3 Oboer 199/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom v B., proti povinnému B. M., X., T., o vymoženie pohľadávky oprávneného 2 163,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9Er/434/2010,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2013

sp. zn. 17 CoE/68/2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. mája 2013 sp. zn. 17 CoE/68/2013   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1)

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

2163,-- eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval

rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s.,

zo dňa 16. 11. 2009 sp. zn. SR 18104/09. Súdny exekútor JUDr. R. K. následne v zmysle §

44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Žiar nad Hronom

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5613 029642 zo dňa 30. 04. 2010

ho Okresný súd Žiar nad Hronom poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Žiar nad Hronom   uznesením z 13. 03. 2013 č. k. 9 Er 434/2010-51

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení uznesenia uviedol, že

uznesením z 23. 08. 2012, ktoré bolo doručené exekútorovi a oprávnenému (zástupcovi

oprávneného) 03. 09. 2012 a povinnému 05. 09. 2012 okrem iného súd vylúčil exekútora

z vykonávania exekúcie. Súčasne s uznesením súd oprávnenému doručil výzvu, aby v lehote

10 dní navrhol exekútora, ktorý na základe poverenia súdu bude v exekúcii pokračovať.

Oprávnený v uvedenej lehote a do dňa rozhodnutia súdu nenavrhol exekútora, ktorý by

na základe poverenia súdu v exekúcii pokračoval. Nakoľko pôvodne povereného exekútora

súd z vykonávania exekúcie vylúčil a oprávnený nenavrhol exekútora, ktorého by súd poveril

pokračovaním v exekúcii, súd s použitím citovaných zákonných ustanovení exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil, pretože skutočnosť, že nijaký exekútor nie je poverený vykonaním

exekúcie, znemožňuje vedenie exekúcie.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. mája 2013

sp. zn. 17 CoE/68/2013 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods.. 1 a 2 O. s. p.)

V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením

a rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku označil za opodstatnené. Poukázal aj na skutočnosť, že

odvolanie oprávneného vecne nereaguje na napadnuté uznesenie a nereaguje a neuvádza

žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho správnosť.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O. s. p., t. j., že

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, že súd bol nesprávne obsadený a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods.. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

exekučného titulu – notárskej zápisnice. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej

veci – o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu sa

rozhodovalo v čase, keď už o nich bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že

súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových

návrhoch, a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Odňatie možnosti konať

pred súdom videl aj v tom, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania

a v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť. Namietal, že tým, že sa na výklade

práva spoločenstva nepodieľal komunitárny sudca, hoci bol tento výklad nevyhnutný, bol

v tejto časti konania pred nim súd nesprávne obsadený.

Povinný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998

a č.. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods..

1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že sa „postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží“, a teda, že bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ tu teda

namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany

oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods.. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a to konkrétne

skutočnosť, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti

exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednať znova.

Podľa § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekážky

nemôže sa o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“

treba vykladať v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania,

t. j., že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,

s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému B. M., X., T., o vymoženie pohľadávky

oprávneného 2 163,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom

pod sp. zn. 9Er/434/2010, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom

namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. e/

O. s. p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci bez návrhu boli oprávnené skúmať len zistenia nedostatkov

v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania návrhu na začatie konania. Táto

vada však zistená nebola.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Čo sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je

oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, na túto dovolací súd neprihliadal

nakoľko v predmetnom prípade súdy povahu rozhodcovskej doložky nepreskúmavali.

Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak

nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa názoru dovolacieho

súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne.

Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.

f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie, resp. konali vo veci bez nariadenia

pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú..

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných

oprávnení.

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

aj v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle

§ 57 ods.. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.

Podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c) to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012

do 31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.

Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.

Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť

pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa

rozhodol o zastavení exekúcie uznesením č. k. 9 Er 434/2010-51 dňa 13. 03. 2012, t. j. v čase,

keď Exekučný poriadok súdu prvého stupňa takúto povinnosť neukladal. O odvolaní proti

uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. 17 CoE 68/2013 dňa

28. 05. 2013, čiže už v čase keď ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku takúto povinnosť súdu

neukladalo. K tomu je však potrebné uviesť, že aj keby odvolací súd rozhodoval v čase

účinnosti dotknutého ustanovenia Exekučného poriadku tak, jeho povinnosť nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie, sa spravovala § 214 ods. 1, 2 O. s. p., ktoré je

vo vzťahu k § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ustanovením špeciálnym.. Odvolací súd by bol

preto povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, len ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v danom

prípade nebola splnená ani jedna z uvedených podmienok mohol odvolací súd aj za účinnosti

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto

nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa

nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods.. 2 písm.. b/ O. s. p.  

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až

intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods.. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm.. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu

§ 237 písm.. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci

základné práva sťažovateľa.

Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu

do procesných práv oprávneného, ktorej dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať

pred súdom.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu

rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. g/

O. s. p., a to rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným, ktorú vidí v tom, že sa výkladom

práva spoločenstva nezaoberal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutý

na rozhodnutie vo veci samej.

Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) je súd, ktorý nie je obsadený

v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec

prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná

zákonný sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca

určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného

sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje

zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie

o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby

účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci

súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane

predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec

prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú

zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec

prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov). Vzhľadom na uvedené závery, nemožno dospieť k záveru, že

konanie je postihnuté touto vadou, keďže konanie sa uskutočnilo na miestne a vecne

príslušnom Okresnom súde Žiar nad Hronom a následne na funkčne príslušnom Krajskom

súde v Banskej Bystrici pred senátom určeným podľa rozvrhu práce tohto krajského súdu.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že oprávnený v podanom odvolaní zo dňa

02. 04. 2013, doručenom súdu prvého stupňa dňa 04. 04. 2013 (č. l. 53) navrhol prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm.. c/ O. s. p. a predloženie prejudiciálnych otázok v znení

bližšie špecifikovanom v podanom odvolaní Súdnemu dvoru Európskej únie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozhodol o oprávneným podanom

odvolaní uznesením z 28. mája 2013 sp. zn. 17 CoE/68/2013.

Odvolací súd o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania do rozhodnutia

o podanom odvolaní vôbec nerozhodol a v odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia sa

o ňom vôbec nezmienil.

Podľa § 167 ods. 1 O. s. p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.

Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,

o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,

o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 167 ods. 1 O. s. p., keď o návrhu

oprávneného na prerušenie konania do rozhodnutia o podanom odvolaní vôbec nerozhodol.

Pokiaľ odvolací súd o návrhu oprávneného na prerušenie konania podanom včas

na príslušnom súde pred (prípadne súčasne s) rozhodnutím o podanom odvolaní nerozhodol,

odňal mu možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Výskyt niektorej zvád uvedených v § 237 O. s. p. zakladá v každom prípade

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v takto postihnutom konaní; zároveň je ale

tiež samostatným dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť

(§ 243b ods. 1 O. s. p.), lebo takéto rozhodnutie nemožno považovať za správne. So zreteľom

na túto vadu Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

§ 243b ods. 2   O. s. p. zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

Úlohou odvolacieho súdu bude o oprávneným podanom návrhu na prerušenie konania

rozhodnúť ešte pred prípadne súčasne s rozhodnutím o oprávneným podanom odvolaní.

So zreteľom na dôvod, ktorý viedol k potrebe zrušiť dovolaním napadnuté uznesenie,

sa dovolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods.. 1 tretia veta O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním

v pomere hlasov 3:0.

2)

V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie

iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,

ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného

výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva

Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná

článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva

spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav

v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru

neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani

rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych

predpisov.

Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu

normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.

Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou

prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob

výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.

Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania

pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,

s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii,

alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.

Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný

pre jeho rozhodnutie.

Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom

prerušiť konanie, je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným

predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych

súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového

práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom

v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená

otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2014

JUDr. Katarína Pramuková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová