3 Oboer/280/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., proti povinnému J., o vymoženie 386,38 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 24Er/275/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. mája 2013 č. k. 13CoE/68/2013-47
a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamieta.
O d ô v o d n e n i e :
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
386,38 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 02. 10. 2007 sp. zn. SR 6930/07. Súdny exekútor
J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal
Okresný súd Zvolen o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5610 020393*
zo dňa 18. 03. 2008 ho Okresný súd Zvolen poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Trenčín uznesením zo 17. 12. 2012 č. k. 24Er/275/2008-21 exekúciu
zastavil. Prvostupňový súd posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú aplikujúc
ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov a zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 a § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd poukázal aj na európsku právnu úpravu
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to
na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, konkrétne na čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/ Smernice a bod 1. písm. q/ jej prílohy.
Prvostupňový súd poukázal na znenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní alebo cestou
príslušného súdu v súdnom konám. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva
na žalobcovi. Konštatoval, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva
na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine
prípadných sporov vylúčené. Taktiež rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná
individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním
rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Prvostupňový súd má za to, že takto
koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza
k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme
v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 29. mája
2013 sp. zn. 13CoE/68/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. (§ 219 ods. 1 O. s. p.)
V odôvodnení uviedol, že sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky a dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne
v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku
neplatná. Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/,d/, e/, f/, O. s. p., t. j., že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O. s. p.).
Podľa jeho názoru exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili.
Uviedol rozsiahlu argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že sa „postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci
zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží“, a teda, že bez zákonom zvereného
oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ tu teda
namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a to konkrétne
skutočnosť, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti
exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Podľa § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekážky
nemôže sa o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“
treba vykladať v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania,
t. j., že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., proti
povinnému J., o vymoženie 386,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen
pod sp. zn. 24Er/275/2008 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom
namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. e/
O. s. p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci bez návrhu boli oprávnené skúmať len zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania. Táto
vada však zistená nebola.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo
skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto zákonom
ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky, takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak
nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu podľa § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd
a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko na to neboli splnené podmienky. V podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť
o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu
so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného. Ak však aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom na zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd exekútora vykonaním
exekúcie poverí, je povinný po zistení takejto skutočnosti skúmaním za rovnakých podmienok
ako pri vydávaní poverenia exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie, resp. konali vo veci bez nariadenia
pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným ide o námietku neopodstatnenú.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení.
Oprávnený namietal aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej
neplatnosť. Uviedol, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie neplatnosti
rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O. s. p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide
totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené
podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné
predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými
v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.
2Cdo/5/2012, sp. zn. 3Cdo/146/2011, sp. zn. 3Cdo/167/2011, sp. zn. 3Cdo/122/2011, sp. zn. 5Cdo/100/2012 a sp. zn. 6Cdo/228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Treba prisvedčiť oprávnenému, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p.
znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň
nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces
dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťažovateľa.
Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,
že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol
prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného
dôvodu.
Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu
do procesných práv oprávneného, ktorej dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať
pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené
predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu
namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn.
3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
2)
V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie
iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.
Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného
výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva
Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná
článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.
Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva
spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav
v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych
predpisov.
Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu
normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou
prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru) alebo ak sa správny spôsob
výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.
Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania
pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,
s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii
alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.
Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť prečo je požadovaný výklad potrebný pre jeho
rozhodnutie.
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací
súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo
Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej
judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak
vyjednávajúcej sily tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz
(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6
ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby
nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom
a predávajúcim alebo poskytovateľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými
stranami.
Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom
prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným
predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych
súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená
otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. apríla 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová