2011, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn.

5Cdo100/2012 a   s p.   zn. 6Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

aj v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.

Podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012 do

31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.

Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.

Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku bolo účinné od 9. augusta 2012 do

31. decembra 2012 a zrušením dovolaním napadnutého uznesenia dovolacím súdom pre

uvedené pochybenie súdu prvého stupňa, by sa nedosiahol všeobecný účel dovolania -

zrušením napadnutého rozhodnutia dosiahnuť nápravu nesprávnosti, lebo exekučný súd by už

v ďalšom konaní nemusel nariadiť pojednávanie (súčasné znenie Exekučného poriadku mu to

neukladá).

Odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie z dôvodu, že mu to

umožňovalo ust. § 214 ods. 1 a 2 O. s. p, ktoré je k ust. § 57 ods. 5 O. s. p. ustanovením

špeciálnym.

Odvolací súd je preto povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy,

len ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Keďže v danom prípade nebola splnená ani jedna z uvedených podmienok mohol odvolací súd

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto

nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa

nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. II.ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až

intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na

súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný do

volací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný"). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. novembra 2011 sp. zn. IV.ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu

§ 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci

základné práva sťažovateľa.

Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené

predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu

namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

K námietke dovolateľa týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania tým,

že súdy pred rozhodnutím o zastavení konania nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť

sa k dôvodom zastavenia, čo dovolateľ odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Dovolací súd

dáva dovolateľovi do pozornosti, že mal možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia

exekučného konania z uvádzaných dôvodov z uznesenia súdu prvého stupňa, proti ktorému aj

podal odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadril. Obdobne aj povinný, mal po

doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu). Dovolateľom uplatnenými argumentmi sa odvolací súd

v napadnutom uznesení náležité zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Pre udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Názor, podľa ktorého by na každom jednom

stupni mala byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by odvolaciemu súdu umožňoval v zásade len kasáciu napadnutého rozhodnutia, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom.

Na základe uvedeného preto dovolací súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uznesením, bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania dodržaný,

čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo, a preto nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým

by bola odňatá možnosť konať pred súdom.

K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd

uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne

uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci

nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej

veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).

Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo 62/2010, sp. zn. 2Cdo 97/2010, sp. zn.

3Cdo 53/2011, sp. zn. 4Cdo 68/2011, sp. zn. 5Cdo 44/2011 a sp. zn. 6Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému n i e   j e dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesné úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto

konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania ( § 1 5 1   ods. 1

O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

2)

  V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie

iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a žiadal súd aby predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

prejudiciálnu otázku o súlade č. 1 7 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,

ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného

výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva

Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná

článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva

spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav

v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani

rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych

predpisov.

Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu

normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.

Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou

prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob

výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.

Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania pred

vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa

spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii, alebo ak sa

existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.

Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný pre

jeho rozhodnutie.

V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací súd

poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C- 40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C- 168/05 Elisa Maria Mostaza

Claro vs. Centro Móvil Milénium SL, spojené prípady C-240/98 a{ C-244/98 Océano Grupo

Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej

judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak

vyjednávajúcej sily, tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi

k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby

mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz

(napr. C168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milénium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6

ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby

nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom

a predávajúcim alebo poskytovateľom, neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými

stranami.

Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom

prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“

. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným

predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych

súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového

práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom

v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená

otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu n i e   j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 19. novembra 2014

JUDr. Katarína Pramuková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.

-   1 8 -