3 Obo 182/2010
Najvyšší súd – 328 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., a. s., V., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., Z., proti žalovanej Ing. M. A.,
C., zastúpenej advokátom Mgr. M. J.,
O., o zaplatenie 307 962,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. júla 2010, č. k.
14Cb 2116/1996 – 296, takto
r o z h o d o l:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok vo výške 25,75 % p. a. zo sumy 56 613,29 eur od 01. 01. 1998
do 13. 01. 1998, ďalej 37 676,82 eur s úrokom 25,75 % p. a. od 14. 01. 1998 do zaplatenia
a 270 285,61 eur s úrokom 25,75 % p. a. od 01. 01. 1998 do zaplatenia, všetko v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 15 061,97 eur na účet jeho právneho zástupcu do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa takto rozhodol s odôvodnením, že žalobca žalobou žiadal zaviazal
žalovaných 1/ Ing. Š. A.. – A., C. a 2/ Ing. M. A., C. zaplatiť mu 9 473 740 Sk s úrokom
25,72 % p. a. od 01. 10. 1996 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Pohľadávka vznikla
nesplatením poskytnutého úveru na základe štyroch úverových zmlúv.
Podaním zo dňa 15. 03. 2001 žalobca vzal návrh proti žalovanému 1/ späť z dôvodu
vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného 1/. Uznesením zo dňa 26. 11. 2003 preto súd
konanie proti žalovanému 1/ zastavil.
Súd prvého stupňa pri rozhodnutí vychádzal zo skutkového zistenia podľa,
ktorého 12. 11. 1993 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej
mu žalobca poskytol úver vo výške 3 500 000 Sk na financovanie investícií pre realizáciu
podnikateľského zámeru s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania zmluvy
vo výške 18,87 % p. a. Dohodnutá bola doba trvania úveru 36 mesiacov a žalovaný
1/ sa zaviazal splatiť úver mesačnými splátkami po 147 256 Sk.
Dňa 29. 07. 1994 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli druhú úverovú zmluvu, na základe
ktorej mu žalobca poskytol strednodobý úver vo výške 1 800 000 Sk na financovanie nákupu
základných prostriedkov a dofinancovanie stavieb pre vidiecky turizmus s dohodnutou
úrokovou sadzbou v čase uzatvárania zmluvy vo výške 21 % p. a. s dohodnutými polročnými
splátkami.
Dňa 09. 03. 1995 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli ďalšiu úverovú zmluvu, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 3 500 000 Sk na financovanie nákladov
na dobudovanie farmy vo Vojňanoch s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania
zmluvy vo výške 19,50 % p. a. Úver mal byť splatený do 20. 02. 1999 formou mesačných
splátok vo výške 143 945 Sk splatných k 20 dňu mesiaca.
Dňa 10. 10. 1995 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli štvrtú úverovú zmluvu na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 2 000 000 Sk na financovanie nákladov
na dobudovanie farmy vo Vojňanoch s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania
zmluvy vo výške 19,50 % p. a. Žalovaný 1/ sa zaviazal splatiť úver do 20. 04. 1999
mesačnými splátkami vo výške 65 178 Sk splatnými k 20 dňu mesiaca.
Žalovaný 1/ bol dlhodobo v omeškaní so splácaním všetkých úverov a z vykonaného
dokazovania vyplýva, že nesplatené úvery predstavujú čiastky na ktoré bola žalovaná
zaviazaná.
Povinnosť žalovanej zaplatiť dlh z nesplatených úverov súd prvého stupňa vyvodil
zo skutkového zistenia, podľa ktorého na zabezpečenie prvého úveru ( 3 500 000 Sk )
uzavrela žalovaná ( pôvodne žalovaná 2 ) 15. 11. 1993, zmluvu o ručení. Na zabezpečenie
druhého úveru ( 1 800 000 Sk ) uzavrela zmluvu o ručení 01. 08. 1994. Na zabezpečenie tretieho úveru ( 3 500 000 Sk ) uzavrela zmluvu o ručení 10. 03. 1995. Na zabezpečenie
štvrtého úveru ( 2 000 000 Sk ) žalovaná uzavrela zmluvu o ručení 16. 10. 1995.
Podpísaním zmlúv o ručení sa žalovaná zaviazala pohľadávku uspokojiť,
ak ju neuspokojí dlžník. Žalobca vyzval dlžníka na plnenie písomne listami z 05. 03. 1996,
17. 04. 1996, 06. 06. 1996, 13. 09.1996 a v tento deň vyzval na plnenie dlhu aj žalovanú.
Žalobcovi vzniklo právo žiadať splnenia dlhu aj od žalovanej titulom ručenia za poskytnuté
úvery.
K námietke žalovanej, že prvý a druhý úver bol splatený, súd prvého stupňa uviedol,
že táto nie je opodstatnená. Úver z prvej úverovej zmluvy bol splnený čiastočne, o čom svedčí
aj list zo dňa 16. 02. 1994, na ktorý poukázala aj žalovaná a podľa ktorého zaniká záložné
právo na nehnuteľnosti zapísané v k. ú. P. LV č. X a H. LV č. X.. Záložné právo na
nehnuteľnosti v k. ú. V. na LV č. X. ostalo zachované na zabezpečenie nesplatenej časti
úveru. Pri predaji nehnuteľnosti došlo k ďalšiemu čiastočnému splneniu dlhu a v súlade s §
330 ods. 1 Obch. zák. k splneniu dlhu z prvej úverovej zmluvy a čiastočne druhej úverovej
zmluvy. K námietke, že podala žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, súd uviedol, že
v prejednávanom prípade nie sú uplatňované práva zo záložnej zmluvy. Námietku žalovanej,
že zmluvy o ručení nepodpísala, súd považoval za nedôvodnú, keďže žalobca predložil
zmluvy o ručení podpísané žalovanou a žalovaná toto svoje tvrdenie nijako nepreukázala.
K námietke o neplatnosti zmluvy o ručení pre bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
prvostupňový súd uviedol, že ručenie podľa § 303 Obch. zák. vzniká písomným vyhlásením
ručiteľa a nie sú predpísané žiadne ďalšie podmienky. Uspokojiť záväzok veriteľa možno
preto aj z majetku, ktorý nepatrí do BSM a uspokojenie aj s takého majetku pripúšťa aj ust. §
147 ods. 1 Obč. zák.
Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla,
že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h).
Vady vidí v tom, že prvostupňový súd vo veci rozhodol na pojednávaní 30. 07. 2010,
kde bol po pojednávaní vyhlásený rozsudok. Predvolanie na predmetné pojednávanie jej bolo
doručené 12. 07. 2010. Písomným podaním zo 16. 07. 2010 požiadala súd, aby ospravedlnil
jej neúčasť na tomto pojednávaní, nakoľko v tom čase bude odcestovaná v zahraničí, kde je pobyt bol naplánovaný už pred doručením predvolania a nemohla ho zrušiť. Zároveň
požiadala o odročenie pojednávania na iný termín, pokiaľ je to možné mimo času letných
školských prázdnin. Napriek tomu súd pojednával a vo veci rozhodol. V odôvodnení
rozhodnutia sa s uvedenou skutočnosťou vôbec nevysporiadal. Týmto postupom súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom.
Procesné pochybenie súdu vidí aj v tom, že nebola konajúcim súdom poučená v podľa
§ 120 ods. 1 O. s. p. o tom, že každý účastník je povinný označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a taktiež o tom, že pokiaľ neunesie dôkazné bremeno, môže byť v spore
neúspešná a to všetko v súvislosti s tvrdením, že so žalobcom nepodpísala zmluvy o ručení.
Súd mohol, aj bez jej návrhu vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnosti,
či označené zmluvy o ručení podpísala alebo nie.
Ďalej namietala neplatnosť zmluvy o ručení z dôvodu nedostatočného definovania
záväzku dlžníka ku ktorému má vzniknúť ručenie. V prejednávanej veci bola žalobcovi
priznaná vyššia pohľadávka, akú proti dlžníkovi má, pretože súdom mu boli priznané
aj úroky, resp. úroky z omeškania po 13.04. 2000, kedy bol na majetok dlžníka – úpadcu
vyhlásený konkurz a vtedy už nebolo možné istinu z úverov úročiť. Žalovaná je tiež toho
názoru, že jej ručenie zaniklo z dôvodu zániku hlavného záväzku zo zmlúv o úvere medzi
žalobcom a úverovým dlžníkom podľa § 575 Obč. zák. z dôvodu nemožnosti plnenia,
kde nemožnosť plnenia je spôsobená konkurzným konaním na osobu úverového dlžníka,
ktorý po speňažení celého majetku fyzickej osoby podnikateľa zanikne bez právneho
nástupcu.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, žalovaná bola v zmysle § 120
ods. 4 O. s. p. preukázateľne poučená. Procesná zodpovednosť za výsledok konania v podobe
unesenia dôkazného bremena vzťahujúceho sa na preukázanie nepravosti podpisov
na jednotlivých zmluvách o ručení spočívala výlučne na žalovanej. Prvostupňový súd preto
nemal povinnosť suplovať procesnú aktivitu žalovanej, ktorá nepredložila žiadne relevantné
dôkazné prostriedky, nenavrhla vykonať žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
a v konaní celý čas vystupovala pasívne. K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom
uviedol, že postup prvostupňové súdu považuje za legitímny. K námietke neplatnosti zmluvy
o ručení uviedol, že obsah ručiteľského záväzku v jednotlivých zmluvách o ručení
je dostatočne vymedzený presnou identifikáciou dlžníka, číslom a dátumov uzavretia úverovej zmluvy a výškou poskytnutých finančných prostriedkov. K zániku ručenia uviedol,
že subjektívna nemožnosť splnenia záväzku zo strany dlžníka nevytvára objektívne
neprekonateľnú prekážku úhrady záväzkov z úverových zmlúv ručiteľom. Vzhľadom
na uvedené navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací § 10 ods. 2 O. s. p prejednal
odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 214 ods. 2 O. s. p., a po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktorému
mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Povinnosť žalovanej zaplatiť dlh pôvodného žalovaného 1/ žalobca aj súd prvého
stupňa vyvodzujú z ručiteľského záväzku, ktorý jej mal vzniknúť podpísaním ručiteľskej
zmluvy podľa § 303 ods. 1 Obch. zák. Uvedený záver súd prvého stupňa opiera o skutkové
zistenie, že žalovaná podpísala ku každej úverovej zmluve zmluvu o ručení, ktorým prevzala
záväzok zaplatiť dlh z úverovej zmluvy ak ho nezaplatí dlžník.
Uvedené skutkové zistenia a právne hodnotenie však zatiaľ nemá podklad
vo vykonanom dokazovaní. Ručenie podľa § 303 Obch. zák. vzniká jednostranným úkonom,
ktorým budúci ručiteľ vyhlási veriteľovi, že ho uspokojí ak dlžník voči nemu nesplní určitý
záväzok. Vyhlásenie musí mať písomnú formu. Požiadavka písomnej formy vždy vyžaduje
podpis toho, kto úkon robí. V občianskom súdom konaní vo všeobecnosti platí, že každý musí
preukázať svoje tvrdenia. Žalobcu pohľadávku uplatňuje z titulu ručenia, musí preto
preukázať, že žalovaná skutočne urobila ručiteľské vyhlásenie. Keďže vyhlásenie musí
mať písomnú formu musí preukázať, že žalovaná listinu, ktorá vyhlásenie obsahuje
aj podpísala. Musí teda okrem iného preukázať, že podpis na ručiteľskej listine pochádza od
žalovanej.
Žalovaná už vo svojom vyjadrení z 24. apríla 2007 ( č. l. 260 spisu ) uviedla,
že osobné ručenie ( zmluvu o ručení ) k prvému, tretiemu a štvrtému úveru nikdy
nepodpísala. Nemožno preto zatiaľ prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa, že žalobca
predložil zmluvy o ručení, ktoré žalovaná podpísala. Žalobca síce predložil zmluvy,
na ktorých je podpis, vzhľadom na tvrdenie žalovanej, že zmluvy nepodpísala však musí predovšetkým on navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenie, že žalovaná sporné zmluvy podpísala,
teda že podpis na listinách pochádza od nej.
Vzhľadom na uvedenú procesnú situáciu, keď zatiaľ nebol preukázaný základ žaloby,
nepovažoval odvolací súd za potrebné bližšie skúmať a vyjadrovať sa k záveru súdu prvého
stupňa týkajúceho sa výšky dlhu.
Žiada sa však prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že ručiteľské zmluvy ( okrem
spornosti podpisu na nich ) netrpí formálnymi nedostatkami, ktoré by spôsobovali
ich neplatnosť. Listiny sú označené ako zmluvy o ručení a odkazujú na § 546 a nasl.
Obč. zák. i na § 303 a nasl. Obch. zák. Úprava obsahu úkonu, na základe ktorého vzniká
ručenie je v Obchodnom zákonníku v podstate rovnaká ako v Občianskom zákonníku..
Skutočnosť, že podľa Obč. zák. má mať úkon formu zmluvy a podľa Obch. zák. postačuje
forma jednostranného vyhlásenia, je pre posúdenie v prejednávanej veci bez významu,
pretože úkon spĺňa aj prísnejšiu požiadavku dvojstranného úkonu. Keďže ručením
sa zabezpečuje záväzok z úveru, ktorý je tzv. absolútnym obchodom ( § 261 ods. 3
písm. d Obch. zák. ), sa aj zabezpečenie takéhoto záväzku podľa § 261ods. 4 Obch. zák.
spravuje Obchodným zákonníkom. Listiny z ktorých sa vyvodzuje ručiteľský záväzok a práva
a povinnosti zo zabezpečovacieho vzťahu z nich vniknutých sa bez ohľadu na dvojaký poukaz
na zákonné ustanovenie, spravujú príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Znenie
listín dostatočným spôsobom individualizuje záväzok, za ktorý ručiteľ preberá ručenie
( deň uzavretia úverovej zmluvy, výška úveru a evidenčné číslo pod ktorým je úver u žalobcu
vedený ). Okrem toho každá z listín obsahuje aj osobitné písomné potvrdenie ručiteľa,
že bol oboznámený s rozsahom prevzatého ručiteľského záväzku.
Rovnako treba prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa, že žiadne zákonné ustanovenie
nevylučuje, aby jeden z manželov, ktorých bezpodielové spoluvlastníctvo trvá prevzal ručenie
za dlhy druhého manžela.
K námietke žalovanej o nemožnosti plnenia uvádzanej v odvolaní, odvolací súd
poukazuje na § 311 Obch. zák., podľa ktorého ručenie nezaniká ak záväzok zanikol
nemožnosťou plnenia dlžníka, ak je záväzok splniteľný ručiteľom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 221 ods. 1písm. h), ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci
( § 224 ods. 3 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave 22. augusta 2011
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková