3 Oboer 199/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom v B., proti povinnému B. M., X., T., o vymoženie pohľadávky oprávneného 2 163,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9Er/434/2010,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2013
sp. zn. 17 CoE/68/2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. mája 2013 sp. zn. 17 CoE/68/2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
2163,-- eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s.,
zo dňa 16. 11. 2009 sp. zn. SR 18104/09. Súdny exekútor JUDr. R. K. následne v zmysle §
44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Žiar nad Hronom
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5613 029642 zo dňa 30. 04. 2010
ho Okresný súd Žiar nad Hronom poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 13. 03. 2013 č. k. 9 Er 434/2010-51
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení uznesenia uviedol, že
uznesením z 23. 08. 2012, ktoré bolo doručené exekútorovi a oprávnenému (zástupcovi
oprávneného) 03. 09. 2012 a povinnému 05. 09. 2012 okrem iného súd vylúčil exekútora
z vykonávania exekúcie. Súčasne s uznesením súd oprávnenému doručil výzvu, aby v lehote
10 dní navrhol exekútora, ktorý na základe poverenia súdu bude v exekúcii pokračovať.
Oprávnený v uvedenej lehote a do dňa rozhodnutia súdu nenavrhol exekútora, ktorý by
na základe poverenia súdu v exekúcii pokračoval. Nakoľko pôvodne povereného exekútora
súd z vykonávania exekúcie vylúčil a oprávnený nenavrhol exekútora, ktorého by súd poveril
pokračovaním v exekúcii, súd s použitím citovaných zákonných ustanovení exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil, pretože skutočnosť, že nijaký exekútor nie je poverený vykonaním
exekúcie, znemožňuje vedenie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. mája 2013
sp. zn. 17 CoE/68/2013 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods.. 1 a 2 O. s. p.)
V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením
a rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku označil za opodstatnené. Poukázal aj na skutočnosť, že
odvolanie oprávneného vecne nereaguje na napadnuté uznesenie a nereaguje a neuvádza
žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho správnosť.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O. s. p., t. j., že
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, že súd bol nesprávne obsadený a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods.. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
exekučného titulu – notárskej zápisnice. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej
veci – o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu sa
rozhodovalo v čase, keď už o nich bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že
súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových
návrhoch, a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Odňatie možnosti konať
pred súdom videl aj v tom, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania
a v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť. Namietal, že tým, že sa na výklade
práva spoločenstva nepodieľal komunitárny sudca, hoci bol tento výklad nevyhnutný, bol
v tejto časti konania pred nim súd nesprávne obsadený.
Povinný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č.. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods..
1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že sa „postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci
zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží“, a teda, že bez zákonom zvereného
oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ tu teda
namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods.. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a to konkrétne
skutočnosť, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti
exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednať znova.
Podľa § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekážky
nemôže sa o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“
treba vykladať v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania,
t. j., že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému B. M., X., T., o vymoženie pohľadávky
oprávneného 2 163,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod sp. zn. 9Er/434/2010, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom
namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. e/
O. s. p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci bez návrhu boli oprávnené skúmať len zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania návrhu na začatie konania. Táto
vada však zistená nebola.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Čo sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, na túto dovolací súd neprihliadal
nakoľko v predmetnom prípade súdy povahu rozhodcovskej doložky nepreskúmavali.
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak
nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa názoru dovolacieho
súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili
správne.
Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie, resp. konali vo veci bez nariadenia
pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú..
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení.
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
aj v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle
§ 57 ods.. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.
Podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c) to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012
do 31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.
Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť
pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku, bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa
rozhodol o zastavení exekúcie uznesením č. k. 9 Er 434/2010-51 dňa 13. 03. 2012, t. j. v čase,
keď Exekučný poriadok súdu prvého stupňa takúto povinnosť neukladal. O odvolaní proti
uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. 17 CoE 68/2013 dňa
28. 05. 2013, čiže už v čase keď ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku takúto povinnosť súdu
neukladalo. K tomu je však potrebné uviesť, že aj keby odvolací súd rozhodoval v čase
účinnosti dotknutého ustanovenia Exekučného poriadku tak, jeho povinnosť nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie, sa spravovala § 214 ods. 1, 2 O. s. p., ktoré je
vo vzťahu k § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ustanovením špeciálnym.. Odvolací súd by bol
preto povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, len ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v danom
prípade nebola splnená ani jedna z uvedených podmienok mohol odvolací súd aj za účinnosti
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto
nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods.. 2 písm.. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods.. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm.. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu
§ 237 písm.. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci
základné práva sťažovateľa.
Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu
do procesných práv oprávneného, ktorej dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať
pred súdom.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu
rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,
ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. g/
O. s. p., a to rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným, ktorú vidí v tom, že sa výkladom
práva spoločenstva nezaoberal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutý
na rozhodnutie vo veci samej.
Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) je súd, ktorý nie je obsadený
v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec
prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná
zákonný sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca
určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného
sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie
o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby
účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci
súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.
Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane
predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec
prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú
zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec
prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov). Vzhľadom na uvedené závery, nemožno dospieť k záveru, že
konanie je postihnuté touto vadou, keďže konanie sa uskutočnilo na miestne a vecne
príslušnom Okresnom súde Žiar nad Hronom a následne na funkčne príslušnom Krajskom
súde v Banskej Bystrici pred senátom určeným podľa rozvrhu práce tohto krajského súdu.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že oprávnený v podanom odvolaní zo dňa
02. 04. 2013, doručenom súdu prvého stupňa dňa 04. 04. 2013 (č. l. 53) navrhol prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm.. c/ O. s. p. a predloženie prejudiciálnych otázok v znení
bližšie špecifikovanom v podanom odvolaní Súdnemu dvoru Európskej únie.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozhodol o oprávneným podanom
odvolaní uznesením z 28. mája 2013 sp. zn. 17 CoE/68/2013.
Odvolací súd o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania do rozhodnutia
o podanom odvolaní vôbec nerozhodol a v odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia sa
o ňom vôbec nezmienil.
Podľa § 167 ods. 1 O. s. p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,
o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,
o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 167 ods. 1 O. s. p., keď o návrhu
oprávneného na prerušenie konania do rozhodnutia o podanom odvolaní vôbec nerozhodol.
Pokiaľ odvolací súd o návrhu oprávneného na prerušenie konania podanom včas
na príslušnom súde pred (prípadne súčasne s) rozhodnutím o podanom odvolaní nerozhodol,
odňal mu možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Výskyt niektorej zvád uvedených v § 237 O. s. p. zakladá v každom prípade
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v takto postihnutom konaní; zároveň je ale
tiež samostatným dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť
(§ 243b ods. 1 O. s. p.), lebo takéto rozhodnutie nemožno považovať za správne. So zreteľom
na túto vadu Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
§ 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
Úlohou odvolacieho súdu bude o oprávneným podanom návrhu na prerušenie konania
rozhodnúť ešte pred prípadne súčasne s rozhodnutím o oprávneným podanom odvolaní.
So zreteľom na dôvod, ktorý viedol k potrebe zrušiť dovolaním napadnuté uznesenie,
sa dovolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods.. 1 tretia veta O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním
v pomere hlasov 3:0.
2)
V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie
iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.
Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného
výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva
Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná
článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.
Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva
spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav
v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych
predpisov.
Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu
normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou
prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob
výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.
Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania
pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,
s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii,
alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.
Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný
pre jeho rozhodnutie.
Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom
prerušiť konanie, je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným
predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych
súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom
v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená
otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová