3 Oboer/290/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., proti povinnému J., o vymoženie pohľadávky oprávneného,

vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er/1258/2006, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013 č. k. 2CoE/210/2012-49 a o návrhu

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1)

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

pohľadávky oprávneného; povinnosť povinného zaplatiť preukazoval notárskou zápisnicou

spísanou Notárskym úradom J. Súdny exekútor J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Žilina o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5511 015828* zo dňa 17. júla 2006 ho

Okresný súd Žilina poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Žilina uznesením z 07. augusta 2012 č. k. 20Er/1258/2006-23 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a v celom rozsahu exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť

zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 52,76 eur v lehote 3 dní  

od právoplatnosti uznesenia a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.  

V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, § 22 ods. 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Exekučným titulom,

na podklade ktorého bola daná exekúcia vedená, bola notárska zápisnica N 6652/2005,  

NZ 62364/2005, NCRLs 61602/2005 zo dňa 10. decembra 2005. Neoddeliteľnou súčasťou

uvedenej notárskej zápisnice bola zmluva o úvere zo dňa 21. júla 2004. Z uvedenej zmluvy

vyplynulo, že povinný splnomocnil advokáta M. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu  

na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

M. za povinného vyhlásil, že povinný uzatvoril s oprávneným zmluvu o úvere,  

na základe ktorej mu bol poskytnutý úver 14 000 Sk. M. za povinného uznal dlh vo výške 21 473 Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 17 640 Sk s úrokom z omeškania 0,25 %

denne od 30. septembra 2005 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru,

poplatku za úver, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Uvedený

dlh M. za povinného uznal v plnom rozsahu čo do základu aj do výšky a za povinného

vyhlásil, že uvedený dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne  

od 30. septembra 2005 do zaplatenia splatí v lehote do 10. januára 2006 ako aj za povinného

vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v lehote do 10. januára 2006 súhlasí s exekúciou

spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola

použitá ako exekučný titul.

Meno M. ako zástupca dlžníka bolo priamo zakomponované do predtlače zmluvy

o úvere, a teda menovaný advokát bol priamo vybraný oprávneným. Splnomocnenie udelené

povinným v zmluve o úvere je koncipované veľmi všeobecne a široko, čo dáva veľmi široký

priestor pre splnomocnenca M. na konanie a právne úkony v mene povinného, súčasne však

spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia M. a konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom splnomocnenia. Takáto všeobecná a široká

formulácia splnomocnenia spôsobuje jeho neurčitosť, a tým i jeho neplatnosť.  

Povinný splnomocnením v zmluve o úvere splnomocnil M. a, aby v jeho mene uznal

záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nebolo možné predpokladať.

Prvostupňový súd konštatoval, že neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý

a určiteľný, navyše, keď ani nemožno predpokladať, či vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, tak

v akom rozsahu. Okrem toho splnomocnený M. v notárskej zápisnici za povinného určil

lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného

splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej

povinný ani nemohol mať vedomosť. Súd prvého stupňa splnomocnenie udelené povinným

v zmluve o úvere M. vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39

Občianskeho zákonníka, ktorá absolútna neplatnosť spôsobuje, že toto splnomocnenie

nevyvoláva žiadne právne účinky, a teda ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného

zástupcu vykonávaných v mene povinného nemohli pre povinného nastať žiadne právne

účinky. Z týchto dôvodov je notárka zápisnica, na základe ktorej podal oprávnený návrh  

na začatie exekúcie, v ktorej M. v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou nulitným právnym aktom a ako taká nie je

spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého by bolo možné ďalej danú exekúciu

viesť. Na základe uvedeného prvostupňový súd vyhlásil danú exekúciu za neprípustnú

v celom rozsahu a zároveň v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu

zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a v celom rozsahu exekúciu zastavil. Vo výroku, odvolaním napadnutom, ponechal uznesenie

okresného súdu nedotknuté. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo

konštatoval, že prvostupňový súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec účastníkovi aj správne právne posúdil.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého

uznesenia, podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval ich správnosť a v podstatných bodoch   na tieto dôvody odkazoval. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uviedol, že

materiálny predpoklad každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle

ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Na základe platnej právnej úpravy (§22, §23, §37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

odvolací súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitostí právneho úkonu

(dohody o plnomocenstve – splnomocnení, ktoré povinný udelil M.) determinujúcich jeho

platnosť v dôsledku čoho odvolací súd považoval tento právny úkon za absolútne neplatný.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neakceptovateľnej kolízii záujmov

M. a pri zastupovaní povinného v procese spísania notárskej zápisnice - exekučného titulu.

Podľa odvolacieho súdu bolo nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp. v štádiu

bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu M. bol v kontakte výlučne s oprávneným.

Stav, kedy zástupca koná v mene povinného, ale pri úkone komunikuje výhradne  

s oprávneným, nie je prípustné posúdiť inak ako kolíziu na strane zástupcu, ktorá vo svojom

dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Krajskú súd konštatoval, že  

na uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe "zastupovania" sa dohodli -

v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru veriteľ (oprávnený) a dlžník (povinný).

Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia týkajúce sa zákazu

zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii)  

a jednak sa dlžník v podstate vopred vzdáva svojich práv. Nadväzne krajský súd zhodne  

so súdom prvého stupňa nepovažoval notársku zápisnicu zo dňa 10. decembra 2005  

za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene povinného konal niekto, kto takéto

oprávnenie nemal. Predmetný fakt predstavuje dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Odvolací súd uviedol, že exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého

exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný a spôsobilý exekučný titul. Ak neexistuje

notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho

alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie.

Exekučný súd môže v rozsahu jemu danej prieskumnej právomoci skúmať exekučný titul

počas celého exekučného konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že

okresný súd neprekročil rámec prieskumnej právomoci formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.

Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania odvolací súd uviedol: Vychádzajúc  

zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol

o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy  

o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia  

o predbežnej (prejudíciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy

o fungovaní EU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv

Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,

výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke  

pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty

európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia  

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho

orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená  

v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EU. Túto povinnosť však nemožno vykladať

absolútne v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie  

a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudíciálnej otázke o výklade právneho

aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

úniových právnych noriem alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je

rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho

determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EU nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť

o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

spore.

V danom ani v obdobných prípadoch odvolací súd nezakladá záver o neprípustnosti

exekúcie na aplikácii komunitámeho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii

vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená

(ne)platnosť jednostranného právneho úkonu - plnomocenstva obsiahnutého v zmluve  

o úvere uzavretej 21. júla 2004 medzi oprávneným a povinným.

Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala

potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EU, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie  

za neprípustnú a o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací

súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/,d/, e/, f/, O. s. p., t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako

dovolací dôvod uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012 sp. zn.: I. ÚS 120/2012-

12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého

stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného

uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia

predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto

preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného

titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva dodržaní formy notárskej zápisnice tak ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo

predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej

osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby

s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia

vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného

práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to

bolo v zákone výslovne uvedené.

Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,

ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené  

pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.

Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu

na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho

zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný  

na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové

práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba

nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú

výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí

uviesť na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho

zákonníka.

Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom

jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov

EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje   za neprijateľnú podmienku splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR

z 12. apríla 2012 sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by

mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998

a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory  

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali

právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že

súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku

zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného   poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má  

za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa

javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia

(právne posúdenie veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je

žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený,  

ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., proti povinnému: J., o vymoženie pohľadávky oprávneného, vedenej na Okresnom súde

Žilina pod sp. zn. 20Er/1258/2006 nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde

a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania. Táto

vada však zistená nebola.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2  

O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.  

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo

skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu dovolací súd na podstatu  

a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších

stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú  

v tomto zákonom ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, takým zastavením exekučného konania sa totiž oprávnenému

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Z obsahu odvolania, na ktoré v súvislosti s podaným dovolaním dovolateľ poukázal

vyplýva, že naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp

legality, dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo  

na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ má za to, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy, čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Ďalej oprávnený namietal, že nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal

možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom  

pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo

jeho právne postavenie.

Oprávnený namietal, že exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel  

nad rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ďalej namietal

nesprávne právne posúdenie veci.  

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenému konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť v danej veci nesprávnym rozhodnutím,

ktorým súd prvého stupňa exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil, v dôsledku

čoho mu nebolo umožnené vymáhať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku

zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu ako ju skúmal v danom prípade, pretože je to

nad rámec preskúmavania materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, dovolací

súd prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo

k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov

nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú

vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade vyhlásenia exekúcie  

za neprípustnú a zastavenie exekúcie, ak preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Takým rozhodnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej Notárskym úradom J. poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie a vymoženie uloženej povinnosti z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd a následne aj odvolací súd

podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie.

Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť predmetnej notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali či bol exekučný titul - notárska zápisnica vydaný

v súlade so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť

pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní poverenia  

na vykonanie exekúcie) je povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom.

Je potrebné uviesť, že exekučný súd nevykonáva dokazovanie tak ako je to v konaní  

pred súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, nie je povinný

účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného konania.

Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul – notársku zápisnicu a Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávnenou a povinným, pod zistený skutkový stav podriadil

príslušnú právnu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú z dostatočne

zisteného skutkového stavu. Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

reagoval na podstatné otázky odvolacieho konania.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné

predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými  

v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.  

2Cdo/5/2012, sp. zn. 3Cdo/146/2011, sp. zn. 3Cdo/167/2011, sp. zn. 3Cdo/122/2011, sp. zn.

5Cdo/100/2012 a sp. zn. 6Cdo/228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil  

a   odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa

nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.  

Treba prisvedčiť oprávnenému, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p.

znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň

nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces

dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 487/2011, podľa ktorého uvedený právny názor

k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,

že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol

prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného

dôvodu.

Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené

predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu

namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) dovolací súd

uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne

uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci

nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej

veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).

Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

(iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho  

súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn.  

3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto

konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1  

O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

2)

V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie

iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,

ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného

výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva

Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná

článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva

spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav  

v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru

neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani

rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych

predpisov.

Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu

normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.

Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou

prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru) alebo ak sa správny spôsob

výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.

Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania  

pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,  

s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii

alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.

Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť prečo je požadovaný výklad potrebný pre jeho

rozhodnutie.

V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávnenej na prerušenie konania dovolací súd

poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C-168/05 Elisa María Mostaza

Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo

Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej

judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak

vyjednávajúcej sily tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi  

k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby

mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz

(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6

ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby

nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom

a predávajúcim alebo poskytovateľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné

ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými

stranami.

Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom

prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným

predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych

súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového

práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom   v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania  

a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená

otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 29. apríla 2014

  JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová