3 Obo 182/2010

Najvyšší súd   – 328 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., a. s., V., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., Z., proti žalovanej Ing. M. A.,

C., zastúpenej advokátom Mgr. M. J.,

O.,   o   zaplatenie 307 962,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. júla 2010, č. k.

14Cb 2116/1996 – 296, takto

r o z h o d o l:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi úrok vo výške 25,75 %   p. a. zo sumy 56 613,29 eur od 01. 01. 1998

do 13. 01. 1998, ďalej 37 676,82 eur s úrokom 25,75 % p. a. od 14. 01. 1998 do zaplatenia

a   270 285,61 eur s úrokom 25,75 % p. a. od 01. 01. 1998 do zaplatenia, všetko v lehote

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 15 061,97 eur na účet jeho právneho zástupcu do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa takto rozhodol s odôvodnením, že žalobca žalobou žiadal zaviazal

žalovaných 1/ Ing. Š. A.. – A., C. a 2/ Ing. M. A., C. zaplatiť mu 9 473 740 Sk s úrokom

25,72 % p. a. od 01. 10. 1996 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Pohľadávka vznikla

nesplatením poskytnutého úveru na základe štyroch úverových zmlúv.  

Podaním zo dňa 15. 03. 2001 žalobca vzal návrh proti žalovanému 1/ späť z dôvodu

vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného 1/. Uznesením zo dňa 26. 11. 2003 preto súd

konanie proti žalovanému 1/ zastavil.  

Súd prvého stupňa pri rozhodnutí vychádzal zo skutkového zistenia podľa,

ktorého 12. 11. 1993 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej

mu žalobca poskytol úver vo výške 3 500 000 Sk na financovanie investícií pre realizáciu

podnikateľského zámeru s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania zmluvy

vo výške 18,87 % p. a. Dohodnutá bola doba trvania úveru 36 mesiacov a žalovaný

1/ sa zaviazal splatiť úver mesačnými splátkami po 147 256 Sk.

  Dňa 29. 07. 1994 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli druhú úverovú zmluvu, na základe

ktorej mu žalobca poskytol strednodobý úver vo výške 1 800 000 Sk na financovanie nákupu

základných prostriedkov a dofinancovanie stavieb pre vidiecky turizmus s dohodnutou

úrokovou sadzbou v čase uzatvárania zmluvy vo výške 21 % p. a. s dohodnutými polročnými

splátkami.

Dňa 09. 03. 1995 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli ďalšiu úverovú zmluvu, na základe

ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 3 500 000 Sk na financovanie nákladov

na dobudovanie farmy vo Vojňanoch s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania

zmluvy vo výške 19,50 % p. a. Úver mal byť splatený do 20. 02. 1999 formou mesačných

splátok vo výške 143 945 Sk splatných k 20 dňu mesiaca.

Dňa 10. 10. 1995 žalobca a žalovaný 1/ uzavreli štvrtú úverovú zmluvu na základe

ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 2 000 000 Sk na financovanie nákladov

na dobudovanie farmy vo Vojňanoch s dohodnutou úrokovou sadzbou v čase uzatvárania

zmluvy vo výške 19,50 % p. a. Žalovaný 1/ sa zaviazal splatiť úver do 20. 04. 1999

mesačnými splátkami vo výške 65 178 Sk splatnými k 20 dňu mesiaca.

Žalovaný 1/ bol dlhodobo v omeškaní so splácaním všetkých úverov a z vykonaného

dokazovania vyplýva, že nesplatené úvery predstavujú čiastky na ktoré bola žalovaná

zaviazaná.

Povinnosť žalovanej zaplatiť dlh z nesplatených úverov súd prvého stupňa vyvodil

zo skutkového zistenia, podľa ktorého na zabezpečenie prvého úveru ( 3 500 000 Sk )

uzavrela žalovaná ( pôvodne žalovaná 2 ) 15. 11. 1993, zmluvu o ručení. Na zabezpečenie

druhého úveru ( 1 800 000 Sk ) uzavrela zmluvu o ručení 01. 08. 1994. Na zabezpečenie tretieho úveru ( 3 500 000 Sk )   uzavrela zmluvu o ručení 10. 03. 1995. Na zabezpečenie

štvrtého úveru ( 2 000 000 Sk ) žalovaná uzavrela zmluvu o ručení 16. 10. 1995.

  Podpísaním zmlúv o   ručení sa žalovaná zaviazala pohľadávku uspokojiť,

ak ju neuspokojí dlžník. Žalobca vyzval dlžníka na plnenie písomne listami z 05. 03. 1996,

17. 04. 1996, 06. 06. 1996, 13. 09.1996 a v tento deň vyzval na plnenie dlhu aj žalovanú.

Žalobcovi vzniklo právo žiadať splnenia dlhu aj od žalovanej titulom ručenia za poskytnuté

úvery.

K námietke žalovanej, že prvý a druhý úver bol splatený, súd prvého stupňa uviedol,

že táto nie je opodstatnená. Úver z prvej úverovej zmluvy bol splnený čiastočne, o čom svedčí

aj list zo dňa 16. 02. 1994, na ktorý poukázala aj žalovaná a podľa ktorého zaniká záložné

právo na nehnuteľnosti zapísané v k. ú. P. LV č. X a H. LV č. X.. Záložné právo na

nehnuteľnosti v   k. ú. V. na LV č. X. ostalo zachované na zabezpečenie nesplatenej časti

úveru. Pri predaji nehnuteľnosti došlo k ďalšiemu čiastočnému splneniu dlhu a v súlade s §

330 ods. 1 Obch. zák. k splneniu dlhu z prvej úverovej zmluvy a čiastočne druhej úverovej

zmluvy. K námietke, že podala žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, súd uviedol, že

v prejednávanom prípade nie sú uplatňované práva zo záložnej zmluvy. Námietku žalovanej,

že zmluvy o ručení nepodpísala, súd považoval za nedôvodnú, keďže   žalobca predložil

zmluvy o ručení podpísané žalovanou a žalovaná toto svoje tvrdenie nijako nepreukázala.

K námietke o neplatnosti zmluvy o ručení pre bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

prvostupňový súd uviedol, že ručenie podľa § 303 Obch. zák. vzniká písomným vyhlásením

ručiteľa a nie sú predpísané žiadne ďalšie podmienky. Uspokojiť záväzok veriteľa možno

preto aj z majetku, ktorý nepatrí do BSM a uspokojenie aj s takého majetku pripúšťa aj ust. §

147 ods. 1 Obč. zák.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a navrhla, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla,

že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h).

  Vady vidí v tom, že prvostupňový súd vo veci rozhodol na pojednávaní 30. 07. 2010,

kde bol po pojednávaní vyhlásený rozsudok. Predvolanie na predmetné pojednávanie jej bolo

doručené 12. 07. 2010. Písomným podaním zo 16. 07. 2010 požiadala súd, aby ospravedlnil

jej neúčasť na tomto pojednávaní, nakoľko v tom čase bude odcestovaná v zahraničí, kde je pobyt bol naplánovaný už pred doručením predvolania a nemohla ho zrušiť. Zároveň

požiadala o odročenie pojednávania na iný termín, pokiaľ je to možné mimo času letných

školských prázdnin. Napriek tomu súd pojednával a vo veci rozhodol. V odôvodnení

rozhodnutia sa s uvedenou skutočnosťou vôbec nevysporiadal. Týmto postupom súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom.

Procesné pochybenie súdu vidí aj v tom, že nebola konajúcim súdom poučená v podľa

§ 120 ods. 1 O. s. p.   o tom, že každý účastník je povinný označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení a taktiež o tom, že pokiaľ neunesie dôkazné bremeno, môže byť v spore

neúspešná a to všetko v súvislosti s tvrdením, že so žalobcom nepodpísala zmluvy o ručení.

Súd mohol, aj bez jej návrhu vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnosti,

či označené zmluvy o ručení podpísala alebo nie.

Ďalej namietala neplatnosť zmluvy o ručení z dôvodu nedostatočného definovania

záväzku dlžníka ku ktorému má vzniknúť ručenie.   V prejednávanej veci bola žalobcovi

priznaná vyššia pohľadávka, akú proti dlžníkovi má, pretože súdom mu boli priznané

aj úroky, resp. úroky z omeškania po 13.04. 2000, kedy bol na majetok dlžníka – úpadcu

vyhlásený konkurz a vtedy už nebolo možné istinu z úverov úročiť. Žalovaná je tiež toho

názoru, že jej ručenie zaniklo z dôvodu zániku hlavného záväzku zo zmlúv o úvere medzi

žalobcom a úverovým dlžníkom podľa   § 575 Obč. zák. z dôvodu nemožnosti plnenia,

kde nemožnosť plnenia je spôsobená konkurzným konaním na osobu úverového dlžníka,

ktorý po speňažení celého majetku fyzickej osoby podnikateľa zanikne bez právneho

nástupcu.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, žalovaná bola v zmysle § 120

ods. 4 O. s. p. preukázateľne poučená. Procesná zodpovednosť za výsledok konania v podobe

unesenia dôkazného bremena vzťahujúceho sa na preukázanie nepravosti podpisov

na jednotlivých zmluvách o ručení spočívala výlučne na žalovanej. Prvostupňový súd preto

nemal povinnosť suplovať procesnú aktivitu žalovanej, ktorá nepredložila žiadne relevantné

dôkazné prostriedky, nenavrhla vykonať žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

a v konaní celý čas vystupovala pasívne. K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom

uviedol, že postup prvostupňové súdu považuje za legitímny. K námietke neplatnosti zmluvy

o ručení uviedol, že obsah ručiteľského záväzku v jednotlivých zmluvách o ručení

je dostatočne vymedzený presnou identifikáciou dlžníka, číslom a dátumov uzavretia úverovej zmluvy a výškou poskytnutých finančných prostriedkov. K zániku ručenia uviedol,

že subjektívna nemožnosť splnenia záväzku zo strany dlžníka nevytvára objektívne

neprekonateľnú prekážku úhrady záväzkov z úverových zmlúv ručiteľom. Vzhľadom

na uvedené navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací   § 10 ods. 2 O. s. p   prejednal

odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle

§ 214 ods. 2 O. s. p., a po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktorému

mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

  Povinnosť   žalovanej   zaplatiť dlh pôvodného žalovaného 1/ žalobca aj súd prvého

stupňa vyvodzujú z ručiteľského záväzku, ktorý jej mal vzniknúť podpísaním ručiteľskej

zmluvy podľa § 303 ods. 1 Obch. zák. Uvedený záver súd prvého stupňa opiera o skutkové

zistenie, že žalovaná podpísala ku každej úverovej zmluve zmluvu o ručení, ktorým prevzala

záväzok zaplatiť dlh z úverovej zmluvy ak ho nezaplatí dlžník.

Uvedené skutkové zistenia a právne hodnotenie však zatiaľ nemá podklad

vo vykonanom dokazovaní. Ručenie podľa § 303 Obch. zák. vzniká jednostranným úkonom,

ktorým budúci ručiteľ vyhlási veriteľovi, že ho uspokojí ak dlžník voči nemu nesplní určitý

záväzok. Vyhlásenie musí mať písomnú formu. Požiadavka písomnej formy vždy vyžaduje

podpis toho, kto úkon robí. V občianskom súdom konaní vo všeobecnosti platí, že každý musí

preukázať svoje tvrdenia. Žalobcu pohľadávku uplatňuje z titulu ručenia, musí preto

preukázať, že žalovaná skutočne urobila ručiteľské vyhlásenie. Keďže vyhlásenie musí

mať písomnú formu musí preukázať, že žalovaná listinu, ktorá vyhlásenie obsahuje

aj podpísala. Musí teda okrem iného preukázať, že podpis na ručiteľskej listine pochádza od

žalovanej.

Žalovaná už vo svojom vyjadrení z 24. apríla 2007 ( č. l. 260 spisu ) uviedla,

že osobné ručenie ( zmluvu o ručení ) k prvému, tretiemu a   štvrtému úveru nikdy

nepodpísala. Nemožno preto zatiaľ   prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa, že žalobca

predložil zmluvy o ručení, ktoré žalovaná podpísala. Žalobca síce predložil zmluvy,

na ktorých je podpis, vzhľadom na tvrdenie   žalovanej, že zmluvy nepodpísala však musí predovšetkým on navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenie, že žalovaná sporné zmluvy podpísala,

teda že podpis na listinách pochádza od nej.

Vzhľadom na uvedenú procesnú situáciu, keď zatiaľ nebol preukázaný základ žaloby,

nepovažoval odvolací súd za potrebné bližšie skúmať a vyjadrovať sa k záveru súdu prvého

stupňa týkajúceho sa výšky dlhu.

Žiada sa však prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že ručiteľské zmluvy ( okrem

spornosti podpisu na nich ) netrpí formálnymi nedostatkami, ktoré by spôsobovali

ich neplatnosť. Listiny sú označené ako zmluvy o ručení a odkazujú   na § 546 a nasl.

Obč. zák. i na § 303 a nasl. Obch. zák. Úprava obsahu úkonu, na základe ktorého   vzniká

ručenie je v Obchodnom zákonníku v podstate rovnaká ako v Občianskom zákonníku..

Skutočnosť, že podľa Obč. zák. má mať úkon formu zmluvy a podľa Obch. zák. postačuje

forma jednostranného vyhlásenia, je pre posúdenie v prejednávanej veci bez významu,

pretože úkon spĺňa aj   prísnejšiu požiadavku dvojstranného úkonu. Keďže ručením

sa zabezpečuje   záväzok z úveru, ktorý je tzv. absolútnym obchodom ( § 261 ods. 3

písm. d Obch. zák. ), sa aj zabezpečenie takéhoto záväzku podľa § 261ods. 4 Obch. zák.

spravuje Obchodným zákonníkom. Listiny z ktorých sa vyvodzuje ručiteľský záväzok a práva

a povinnosti zo zabezpečovacieho vzťahu z nich vniknutých sa bez ohľadu na dvojaký poukaz

na zákonné ustanovenie, spravujú príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Znenie

listín dostatočným spôsobom individualizuje záväzok, za ktorý ručiteľ preberá ručenie

( deň uzavretia úverovej zmluvy, výška úveru a evidenčné číslo pod ktorým je úver u žalobcu

vedený ). Okrem toho   každá z listín obsahuje   aj osobitné písomné potvrdenie ručiteľa,

že bol oboznámený s rozsahom prevzatého ručiteľského záväzku.

Rovnako treba prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa, že žiadne zákonné ustanovenie

nevylučuje, aby jeden z manželov, ktorých bezpodielové spoluvlastníctvo trvá prevzal ručenie

za dlhy druhého manžela.

K námietke žalovanej o nemožnosti plnenia uvádzanej v odvolaní, odvolací súd

poukazuje na § 311 Obch. zák., podľa ktorého ručenie nezaniká ak záväzok zanikol

nemožnosťou plnenia dlžníka, ak je záväzok splniteľný ručiteľom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   podľa

§ 221 ods. 1písm. h), ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí   o veci

( § 224 ods. 3 O. s. p. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

V Bratislave 22. augusta 2011

JUDr. Peter Dukes, v. r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková