3Oboer/155/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., proti povinnému M., o vymoženie 751,82 eur  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16Er/918/2009,  

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. februára 2013  

sp. zn. 6CoE/241/2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.  

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1)

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

751,82 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval

rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 24. 10. 2008 sp. zn. SR 11089/08. Súdny exekútor  

J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal

Okresný súd Prievidza o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením č. 5307

060731* zo dňa 18. 06. 2009 ho Okresný súd Prievidza poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením zo 25. 02. 2012 č. k. 16Er/918/2009-40 exekúciu

zastavil. V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučným titulom by mal

byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská, a. s. zo dňa 24. 10. 2008 sp. zn. SR 11089/08. Prvostupňový súd dospel

k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak ako je tomu v predmetnej zmluve

(rozhodcovská doložka sa nachádza v prechodných a záverečných ustanoveniach obchodných

podmienok pre úver, podpisom zmluvy povinný súčasne vyslovil súhlas so všeobecnými

podmienkami bez toho, aby ich mohol meniť či dopĺňať, rozhodcovská doložka teda nebola

dojednaná individuálne, v prípade sporu núti rozhodcovská doložka spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu, čím spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

oprávneným a povinným v neprospech povinného), ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú, je

v rozpore s vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv.

Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú

podmienku. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky

nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto exekúciu nemožno vykonať.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne z 26. februára 2013 sp. zn.

6CoE/241/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

V odôvodnení uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať rozhodcovskú

doložku a správne dospel k záveru o jej neprijateľnosti, a teda absolútnej neplatnosti. Pokiaľ

bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,

rozhodcovský rozsudok ako celok bo vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým

exekučným titulom.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/,d/, e/, f/, O. s. p., t. j., že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným  

v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/

až c/ O. s. p.).

Podľa jeho názoru exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná

prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania  

o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky  

pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať

vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným

o jeho právnych a skutkových návrhoch a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili.

Odňatie možnosti konať pred súdom videl oprávnený aj v tom, že súdy vo veci nepojednávali,

hoci tak boli povinné urobiť. Uviedol rozsiahlu argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným

a povinným.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998

a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že sa „postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží“, a teda, že bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ tu teda

namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany

oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a to konkrétne

skutočnosť, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti

exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať

znova.

Podľa § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekážky

nemôže sa o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“

treba vykladať v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania,

t. j., že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., proti

povinnému M., o vymoženie 751,82 eur   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. 16Er/918/2009 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci

nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom

namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. e/

O. s. p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci bez návrhu boli oprávnené skúmať len zistenia nedostatkov

v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania. Táto

vada však zistená nebola.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2  

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.  

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo

skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto zákonom

ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky, takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle  

§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak

nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu podľa § 57  

ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní

zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd a následne aj odvolací súd podmienky

na zastavenie exekúcie posúdili správne.

Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko na to neboli splnené podmienky. V podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť

o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu  

so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného. Ak však aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom na zamietnutie

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd exekútora vykonaním

exekúcie poverí, je povinný po zistení takejto skutočnosti skúmaním za rovnakých podmienok

ako pri vydávaní poverenia exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie, resp. konali vo veci bez nariadenia

pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných

oprávnení.

Oprávnený namietal aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať

prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej

neplatnosť. Uviedol, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie neplatnosti

rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska

(viď § 41 ods. 2 O. s. p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda  

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide

totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené

podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.  

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné

predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými  

v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.  

2Cdo/5/2012, sp. zn. 3Cdo/146/2011, sp. zn. 3Cdo/167/2011, sp. zn. 3Cdo/122/2011, sp. zn.  

5Cdo/100/2012 a sp. zn. 6Cdo/228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil

a   odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. aj

v skutočnosti, že súdu oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie aj keď tak v zmysle  

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.

Podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c) to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj  

bez nariadenia pojednávania.

Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012  

do 31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie.  

Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, súd exekúciu zastaví.

Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť

pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa

rozhodol o zastavení exekúcie uznesením č. k. 16Er/918/2009-40 dňa 25. 09. 2012, t. j.

v čase, keď Exekučný poriadok súdu prvého stupňa takúto povinnosť ukladal. V danom

prípade však súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 45 ods. 1 a 2

zákona o rozhodcovskom konaní. Pri zastavení exekúcie podľa uvedených zákonných

ustanovení Exekučný poriadok nevyžaduje obligatórne nariadenie pojednávania, preto súd

prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil.

O odvolaní proti uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací súd uznesením  

z 26. februára 2013 sp. zn. 6CoE/241/2012.

Povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie sa

spravuje ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. Odvolací súd bol preto povinný nariadiť pojednávanie na

prejednanie odvolania vždy len, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide

o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo to vyžaduje dôležitý

verejný záujem. Keďže v danom prípade nebola splnená ani jedna z uvedených podmienok,

mohol odvolací súd rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto

nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa

nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.  

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až

intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor

k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd vychádzajúc z   uvedeného judikátu preto dospel k   záveru,

že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol

prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného

dôvodu.

Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu  

do procesných práv oprávneného, ktorej dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať  

pred súdom.

Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené

predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu

namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) dovolací súd

uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne

uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci

nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej

veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).

Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

(iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho  

súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn.  

3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto

konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1  

O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

2)

V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie

iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,

ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného

výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva

Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná

článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva

spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav  

v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru

neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani

rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych

predpisov.

Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu

normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.

Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou

prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru) alebo ak sa správny spôsob

výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.

Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania  

pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,  

s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii

alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.

Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť prečo je požadovaný výklad potrebný pre jeho

rozhodnutie.

V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací

súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C-168/05 Elisa María Mostaza

Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo

Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej

judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak

vyjednávajúcej sily tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi  

k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby

mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz

(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6

ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby

nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom

a predávajúcim alebo poskytovateľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné

ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými

stranami.

Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom

prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným

predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych

súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového

práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom   v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania  

a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená

otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 29. apríla 2014

  JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová