Najvyšší súd
3Obo/59/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., nar. X., bytom S., X. Bratislava, zastúpeného advokátom S., s. r. o., so sídlom Š., X. Bratislava, IČO: X.,
proti žalovanému: A., a. s., so sídlom D., X. Bratislava, zastúpenému M., s. r. o., so sídlom
P., X. Bratislava, IČO: X., o zaplatenie 53 774,17 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/03-726 zo dňa 05. mája 2008, jednomyseľne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Cb/14/03-726 zo dňa 05. mája 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4Cb/14/03-726 zo dňa 05. mája 2008
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 620 000 Sk a trovy
konania.
O odvolaní žalovaného proti tomuto rozsudku rozhodol ako súd odvolací Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012 tak, že
odvolacie konanie v sume 36 000 eur zastavil a v prevyšujúcej časti 17 774,15 eur napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov
konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nakoľko rozsudok odvolacieho súdu bol
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, v rámci ktorého bolo preukázané, že
žalovaný zaplatil celú žalobcom požadovanú pohľadávku, ktorú žalobca prijal a prijatie
platby potvrdil, zaplatením žalovanej pohľadávky dlh žalovaného zanikol. Konštatoval, že
k vráteniu sumy nedošlo, ani jej časti a žalobca na žalobe zotrval a ani zaplatenú sumu
v spornej časti 17 774,15 eur žalovanému nevrátil, čím odpadol predmet konania. Uviedol, že
odvolací súd vychádzal pri posudzovaní veci zo stavu rozhodnom v čase vyhlásenia rozsudku
(§ 154 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd považoval námietky vznesené
v žalobe, týkajúce sa zaplatenia pohľadávky žalovaným, za bezpredmetné, pretože zrušením
odvolacieho rozsudku zanikla i jeho právoplatnosť a vykonateľnosť a na tento prípad sa
nevzťahuje § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočností
konanie o zaplatenie sumy 36 000 eur podľa § 222 O. s. p. zastavil a v prevyšujúcej časti
o zaplatenie 17 774,15 eur napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p.
zmenil a žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania náhradu trov konania
nepriznal, pretože v časti bola žaloba zamietnutá, teda v tejto časti bol úspešný žalovaný
a v časti bolo odvolacie konanie zastavené z príčin na strane žalovaného, teda odvolací súd
rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O. s. p., v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. a § 146
ods. 2 O. s. p.
O dovolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu (č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa
12. júna 2012) rozhodol ako súd dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením
č. k. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014 tak, že v napadnutej časti rozsudok
č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012, v časti výroku
2. a 3. dovolanie a domáhal sa, aby dovolací súd v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2
O. s. p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Cb/14/2009-726 v prevyšujúcej časti 17 774,15 eur ako vecne správny potvrdil a aby
žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania prvostupňového aj odvolacieho. Citoval
odôvodnenie dovolania s poukazom na podanú ústavnú sťažnosť, na základe ktorej bol
rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a to v čase, kedy žalovaný už v celom rozsahu žalobcovi zaplatenú sumu uhradil. Z dovolania žalobcu zistil, že
podľa žalobcu nemožno postup odvolacieho súdu považovať za správny, keď obišiel
právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky a zamietol žalobu výlučne v dôsledku
plnenia, ktoré bol žalovaný povinný realizovať a s konečnou platnosťou nevyriešil právnu
istotu účastníkov konania, hoci ich spor bol riadne prejednaný a ukončený rozhodnutím súdu
prvého stupňa, nereagoval na výsledky celého pôvodného konania a vytvoril priestor
pre novú žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z dovolania žalobcu zistil, že podľa
dovolateľa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa
12. júna 2012 je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v odôvodnení uznesenia
sp. zn. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014 uviedol, že dovolanie prejednal v súlade
s ustanovením § 243a O. s. p. Konštatoval, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne,
citoval čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom
na I. ÚS 35/2013. Dovolanie označil za prípustné, s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1
O. s. p., ale zaoberal sa prípustnosťou aj podľa § 237 O. s. p.
S odkazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., ustálenú judikatúru ESĽP
(ruiz torije c. Španielsko zo dňa 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko zo dňa 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
zo dňa 29. mája 1997), Ústavný nález Slovenskej republiky III. ÚS 119/2003-30,
IV. ÚS 115/2003 a I. ÚS 241/2007, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 1 O. s. p.)
v dovolacom konaní dospel k záveru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012, nezodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia a skutkový a právny stav týkajúci sa zániku záväzku splnením,
nie je v danom prípade riadne odôvodnený a zlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a parametre riadneho odôvodnenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené podľa dovolacieho súdu bol postupom odvolacieho súdu
žalobca vylúčený z realizácie jeho procesných práv, daných mu Občianskym súdnym
poriadkom. Zároveň dovolací súd vytkol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že
odvolací súd rozhodol na základe zániku záväzku splnením, pričom v doterajšom
rozhodovaní neboli použité ustanovenia právneho predpisu upravujúce splnenie záväzku
a účastníkov konania nevyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, za ktorých okolností bola podľa názoru dovolacieho súdu žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom.
Z uvedených dôvodov podľa § 243b ods. 2 O. s. p., v napadnutej časti rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konania s tým, že odvolací súd je podľa § 243d
ods. 1 O. s. p. právnymi názormi viazaný a musí sa vysporiadať s vytknutými vadami
v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť a súčasne rozhodnúť aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal opätovne odvolanie
voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/2003-726 zo dňa 05. mája 2008
podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania, podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 2Obdo/V/6/2013 zo dňa 24. septembra 2014. Pre úplnosť odôvodnenia sa zaoberal
s celou genézou prejednávaného sporu.
Z predložených dokladov zistil, že žalovaný bol rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4Cb/l4/2003-726 zo dňa 05. mája 2008 zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1 620 000 Sk istiny a náhradu trov konania vo výške 385 342 Sk.
Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/2003-726 zo dňa
05. mája 2008 je zrejmé, že žalobca sa jeho návrhom, doručeným súdu dňa
20. novembra 2002, domáhal práva na zaplatenie sumy 1 700 000 Sk s príslušenstvom,
titulom nezaplateného odstupného podľa ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je taktiež zrejmé, že na základe
vykonaného dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že nárok je v súlade
s ustanovením § 669 Obchodného zákonníka oprávnený z dôvodu, že žalobca pre žalovaného
získal, respektíve rozvinul obchody, z ktorých žalovaný mal výhody. Konajúci súd mal za to,
že všetky provízie vyplatené žalobcovi vyjadrovali mieru jeho zásluh na uzatvorení poistných
zmlúv a spochybňovanie ich vyplácania v priebehu konania, označil za nedôvodné. Nárok
na odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka kvalifikoval ako dôvodný a konštatoval, že
do výpočtu nie je zahrnutá provízia získaná žalobcom za starostlivosť o poistný kmeň, ktorý
nárok si žalobca neuplatňuje, nakoľko tento nebol vyplácaný ako provízia za uzatvorené
poistné zmluvy. Konajúci súd aj provízie vyplácané z poistných zmlúv uzavretých podľa Dohody o poistení motorových vozidiel označil za vyplácané dôvodne. Províziu
za starostlivosť konajúci súd nepovažoval za totožnú s províziou priebežnou. Konštatoval, že
vec sa týkala iba provízii osobitne uvádzaných vo vyúčtovaní.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
O odvolaní žalovaného proti tomuto rozhodnutiu, ako odvolací súd, rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 4Obo/117/2008-749 zo dňa 19. mája 2009 tak, že
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/2003-726 zo dňa 05. mája 2008 potvrdil
a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že sa stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa v novom konaní, že dospel na základe vykonaného
dokazovania k správnemu záveru a rozhodnutie náležite odôvodnil.
Na základe sťažnosti žalovaného, vo veci rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky
Nálezom č. k. III. ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. augusta 2010 tak, že základné právo
spoločnosti A., a. s. na súdnu ochranu, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a jej právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obo/117/2008 zo dňa 19. mája 2009, bolo porušené.
V odôvodnení nálezu konštatoval, že berúc do úvahy námietky sťažovateľa
pre poskytnutie súdnej ochrany označeným práva sťažovateľa je, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov prieskumu tak
po stránke skutkovej, ako aj právnej, nakoľko iba tak je možné dať odpoveď na všetky
ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľom v jeho sťažnosti.
K základnej námietke sťažovateľa, ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa v intenciách ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.
stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a konštatoval, že odôvodnenie
s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho
súdu (§ 211 O. s. p.) a že všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze vyslovil názor, že odôvodneniu krajského súdu nie je venovaná dostatočná
pozornosť vysvetleniu dôvodov, pre ktoré priznal nárok žalobcovi na odstupné vo výške 1 620 000 Sk, lebo nijak nevysvetľuje, z akého dôvodu priznal žalobcovi odstupné, práve
v maximálnej výške prípustnej podľa § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka. K námietke
sťažovateľa, ohľadne výšky odstupného konštatoval, že krajský súd vo svojom rozsudku
nevysvetlil, akým spôsobom uplatnil v prospech sťažovateľa neexistenciu konkurenčnej
doložky, napríklad pri určovaní výšky odstupného, hoci nutnosť takéhoto postupu vyplývala
jednak z princípu spravodlivosti, ktorý je imanentnou súčasťou podmienok práva na odstupné
podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale tiež z právneho názoru vyjadreného
v uznesení sp. zn. 4Obo/224/2005 zo dňa 24. októbra 2006, podľa ktorého má byť princíp
spravodlivosti uplatnený jednak voči zastúpenému, ale aj voči zástupcovi tak, aby napr.
s ohľadom na bežné dosahovanie provízie obchodného zástupcu nebolo odškodnenie
neprimerane nízke a naopak. Pokiaľ ide o konkurenčnú doložku uviedol, že ak nebolo
dohodnuté, potom je treba túto skutočnosť zohľadniť v prospech zastúpeného. Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatoval, že napriek tomu, že sťažovateľ tieto skutočnosti uviedol
v jeho odvolaní, odvolací súd sa v napadnutom rozsudku sp. zn. 4Obo/117/2008 zo dňa
19. mája 2009, s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. vysporiadal strohým
konštatovaním, že súd prvého stupňa na základe doplneného dokazovania vyslovil svoj
právny názor. Podľa obsahu odvolania sa vyžadovalo podrobnejšie sa zaoberať odôvodnením
odvolacích námietok, pretože smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu a k neúplnému
zisteniu skutkového stavu krajského súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 4Obo/224/2005
zo dňa 24. októbra 2006. Vzhľadom na uvedené, Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil
názor s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., že neboli splnené podmienky pre tak
strohé odôvodnenie, aké využil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom potvrdzujúcom
rozsudku, z ktorého dôvodu Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel sťažnosti a vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Na námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neprihliadol.
O úhrade trov konania sťažovateľa rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podaním doručeným súdu 10. júna 2011 zaslal vyjadrenie žalovaný, v ktorom
oznámil, že na základe právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Cb/14/2003-726 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
19. mája 2009 zaplatil žalobcovi dňa 22. júna 2009 súdom priznané plnenie vo výške
53 774,15 eur na bankový účet, číslo ktoré žalobca oznámil žalovanému dňa 12. júna 2009
aj náhradu trov konania vo výške 12 791,01 eur. Citoval Nález Ústavného súdu
č. k. III. ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. augusta 2010, ktorým bol rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4Obo/117/2008 zo dňa 19. mája 2009 zrušený a vec vrátená
na nové konanie, z ktorého dôvodu žalovaný vyzval žalobcu na vrátenie sumy 53 774,15 eur
a peňažnej sumy 12 791,01 eur z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že po zvážení
všetkých okolností a s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky má za to, že
odstupné vo výške nad 36 000 eur (ktoré už bolo žalobcovi zaplatené), žalobcovi nepatrí.
Žalovaný plnenie vo výške 36 000 eur, ktoré už bolo žalobcovi poskytnuté, považuje v plnom
rozsahu za postačujúce a zvyšný nárok na odstupné, vzhľadom na jeho predchádzajúcu
argumentáciu, za celkom neopodstatnený. Opätovne rekapituloval svoje dôvody pre zníženie
odstupného oproti maximálnej výške. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nárok žalobcu
na odstupné vo výške 53 774,15 eur (l 620 000 Sk), ktorý už žalovaný v časti 36 000 eur
splnil, označil za neopodstatnený a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a zároveň zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania.
K vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko žalobca podaním doručeným dňa
23. februára 2012 a s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. konštatoval, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní, ale stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý z hľadiska
výsledku konania je považovaný za rozhodujúci. Citoval Nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 199/09, podľa ktorého za postačujúce možno považovať také
odôvodnenie rozsudku, ktoré adekvátnym spôsobom informuje účastníka konania
o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd vec meritórne posúdil
a rozhodol. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval, že nakoľko sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 05. mája 2008 s odvolaním sa na vyjadrenie podpredsedníčky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorému predchádzalo
vykonanie rozsiahleho dokazovania detailne zohľadňujúce zistený skutkový stav
a skutočnosť, že všeobecné súdy sa nestotožnili s názorom žalovaného o neoprávnenosti žalobcu na vyplatenú províziu, spôsobe výpočtu a bez ďalšieho nemôže byť vyhodnotené,
ako prejav arbitrárnosti, keďže z vykonaného dokazovania Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je zrejmé, že provízia bola žalobcovi vyplatená dôvodne.
V nadväznosti na výzvu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
07. marca 2012 oznámil, že potvrdzuje, že žalovaný splnil povinnosť mu uloženú
napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa a že suma pripísaná vo výške 53 774,15 eur
mu bola pripísaná v prospech jeho účtu, ale že napriek tomu žalobca trvá na zaplatení sumy
36 000 eur, sumy uznanej vo vyjadrení zo dňa 10. júna 2011, nakoľko toto uznanie
nevykazuje náležitú hmotnoprávnu relevanciu a v prípade čiastočného späťvzatia žaloby by
mohol byť žalobca vystavený hrozbe žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.
S odvolaním sa na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., keďže i odvolací súd preskúmava
vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, pre ktoré je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia, konštatoval, že nemožno následne splnenie prvostupňovým súdom uloženej
povinnosti žalovaným považovať za takú skutočnosť, ktorá by zakladala nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobcu z dôvodu plnenia žalovaného po podaní odvolania
a pred rozhodnutím odvolacieho súdu nie je teda, ad absurdum, pripustiť zmenu napadnutého
rozhodnutia a zamietnutie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie vyvolanej uspokojením
žalobou uplatneného nároku.
Žalobca navrhol napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne
správny, potvrdiť a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy konania žalobcu spolu
vo výške 1 296,78 eur.
Podaním doručeným súdu dňa 05. júna 2012, s poukazom na ustanovenie § 207 ods. 2
O. s. p. žalovaný zobral jeho odvolanie zo dňa 27. júna 2008 proti rozsudku v časti, ktorou
prvostupňový súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 36 000 eur, späť a navrhol, aby
odvolací súd v tejto časti konanie zastavil. Proti rozsudku v ostatnej časti, ktorou
prvostupňový súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 17 774,15 eur
a náhradu trov konania. Žalovaný na podanom odvolaní zotrváva a navrhol, aby odvolací súd
v tejto časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v novom konaní v rozsudku
č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012 rozhodol tak, že odvolacie konanie
v sume 36 000 eur zastavil a v prevyšujúcej časti 17 774,15 eur napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal, s poukazom na odôvodnenie uvedené už na strane prvej tohto uznesenia.
Proti tomuto rozsudku s vyznačenou právoplatnosťou 03. júla 2012 podal v zákonnej
lehote dovolanie žalobca (list v spise 801) voči 2. a 3. výroku napadnutého rozhodnutia
a domáhal sa, aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. mája 2008
č. k. 4Cb/14/2003-726 v prevyšujúcej časti 17 774,15 eur ako vecne správny potvrdí
a žalovanému uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového odvolacieho a aj
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.) o dovolaní žalobcu rozhodol
uznesením č. k. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014 tak, že rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012 v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
S poukazom na odôvodnenie tohto uznesenia, popísaného už hore vyššie a fakt, že
dovolací súd prijal záver, že žalobca postupom súdu bol vylúčený z realizácie jeho
procesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom, je pravdou, že odvolací súd
v rozsudku č. k. 3Obo/166/2010-795 zo dňa 12. júna 2012 pochybil, keď vo veci samej
rozhodol na základe zániku záväzku splnením, pričom pri doterajšom rozhodovaní neboli
použité ustanovenia právneho predpisu upravujúce splnenie záväzku a účastníkov konania
nevyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, z ktorého dôvodu je
potrebné opätovne prejednať odvolanie voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Cb/14/03-726 zo dňa 05. mája 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) v novom konaní na základe
uznesenia sp. zn. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 24. septembra 2014 vec opätovne prejednal
dňa 30. septembra 2015 podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. s tým, že predmetom odvolacieho konania je
rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 05. mája 2008 č. k. 4Cb/14/03-726.
Pri posúdení dôvodnosti odvolania proti rozsudku č. k. 4Cb/14/03-726 a správnosti
tohto rozhodnutia za podstatné označil zistenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. augusta 2010, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/117/2008 zo dňa
19. mája 2009, pre porušenie práva na spravodlivý proces zrušil.
Je pravdou, že rozsudkom sp. zn. 3Obo/166/2010 (list 795 v spise) zo dňa
12. júna 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky už rozhodoval na základe Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. augusta 2010, ale s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky päťčlenného senátu v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014, išlo o nesprávne
rozhodnutie, práve z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v novom konaní
na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 131/2010-39,
s dôvodmi uvedenými v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 131/2010-39, pre ktoré bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obo/117/2008 zo dňa 19. mája 2009 zrušené, nezaoberal, ale vychádzal
zo skutočnosti, že dlh žalovaného zanikol, čím odpadol predmet sporu.
Z odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014 je
zrejmé, že ostatné rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí a že skutkový a právny záver týkajúci sa záväzku splnením, nie je v danom
prípade riadne odôvodnený a zlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 157
ods. 2 O. s. p. a že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nevysporiadal so všetkými
významnými argumentmi a procesnými úkonmi účastníkov konania, ktorí navrhli vec
prejednať a aplikovať doteraz použité ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na uvedené, žalobca bol procesným postupom odvolacieho súdu s poukazom
na § 213 ods. 2 O. s. p. vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym
poriadkom a účastníci konania neboli vyzvaní, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
(ohľadne zániku záväzku) splnením vyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na odvolanie žalobcu proti rozsudku
zo dňa 12. júna 2012 č. k. 3Obo/166/2010 (list v spise 795) a na odôvodnenie uznesenia
2ObdoV/6/2013 zo dňa 25. septembra 2014 konštatuje, že predmetom odvolacieho konania,
vedeného pod č. k. 3Obo/59/2014, je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/03 zo dňa 05. mája 2008, ktorým sa prvostupňový súd v novom konaní rozhodol
tak, že žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 1 620 000 Sk istiny a trovy konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) v tomto konaní sa stotožnil
s tvrdením žalobcu v dovolaní proti rozsudku sp. zn. 3Obo/166/2010, že keďže povinnosť
zaplatiť sumu 1 620 000 Sk bola splnená na základe rozhodnutia, nešlo o uspokojenie nároku
v odvolacom konaní dobrovoľným splnením záväzku a teda tým, že žaloba bola z dôvodu
zániku dlhu žalovaného voči žalobcovi zamietnutá, došlo k pochybeniu. V tomto novom
konaní je preto potrebné v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. augusta 2010 vysporiadať sa z hľadiska dostatočného
odôvodnenia s námietkami žalovaného v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4Cb/14/03 zo dňa 05. mája 2008.
Z predložených dôkazov nie je sporné, že žalobca uplatňoval zaplatenie sumy
1 620 000 Sk a trovy konania, ktorá suma predstavovala po prepočte na menu eur sumu
53 774,15 eur. S poukazom na dovolanie žalobcu (list v spise 816) predmetom dovolacieho
konania bola iba časť výroku 2. a 3. identifikovaného rozsudku, teda zaplatenie sumy
17 774,15 eur a trovy konania, z čoho je zrejmé, že predmetom odvolania proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/2003-726 zo dňa 05. mája 2008 je toho času právo
na zaplatenie odstupného vo výške 17 774,15 eur a trovy prvostupňového, odvolacieho
a dovolacieho konania.
Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania (list v spise 727) je, či
prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, keď žalobcom uplatnený nárok, teda aj nárok
vo výške 17 774,15 eur označil s poukazom na ustanovenie § 669 ods. 1 Obchodného
zákonníka za dôvodný.
Z ustanovenia § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že obchodný zástupca má
v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov
alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody
vyplývajúce z obchodov s nimi.
Z predložených dokladov nie je sporné, že žalobca so žalovaným mal uzavretú zmluvu
o obchodnom zastúpení v zmysle čl. VII, vypovedal túto zmluvu bez uvedenia dôvodu.
Z písm. b/ ods. 1 ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka je zrejmé, že obchodný
zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak vyplatenie odstupného
s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorý obchodný zástupca stráca
a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé: tieto
okolnosti zahŕňajú aj použitie všetkých alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.
Prvostupňový súd v súlade s obsahom čl. VII citovanej zmluvy o sprostredkovaní
správne konštatoval, že žalovaný vypovedal zmluvu bez udania dôvodu dňa 24. mája 2002
a že žiadnym dôkazom nepreukázal jeho tvrdenie, že zmluvu vypovedal z dôvodu, že žalobca
v predchádzajúcom období opakovane porušoval jeho záväzky. Prvostupňový súd
v odôvodnení správne uviedol, že zákon predpokladá niekoľko spôsobov ukončenia zmluvy,
ale že žalovaný nevyužil ani jeden spôsob napriek tomu, že tvrdí, že žalobca
v predchádzajúcom období porušoval jeho záväzky. Pokiaľ by bolo pravdou, že žalovaný
zmluvu vypovedal pre porušovanie záväzkov zo zmluvy o obchodnom zastúpení, bolo jeho
vecou toto vo výpovedi zo zmluvy uviesť, alebo iným hodnoverným dôkazom preukázať
porušenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich pre neho zo zmluvy o obchodnom zastúpení.
Vzhľadom na to, že zmluva o obchodnom zastúpení skončila podľa čl. VII bez uvedenia
dôvodu a nie porušením podľa čl. VIII pre porušenie inej skutočnosti, prvostupňový súd
dospel k správnemu právnemu záveru, že nedošlo k žiadnej okolnosti vylučujúcej právo
na odstupné.
S poukazom na uvedené dôvody uvádzané v odvolaní žalovaného (list v spise č. 727),
že konajúci súd nerešpektoval ustanovenie § 226 O. s. p. a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že sa nezakladá na pravde a ide iba o účelové tvrdenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky §10 ods. 1 O. s. p. pri prejednávaní odvolania
v tomto novom konaní dospel k jednoznačnému záveru, že došlo k splneniu podmienky
v § 669 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka, s ktorou skutočnosťou sa prvostupňový súd
v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne vysporiadal, keď na strane 8 (odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia) sa podrobne zaoberal pri vzniku práva s poukazom sa
na ustanovenie § 672 a Obchodného zákonníka so splnením určených podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne. Prvostupňový súd správne konštatoval, že žalovaný nepreukázal
akúkoľvek pochybnosť, že by v danom prípade existovali okolnosti, ktoré by v zmysle
ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka spôsobili, že žalobcovi právo na odstupné
nevzniklo. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca
získal benefit pre žalovaného tým, že rozvinul obchody, z ktorých žalovaný výhody mal.
Nesporné je, že žalobca bol vyhodnocovaný ako jeden z najlepších reprezentantov, čo taktiež
spochybňuje tvrdenie žalovaného ohľadne výpovede zmluvy o obchodnom zastúpení,
z dôvodu porušovania jeho záväzkov z tejto zmluvy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k tvrdeniu žalovaného uvedeného v odvolaní, že
súd nezohľadnil pri rozhodovaní o odstupnom, že zmluva o obchodnom zastúpení
neobsahovala konkurenčnú doložku, uviedol, že z ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka
nie je zrejmé, že by právo na odstupné v zmysle tohto ustanovenia bolo viazané iba na to, že
zmluva konkurenčnú doložku obsahovať musí.
S tvrdením žalovaného v odvolaní, že odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí je
absolútne nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, sa odvolací súd taktiež nestotožnil, nakoľko
prvostupňový súd v novom konaní vykonával dokazovanie a vysvetlil skutočnosti, ktoré
považuje za preukázané a postačujúce pre priznanie práva na odstupné. Treba poznamenať,
že v danej veci nebolo vykonávané dokazovanie prvýkrát a argumenty žalovaného boli
opakujúce, ktoré správnosť tvrdenia, že žalobcovi právo a odstupné vzniklo, nevyvrátili.
Čo sa týka výpočtu odstupného, z preložených dokladov, ako aj z odôvodnenia
prvostupňového súdu, s poukazom aj na konštatovanie v Náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 131/2009-39 je zrejmé, že nárok na odstupné vo výške 1 620 000 Sk
bol priznaný na základe vyúčtovaných provízii, ktoré žalobca od žalovaného získal.
S poukazom na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 131/2010-39 pochybením odvolacieho súdu bolo, že nevyplýva prečo bolo
priznané žalobcovi odstupné práve v maximálnej výške prípustnej podľa § 669 ods. 2
Obchodného zákonníka. V intenciách citovaného nálezu nie je bez významu k otázke
určovania výšky odstupného tvrdenie sťažovateľa o nutnosti zohľadnenia neexistencie
konkurenčnej doložky v zmluve o obchodnom zastúpení, keďže krajský súd sa s posúdením
vplyvu absencie konkurenčnej doložky zaoberal iba v súvislosti s posudzovaním nároku
žalobcu na odstupné, ale nevysvetlil v odôvodnení rozsudku, akým spôsobom uplatnil v prospech sťažovateľa neexistenciu konkurenčnej doložky, napríklad pri určovaní výšky
odstupného, hoci podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nutnosť takéhoto
postupu vyplýva z princípu spravodlivosti, ktorý je imanentnou súčasťou podmienok práva
na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale taktiež uznesenia
sp. zn. 4Obo/224/2005 zo dňa 24. októbra 2006. Zistené skutočnosti Ústavný súd Slovenskej
republiky v citovanom Náleze označil za porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, spôsobenú potvrdzujúcim rozhodnutím nedostatočného odôvodnenia krajského
súdu, smerujúcim k neúplnosti, nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) akceptujúc vyslovený právny
záver Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z dôvodu, že zistenie potrebných
skutočností presahuje rozsah účelnosti dokazovania v odvolacom konaní, rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4Cb/14/03-726 zo dňa 05. mája 2008, v zmysle ustanovenia § 221
ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V novom konaní bude potrebné v intenciách záverov citovaného ústavného nálezu sa
vysporiadať s námietkami žalovaného, doplniť dokazovanie, zabezpečiť podrobnejšie
a zrozumiteľnejšie zdôvodnenie ohľadne výpočtu odstupného, za účelom zabezpečenia
takého postupu, aby nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa (žalovaného)
na súdnu ochranu, garantovanú Ústavou Slovenskej republiky.
V novom konaní bude potrebné rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
Toto uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave, 30. septembra 2015
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.