ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Gabriely Mederovej v právnej veci žalobcu: RAMIS verejná obchodná spoločnosť, so sídlom Júliusa Horvátha 610, 967 01 Kremnica, IČO: 30 228 549, zast. advokátkou JUDr. Ľudmilou Petrušovou, so sídlom A. Dubčeka 386/10, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanej: Ing. F. F., nar. XX. T. XXXX, bytom V., zast. JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 80 914,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Krajského rozsudku v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011, č. k. 43Cbs/1/2010-402, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011, č. k. 43Cbs/1/2010-402 vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 12 230,13 eur a vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, p o t v r d z u j e.
II. V zvyšnej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011, č. k. 43Cbs/1/2010-402 z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 19 763,50 eur. Vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná bola rozsudkami Okresného súdu v Žiari nad Hronom z 26. júla 1999, č. k. 1T/354/98-1323 a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. marca 2000, sp. zn. 8To/87/00 uznaná za vinnú z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že ako spoločníčka žalobcu dňa 23. marca 1996 v rozpore so spoločenskou zmluvou bez vedomia a súhlasu druhej spoločníčky predala technologické zariadenie, nachádzajúce sa vpekárni na ul. P.. O.. XX, A. svojmu manželovi Ing. P. F., čím spôsobila žalobcovi škodu vo výške 274 090,- Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu predaja podľa znaleckého posudku podaného v trestnom konaní. Nakoľko žalobca neodvádzal Sociálnej poisťovni za zamestnancov príslušné odvody, vydala Sociálna poisťovňa dňa 27. októbra 1997 pod č. 200-5/243 výkaz nedoplatkov na zaplatenie sumy 120 450,- Sk a na zaplatenie penále 152 066,- Sk. V exekučnom konaní vedenom na návrh oprávneného Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom proti žalobcovi ako povinnému bola v dražbe konanej dňa 26. novembra 1998 časť technologického zariadenia pekárne predaná manželovi žalovanej, ktorý sa na základe udelenia príklepu na dražbe hnuteľných vecí stal vlastníkom hnuteľných vecí uvedených v potvrdení o nadobudnutí vlastníctva zo dňa 26. novembra 1998.
Zo zhodného vyjadrenia účastníkov konania, ako aj z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že v období od 23. marca 1996 žalobca v priestoroch pekárne na ul. P.. O.. XX v A. nepodnikal. V týchto priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť Ing. P. F., manžel žalovanej ako fyzická osoba - podnikateľ.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaná bola zodpovedná za vedenie účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie príslušných odvodov do Sociálnej poisťovne, preto žalovaná zodpovedá za to, že si žalobca odvodové povinnosti voči Sociálnej poisťovni neplnil a neuhradil svoje záväzky voči Sociálnej poisťovni, ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov poistného zo dňa 27. októbra 1997 č. 200-5/243 (pohľadávka vo výške 120 405,- Sk a príslušenstvo vo výške 152 066,- Sk), ktorý bol exekučným titulom. Skutočnosť, že na základe vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne bol v exekučnom konaní predaný majetok žalobcu v hodnote 226 950,- Sk sa majetok žalobcu o túto hodnotu znížil a vznikla mu škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinnosti za strany žalovanej. Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by nevznikla, nebola by potrebná exekúcia, ani dražba, majetok žalobcu by sa neznížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná predovšetkým tým, že príslušné poistné Sociálnej poisťovni vôbec neodviedla, ako aj tým, že sčasti si ho ponechala pre svoje potreby, čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku. Ku vzniku škody došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26. novembra 1998. Keďže žalobca nárok na náhradu škody vo výške 226 950,- Sk uplatnil podaním na súd dňa 02. mája 2001, nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu škody v tejto výške.
Súd prvého stupňa mal preukázané, že žalovaná sa dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace žalobcovi, svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom „fakticky odovzdať“ listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj príslušné kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu, s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca, a to v priestoroch žalobcu a s technologickým zariadením patriacim žalobcovi tretej osobe, Ing. F.. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená podnikateľská činnosť žalobcu. K protiprávnemu odpredaju technologického zariadenia patriaceho žalobcovi Ing. F. došlo dňa 23. marca 1996 a následne po tomto dátume bola podnikateľská činnosť žalobcu znemožnená.
Ak by nedošlo k porušeniu povinností zo strany žalovanej, žalobca by dosahoval zisk. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie od 01. apríla 1996 do 31. marca 2001 vo výške 2 210 672,- Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne Ing. Anny Vargovej zo dňa 31. januára 1997 č. 7/1996, ktorý bol vypracovaný na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Žiari nad Hronom vo veci preverenia úplnosti účtovníctva firmy RAMIS v. o. s., Kremnica za rok 1995, objektivizácie výšky náhrady škody požadovanej spoločníčkou v. o. s. Q., v závislosti na dosiahnutom výsledku hospodárskej činnosti firmy za rok 1995 a posúdenia finančnej situácie obchodnej spoločnosti žalobcu. Znalkyňa v znaleckom posudku okrem iného uviedla, že obchodná spoločnosť žalobcu vykázala za rok 1995 na prevod podielu na hospodárskom výsledku spoločníkom sumu 623 394,67 Sk, z čoho po znížení o náklady v sume 70 726,90 Sk sa prevod podielu upravuje na sumu 552 668,- Sk a na jednu spoločníčku pripadá podiel v sume 276 334,- Sk.
Žalovaná v konaní namietala premlčanie práva žalobcu, keďže žalobca právo na zaplatenie ušlého ziskuuplatnil voči žalovanej v rozšírení žaloby, ktoré bolo podané na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 02. mája 2001. Nároky žalobcu, ktoré vznikli do 02. mája 1997, sa premlčali v štvorročnej premlčacej lehote v zmysle § 397 Obchodného zákonníka a súd ich s poukazom na ustanovenie § 388 Obchodného zákonníka žalobcovi z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovanou nemohol priznať. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie od 01. apríla 1996, nepremlčané sú preto jeho nároky na ušlý zisk od 02. mája 1997.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení zo dňa 24. februára 2010 sp. zn. 6Obo/114/2009 poukázal na to, že pri verejnej obchodnej spoločnosti ide o dobrovoľné spojenie najmenej dvoch spoločníkov. Verejná obchodná spoločnosť je osobná obchodná spoločnosť, pre ktorú je charakteristické predovšetkým spojenie ľudských individualít na dosiahnutie spoločných podnikateľských cieľov. Tento aspekt verejnej obchodnej spoločnosti je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní nároku na ušlý zisk, a to hlavne vzhľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca žiadal ušlý zisk priznať.
Vzhľadom na viacročné pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti nie je reálne tvrdenie žalobcu, že by spoločnosť úspešne podnikala a dosahovala zisk až do roku 2001. Vykonaným dokazovaním bolo ustálené, že žalovaná prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou už výpoveďou zo dňa 29. júna 1997 a druhá spoločníčka obchodnej spoločnosti žalobcu I. Q. dala už dňa 19. novembra 1993 návrh na zrušenie účasti Ing. F. F. ako spoločníčky v obchodnej spoločnosti žalobcu. Od 23. marca 1996 spoločníčky obchodnej spoločnosti žalobcu spoločnú podnikateľskú činnosť nevykonávali. Pokiaľ teda v období bezprostredne nasledujúcom po 23. marci 1996 mohol žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom technologického zariadenia znemožnila jeho podnikateľskú činnosť, v dôsledku pretrvávajúcich nezhôd medzi spoločníčkami a jasne prejavenej vôle žalovanej ukončiť účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu výpoveďou k 02. januáru 1998, je tvrdenie žalobcu, že obchodná spoločnosť by naďalej podnikala a dosahovala zisky, podľa názoru súdu prvého stupňa vylúčené. Predmetom konania nie je pritom vysporiadanie nárokov spoločníčok zo spoločného podnikania, ale nárok obchodnej spoločnosti na náhradu škody voči spoločníčke.
Súd prvého stupňa považoval nárok žalobcu za ušlý zisk za právne odôvodnený len za obdobie od 02. mája 1997 do 31. decembra 1997. Po tomto termíne, a to najmä s prihliadnutím na predchádzajúce správanie sa oboch spoločníčok, ako aj na žalovanou podanú výpoveď, z ktorej jednoznačne vyplýva nezáujem o ďalšiu podnikateľskú aktivitu vo verejnej obchodnej spoločnosti, nie je možné predpokladať, že by spoločnosť ďalej reálne podnikala a dosahovala zisk. Vychádzajúc zo znaleckého posudku Ing. Anny Vargovej, ktorá ustálila zisk spoločnosti za rok 1995 vo výške 552 668,- Sk, mal súd za to, že ušlý zisk žalobcu za jeden mesiac predstavuje sumu 46 055,- Sk, čo za 8 mesiacov predstavuje sumu 368 445,- Sk. Nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku preto považoval súd prvého stupňa za dôvodne uplatnený len vo výške 368 445,- Sk.
Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že žaloba je oprávnená v časti náhrady škody 226 950,- Sk a v časti ušlého zisku vo výške 368 445,.- Sk, čo spolu predstavuje sumu 595 395,- Sk (19 763,50 eur). Preto súd zaviazal žalovanú na zaplatenie uvedenej sumy a vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p..
Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne v časti, v ktorej zamietol nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku za obdobie od 01. januára 1998 do 31. marca 2001. Vo veci otázky ušlého zisku bolo preukázané, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu povinností, následkom ktorých vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého zisku, t. j. zisku, ktorý by dosahoval v poctivom obchodnom styku, pokiaľ by žalovaná neporušila tieto povinnosti. Žalobca je toho názoru, že došlo k pochybeniu zo strany prvostupňového súdu v otázke určenia časového obdobia, za ktoré žalobcovi prináleží ušlý zisk. Žalobca má za to, že mu prináleží ušlý zisk za obdobie od 02. mája 1997 až do 31. marca 2001.
Prvostupňový súd vyhodnotil dĺžku obdobia priznania ušlého zisku tým, že žalovaná vyjadrila vôľu ukončiť činnosť v spoločnosti podaním výpovede zo dňa 29. júna 1997, ktorá sa mala ukončiť k 02. januáru 1998. Podľa žalobcu žalovaná podala výpoveď len formálne, čo súviselo s trestným konaním, v ktorom bola žalovaná uznaná za vinnú. Výpoveď teda podala v čase, keď bolo dostatočne známe a preukázané, že sa dopustila protiprávneho konania a spôsobila spoločnosti škodu. Súd sa dostatočne nevysporiadal s rozhodnutím Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 06. apríla 2006 sp. zn. 12Cb/133/2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07. februára 2007 sp. zn. 41Cob/254/2006, ktorým súd návrh o určenie, že došlo k zrušeniu spoločnosti, zamietol.
Žalobca v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, že by vykonával svoje podnikateľské aktivity v takom rozsahu, ako do 23. marca 1996, na čo nemali negatívny dopad vzájomné nedorozumenia a konflikty medzi obidvomi spoločníčkami. Osobné rozpory medzi spoločníčkami existovali už od roku 1992, ale i napriek týmto osobným nezhodám obidve vyvíjali činnosť v prospech spoločnosti, ktorá prosperovala. Jedinou okolnosťou, ktorá bola dôvodom, prečo žalobca nemohol vykonávať činnosť, bolo protiprávne konanie žalovanej od dňa 23. marca 1996. Prvostupňový súd podľa žalobcu nezobral do úvahy tú skutočnosť, že žalovaná i naďalej, t. j. po 23. marci 1996, resp. i po 01. januári 1998, konala a rozhodovala vo veciach žalobcu ako spoločník, resp. štatutárny zástupca, zastupovala žalobcu v exekúciách a v konaniach pred súdom ešte v roku 2007. Právny názor prvostupňového súdu, že prejav vôle žalovanej ukončiť účasť žalovanej v spoločnosti k 01. februáru 1998, znamenal ukončenie podnikania a dosahovania zisku, nie je ničím podložený. Žalobca je toho názoru, že má nárok na zaplatenie ušlého zisku až do 31. marca 2001. Výška ušlého zisku za obdobie od 02. mája 1997 do 31. marca 2001 predstavuje sumu 2 163 123,50 Sk. Ďalšia škoda z titulu predaja hnuteľných vecí na dražbe dňa 26. novembra 1998 predstavuje sumu 226 950,- Sk.
Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 79 335,91 eur (2 390 073,50 Sk).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa, vo výroku ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 19 763,50 eur, podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že v časti, v ktorej súd priznal žalobcovi nárok v sume 19 763,40 eur, odvolací súd žalobu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 360,75 eur. Žalovaná odôvodnila svoje odvolanie ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, e/ a f/ O. s. p..
Žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, kto je vlastníkom nehnuteľnosti - pekárne, v ktorej žalobca prevádzkoval svoju činnosť a túto v celosti užíval spolu aj s priľahlými pozemkami, a to prístupovými cestami a manipulačným priestorom. Tieto nehnuteľnosti boli nadobúdané v roku 1991 a boli nadobúdané tak, že podiel v režime BSM v polovici vlastnila žalovaná a jej manžel a podiel ďalšej polovice vlastnila v režime BSM I. Q. s manželom. Dňom 01. januára 1992 začal tieto nehnuteľnosti užívať žalobca. Do užívania nehnuteľnosti vstúpil bez právneho dôvodu a nikdy medzi vlastníkmi a žalobcom nebola uzavretá nájomná zmluva. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíval všetky nehnuteľnosti, ktoré boli a sú evidované Správou katastra Žiar nad Hronom, katastrálne územie A., na LV č. XXXX. Keďže žalobca tieto nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, za ich užívanie od doby užívania, teda od 01. januára 1992 až do 23. marca 1996, kedy začal užívať tieto nehnuteľnosti spoluvlastník Ing. F., neplatil, pričom túto zákonnú povinnosť mal, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Dĺžka užívania nehnuteľností bez právneho dôvodu žalobcom je 50 mesiacov. Podľa názoru žalovanej výška bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka predstavuje za 50 mesiacov sumu 647 500,- Sk, čo predstavuje 22 696,34 eur.
Napriek tomu, že žalovaná nárok nikdy neuznávala, v odvolaní z opatrnosti využila svoje procesné právo v súlade s ustanovením § 98 druhá veta O. s. p. a uplatnila si vo forme procesnej obrany jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume rovnakej, ako bol priznaný nárok žalobcu, teda v sume 19 763,49 eur a oproti tomuto nároku žalobcu vzniesla kompenzačnú námietku. Žalovaná uviedla, že tieto vzájomné pohľadávky rovnakého druhu, vo vzájomnej výške, v ktorej sa kryjú, zanikajú, pričomzdôraznila, že ide o pohľadávky, ktoré sú zrelé a spôsobilé k započítaniu.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na úhradu sumy 226 950,- Sk ako náhrady škody, žalovaná uviedla, že z vykonaného dokazovania nikdy nevyplynulo, že by žalovaná krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si ich pre seba a použila ich pre svoju potrebu. Vždy sa snažila o to, aby obchodná spoločnosť riadne fungovala a uhrádzala prioritne tie náklady, aby bol zabezpečený bezporuchový chod tejto spoločnosti (úhrada plynu, elektriny a podobne). Žalovaná uviedla, že pokiaľ neuhradila odvody, nebolo to z dôvodu, že by si bola tieto finančné prostriedky zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky nemala. Pokiaľ bolo v trestnom rozsudku konštatované, že žalovaná tieto odvody zrazila z hrubej mzdy zamestnancov, uvedené je pravdou, avšak tieto odvody boli zrazené len účtovne a nikdy žalovaná s týmito peniazmi reálne nedisponovala. Podľa názoru žalovanej sú za vedenie účtovníctva zodpovední všetci štatutárni zástupcovia, a teda túto zodpovednosť mala aj p. Q.. Ak ale reálne žalovaná viedla účtovníctvo spoločnosti, viedla ho z dôvodu, že na to mala vzdelanie, pričom nahrádzala to, že druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a tejto problematike ani nerozumela a aby spoločníčky nemuseli platiť za účtovníctvo inému subjektu, žalovaná sa rozhodla, že toto účtovníctvo bude viesť nad rámec iných povinností ona.
Podľa názoru žalovanej za okolnosti vylučujúce jej zodpovednosť sa považuje prekážka uvedená v ustanovení § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom žalovaná nezávisle na svojej vôli a okolnostiach reálne a objektívne nemohla plniť zúčtované odvody v účtovníctve a aj ich reálne odviesť jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami nikdy nedisponovala. Žalovaná sa teda nedopustila žiadneho protiprávneho konania, naopak tento stav bol spôsobený druhou spoločníčkou a takáto zodpovednosť nebola vyvodená ani z trestného konania. Podľa § 135 ods. 1 O. s. p. je súd viazaný tým, že bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Samo o sebe však nemožno vyvodiť protiprávne konanie vo vzťahu k vzniku vymáhateľnej pohľadávky zo strany Sociálnej poisťovne, preto táto pohľadávka nevznikla z dôvodu protiprávneho konania žalovanej, ale z dôvodu neexistencie finančných prostriedkov, s ktorými reálne disponovala len druhá spoločníčka, p. Q.. Každá zo spoločníčok mala právo aj povinnosť sa starať o spoločnosť. Aj druhá spoločníčka žalobcu vedela o tom, že nie sú zaplatené odvody do Sociálnej poisťovne, prečo ich neuhradila sama, ak s týmito finančnými prostriedkami disponovala. Zo zákona bola p. Q. povinná poskytnúť súčinnosť a pokiaľ tak neurobila, nemôže tu existovať ani nárok na náhradu škody voči žalovanej. Na strane žalobcu nevznikla škoda, ktorá by bola zavinená protiprávnym konaním žalovanej a medzi týmto konaním a vznikom škody nebola preukázaná príčinná súvislosť. Preto nie sú splnené základné predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu.
Žalovaná považuje za nesprávnu úvahu súdu, že na strane žalobcu vznikla škoda vo výške 226 950,- Sk. Pohľadávka Sociálnej poisťovne bola 120 405,- Sk a príslušenstvo vo výške 152 066,- Sk. V exekučnom konaní nedošlo k vzniku škody, ale došlo k úhrade reálneho záväzku Sociálnej poisťovne, za ktorý zodpovedal subjekt ako taký - obchodná spoločnosť a nie ona, ako spoločníčka, pričom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že na druhej strane sa v účtovníctve spoločnosti znížili jej záväzky o vymoženú sumu.
Žalovaná taktiež neuznáva nárok žalobcu na ušlý zisk. Dôvodom, prečo obe spoločníčky nechceli pokračovať v tejto spoločnej podnikateľskej činnosti, bolo nielen to, že stav, ktorý nastal v spoločnosti, bol neznesiteľný a nebola vôľa za týchto pomerov v podnikateľskej činnosti pokračovať, ale na strane druhej tu bolo aj zákonné právo manžela žalovanej z titulu spoluvlastníctva využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania nehnuteľností a začať v týchto priestoroch podnikať. Doposiaľ sa ale nikto nezaoberal tou skutočnosťou, či mohol manžel žalovanej v medziach zákona ako spoluvlastník nehnuteľnosti v nej podnikať a nikdy nebolo rozhodnuté o hospodárení so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovanej má právo užívať nehnuteľnosť v ideálnom podielovom spoluvlastníctve ktorýkoľvek z týchto spoluvlastníkov a nie subjekt, ktorý na toto nemá žiadne zákonné právo. Ak takýto subjekt nemá zákonné právo na užívanie tejto veci, je bezpredmetné zaoberať sa problematikou ušlého zisku. Ak sa žalobca domnieva, že mohol podnikať v tejto nehnuteľnosti, tak si mal svoje nároky uplatňovať voči manželovi žalovanej. Pasívne legitimovaný by tak zrejme mal byť Ing. F. a nie žalovaná. Podľa názoru žalovanej taktiež pri stanovení výšky ušlého ziskunie je možné vychádzať zo záverov znaleckého posudku Ing. Vargovej. V tomto posudku nebol zahrnutý záväzok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia v sume 45 392,68 eur. Ing. Vargová ustálila zisk nereálne, pričom nezodpovedá skutočnosti.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že dôvody jej odvolania považuje za neopodstatnené, neuvádza žiadne nové skutočnosti v predmetnej veci, ktoré by prvostupňovému súdu neboli známe a s ktorými by sa nevysporiadal vo veci právneho zhodnotenia ohľadne otázky náhrady skutočnej škody a náhrady ušlého zisku.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu tvrdila, že považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné, pričom žalobca nepreukázal dosiaľ základ nároku, pričom súdy sa nezaoberali otázkou preukázania skutočnej škody. Skutočnosť, že žalovaná nemala záujem ďalej podnikať, je jednoznačne preukázaná z vykonaného dokazovania. Dôvodom boli rozpory s ďalšou spoločníčkou I. Q., pričom názory boli tak rozdielne na pôsobenie v spoločnosti, že to bolo ďalej neúnosné. V konaní bolo preukázané, že žalovaná dala výpoveď zo spoločnosti, pričom napriek určeniu, že účasť žalovanej v spoločnosti nezanikla, neznamená to, že z jej strany bola vôľa a ochota naďalej za neznesiteľných podmienok podnikať so I. Q.. Ďalej žalovaná uviedla, že ak spoločnosti vznikla škoda, tak za vzniknutú škodu zodpovedá Ing. F.. Žalovaná považuje za logické, že ak nechce s ďalšou spoločníčkou podnikať, túto slobodnú vôľu nemôže nikto nahradiť a donútiť ju k inému riešeniu na princípe „akéhosi nanúteného ďalšieho pôsobenia v spoločnosti“ a následne vyvodiť jej zodpovednosť voči spoločnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 31. mája 2012 sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011 č. k. 43Cbs/1/2010-402 potvrdil a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbs/1/2010-383 zo dňa 25. novembra 2010 zrušil.
Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom z 24. apríla 2014, č. k. III. ÚS 507/2013-39 rozhodol, že základné právo Ing. F. F. na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011 z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbs/1/2010-358 z 29. septembra 2010, porušené bolo a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011 z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbs/1/2010-358 z 29. septembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí uviedol, že ak Okresný súd Žiar nad Hronom v trestnej veci sp. zn. 1T/354/98 právoplatne (na základe potvrdenia Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 8To/87/00) rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1 O. s. p. znamená aj záväznosť v otázke naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, teda existencie protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. Ak za daných okolností krajský súd i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o náhradu škody vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci, nemožno podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 O. s. p. závery z trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by dokonca platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky so závermi z trestnej veci nestotožňovali. Samotný odkaz konajúcich súdov na právny a skutkový základ meritórneho rozhodnutia v súvisiacej trestnej veci je v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu postačujúci pre odôvodnenie záveru o protiprávnosti konania sťažovateľky pri zabezpečovaní plnenia odvodových povinností žalobcu a o spôsobilosti takého konania viesť ku vzniku škody. Ústavný súd preto skonštatoval, že existuje príčinná súvislosť smerujúca od protiprávneho konania žalovanej ku vzniku škody žalobcu.
V súvislosti s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v časti vzniku škody v časti týkajúcej sa istiny pohľadávky Sociálnej poisťovne, Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že s argumentom žalovanej smerujúcim k sume vyčíslenej škody spôsobenej exekučným konaním, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nijako nevysporiadal, iba skonštatoval, že ku vzniku škody došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26. novembra 1998 a s vypočítanou výškou škody 226 950,- Sk sa odvolací súd stotožnil.
Podľa názoru ústavného súdu odvolacia argumentácia žalovanej bola spôsobilá účinne spochybniť sumu náhrady škody priznanej žalobcovi krajským súdom ako súdom prvého stupňa. Ak totiž k exekúcii viedol exekučný titul, ktorý ukladal povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky a jej príslušenstvo, pričom istina predstavovala zákonný verejnoprávny peňažný nárok (odvody na povinné poistné plnenia), potom sa podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky javí ako racionálny názor, podľa ktorého sťažovateľka identifikovaná ako subjekt zodpovedný za odvedenie konkrétnych súm môže byť zodpovedná iba za škodu v podobe príslušenstva verejnoprávnej pohľadávky. Istina by oprávnenému subjektu musela byť zaplatená za každých okolností, teda bez ohľadu na protiprávne (ne)konanie žalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov prejednal odvolania žalobcu a žalovanej podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.
Odvolací súd uvádza, že opätovne rozhoduje o odvolaní žalobcu i žalovanej, nakoľko z výroku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. apríla 2014, č. k. III. ÚS 507/2013-39 vyplýva, že ním bol zrušený celý výrok rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011 z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbs/1/2010-358 zo dňa 29. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011, č. k. 43Cbs/1/2010-402.
Z obsahu súdneho spisu, ako aj z obsahu odvolaniami napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca si uplatnil voči žalovanej ako spoločníčke žalobcu viaceré čiastkové nároky na náhradu škody, a to nárok na náhradu ušlého zisku a nárok na náhradu škody spôsobenej vedením exekučného konania voči žalobcovi z dôvodu neuhradenia vykonateľnej pohľadávky Sociálnej poisťovne.
Žalobca v odvolaní neuviedol, o ktorý konkrétny odvolací dôvod opiera svoje odvolanie, avšak z jeho obsahu možno vyvodiť, že uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., t. j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná v odvolaní uviedla, že uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/, e/ a f/ O. s. p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti ušlého zisku, ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v rozhodovanej veci daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne. To znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenienezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ale vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 132 až § 135 O. s. p..
Pre odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. platí, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením vec je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
V časti rozhodnutia týkajúceho sa nároku žalobcu na náhradu škody v podobe ušlého zisku súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi Ing. F. F. (žalovanou) a I. Q. bola uzatvorená spoločenská zmluva o založení verejnej obchodnej spoločnosti RAMIS verejná obchodná spoločnosť. Z bodu IX. Spoločenskej zmluvy vyplýva, že spoločníci sa zaväzujú v spoločnosť pracovať a plniť svoje povinnosti čo najzodpovednejšie s cieľom vytvárať čo najvyšší zisk.
Verejná obchodná spoločnosť je pravou osobnou spoločnosťou. V popredí nevystupuje kapitálová účasť spoločníka, ale jej cieľom je spojiť ľudské individuality s konkrétnymi osobnostnými kvalitami na dosiahnutie spoločných podnikateľských cieľov. Obchodný zákonník verejnú obchodnú spoločnosť definuje ako spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločne a nerozdielne celým svojim majetkom.
V danej veci žaloval žalobca (verejná obchodná spoločnosť) žalovanú ako spoločníčku o náhradu škody.
Pre úspešnosť žaloby o náhradu škody je nevyhnutné, aby žalobca preukázal protiprávnosť konania (správania) žalovaného, existenciu škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.
Subjekt zodpovedný za vznik škody je povinný nahradiť poškodenému skutočnú škodu ako aj ušlý zisk (§ 379 Obchodného zákonníka). Skutočnou škodou je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá predstavuje zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou. Ušlým ziskom sa rozumejú vyčísliteľné hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil, že sa žalovaná dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace žalobcovi svojmu manželovi, Ing. F. a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobcu s technologickýmzariadením patriacim žalobcovi tretej osobe, Ing. F.. Týmto správaním žalovanej došlo k znemožneniu vykonávania ďalšej podnikateľskej činnosti žalobcu k 23. marcu 1996, kedy došlo k odpredaju technologického zariadenia patriaceho žalobcovi žalovanou Ing. F..
Táto skutočnosť vychádza z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, a to z rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom z 26. júla 1999, č. k. 1T/354/98-1323 a z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. marca 2000 sp. zn. 8To/87/00, ktorými bola žalovaná právoplatne uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Právoplatné rozhodnutia súdov v súvisiacej trestnej veci sú pre súdy rozhodujúce v civilnom konaní (§ 135 ods. 1 O. s. p.) záväzné a závery z trestného konania sú povinné rešpektovať.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná sa spáchaním trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 dopustila protiprávneho konania, čím je daný prvý predpoklad zodpovednosti za škody. Táto skutočnosť je zvýraznená aj tým, že konanie, za ktoré bola žalovaná právoplatne odsúdená v trestnom konaní, predstavuje aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z bodu IX. Spoločenskej zmluvy, na ktorú sa zaviazala.
Odvolací súd považuje za správny aj záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ by nedošlo k porušeniu povinností zo strany žalovanej, dosahoval by žalobca naďalej zisk. Dosahovanie zisku je základným cieľom každého podnikateľského subjektu (vrátane žalobcu). Ak podnikateľský subjekt nemôže v dôsledku protiprávneho úkonu iného subjektu vykonávať podnikateľskú činnosť a dosahovať zisk, vzniká na strane podnikateľa škoda. V danom prípade bolo v dôsledku protiprávneho konania žalovanej zabránené žalobcovi dosahovať zisk, v dôsledku čoho došlo k naplneniu zostávajúcich predpokladov zodpovednosti za škodu (existencia škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody). Preto súd prvého stupňa správne ustálil, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi, a je povinná nahradiť ušlý zisk.
V tomto smere je irelevantná odvolacia námietka žalovanej, podľa ktorej nie je pasívne legitimovaná v žalobe o náhradu škody, ale pasívne legitimovaným má byť jej manžel, Ing. F.. Žalobcovi vznikla škoda v dôsledku protiprávneho odpredaja technologického zariadenia žalobcu žalovanou Ing. F., ako aj ďalšími úkonmi ako výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podniknutie krokov voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobcu s technologickým zariadením patriacim žalobcovi tretej osobe, Ing. F.. Skutočnosť, že Ing. F. začal po protiprávnom konaní žalovanej od 23. marca 1996 vykonávať podnikateľskú činnosť miesto žalobcu, je len dôsledkom porušenia povinností žalovanou a nie protiprávne konanie, ktorým by došlo k vzniku škody žalobcovi.
Pokiaľ ide o vyčíslenie škody v podobe ušlého zisku, platí, že ušlý zisk možno len ťažko vyčísliť, pretože na výsledky podnikania v reálnom čase a priestore má vplyv veľké množstvo rôznorodých faktorov.
V danej veci si žalobca uplatnil ušlý zisk za obdobie od 01. apríla 1996 do 31. marca 2001 vo výške 2 210 672,- Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne Ing. Anny Vargovej č. 7/1996 zo dňa 31. januára 1997 vypracovaného v súvisiacej trestnej veci na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ v Žiari nad Hronom za účelom preverenia úplnosti účtovníctva žalobcu za rok 1995, objektivizácie výšky náhrady škody a posúdenia finančnej situácie žalobcu. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s uvedeným uplatnením ušlého zisku žalobcom a pri určení výšky priznaného ušlého zisku vychádzal zo záverov znaleckého posudku Ing. Anny Vargovej.
Odvolací súd považuje uvedený postup súdu prvého stupňa za správny, a to aj s ohľadom na náročnosť vyčíslenia ušlého zisku. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že znalecký posudok Ing. Anny Vargovej určil výšku dosiahnutého zisku za posledné celé účtovné obdobie, v ktorom žalobca reálne podnikal a dosahoval zisk (rok 1995), predtým ako protiprávnym konaním žalovanej bolo žalobcovi znemožnené reálne vykonávať podnikateľskú činnosť. Je viac než pravdepodobné, že by žalobca aj v ďalšom období(roky 1996 a 1997) dosahoval zisk v obdobnej výške ako v roku 1995, ak by nedošlo k protiprávnemu konaniu žalovanej.
Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne určil výšku ušlého zisku za jeden mesiac vo výške 46 055,- Sk (1 528,74 eur).
Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovanej, že pri vyčíslení ušlého zisku nie je možné vychádzať zo záverov znaleckého posudku Ing. Vargovej, nakoľko v ňom nebol zahrnutý záväzok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia v sume 45 392,68 eur, v dôsledku čoho nemá vyčíslený ušlý zisk zodpovedať skutočnosti. Predmetom znaleckého posudku, ako aj predmetom prebiehajúceho súdneho konania pred súdom prvého stupňa nebol záväzok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale výlučne posúdenie nároku žalobcu na ušlý zisk a jeho vyčíslenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje s vyčíslenou výškou ušlého zisku, tak ako ho vyčíslil a ustálil súd prvého stupňa. Žalobou bol uplatnený ušlý zisk za obdobie od 01. apríla 1996, pričom súd správne ustálil, že nárok žalobcu na ušlý zisk je nepremlčaný od 02. mája 1997 s poukazom na ustanovenia § 397 a § 398 Obchodného zákonníka. Správne je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považoval nárok žalobcu na ušlý zisk za odôvodnený len za obdobie od 02. mája 1997 do 31. decembra 1997.
Nárok žalobcu na ušlý zisk od 01. januára 1998 do 31. marca 2001 súd prvého stupňa správne zamietol. Pre rozhodnutie v tejto časti je rozhodujúci charakter verejnej obchodnej spoločnosti ako osobnej spoločnosti, ktorá je založená na vyjadrenej slobodnej vôli najmenej dvoch spoločníkov podnikať. Vzhľadom na pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti odvolací súd nepovažuje za reálne, že by spoločnosť úspešne podnikala a dosahovala zisky až do roku 2001. Od 23. marca 1996 spoločníčky spoločnú podnikateľskú činnosť v obchodnej spoločnosti nevykonávali. Súd prvého stupňa správne poukázal na výpoveď žalovanej zo spoločenskej zmluvy zo dňa 29. júna 1997. Výpoveďou zo spoločenskej zmluvy žalovaná jednoznačným spôsobom prejavila vôľu ukončiť účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu k 02. januáru 1998, čím dala najavo, že nemá záujem o ďalšie podnikanie s druhou spoločníčkou I. Q. vo verejnej obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na osobný charakter verejnej obchodnej spoločnosti, pokiaľ spoločenská zmluva neurčí inak (čo však nie je daný prípad), nemožno spoločníka, ktorý dal výpoveď zo spoločenskej zmluvy v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. a/ Obchodného zákonníka nútiť, aby naďalej zotrvával vo verejnej obchodnej spoločnosti ako spoločník. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd za vylúčené, aby obchodná spoločnosť žalobcu naďalej podnikala a dosahovala zisky. Je irelevantné a nepreukázané odvolacie tvrdenie žalobcu, že žalovaná podala výpoveď len formálne v súvislosti s trestným konaním. Výpoveďou zo spoločenskej zmluvy ako jednostranným právnym úkonom prejavila žalovaná navonok svoju vôľu. Za neopodstatnené považuje odvolací súd aj tvrdenie žalobcu, že žalovaná i po 01. januári 1998 konala voči tretím osobám ako štatutárny zástupca. Z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplýva, že v Obchodnom registri sú ako štatutárni zástupcovia zapísané I. Q. a aj Ing. F. F. (žalovaná).
Odvolací súd sa stotožnil s logickým a zrozumiteľným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý považoval nárok žalobcu na ušlý zisk za dôvodný vo výške 12 230,13 eur (368 445,- Sk).
K odvolaciemu dôvodu žalovanej podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p. [doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)] odvolací súd uvádza, že žalovaná v odvolaní neuviedla, ktoré skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri jej odvolaní odvolacím dôvodom, čoho sa tieto nové skutočnosti a dôkazy týkali, čo by malo byť nimi preukázané. Žalovaná nepreukázala, že tieto dôkazy nemohla bez svojej viny označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd konštatuje, že účastníci konania boli riadne poučení v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O. s. p..
Žalovaná v odvolaní uviedla, že žalobca bez nájomnej zmluvy - bez právneho dôvodu užívalnehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, evidované Správou katastra Žiar nad Hronom, katastrálne územie A. a za ich užívanie od 01. januára 1992 až do 23. marca 1996 neplatil, a preto na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Výška bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01. januára 1992 do 28. februára 1996 je 22 696,34 eur, preto si uplatnila v súlade s ustanoveniami § 97 a § 98 O. s. p. svoje právo proti žalobcovi a oproti nároku žalobcu vzniesla kompenzačnú námietku.
K vznesenej kompenzačnej námietke žalovanou odvolací súd uvádza, že podľa ustanovenia § 211 ods. 2 O. s. p., ak zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto výnimky sú upravené v ustanovení § 216 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia. Zákon vylučuje v odvolacom konaní také procesné úkony a procesné situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. K takýmto úkonom patria i vzájomná žaloba a kompenzačná námietka, ktorý sa posudzuje podľa § 98 O. s. p..
Nakoľko je vnesenie námietky započítania v odvolacom konaní podľa § 216 ods. 2 O. s. p. neprípustné, odvolací súd nemohol v odvolacom konaní prihliadať na tento procesný úkon žalovanej.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi ušlý zisk za obdobie od 02. mája 1997 do 31. decembra 1997 vo výške 12 230,13 eur a ktorým nárok žalobcu na ušlý zisk za obdobie od 01. januára 1998 do 31. marca 2001 zamietol, ako vecne správny v súlade s ustanovením § 219 O. s. p. potvrdil (výrok I.).
V časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške 7 533,36 eur (226 950,- Sk), odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je opodstatnené.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalovaná bola zodpovedná za vedenie účtovníctva žalobcu a za vykonávanie príslušných odvodov, preto žalovaná zodpovedá za to, že si žalobca nesplnil ani na základe výkazu nedoplatkov Sociálnej poisťovne č. 200-5/243 zo dňa 27. októbra 1997, na podklade ktorého sa viedla exekúcia. V rámci exekúcie bol predaný majetok žalobcu 226 950,- Sk, čím sa zmenšil majetok žalobcu v tejto výške. Tento stav mala zaviniť žalovaná predovšetkým tým, že príslušné poistné Sociálnej poisťovni vôbec neodviedla, ako aj tým, že si ho sčasti ponechala pre svoje potreby, čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého bola žalovaná zodpovedná za vedenie účtovníctva, ako aj s tým súvisiacim plnením odvodových povinností. Žalovaná v priebehu konania sama uviedla, že viedla účtovníctvo spoločnosti žalobcu z dôvodu, že mala na to vzdelanie, pričom druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a problematike účtovníctva ani nerozumela. Odvolací súd uvádza, že z tohto dôvodu mala žalovaná pri vedení účtovníctva postupovať s odbornou starostlivosťou. Ak pri vedení účtovníctva žalovaná porušila svoje povinnosti a voči žalobcovi boli príslušnými orgánmi uplatnené sankcie, zodpovedá tým žalovaná žalobcovi ako spoločnosti za vzniknutú škodu.
Pokiaľ však ide o záver súdu prvého stupňa, že žalovaná odvody neodviedla a sčasti si ich mala ponechať pre svoje potreby, tento nemá oporu v skutkovom stave zistenom na základe vykonaného dokazovania a nevyplýva ani z obsahu trestných rozsudkov, ako uviedol súd prvého stupňa.
V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom z 26. júla 1999 č. k. 1T/354/98-1323 je na strane 14 uvedené, že žalovaná, ktorá mala povinnosť pravidelne vykonané zrážky zamestnancov odvádzať na príslušné inštitúcie, tieto skutočne zamestnancom zo mzdy aj zrážala, tieto však príslušným inštitúciám neodvádzala. Takto zrazené peňažné čiastky potom zostávali vo firme RAMIS, pričom vlastne zamestnanci žalovanej tieto čiastky zo svojej mzdy zrazili.
Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. marca 2000 sp. zn. 8To/87/00 vyplýva, že zamestnanci žalovanej zverili finančné prostriedky s tým, že ich odvedie príslušným orgánom. Žalovaná tak neurobila, prisvojila si zverené sumy, ktoré použila pre potreby firmy (strana 17 rozsudku).
Na základe uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa v tejto časti nedostatočne zistil skutkový stav. Je potrebné, aby súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním jednoznačne ustálil, či zrážky zo mzdy zamestnancov na odvody použila pre osobnú potrebu, alebo pre potreby spoločnosti, v ktorej bola žalovaná spoločníkom, čomu nasvedčuje aj odôvodnenie rozhodnutí vydaných v súvisiacej trestnej veci.
Až následne bude možné posúdiť, či žalobcovi vznikla škoda vo výške 7 533,36 eur (226 950,- Sk), resp., či a v akej výške za ňu zodpovedá žalovaná. Ak bude jednoznačne ustálené, že zrážky zo mzdy zamestnancov na odvody vo výške 3 996,71 eur (120 405,- Sk), žalovaná použila pre potreby spoločnosti žalobcu na iný účel (na úhradu iných záväzkov), je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že vymáhaná istina pohľadávky (odvody na sociálne poistenie) predstavovala zákonný verejnoprávny peňažný nárok Sociálnej poisťovne, a tá musela byť uhradená za každých okolností bez ohľadu na porušenie povinnosti žalovanej viesť účtovníctvo žalobcu s odbornou starostlivosťou. V takom prípade by žalovaná zodpovedala iba za vymoženú časť príslušenstva pohľadávky, ktoré vyplýva z vykonateľného výkazu nedoplatkov Sociálnej poisťovne č. 200-5/243 zo dňa 27. októbra 1997. V tejto časti sa zvýšila povinnosť žalobcu voči Sociálnej poisťovni v dôsledku porušenia povinnosti žalovanou ako subjektu zodpovedného za vedenie účtovníctva.
Nakoľko v tejto časti súd prvého stupňa v dôsledku nedostatočného zistenia skutkového stavu nesprávne právne posúdil zodpovednosť žalovanej za náhradu škody, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2010, č. k. 43Cbs/1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. januára 2011, č. k. 43Cbs/1/2010-402 v časti, v ktorej uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške 7 533,36 eur (226 950,- Sk), podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (výrok II).
V ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 226 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.