3 Oboer/290/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., proti povinnému J., o vymoženie pohľadávky oprávneného,
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er/1258/2006, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013 č. k. 2CoE/210/2012-49 a o návrhu
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky oprávneného; povinnosť povinného zaplatiť preukazoval notárskou zápisnicou
spísanou Notárskym úradom J. Súdny exekútor J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Žilina o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5511 015828* zo dňa 17. júla 2006 ho
Okresný súd Žilina poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Žilina uznesením z 07. augusta 2012 č. k. 20Er/1258/2006-23 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a v celom rozsahu exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 52,76 eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti uznesenia a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 22 ods. 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Exekučným titulom,
na podklade ktorého bola daná exekúcia vedená, bola notárska zápisnica N 6652/2005,
NZ 62364/2005, NCRLs 61602/2005 zo dňa 10. decembra 2005. Neoddeliteľnou súčasťou
uvedenej notárskej zápisnice bola zmluva o úvere zo dňa 21. júla 2004. Z uvedenej zmluvy
vyplynulo, že povinný splnomocnil advokáta M. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu
na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
M. za povinného vyhlásil, že povinný uzatvoril s oprávneným zmluvu o úvere,
na základe ktorej mu bol poskytnutý úver 14 000 Sk. M. za povinného uznal dlh vo výške 21 473 Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 17 640 Sk s úrokom z omeškania 0,25 %
denne od 30. septembra 2005 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru,
poplatku za úver, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Uvedený
dlh M. za povinného uznal v plnom rozsahu čo do základu aj do výšky a za povinného
vyhlásil, že uvedený dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne
od 30. septembra 2005 do zaplatenia splatí v lehote do 10. januára 2006 ako aj za povinného
vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v lehote do 10. januára 2006 súhlasí s exekúciou
spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola
použitá ako exekučný titul.
Meno M. ako zástupca dlžníka bolo priamo zakomponované do predtlače zmluvy
o úvere, a teda menovaný advokát bol priamo vybraný oprávneným. Splnomocnenie udelené
povinným v zmluve o úvere je koncipované veľmi všeobecne a široko, čo dáva veľmi široký
priestor pre splnomocnenca M. na konanie a právne úkony v mene povinného, súčasne však
spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia M. a konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom splnomocnenia. Takáto všeobecná a široká
formulácia splnomocnenia spôsobuje jeho neurčitosť, a tým i jeho neplatnosť.
Povinný splnomocnením v zmluve o úvere splnomocnil M. a, aby v jeho mene uznal
záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nebolo možné predpokladať.
Prvostupňový súd konštatoval, že neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý
a určiteľný, navyše, keď ani nemožno predpokladať, či vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, tak
v akom rozsahu. Okrem toho splnomocnený M. v notárskej zápisnici za povinného určil
lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného
splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej
povinný ani nemohol mať vedomosť. Súd prvého stupňa splnomocnenie udelené povinným
v zmluve o úvere M. vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka, ktorá absolútna neplatnosť spôsobuje, že toto splnomocnenie
nevyvoláva žiadne právne účinky, a teda ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného
zástupcu vykonávaných v mene povinného nemohli pre povinného nastať žiadne právne
účinky. Z týchto dôvodov je notárka zápisnica, na základe ktorej podal oprávnený návrh
na začatie exekúcie, v ktorej M. v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou nulitným právnym aktom a ako taká nie je
spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého by bolo možné ďalej danú exekúciu
viesť. Na základe uvedeného prvostupňový súd vyhlásil danú exekúciu za neprípustnú
v celom rozsahu a zároveň v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu
zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a v celom rozsahu exekúciu zastavil. Vo výroku, odvolaním napadnutom, ponechal uznesenie
okresného súdu nedotknuté. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo
konštatoval, že prvostupňový súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec účastníkovi aj správne právne posúdil.
Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého
uznesenia, podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval ich správnosť a v podstatných bodoch na tieto dôvody odkazoval. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uviedol, že
materiálny predpoklad každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle
ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Na základe platnej právnej úpravy (§22, §23, §37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
odvolací súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitostí právneho úkonu
(dohody o plnomocenstve – splnomocnení, ktoré povinný udelil M.) determinujúcich jeho
platnosť v dôsledku čoho odvolací súd považoval tento právny úkon za absolútne neplatný.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neakceptovateľnej kolízii záujmov
M. a pri zastupovaní povinného v procese spísania notárskej zápisnice - exekučného titulu.
Podľa odvolacieho súdu bolo nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp. v štádiu
bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu M. bol v kontakte výlučne s oprávneným.
Stav, kedy zástupca koná v mene povinného, ale pri úkone komunikuje výhradne
s oprávneným, nie je prípustné posúdiť inak ako kolíziu na strane zástupcu, ktorá vo svojom
dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Krajskú súd konštatoval, že
na uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe "zastupovania" sa dohodli -
v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru veriteľ (oprávnený) a dlžník (povinný).
Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia týkajúce sa zákazu
zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii)
a jednak sa dlžník v podstate vopred vzdáva svojich práv. Nadväzne krajský súd zhodne
so súdom prvého stupňa nepovažoval notársku zápisnicu zo dňa 10. decembra 2005
za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene povinného konal niekto, kto takéto
oprávnenie nemal. Predmetný fakt predstavuje dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Odvolací súd uviedol, že exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého
exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný a spôsobilý exekučný titul. Ak neexistuje
notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie.
Exekučný súd môže v rozsahu jemu danej prieskumnej právomoci skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že
okresný súd neprekročil rámec prieskumnej právomoci formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.
Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania odvolací súd uviedol: Vychádzajúc
zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol
o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudíciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy
o fungovaní EU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv
Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty
európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho
orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená
v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EU. Túto povinnosť však nemožno vykladať
absolútne v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudíciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
úniových právnych noriem alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho
determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EU nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť
o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom
spore.
V danom ani v obdobných prípadoch odvolací súd nezakladá záver o neprípustnosti
exekúcie na aplikácii komunitámeho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii
vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená
(ne)platnosť jednostranného právneho úkonu - plnomocenstva obsiahnutého v zmluve
o úvere uzavretej 21. júla 2004 medzi oprávneným a povinným.
Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EU, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací
súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/,d/, e/, f/, O. s. p., t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako
dovolací dôvod uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012 sp. zn.: I. ÚS 120/2012-
12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého
stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného
uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva dodržaní formy notárskej zápisnice tak ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo
predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej
osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky
náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby
s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia
vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného
práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to
bolo v zákone výslovne uvedené.
Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.
Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho
zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný
na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú
výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí
uviesť na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho
zákonníka.
Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov
EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012 sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by
mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali
právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že
súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku
zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má
za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa
javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia
(právne posúdenie veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je
žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený,
ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., proti povinnému: J., o vymoženie pohľadávky oprávneného, vedenej na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 20Er/1258/2006 nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania. Táto
vada však zistená nebola.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo
skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu dovolací súd na podstatu
a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších
stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú
v tomto zákonom ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené
zákonom stanovené podmienky, takým zastavením exekučného konania sa totiž oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Z obsahu odvolania, na ktoré v súvislosti s podaným dovolaním dovolateľ poukázal
vyplýva, že naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp
legality, dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo
na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ má za to, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy, čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ďalej oprávnený namietal, že nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo
jeho právne postavenie.
Oprávnený namietal, že exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel
nad rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ďalej namietal
nesprávne právne posúdenie veci.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenému konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť v danej veci nesprávnym rozhodnutím,
ktorým súd prvého stupňa exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil, v dôsledku
čoho mu nebolo umožnené vymáhať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku
zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu ako ju skúmal v danom prípade, pretože je to
nad rámec preskúmavania materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, dovolací
súd prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo
k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov
nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú
vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú a zastavenie exekúcie, ak preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Takým rozhodnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej Notárskym úradom J. poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie a vymoženie uloženej povinnosti z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd a následne aj odvolací súd
podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne na zastavenie exekúcie posúdili
správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie.
Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť predmetnej notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali či bol exekučný titul - notárska zápisnica vydaný
v súlade so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť
pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie) je povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom.
Je potrebné uviesť, že exekučný súd nevykonáva dokazovanie tak ako je to v konaní
pred súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného konania.
Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul – notársku zápisnicu a Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávnenou a povinným, pod zistený skutkový stav podriadil
príslušnú právnu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu. Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
reagoval na podstatné otázky odvolacieho konania.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné
predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými
v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.
2Cdo/5/2012, sp. zn. 3Cdo/146/2011, sp. zn. 3Cdo/167/2011, sp. zn. 3Cdo/122/2011, sp. zn.
5Cdo/100/2012 a sp. zn. 6Cdo/228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Treba prisvedčiť oprávnenému, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p.
znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň
nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces
dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 487/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťažovateľa.
Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,
že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol
prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného
dôvodu.
Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené
predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu
namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn.
3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
2)
V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie
iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.
Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného
výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva
Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná
článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.
Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva
spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav
v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych
predpisov.
Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu
normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou
prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru) alebo ak sa správny spôsob
výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.
Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania
pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,
s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii
alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.
Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť prečo je požadovaný výklad potrebný pre jeho
rozhodnutie.
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávnenej na prerušenie konania dovolací súd
poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo
Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej
judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak
vyjednávajúcej sily tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz
(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6
ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby
nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom
a predávajúcim alebo poskytovateľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými
stranami.
Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom
prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným
predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych
súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená
otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. apríla 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová