Najvyšší súd Slovenskej republiky  

3 Obo 58/2011

 

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   senáte zloženom z   predsedníčky senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a členov senátu JUDr. Jany Zemaníkovej a JUDr. Petra Dukesa

v právnej veci žalobcu: JUDr. J. G., P., správca konkurznej podstaty úpadcu M. S. – S., N.

proti žalovanému: Ing. S. J., Š. zast. JUDr. I. H., advokátom, V., o určenie neúčinnosti

právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa

30. marca 2011

č. k. 7Cbi/124/2005-53, jednomyseľne takto  

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom určil, že kúpna zmluva registrovaná

Katastrálnym úradom v Košiciach, Správa katastra Košice I zo dňa 05. 04. 2002

pod č. V. o predaji nehnuteľnosti – budova, súpisné č. X., na parc. č. X., o výmere

715 m2, vedená na LV č. X. k. ú. K., je voči konkurzným veriteľom právne neúčinná.

Uvedená nehnuteľnosť patrí do konkurznej podstaty úpadcu a správca

je oprávnený ju speňažiť. Žalovanému uložil povinnosť uvedenú nehnuteľnosť vrátiť

do konkurznej podstaty. Žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca si uplatnil proti žalovanému nárok na určenie, že vo výroku uvedená kúpna zmluva je voči konkurzným veriteľom právne

neúčinná.

Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz uznesením zo dňa 17. 05. 2002 / 4K 64/02 / a správca konkurznej podstaty zistil, že predmetná nehnuteľnosť bola prevedená

do vlastníctva žalovaného, čím došlo k porušeniu § 2 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.

v znení neskorších predpisov / ďalej len „ZKV“ /. Úpadca vykonal právny úkon v čase,

keď už mal vedomosť o tom, že sám podá na seba návrh na konkurz, ktorým konaním

úmyselne ukrátil ostatných konkurzných veriteľov.

Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že kúpnu zmluvu uzavrel v dobrej viere. Nehnuteľnosť

bola ocenená znalcom na 3 965 220 Sk a on ju nadobudol za cenu 7 708 700 Sk,

teda za vyššiu cenu. Predávajúci tak získal do svojho majetku značné finančné prostriedky

a ostatní veritelia tým neboli ukrátení. Ďalej uviedol, že nemohol o finančných pomeroch

predávajúceho, ani o jeho úmysle podať návrh na vyhlásenie konkurzu, vedieť.   Žalovaný

nie je osobou blízkou úpadcovi, ani sa nepodieľal na jeho podnikateľskej činnosti a nespĺňa

ani ostatné kritériá podľa § 15 ZKV.

Súd vykonal dokazovanie a zistil, že na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz dňa

17. 05. 2002, bol ustanovený správca konkurznej podstaty, ktorý zistil, že úpadca a žalovaný

uzatvorili dňa 05. 04. 2002 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti –

budovy súp. č. X. na parc. č. X. o výmere 715 m2, vedenej na LV č. X., k. ú. K., na

Štefánikovej ulici.

Súd pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 15 ods. 1, 2 ZKV a z kúpnej zmluvy

uzatvorenej dňa 05. 04. 2002 medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim

zistil, že úpadca predal žalovanému označenú nehnuteľnosť vrátane jej súčastí a príslušenstva.

Účastníci tohto zmluvného vzťahu si dohodli kúpnu cenu 7 708 700 Sk.

Z čl. IV bod 1/ kúpnej zmluvy vyplýva, že na základe Zmluvy o správe peňažných

prostriedkov zo dňa 28. 01. 2002 má kupujúci voči predávajúcemu ku dňu podpísania tejto

zmluvy právo na vyplatenie sumy vo výške 7 708 700 Sk, ktorá predstavuje spravovanú sumu

a príslušenstvo v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami. Podľa čl. IV bod 2/

zmluvy, kupujúci súhlasí, aby dohodnutá kúpna cena bola vyrovnaná v celom rozsahu

z peňazí, na ktoré má kupujúci právo podľa bodu 1/. Podľa čl. IV bod 3/ vyrovnaním kúpnej

ceny podľa dohody kupujúceho a predávajúceho zaniká v celom rozsahu Zmluva o správe

finančných prostriedkov zo dňa 28. 01. 2002.

  Dňa 08. 04. 2002 podal dlžník návrh na vyhlásenie konkurzu, v   ktorom uviedol, že je v úpadku, nie je schopný plniť svoje záväzky, nakoľko veritelia začali v obrovskom

množstve vyberať svoje peniaze po masívnej mediálnej kampani.

Z predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, že žalovaný bol veriteľom úpadcu na základe

Zmluvy o správe finančných prostriedkov zo dňa 28. 01. 2002 a mal právo na vyplatenie

7 708 700 Sk. Kúpna zmluvy týkajúca sa nehnuteľnosti bola uzatvorené tesne pred podaním

návrhu na vyhlásenie konkurzu, úpadca vedel, že nemôže uspokojiť svojich veriteľov,

čo je zrejmé i z návrhu na vyhlásenie konkurzu a tento úmysel musel byť známy

aj žalovanému, ktorý bol jeho veriteľom. Táto skutočnosť vyplýva   aj z kúpnej zmluvy,

podľa ktorej žalovaný ako kupujúci nezaplatil kúpnu cenu nehnuteľnosti, ale došlo

k započítaniu pohľadávky žalovaného, ktorú mal voči úpadcovi na základe zmluvy o správe

peňažných prostriedkov a kúpnej ceny za prevádzanú nehnuteľnosť.

Súd námietku žalovaného, že zaplatená kúpna cena nebola podhodnotená, práve

naopak, predávajúci získal do svojho majetku značné finančné prostriedky a veritelia tým

nemohli byť ukrátení, vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako vyplýva aj z kúpnej zmluvy,

predávajúci nezískal do majetku žiadne hotové finančné prostriedky, pretože došlo

k vyrovnaniu – započítaniu kúpnej ceny nehnuteľnosti a pohľadávky žalovaného. Taktiež

nevyhodnotil ako dôvodnú námietku žalovaného, že nemal dôvod skúmať existenciu iného

znaleckého posudku, pretože v predmetnom spore žalovaný uvádza kúpnu cenu nehnuteľností

vo výške 3 965 220 Sk. Podľa znaleckého posudku č. 79/2002 a v spore č. k. 9Cb/984/2002

uvádza cenu 4 784 946 Sk podľa znaleckého posudku č. 79/2002, pričom oba boli spracované

znalcom Ing. M..

Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že právny úkon – uzatvorenie kúpnej

zmluvy, urobil dlžník v úmysle ukrátiť svojich konkurzných veriteľov a tento úmysel musel

byť žalovanému, ktorý bol jedným z veriteľov dlžníka, ktorému nebol schopný vyplatiť

jeho pohľadávku, v dôsledku čoho došlo k dohode o započítaní, známy. Z uvedeného dôvodu

žalobe vyhovel.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že trovy konania vo výške

súdneho poplatku priznal úspešnému žalobcovi.

Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa

17. 05. 2011.

V odôvodnení odvolania uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, pretože ust. § 15 ZKV v odseku 1/ definuje všeobecnú skutkovú podstatu odporovateľného

právneho úkonu a v odsekoch 2/ až 6/ osobitné skutkové podstaty. Predmetnú vec posúdil

podľa § 15 ods. 2 ZKV. Podľa odvolateľa predpokladmi pre odporovateľnosť úkonu podľa

§ 15 ods. 2 ZKV v spojení s ods. 1 sú: právny úkon, účinnosť právneho úkonu, ukrátenie

uspokojenia pohľadávky veriteľa, úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky aspoň

jedného veriteľa a vedomosť druhej strany právneho úkonu o úmysle dlžníka ukrátiť

uspokojenie pohľadávky konkurzného veriteľa. Súd prvého stupňa nemal preukázané splnenie

uvedených predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu.

Ďalej uviedol, že nebol vykonaný úkon, ktorý by mal charakter typického

ukracujúceho úkonu, pretože žalovaný poskytol úpadcovi plnenie, ktorého hodnota takmer

dvojnásobne prevyšovala znaleckú hodnotu dotknutých nehnuteľností.

V konaní nebola preukázaná vedomosť žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť svojich

konkurzných veriteľov, ani existencia úmyslu úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov.

Uviedol, že dňa 28. 01. 2002 uzavrel s   dlžníkom Zmluvu o správe peňažných

prostriedkov, na základe ktorej mu vzniklo právo na vyplatenie sumy 7 708 700 Sk. Žalovaný

zveril žalobcovi uvedenú sumu len cca 4 mesiace pred podaným návrhom na vyhlásenie

konkurzu, čo je nepriamym dôkazom o tom, že rozhodne nevedel o zhoršenej finančnej

situácii dlžníka a túto vedomosť nemal ani v čase uzavretia sporného právneho úkonu.

Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie za nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Ďalej tvrdil, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti a iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. K záveru súdu, že predávajúci

nezískal do majetku žiadne finančné prostriedky, pretože došlo k vyrovnaniu – započítaniu

kúpnej ceny nehnuteľnosti a pohľadávky žalovaného sa nezakladá na pravde, pretože

žalovaný prevzal výplatu peňazí zo zmluvy o   správe finančných prostriedkov dňa

05. 04. 2002 z pokladne úpadcu v hotovosti a tieto vyplatené peniaze v hotovosti uhradil

do pokladne úpadcu ako kúpnu cenu. Tento dôkaz nemohol predložiť, pretože nemá prístup

k účtovníctvu žalobcu.

Poukázal tiež na porušenie § 221 ods. 1 O. s. p., ktoré vidí v tom, že nebol

v prvostupňovom konaní vypočutý, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny.

Bolo preukázané, akým spôsobom došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov, teda tým,

že žalovaný zaplatil kúpnu cenu započítaním voči svojej pohľadávke zo Zmluvy o správe

peňažných prostriedkov zo dňa 28. 01. 2002, z ktorej mal právo na zaplatenie 7 708 700 Sk.

Týmto došlo k plnému uspokojeniu pohľadávky, ak by si ju však žalovaný uplatnil

v konkurze, došlo by len k pomernému uspokojeniu jeho pohľadávky.

Pokiaľ ide o vedomosť žalovaného o úmysle ukrátiť konkurzných veriteľov, poukázal

na rozhodnutia v analogických prípadoch / 6 Obo 165/2003 /.

K stanovisku žalovaného, že Zmluvu o   správe finančných prostriedkov uzavrel

len cca 4 mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorou preukazoval svoju

nevedomosť o finančnej situácii úpadcu uviedol, že v kúpnej zmluve si dohodli kúpnu cenu

rovnajúcu sa presne výške pohľadávky zo zmluvy o správe....., ktorá podstatne prevyšovala

hodnotu nehnuteľnosti určenú znalcom. Tiež neobstojí tvrdenie, že nebol vypočutý na súde

prvého stupňa, pretože predvolanie bolo doručené právnemu zástupcovi, ktorého si žalovaný

zvolil, a ktorý nepožiadal o odročenie pojednávania.

Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Trovy odvolacieho konania si vo vyjadrení

neuplatnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací / § 10 ods. 2 / podľa

§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p.   a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne,

keď vyslovil, že   kúpna zmluva o predaji špecifikovanej nehnuteľnosti je právne neúčinná.  

Podľa § 15 ods. 1 ZKV konkurzný veriteľ alebo správca sa môže domáhať,

aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 6, ak ukracujú uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky konkurzného veriteľa, sú voči konkurznému veriteľovi právne

neúčinné. Toto právo má konkurzný veriteľ alebo správca aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi

z jeho odporovateľného úkonu už vymáhaný alebo ak už bol uspokojený.

Právo vyplývajúce z citovaného ustanovenia uplatnil správca konkurznej podstaty

svojou žalobou doručenou súdu dňa 08. 04. 2005.

Odporovateľnosť ako inštitút konkurzného práva zakladá nárok žalobcu domáhať sa určenia neúčinnosti právneho úkonu, ktorým úpadca / predtým dlžník / ukrátil svoj

majetok patriaci do konkurznej podstaty. Ide o vyhlásenie neúčinnosti tohto úkonu vo vzťahu

k podstate, nie však o vyslovenie jeho neplatnosti.

Podľa § 15 ods. 2, 3 ZKV odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil

v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného

veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy. Odporovať tiež možno právnemu

úkonu, ktorým bol konkurzný veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch

rokoch pred začatím konkurzu medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, medzi dlžníkom

a právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená pod písm. a/ majetkovú účasť

aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, medzi dlžníkom a právnickou

osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v prísmene a/ štatutárnym orgánom alebo

členom štatutrárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, medzi dlžníkom a právnickou

osobou, v   ktorej má osoba uvedená v písmene c/ majetkovú účasť aspoň 34 % v čase,

keď sa uskutočňuje tento právny úkon alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech

tejto osoby, to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej

starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť konkurzného veriteľa.

Odporovateľné sú teda tie úkony, ktoré úpadca ešte ako dlžník vykonal v posledných

troch rokoch pred začatím konkurzu za podmienky, že ide o preukázateľný úmysel ukrátiť

veriteľov, a že tento úmysel bol známy tomu, kto mal prospech z úpadcovho odporovateľného

úkonu, teda podstatou je úmysel ukrátiť veriteľa, ako i za podmienky, že ide o ukrátenie

úpadcovho majetku v prospech osôb blízkych úpadcovi / predtým dlžníkovi /. Základnými

predpokladmi úspešnosti takéhoto nároku / odporovacia žaloba / je včasné uplatnenie

a úmysel ukrátiť majetok úpadcu tak, ako je vyššie uvedené.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania ktoré mu predchádzalo

sa stotožnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa.

Odvolací súd neprisvedčil dôvodom uvádzaným v odvolaní žalovaného a vyhodnotil

ich ako neopodstatnené.   Predmetnú nehnuteľnosť terajší úpadca predal na základe zmluvy

uzavretej dňa 05. 04. 2002, pričom už dňa 08. 04. 2002 podal ako dlžník návrh na vyhlásenie

konkurzu z dôvodu, že nie je schopný plniť svoje záväzky, aj v súvislosti s masívnou

mediálnou kampaňou. Nesporne v čase predaja nehnuteľnosti mal vedomosť o svojej

ekonomickej situácii, aj o veriteľoch, ktorí sa domáhali svojich pohľadávok. Svojim konaním

tak naplnil skutkovú podstatu ust. § 15 ods.2 ZKV, teda došlo k preukázaniu úmyslu ukrátiť

ostatných veriteľov. Námietku žalovaného, že na jeho strane nebola preukázaná vedomosť

o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky konkurzného veriteľa, odvolací súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú. V odvolaní vzniesol prvý krát námietku, že sumu

7 708 700 Sk / jeho pohľadávku zo zmluvy o správe peňažných prostriedkov / prevzal

z pokladne úpadcu v hotovosti a túto v hotovosti uhradil do pokladne úpadcu dňa

05. 04. 2002, ale žiadny dôkaz v tomto smere nepredložil v prvostupňovom konaní

ani v odvolacom, pričom je prinajmenšom dosť neobvyklé resp. zvláštne, že tak veľkú sumu

by vkladal do pokladne úpadcu a následne prijal bez akéhokoľvek listinného dôkazu.

V tejto súvislosti však nie je možné opomenúť najmä dojednanie v kúpnej zmluve / čl. IV /,

v zmysle ktorého k zaplateniu kúpnej ceny malo dôjsť v zásade vzájomným zápočtom

/ rozpor s ust. § 15 ods. 7 ZKV /. Obranu žalovaného, že nevedel a nemohol vedieť

o finančnej situácii žalobcu, odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú, pretože táto skutočnosť

bola naozaj verejne známa a medializovaná, okrem už vyššie uvedených skutočností.

Prinajmenšom aj situácia s údajným vkladom a výplatou finančných prostriedkov zverených

úpadcovi na základe zmluvy o správe peňažných prostriedkov / v doterajšom konaní totiž

v tomto smere neprodukoval žalovaný žiadny vierohodný dôkaz / práve dňa 05. 04. 2002

nevyvoláva dôvod, ktorým by relevantným spôsobom spochybňoval záver vyslovený súdom

prvého stupňa. Odvolací súd preto túto námietku vyhodnotil ako účelovo vznesenú.

Taktiež vyjadrenie žalovaného, že znalcom stanovená kúpna cena bola nižšia, než podľa

vyjadrenia žalovaný zaplatil, vyvoláva skôr záver o tom, že o finančnej situácii úpadcu

mal vedomosť. Jeho tvrdenie, že zaplatená kúpna cena 7 708 700 Sk bola cenou primeranou,

takmer o 2/3 vyššou, čo podľa neho znamená, že predávajúci do svojho majetku neprijal

nižšiu hodnotu, naopak, získal do svojho majetku značné finančné prostriedky, by sa dalo

posúdiť v jeho prospech len v prípade, ak by bola uvedenú suma reálne zložená v prospech

úpadcu, avšak toto jeho tvrdenie vyvracia už samotné znenie čl. IV kúpnej zmluvy, obsahom

ktorého je vlastne zápočet vzájomných pohľadávok. Zo zistených skutočností a predložených

dôkazov vyplýva, že žalovaný ako veriteľ úpadcu, mal záujem na plnom uspokojení svojej

pohľadávky.

Námietku, že žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa,

konkrétne, že mal byť žalovaný predvolaný a vypočutý, odvolací súd vyhodnotil

ako nedôvodnú, pretože žalovaný mal splnomocneného právneho zástupcu, ktorý

bola na pojednávania riadne predvolaný, zúčastnil sa ich a na pojednávaní, na ktorom

bol vyhlásený rozsudok bol taktiež prítomný, pričom po poučení podľa § 102 ods. 4 O. s. p.

nemal žiadne ďalšie   návrhy na doplnenie dokazovania. Nenavrhol vypočuť žalovaného

a tým, že žalovaný mal ustanoveného právneho zástupcu, boli jeho procesné práva chránené.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa

§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešný žalobca trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne

nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave 27. marca 2012

Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková