Najvyšší súd
3Oboer/140/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného E., zast. advokátkou J., proti povinnému J., o vymoženie pohľadávky 16,60 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. Er/407/1997, o dovolaní súdneho exekútora J.
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013 sp. zn. 14CoE/223/2012,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Rožňava uznesením z 08. 06. 2012 č. k. Er/407/1997-56 vo výroku I.
priznal súdnemu exekútorovi J. odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu
vo výške 27,05 eur a v prevyšujúcej časti návrh súdneho exekútora zamietol, vo výroku II.
zaviazal oprávneného uhradiť priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú
exekúciu súdnemu exekútorovi do 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a vo výroku III.
účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení uznesenia poukázal na ustanovenia § 196, § 199, § 200 ods. 1, 2, § 203,
§ 235 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) a ustanoveniami § 14 ods. 1, 2, 3,
§ 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 25, § 27a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení. Uviedol, že zistil, že povinný
zomrel dňa 06. 02. 2012. Dedičské konanie po ňom bolo prejednané Okresným súdom
Revúca pod sp. zn. 4D/102/2012, pričom bolo zastavené uznesením zo dňa 19. 03. 2012
právoplatným 10. 04. 2012 z dôvodu, že povinný zomrel ako nemajetný. Keďže povinný
zomrel nemajetný bez právnych nástupcov, nemohol ho súd zaviazať úhradou trov exekúcie.
Trovy exekúcie vznikli exekútorovi oprávnene a boli účelne preukázané, preto súd prvého
stupňa zaviazal ich úhradu oprávneného aj z dôvodu, že tento dôvod zastavenia exekúcie
predvídať nepochybne mohol, pričom nie je možné prijať jeho argumentáciu, že exekútor
mohol podať sám návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h), keďže
exekútor nie je účastníkom exekučného konania a takéto právo mu neprislúcha.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného uznesením z 27. 02. 2013 sp. zn.
14CoE/223/2012 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie v bodoch I., II.
zmenil tak, že v odôvodnení uviedol, že sa nestotožnil s argumentom súdu prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia spočívajúcom v tom, že dôvod zastavenia exekúcie
mohol nepochybne oprávnený predvídať. Úmrtie povinného ako právny dôvod zastavenia
exekúcie vzhľadom na vek povinného nebolo možné predvídať v čase podania návrhu
na exekúciu, pretože úmrtie ako objektívnu skutočnosť za normálnych a štandardných situácii
nie je možné časové predvídať. Z uvedeného dôvodu podľa záveru odvolacieho súdu neboli
splnené zákonné podmienky uvedené v § 203 Exekučného poriadku účinného do 01. 02. 2002
na ručenie povinnosti oprávnenému na úhradu exekučných trov. Odvolací súd sa nestotožnil
ani s dôvodmi uvádzanými súdnym exekútorom vo svojom vyjadrení k odvolaniu
oprávneného, v ktorom poukazoval na aplikáciu ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku, pretože pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy exekúcie prichádza do úvahy
len použitie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku účinného do 01. 02. 2002. Na základe
uvedeného odvolací súd podľa ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie súdny exekútor. Žiadal, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zmenil tak, že súdnemu exekútorovi prizná
trovy exekúcie vo výške 45,97 eur.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 237 písm. f) O. s. p., t. j., že účastníkovi sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uviedol, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p. a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a) a c) O. s. p.).
Uviedol, že odvolací súd rozhodol o trovách exekúcie nesprávne, keď na vec
vzťahoval ustanovenie § 203 Exekučného poriadku účinného do 01. 02. 2002 aj napriek tomu,
že v prípade, ak sa exekučné konanie zastaví podľa 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku
ako v predmetnom prípade znáša trovy exekučného konania oprávnený. Na podporu
uvedeného poukázal na niektoré judikáty ústavného súdu (napr. IV. ÚS 200/2007, II. ÚS
272/2008, III. ÚS 52/2009).
Tým, že exekučný súd aplikoval v rozhodnutí neaktuálne znenie Exekučného
poriadku, nesprávne posúdil právnu stránku veci, a preto má rozhodnutie takú vadu, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Oprávnený sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý má právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p.] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O. s. p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o trovách konania.
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdny exekútor dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Jeho dovolanie je preto podľa
§ 239 ods. 3 O. s. p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. neobmedzil sa dovolací
súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g)
O. s. p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O. s. p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto
predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o trovách
konania.
Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a) až e) a písm. g) O. s. p. súdny
exekútor ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f)
O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide
napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy,
podávať opravné prostriedky, atď.).
Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že súdny exekútor namieta
predovšetkým vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým
zmenené uznesenie súdu prvého stupňa o trovách exekúcie. Aj v tejto skutočnosti dovolateľ videl okrem nesprávneho právneho posúdenia veci tiež existenciu vady podľa § 237 písm. f)
O. s. p. Dovolací súd však uvádza, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len
procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch,
ku ktorým súd dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp.
v právnom hodnotení veci vyjadrenom v súdnom rozhodnutí.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne, že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b), c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné a nie dôvodom jeho prípustnosti
podľa § 236 a nasl. O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O. s. p. ani z ustanovenia § 239 O. s. p.,
dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je
prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b v spojení s ust. § 142
ods. 1 O. s. p. tak, že ich náhradu oprávnenému nepriznal, pretože si náhradu trov dovolacieho
konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 17. júna 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová