3Obo/27/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte v právnej veci žalobcu: P. I., nar. XX. septembra XXXX, bytom V., zast. advokátom JUDr. Richard Kovalčík, Rázusova 1, Košice, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s., IČO : 31 320 155, Mlynské Nivy č. 1, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Černejova and Hrbek, s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, v konaní o zaplatenie 1 659 695,90,-- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/2002- 1033, ISČ: 1002899343, zo dňa 4. marca 2014 jednomyseľne takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/2002-1033, ISČ:1002899343 zo dňa 4. marca 2014 z r u š u j e a v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 28Cb/2/2002 - 1033, ISČ: 1002899343, zo dňa 04. 03. 2014 rozhodol tak, že pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník v 1. rade vstúpil Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, Štefanovičová č. 5, Bratislava, ako vedľajší účastník v 2. rade Fond národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová č. 27, Bratislava a vedľajší účastník v 3. rade Slovenská konsolidačná banka, a. s., Cintorínska 21, Bratislava.

2. V dôvodoch uznesenia citoval uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obo/25/2013, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu zo dňa 27. 02. 2013 a vec mu vrátil na nové konanie. S poukazom na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval, že vedľajší účastníci by mali právny vzťah konkretizovať uvedením právneho úkonu, prípadne ustanovením právneho predpisu, ktorým bol tvrdený právny vzťah založený. Konkretizoval podanie zo dňa 10. 02. 2014 Ministerstva financií SR, FNM SR a Slovenskej konsolidačnej, a. s., Bratislava, v ktorom označení vedľajší účastníci predložili vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že ich právny záujem na výsledku konania je, z dôvodu, že výsledok tohto súdneho konania môže viesť k vzniku povinnosti vedľajších účastníkov poskytovať žalovanému, resp. majoritnému akcionárovi odškodné, a teda výsledok konania sa ich bezprostredne dotkne. Tento fakt potvrdili čestným vyhlásením zaMinisterstvo financií podpísaným Ing. P. S., podpredsedom vlády a ministrom financií SR, za Fond národného majetku SR, čestným vyhlásením zo dňa 21. 02. 2012 podpísaným Ing. O. predsedom výkonného výboru a Mgr. P. S., členom výkonného výboru a za Slovenskú konsolidačnú, a. s., čestným vyhlásením zo dňa 25. 02. 2012. V týchto vyhláseniach sa zhodli, že dňa 18. 11. 2004 uzatvorila spoločnosť INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. Luxemburg s MF SR, FNM SR a Slovenskou konsolidačnou, a. s., dohodu o urovnaní niektorých sporných nárokov, vyplývajúcich zo zmlúv o kúpe akcií zo dňa 04. 07. 2001 a zaviazali sa spoločnosti INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. na finančné odškodné v závislosti od výsledku určitých súdnych konaní, medzi ktorými je aj súdne konanie D. I. kontra VÚB, a. s., o zaplatenie 1 659 695,90 Eur a priznanie primeraného zadosťučinenia konania vedeného na Krajskom súde pod sp. zn. 28Cb2/2002.

3. S odkazom na ustanovenie § 93 ods. 1 O. s. p., konajúci súd na základe predložených čestných vyhlásení, mal za preukázané, že uvedené subjekty majú právny záujem na výsledku sporu a je v priamom dopade na hmotné právo. Uviedol, že právne postavenie vedľajších účastníkov bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené, ak žalovaný vo veci nebude mať úspech. Dospel k záveru, že zákonné podmienky pre pripustenie vedľajších účastníkov sú podľa ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. splnené, dôkazom čoho sú tvrdenia uvedené v čestných vyhláseniach.

4. Proti tomuto uzneseniu podaním, doručeným súdu dňa 28. 03. 2014, sa žalobca odvolal, navrhol napadnuté uznesenie zrušiť, alebo zmeniť tak, že vstup vedľajších účastníkov na strane žalovaného nepripúšťa. Odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 O. s. p., § 221 ods. 1 písmeno h/ O. s. p., § 221 ods. 1 písmeno g/ O. s. p. a § 205 ods. 2 písmeno d/ O. s. p.

5. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie rozhodnutie založil iba na čestných vyhláseniach, bez toho, aby sa s obsahom čestných vyhlásení oboznámil, rozhodol bez toho, aby žalobca mohol dať k týmto čestným vyhláseniam stanovisko, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Konštatoval, že podanie zo dňa 10. 02. 2014, žalobcovi nebolo doposiaľ doručené, a teda žalobca nebol oboznámený listinným dôkazom. Následne namietal nesprávne obsadenie súdu § 237 písmeno g/ O. s. p., ktorá námietka nebola ani odvolacím súdom riešená, keďže toto bolo úlohou súdu prvej inštancie pred novým rozhodnutím.

6. Žalobca je presvedčený, že súd prvej inštancie sa neriadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a opätovne rozhodol o pripustení vedľajších účastníkov na strane žalovaného bez toho, aby skúmal, či došlo zo strany žalovaného a domnelých vedľajších účastníkov k uneseniu dôkazného bremena, to jest preukázaniu pravdivosti tvrdení a či tieto dôkazy sú spôsobilé dostatočne preukázať pravdivosť týchto tvrdení. Žalobca namietal, že dohoda o urovnaní predložená nebola, a teda čestné vyhlásenia je možné považovať iba za tvrdenie týchto osôb, ale nie fakt, že vedľajší účastníci majú mať právny záujem na výsledku sporu. Žalobca, v tomto prípade s poukazom na § 93 O. s. p., čestné vyhlásenie považuje za absolútne nepostačujúce a takýto dôkaz podľa neho nemožno brať ako preukazujúci tvrdenia žalovaného. Žalobca je presvedčený, že domnelí vedľajší účastníci nemajú na výsledku konania náležitý právny záujem a pokiaľ nepredložená údajná listina má povahu obchodného tajomstva, nemôže mať povahu akejsi fikcie unesenia dôkazného bremena. Okrem iného žaloba opätovne poukázal na jeho podanie zo dňa 20. 03. 2013 a predovšetkým na ustálenú judikatúru.

7. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 09. 04. 2014 vyjadrili označení vedľajší účastníci, navrhli v zmysle ustanovenia § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie žalobcu označili za umelé predlžovanie sporu, ktorý trvá 12 rokov. Podľa ich názoru napadnutým uznesením nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko žiadne právne ustanovenie neukladá účastníkom konania predkladať všetky dôkazy predložené protistranou. Posúdenie právneho záujmu účastníkov na ich pristúpenie do konania na strane žalovaného sa týka súdu, keďže sa priamo netýka subjektívnych práv a povinností a jednak skutočností, ktoré zákon dáva možnosť pre posúdenie tejto otázky. Uviedli, že žalobca má kedykoľvek možnosť sa s predloženými listinami oboznámiť, nakoľko sa nachádzajú v spise.

8. Námietku o nesprávnom obsadení senátu označili za účelovú a ničím nepodloženú s poukazom na fakt, že žalobca ani v odvolaní neuviedol jediný argument svedčiaci tomu, že k tejto zmene obsadenia senátu súdu prvej inštancie došlo v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.

9. K otázke nesprávneho právneho posúdenia, označení vedľajší účastníci konštatovali, že žalobca nesprávne interpretuje niektoré procesné kroky, resp. úkony súdu, keď účelovo zamieňa skutkové tvrdenia vedľajších účastníkov a vyhodnotenie tohto dôkazu. Podľa ich názoru, súd prvej inštancie postupoval v súlade s vysloveným právnym názorom v uznesení 3Obo/25/2013, keď konkretizovali právny úkon dohodu o urovnaní za právny úkon, z ktorého je zrejmé, že právny záujem na výsledku sporu u nich daný je.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je právne dôvodné a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/2002-1033 zo dňa 04. 03. 2014 zmenil.

11. Za základnú otázku pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu označil, či súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom a v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obo/25/2013, keď na strane žalovaného vstup vedľajších účastníkov v 1. rade, v 2. rade a v 3. rade pripustil.

12. Na základe uznesenia Najvyššieho súdu 3Obo/25/2013 (list v spise 1009) konštatoval, že z tohto rozhodnutia je jednoznačné, ako by mali vedľajší účastníci konkretizovať ich vzťah, čo aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia odcitoval, ako aj, že je z neho zrejmé, že iba v prípade, ak si vedľajší účastníci splnia svoju povinnosť tvrdenia, môže súd pristúpiť ku skúmaniu, či boli označené dôkazy na preukázanie ich tvrdení postačujúce.

13. Uviedol, že spornou otázkou teda bolo, či označení vedľajší účastníci si splnili povinnosť tvrdenia o konkretizovaní právneho úkonu predložením čestných vyhlásení o tom, že uzavreli dohodu o urovnaní, z ktorej by mal byť preukázaný ich právny záujem ako vedľajších účastníkov na výsledku sporu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že z čestných vyhlásení bolo zrejmé iba to, že označení vedľajší účastníci predložili čestné vyhlásenia o tom, že uzatvorili „dohodu o urovnaní“, ktorú ako uviedli, ale z dôvodu obchodného tajomstva, súdu a ani žalobcovi nepreložili. Podľa odvolacieho súdu, z čestných vyhlásení, bolo zrejmé iba, že dohodu o urovnaní uzavreli, ale z tohto dôkazu nebolo zrejmé, že označení vedľajší účastníci si splnili povinnosť ich tvrdenia, konkretizovať právny úkon, ktorý ich záujem na výsledku konania preukazuje. Dôkaz označený ako čestné vyhlásenie o uzatvorení dohody o urovnaní, odvolací súd nepovažoval preukázaním právneho záujmu na výsledku sporu a splnením predpokladov pre postup podľa § 93 O. s. p.

14. Citoval ustanovenia § 92 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník a že súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Uviedol, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd môže po začatí konania na návrh účastníka pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to na stane navrhovateľa alebo odporcu a že súhlas toho, kto má vstúpiť na strane odporcu, nie je potrebný. Konštatoval, že zákon nestanovuje dôvody, za splnenia ktorých má vstup do konania súd pripustiť alebo nepripustiť, a že preto záleží na úvahe súdu posúdiť konkrétne skutočnosti. S odkazom na judikatúru uviedol, že súd spravidla nepripustí vstup do konania ďalšieho účastníka, ak by pripustenie bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, ak predmet konania nesúvisí s osobou, ktorá má do konania vstúpiť, ak žalobca nešpecifikoval, čoho sa mieni domáhať proti osobe, ktorá má do konania vstúpiť a že predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem toho, kto chce do konania vstúpiť, na výsledku sporu a že takýto záujem má iba ten, koho právne postavenie, ktorého bude rozhodnutím priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené. Uviedol, že ale vždy je potrebné, aby záujem na úspechu účastníka sporu sa opieral o konkrétne právo alebo právny vzťah k niektorému z účastníkov. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že predložením čestného vyhlásenia o uzavretí pomenovanejdohody o urovnaní nie je možné považovať za splnenie dôkazu o preukazovanom tvrdení a v tomto smere odvolanie žalobcu označil za dôvodné.

15. Tvrdenia žalobcu v odvolaní ohľadne jeho námietky podľa § 237 písmeno g/ O. s. p. odvolací súd označil za neodôvodnené, nepreukázané, nakoľko pokiaľ žalobca bol presvedčený, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený senát, mal svoje tvrdenie odôvodniť a namietať, v čom k nesprávnemu obsadeniu senátu došlo, a preto sa stotožnil s vyjadreným názorom označených vedľajších účastníkov, v ich vyjadrení k odvolaniu, že táto námietka bola iba účelová, ako aj, že tvrdenie žalobcu, že tým, že mu nebolo možné sa oboznámiť s dôkazom predkladaným žalovaným - čestnými vyhláseniami na vyjadrenie, mu bola odobratá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd toto označil za bezdôvodné, keďže odňatím možnosti konať pred súdom sa nedá považovať nepredloženie každého dôkazu predkladaným druhým účastníkom za účelom preukázania jeho tvrdenia. Uviedol, že v podstate bolo vecou aj samotného žalobcu sa s uvedeným listinnými dôkazmi v spise oboznámiť. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na nesplnenie konkretizovania právneho vzťahu označenými vedľajšími účastníkmi pri prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil, keď na základe predložených čestných vyhlásení predloženými označenými vedľajšími účastníkmi mal za to, že označení vedľajší účastníci splnili ich povinnosť tvrdenia o konkretizovaní právneho úkonu v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obo/25/2013 a preukázali, že v zmysle ustanovenia § 93 O. s. p. splnili podmienky pre vstup do konania ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného. Odvolací súd uviedol, že bolo iba vecou označených vedľajších účastníkov s poukazom na ustanovenie § 93 O. s. p. splnenie podmienok pre ich pristúpenie ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného preukázať, čo označení vedľajší účastníci ani v odvolacom konaní nesplnili, napriek tomu, že návrh o vstup do konania na strane žalovaného podali ešte v roku 2005, a preto s odkazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie v zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil tak, že označených vedľajších účastníkov na vstup do konania na strane žalovaného nepripustil.

16. Proti tomuto uzneseniu označení vedľajší účastníci podaním, doručeným súdu 11. 06. 2015, podali dovolanie (list v spise 1070). Tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že neuniesli dôkazné bremeno ich tvrdení, označili za nesprávne, nakoľko ich právny záujem na výsledku sporu je daný a spĺňa požiadavku hospodárnosti civilného súdneho konania. Navrhli napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť, nakoľko tým, že im bolo zabránené byť vedľajším účastníkom na strane žalovaného, bola odňatá možnosť konať pred súdom.

17. K dovolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca (list v spise č. 1078) a na základe podrobného odôvodnenia navrhol dovolanie zamietnuť a priznať trovy dovolacieho konania.

18. O dovolaní označených vedľajších účastníkov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 1ObdoV/23/2015 zo dňa 26. júna 2016 tak, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2015 č. k. 3Obo/20/2014 zrušil a vec vrátil na nové konanie.

19. V odôvodnení uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, citoval ustanovenia § 236, § 237 až § 239, § 241, § 238 a § 239 a dospel k záveru, že v danom prípade podmienky pre prípustnosť dovolania splnené boli v zmysle § 239 O. s. p. a osobitne sa zaoberal postupom odvolacieho súdu, či dovolateľom bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písmeno f/ O. s. p. S poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06, I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07 obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. 04. 1993, séria A.č. 254-B s.49 § 30, § 157 ods. 2 O. s. p. dovolací súd dospel k záveru, že právo dovolateľov na riadne odôvodnenie porušené bolo. Konštatoval, že právny záujem na výsledku konania ako podmienky možnosti vstupu do konania v pozícii vedľajšieho účastníka konania na strane niektorého účastníka nie je v Občianskom súdnom konaní bližšie definované, a teda zákonodarca ponechal na úvahe súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých individuálne určených prípadoch súd vykladať a aplikovať. Zároveň však uviedol, že úvaha súdu pri interpretácii pojmu nie je obmedzená, a musí rešpektovať podstatu a zmysel účastníctva v kontexte s obsahom a ústavou garantovaného základného práva nasúdnu ochranu čl. 46 a nasl. Ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 dohovoru v spojní s ústavnými princípmi. Podrobne sa zaoberal s výkladom pojmu právny záujem a s odkazom na nález IV. ÚS 60/2010 uviedol, že ustanovenie § 93 ods. 1 O. s. p. nepodmieňuje predpoklad na úspešné uplatnenie tohto práva, to jest vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka, len existenciu akéhokoľvek právneho záujmu na výroku rozhodnutia v predmetnej právnej veci, ale existenciu akéhokoľvek právneho záujmu, to jest aj právneho záujmu na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v právnej veci založené, teda na celkovom výsledku konania a že právny záujem je daný, ak sa výsledok konania dotkne hmotnoprávneho postavenia vedľajšieho účastníka, jeho práv a povinností v konkrétnom hmotnoprávnom vzťahu a že právny záujem na výsledku má ten, koho právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom vydaným v spore. Dovolací súd uviedol, že na základe Dohody sa MF SR, FNM SR a Slovenská konsolidačná, a. s., zaviazali poskytnúť INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A., finančné odškodné v závislosti od výsledku určitých v Dohode stanovených súdnych konaní, ktorých účastníkom je respektíve bola Všeobecná úverová banka, a. s., v postavení žalovaného a že jedným z týchto v Dohode vymedzených súdnych konaní je i konanie P. I. c/a Všeobecná úverová banka, a. s., o zaplatenie 1 659 695,90 Eur. Citoval ustanovenie § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že keď odvolací súd bez ďalšieho dospel k záveru, že z čestných vyhlásení je zrejmé iba to, že vedľajší účastníci zmluvu uzavreli, ale z dôkazu nie je zrejmé, že si splnili povinnosť ich tvrdenia konkretizovať právny úkon, ktorý ich záujem na výsledku preukazuje, ide o arbitrárne nepreskúmateľné rozhodnutie a bolo porušené právo na riadne odôvodnenie a vedľajším účastníkom konania na strane žalovaného odňatá možnosť konať pred súdom. So zreteľom na uvedené preto podľa § 243b ods. 2 O. s. p. uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 34 C. s. p.) prejednal odvolanie označených vedľajších účastníkov na strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 C. s. p. s tým, že pojednávanie nenariadil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej, a ani nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie. Ide o odvolanie voči uzneseniu procesnej povahy voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/2002 zo dňa 04. 03. 2014, a teda o posúdení dôvodnosti návrhu označených vedľajších účastníkov MF SR, FNM SR a Slovenskej konsolidačnej, a. s., na pripustenie vedľajších účastníkov na strane žalovaného Všeobecná úverová banka, a. s. Pravdou je, že o odvolaní proti tomuto uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky už rozhodol uznesením 3Obo/20/2014 zo dňa 30. apríla 2015, ale toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo dovolacím päťčlenným senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušené ako arbitrárne a nepreskúmateľné a vec vrátená na nové konanie.

21. Ide o konanie začaté a na odvolacom súde aj dovolacom súde rozhodnuté do 30. 06. 2016.

22. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo § 470 ods. 4 C. s. p.

23. Právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

24. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom opatrení veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 C. s. p.).

25. V danom prípade základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu je, či prvostupňový súd napadnutým uznesením rozhodol v súlade s zákonom, keď vstup vedľajších účastníkov na strane žalovaného Všeobecná úverová banka, a. s., pripustil vedľajšieho účastníka v 1. rade Ministerstvo financií Slovenskej republiky, vedľajšieho účastníka v 2. rade Fond národného majetku Slovenskej republiky a vedľajšieho účastníka v 3. rade Slovenská konsolidačná, a. s.

26. Krajský súd v rozhodnutí o pripustení vedľajších účastníkov na strane žalovaného v odôvodnení citoval uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo/25/2013, zo dňa 27. 11. 2013,ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 02. 2013 a vec mu vrátil na nové konanie. Uviedol, že pri rozhodovaní o prípustnosti vedľajších účastníkov do konania na strane žalovaného vychádzal z čestných vyhlásení Ministerstva financií Slovenskej republiky, Fondu národného majetku Slovenskej republiky a Slovenskej konsolidačnej, a. s., z ktorých čestných prehlásení mal za preukázané, že uvedené subjekty majú právny záujem na výsledku sporu, ktorého výsledok sporu je v priamom dopade na hmotné právo. Konštatoval, že právne postavenie vedľajších účastníkov súdom bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené a že, ak žalovaný nebude mať úspech, bude povinnosťou MF SR, FNM SR a Slovenskej konsolidačnej, a. s., podieľať sa spolu s žalovaným, na finančnom odškodnení vo vzťahu k spoločnosti INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. S poukazom na ustanovenie § 93 ods. 1 O. s. p. a v zmysle ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. ich v prejednávanej veci pripustil do konania a ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení poukázal na čestné vyhlásenia, ktoré vyhodnotil ako spôsobilé privodiť unesenie dôkazného bremena.

27. S poukazom na odvolanie žalobcu proti tomuto uzneseniu (list v spise 1038) základnými námietkami sú, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písmeno f/ O. s. p., účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 O. s. p.) v konaní došlo k vadám uvedeným ustanovení § 221 písmeno g/ O. s. p. rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený.

28. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písmeno d/ O. s. p.).

29. Za odňatie možnosti konať pred súdom žalobca označil postup konajúceho súdu v tom, že napriek tomu, že svoje rozhodnutie založil len na predloženom čestnom vyhlásení, toto vyhlásenie žalobcovi doručené nebolo a až spolu s rozhodnutím 12. 03. 2014, spolu s uznesením prvostupňového uznesenia, ktorým konajúci súd však už o pripustení vedľajších účastníkov rozhodol a žalobca nemal možnosť k predloženému čestnému vyhláseniu predložiť stanovisko. Zároveň uviedol, že mu ku dňu podania odvolania nebolo zaslané podanie zo dňa 10. 02. 2014, na ktoré konajúci súd taktiež poukazuje.

30. Za vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písmen f/ O. s. p. žalobca označil postup súdu, ktorým sa súd nevysporiadal s jeho námietkou zákonného obsadenia senátu, i keď táto povinnosť mu vyplývala už z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2013 sp. zn. 3Obo/25/2013.

31. Práve s poukazom na toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žalobca v odvolaní v spojení s ustanovením § 226 O. s. p. poukázal na fakt, že konajúci súd sa neriadil vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď bez toho, aby skúmal, či došlo zo strany žalovaného, respektíve označených vedľajších účastníkov, k uneseniu dôkazného bremena, keď predložené čestné vyhlásenia domnelých vedľajších účastníkov neverifikoval, a teda nemohli byť splnené zákonné podmienky pre vedľajšie účastníctvo. Skutočnosť, že existujúca listina, preukazujúca údajne právny záujem MF SR, FNM SR a Slovenskej konsolidačnej, a. s., má povahu obchodného tajomstva, žalobca označil za takú, ktorá nemôže sama osebe nahradiť splnenie dôkaznej povinnosti akejsi fikcie unesenia dôkazného bremena.

32. K odvolaniu žalobcu zaujali stanovisko označení vedľajší účastníci (list v spise 1048), v ktorom k námietke žalobcu ohľadne odňatia mu možnosti konať pred súdom z dôvodu, že mu nebolo predložené čestné vyhlásenie, konštatoval, že žiadne ustanovenie mu nezakladá povinnosť doručovať všetky písomné podania predkladať protistrane a že v danom prípade nejde o také podanie, ktoré by boli žalobcovi povinní doručovať.

33. Námietku žalobcu ohľadne nesprávne obsadeného senátu súdu prvého stupňa, označení vedľajší účastníci označili za účelovú, nakoľko ani z odvolania nevyplýval jediný argument, respektíve dôkaz o tom, že k zmene obsadeného senátu súdu prvého stupňa došlo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 34. Tvrdenie žalobu v odvolaní, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, označili označení vedľajší účastníci za nesprávne, keďže oni riadne uniesli dôkazné bremeno na preukázanie záujmu navýsledku sporu a v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/25/2013 zo dňa 27. 11. 2013 konkretizovali právny úkon, z ktorého právny záujem na výsledku sporu zrejmý je, konkrétne Dohodu o urovaní niektorých sporných nárokov, vyplývajúcich zo zmlúv o kúpe akcií zo dňa 04. 07. 2001, ako aj jasne formulované konkrétne skutočnosti odškodniť vedľajších akcionárov.

35. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 34 C. s. p.) s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1ObdoV/23/2015 zo dňa 23. 06. 2016 po následnom prejednaní odvolania žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/02002-1033 zo dňa 04. 03. 2014 sa stotožnil so žalobcom, že tým, že mu boli čestné vyhlásenia označených vedľajších účastníkov doručené až spolu s uznesením, ktorým boli do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastníci pripustení, došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Tvrdenie označených vedľajších účastníkov vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že žiadne zákonné ustanovenie mu neukladá predkladať protistrane všetky listinné dôkazy, Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade nepovažuje za správne, nakoľko práve na základe týchto listinných dôkazov, ako sám uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajský súd Slovenskej republiky, vyhodnotil, že podmienky pre vedľajšie účastníctvo s poukazom na ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. a § 93 ods. 3 splnené boli. Z odôvodnenia konajúceho súdu je jednoznačne zrejmé, že konajúci súd pri posúdení skutkového a právneho stavu vychádzal práve z dôkazov, o ktorých žalobca v čase rozhodnutia o pripustení vedľajších účastníkov na strane žalovaného nemal vedomosť, a nemal možnosť sa s nimi oboznámiť, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky § 34 C. s. p. z uvedeného dôvodu túto námietku označil za právne dôvodnú.

36. Námietku žalobcu v odvolaní, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písmeno g/ O. s. p. ohľadne nesprávne obsadeného senátu a že rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd (§ 34 C. s. p.) označil za účelovú, keďže je pravdou, že žalobca žiadnym argumentom toto jeho tvrdenie nedoložil a ani nepreukázal. Tvrdenie odvolateľa, že mu tým, že konajúci súd sa v uznesení č. k. 28Cb/2/2002-1033 zo dňa 04. 03. 2014 nesvyporiadal s jeho námietkou nesprávne obsadeného súdu, čím došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písmeno f/ O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky označil za nepreukázané a účelovú obranu. Jeho tvrdenie, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obo/25/2013 zo dňa 27. 11. 2013 konajúcemu súdu táto povinnosť vyplývala, odvolací súd taktiež označil za nepravdivé tvrdenie, a teda túto námietku označil za nedôvodnú.

37. Námietku uvedenú v odvolaní, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôvodnú. Konajúci súd neskúmal a neverifikoval čestné vyhlásenia, a iba na základe obsahu v nich uvedenom bez toho, aby skúmal, či tieto sú pravdivé, o pripustení vedľajších účastníkov a bez možnosti vyjadriť sa protistrane k nim, rozhodol. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/25/2013 (list v spise 1009) zo dňa 27. 11. 2013 bolo zrejmé, že z obsahu potvrdenia žalovaným nemožno dospieť k záveru, že označení vedľajší účastníci dôkazné bremeno uniesli. Z napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 28Cb/2/0002 (list v spise 1033) zo dňa 04. 03. 2014, ktoré je predmetom tohto odvolania, je zrejmé, že prvostupňový súd v intenciách zrušujúceho uznesenia sp. zn. 3Obo/25/2013 zo dňa 27. 11. 2013 nepostupoval a opätovne vychádzal z čestných vyhlásení, ktorých pravdivosť a dôsledok neskúmal a bez dostatočného a postačujúceho odôvodnenia dospel k záveru, že podmienky pre zákonné pripustenie vedľajších účastníkov do konania splnené boli.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov odvolanie žalobcu označil za právne dôvodné.

39. Ako je vyššie uvedené, ide o konanie začaté v roku 2002, a návrhu na pripustenie vedľajších účastníkov na strane žalovaného s poukazom na ustanovenie § 93 O. s. p. bolo rozhodované do 30. 06. 2016, a teda právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona (C. s. p.), zostávajú zachované.

40. Faktom je, že inštitút vedľajšieho účastníka ako taký, zákon účinný od 01. 07. 2016 (C. s. p.) nepozná a bol nahradený inštitútom Intervencia v ustanovení § 81 C. s. p., z ktorého je zrejmé, žeintervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania.

41. V podaní, ktorým vstupuje do konania, musí intervenient okrem všeobecných náležitostí podania uviesť tvrdenia, ktoré odôvodňujú jeho právny záujem na výsledku konania.

42. Vstup intervenienta do konania súd oznámi stranám (§ 82 ods. 4 C. s. p.).

43. Súd na návrh rozhodne, či je vstup intervenienta prípustný (§ 83 ods. 1 C. s. p.).

44. S poukazom aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1ObdoV/23//2015 zo dňa 23. júna 2016 je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, svojím uznesením sp. zn. 3Obo/20/2014 zo dňa 30. 04. 2015 odňal označeným vedľajším účastníkom na strane žalovaného riadne konať pred súdom, keď nedostatočným arbitrárnym odôvodnením, majúcim za následok nepresvedčivosť, rozhodol tak, že vedľajších účastníkov do konania na strane žalovaného nepripustil.

45. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli, alebo ak také dôvody neexistovali (§ 389 ods. 1 písmeno d/ C. s. p.).

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 34 C. s. p.), na základe uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na dôvodnosť námietky žalobcu v odvolaní proti uneseniu č. k. 28Cb/2/82002 zo dňa 04. 03. 2014 je potrebné s poukazom na citované ustanovenie napadnuté uznesenie zrušiť a v novom konaní splnenie zákonnosti intervencie skúmať v súlade s ustanovením § 81 C. s. p.

47. I keď podľa ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom účinnosti zákona, to jest do 30. 06. 2016, zostávajú zachované, v čase rozhodovania za účinnosti zákona od 01. 07. 2016 nie je možné skúmať splnenie zákonných podmienok pre pripustenie vedľajších účastníkov, daných ustanovením § 93 O. s. p., ktoré v čase rozhodovania pri skúmaní splnenia týchto podmienok a rozhodovania, už neexituje.

48. Zároveň je potrebné sa v novom konaní zaoberať onačeným intervenientom v 2. rade Fondom národného majetku Slovenskej republiky, v tom zmysle, že subjekt FNM SR bol zrušený a už ako označený vedľajší účastník FNM SR vystupovať ako intervenient nemôže.

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 34 C. s. p.) s poukazom na uvedené napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/2/2002-1033 zo dňa 04. 03. 2014 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa ako jedinú možnosť o predmetom návrhu rozhodnúť, i keď ide o konania začaté 09. 01. 2002.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej súdne praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1/ nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písmeno a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť zastúpený v dovolacom konaní advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je : a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom je právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).