UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. V. W., nar. XX. J. XXXX, bytom Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. SIDOR, s. r. o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: PRO POPULO Poprad, s. r. o., so sídlom Obrancov mieru 329, 059 34 Spišská Teplica, IČO: 17 083 851, zastúpenému JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 39, 082 71 Lipany, o zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 102 727,96 eur (3 094 782,56 Sk) s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2NcCb/9/2005-827 zo dňa 11. februára 2016, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2NcCb/9/2005-827 zo dňa 11. februára 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Prešove rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa 11. 02. 2016 č. k. 2NcCb/9/2005-827 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 36 334,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 26. 10. 2000 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 11 065,31 eur od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že bude o nich rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08. 12. 2000 v konaní pôvodne vedenom Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Cb/598/00 domáhal určenia, že uznesenie riadneho valného zhromaždenia, prijaté na rokovaní dňa 05. 05. 1997 pod č. 3, ktorým schválilo zmenu spoločenskej zmluvy podľa Dodatku č. IV ako úplné znenie, je neplatné. Ďalej žiadal určiť, že Dodatok č. IV k spoločenskej zmluve žalovaného ako jej úplné znenie zo dňa 05. 05. 1997 je neplatný. Zároveň sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi povinnosť zaplatiť vyrovnací podiel vo výške najmenej 1 094 782,56 Sk s príslušenstvom.
Rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 31. 03. 2004 č. k. 5Cb/598/00-163 súd návrh žalobcu na určenie neplatnosti uznesenia č. 3 valného zhromaždenia žalovaného konaného dňa 05. 05. 1997 a o určenie neplatnosti Dodatku č. IV zo dňa 05. 05. 1997 k spoločenskej zmluve žalovaného zamietol a vprevyšujúcej časti návrh žalobcu vylúčil na samostatné konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23. 06. 2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 05. 2005 č. k. 4Obo/246/2004-225.
Dňa 03. 08. 2004 podal žalobca zmenu žaloby v časti, v ktorej vylúčil súd nárok žalobcu na zaplatenie vyrovnacieho podielu na samostatné konanie. Na základe zmeny žaloby sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť vyrovnací podiel vo výške 3 094 782,56 Sk s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 06. 08. 2000 a úrok z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 333 353,66 Sk od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000 a náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa pokračoval o nároku žalobcu na zaplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie pod sp. zn. 2NcCb/9/2005.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (v poradí prvým) zo dňa 22. 12. 2009 č. k. 2NcCb/9/2005-394 súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 36 334,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 26. 10. 2000 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 11 065,31 eur od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Na odvolania žalobcu a žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením (v poradí prvým) zo dňa 15. 03. 2011 č. k. 3Obo/33/2010-455 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí odvolací súd uviedol, že čl. 16 Dodatku č. IV k spoločenskej zmluve je platný. K otázke zníženia čistého obchodného imania o hodnotu hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku L. odvolací súd uviedol, že zmluvu o správe majetku uzavrel žalovaný s biskupstvom 02. 01. 1997 a až po uvedenom dni mohol mať výnos zo správy. Výnosy z prenajatého majetku nemožno považovať za výnosy zo spravovania majetku pre iného. Preto do úvahy prichádzalo zníženie čistého obchodného imania len o hodnotu majetku nadobudnutého v rokoch 1997 až 1999, ktorý bol nadobudnutý z výnosov zo správy majetku. Zároveň odvolací súd uviedol, že základom pre výpočet vyrovnacieho podielu je podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka čisté obchodné imanie. Podľa § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka je čistým obchodným imaním obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním. Prehlásenie o overení vyrovnacieho podielu používa iné pojmy a nie je z neho zrejmé, či hodnota čistého obchodného imania bola určená v súlade s § 6 Obchodného zákonníka. Nie je z neho zrejmá nadväznosť na jednotlivé položky súvahy a predovšetkým štruktúra položky 29 929 783,38 Sk. Bez bližšieho vysvetlenia, aké položky ju tvoria, nemožno posúdiť, či to sú záväzky podnikateľa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okrem iných sa to týka najmä fondov a rezerv, ktoré sú podľa žalovaného zaúčtované medzi tzv. prechodné pasíva. V tomto smere odvolací súd prisvedčil žalobcovi (v rozhodnutí nesprávne uvedené žalovanému), že pre správny záver o výške vyrovnacieho podielu treba preskúmať správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet, keď podľa jeho tvrdenia okrem iného za roky 1996-1997 vzrástol objem účtovaných rezerv z 2,5 mil. Sk na 15,6 mil. Sk. Pokiaľ tvrdenie žalobcu zodpovedá skutočnosti, môže to bez vysvetlenia dôvodu takéhoto výrazného zvýšenia byť dôvodom na pochybnosť o správnosti účtovania.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (v poradí druhým) zo dňa 27. 02. 2014 č. k. 2NcCb/9/2005-624 súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že na valnom zhromaždení žalovaného zo dňa 05. 05. 2000 bola schválená ročná účtovná závierka za rok 1999 a rozdelenie zisku za rok 1999. Z údajov uvedených na valnom zhromaždení schválenej ročnej účtovnej závierky za rok 1999 je potrebné vychádzať aj pri výpočte vyrovnacieho podielu žalobcu z dôvodu zániku jeho účasti v spoločnosti žalovaného. Výsledky tejto ročnej účtovnej závierky sú záväzné a nie je možné ich meniť ani rozhodnutím súdu, ibaže by žalobca preukázal, že úspešne napadol neplatnosť tohto uznesenia riadneho valného zhromaždenia žalovaného o schválení ročnej účtovnej závierky a rozdelení zisku za rok 1999. Žalobca sa dňa 11. 09. 2000 pri nahliadnutí do registrového spisu mal možnosť dozvedieť o schválení účtovnej závierky za rok 1999. Žalobca v prekluzívnej trojmesačnej lehote nepodal na súde návrh na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, uznesenie o schválení ročnej účtovnej závierky za rok 1999 je tedaplatné a z výsledkov tejto účtovnej závierky musel vychádzať aj žalovaný pri výpočte vyrovnacieho podielu žalobcu.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením (v poradí druhým) zo dňa 25. 02. 2015 sp. zn. 3Obo/28/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že jedinou podstatnou otázkou pre posúdenie správnosti rozhodnutia je posúdiť správnosť výpočtu vyrovnacieho podielu s poukazom na čl. 16 Dodatku č. IV k spoločenskej zmluve. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s právne záväzným názorom odvolacieho súdu uvedeným v zrušujúcom uznesení sp. zn. 3Obo/33/2010. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa sa bude musieť vysporiadať s výpočtom vyrovnacieho podielu z existujúcej účtovnej závierky za rok 1999 s poukazom na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/33/2100 v intenciách dohodnutého čl. 16 Dodatku č. IV k spoločenskej zmluve.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vykonal ďalšie dokazovanie v súvislosti so zisťovaním hodnoty hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy na majetku L..
Podľa čl. 16 Dodatku č. IV k spoločenskej zmluve žalovaného pri zániku spoločníka v spoločnosti za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu. Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe ročnej účtovnej závierky za obdobie, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti ponížená o hodnotu hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku L..
Na základe uvedeného ustanovenia spoločenskej zmluvy do úvahy prichádzalo zníženie obchodného imania len o hodnotu majetku nadobudnutého v rokoch 1997 až 1999, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku.
K listinným dokladom, ktoré predložil žalovaný na výzvu súdu (č. l. 713 až 777 spisu) súd prvého stupňa uviedol, že sa s nimi obrátil na pôvodne ustanovenú znalkyňu Bc. Ing. K. O. so žiadosťou, či na základe predložených dokladov založených v spise je schopná zodpovedať znaleckým posudkom na otázku v súvislosti s výpočtom hodnoty hmotného investičného majetku. Bc. Ing. O. oznámila súdu, že sa jedná o veľmi staré časové obdobie, pričom žalovaný jej oznámil, že žiadne prvotné doklady z tohto obdobia už nemajú k dispozícii. Preto si myslí, že akákoľvek snaha niečo obsahovo aj hodnotovo skontrolovať, na základe čoho bolo vtedy účtované a ocenené, je v podstate bezvýznamná.
K tvrdeniu žalovaného, ktorý uviedol, že predložil postačujúce a úplné doklady pre ďalšie znalecké dokazovanie a k požiadavke, aby znalecké dokazovanie bolo vykonané Znaleckým ústavom v Žiline, súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný v súčasnej dobe nemá k dispozícii znalkyňou Ing. O. požadované účtovné doklady na výpočet vyrovnacieho podielu pre žalobcu v zmysle čl. 16 Spoločenskej zmluvy, resp. na overenie jeho výpočtu tak, ako bol vypočítaný audítorkou W. M. v prehlásení o overení vyrovnacieho podielu. Preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno s poukazom na závery posledného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.
Pri stanovení výšky vyrovnacieho podielu vychádzal súd prvého stupňa zo záverov znaleckého posudku Ing. Kataríny Krajkovičovej č. 26/2009. Ustanovená znalkyňa vyčíslila výšku vyrovnacieho podielu vo výške 47 400,22 eur (1 427 979,04 Sk). Súd prvého stupňa vychádzal z údajov vyplývajúcich z účtovnej závierky žalovaného k 31. 12. 1999 overenej audítorkou Ing. M.. Z tohto čistého obchodného imania nebol dôvod odpočítavať hodnotu hmotného investičného majetku vo výške 11 475 708,16 Sk, pretože ohľadom tohto odpočtu neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvého stupňa sa stotožnil so spôsobom výpočtu výšky vyrovnacieho podielu, ktorý je uvedený v časti II znaleckého posudku Ing. N., pričom za základ považoval výsledky ročnej účtovnej závierky spoločnosti za rok 1999, schválenej valným zhromaždením dňa 05. 05. 2000.
K námietke žalobcu smerujúcej k výške čistého obchodného imania (14 969 981,36 Sk), kdespochybňoval položku 2 Cudzie zdroje a prechodné účty pasív (29 929 783,38 Sk), ktorá bola odpočítaná od položky 1 Aktíva celkom (44 899 763,74 Sk), súd prvého stupňa uviedol, že žalobca nepredložil doposiaľ iné účtovné doklady, ktorými by bolo možné spochybniť správnosť výpočtu čistého obchodného imania inak, než ho uzavrela audítorka M. v prehlásení o overení vyrovnacieho podielu, pričom z údajov tohto prehlásenia vychádzala aj znalkyňa Ing. N. a aj predtým ustanovený znalec Ing. O. J..
Z vyrovnacieho podielu vo výške 1 427 979,04 Sk súd prvého stupňa odpočítal časť uhradenú žalobcovi žalovaným dňa 25. 10. 2000 vo výške 333 353,66 Sk a žalobcovi priznal sumu 1 094 625,38 Sk (36 334,91 eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Súd prvého stupňa priznal žalobcovi 18 % úrok z omeškania ročne z priznanej istiny od 26. 10. 2002 do zaplatenia, ako aj 18 % úrok z omeškania ročne zo sumy 11 065,31 eur (333 353,66 Sk) od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2002. Ročnú účtovnú závierku za rok 1999 schválila obchodná spoločnosť žalovaného na riadnom valnom zhromaždení dňa 05. 05. 2000, pričom nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu je podľa § 61 ods. 3 Obchodného zákonníka splatný uplynutím 3 mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierku. Pri výške priznaného 18 % úroku z omeškania ročne súd vyhádzal z ustanovenia § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla žalovaného v čase vzniku nároku žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu, predstavovali v priemere 17 %. Vychádzajúc z výšky obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, po ich zvýšení v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, súd prvého stupňa ustálil úrok z omeškania vo výške 18 %.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca. Žalobca navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie a napadnutý rozsudok zmenil tak, že v prevyšujúcej časti žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného aj na zaplatenie sumy 66 393,05 eur s príslušenstvom. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p.
Žalobca namietal, že súd prvého stupňa preniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k správnosti výpočtu čistého obchodného imania na žalobcu, hoci žalobca nedisponuje účtovníctvom žalovaného. Pritom bolo povinnosťou žalovaného vypočítať vyrovnací podiel žalobcu v súlade s ustanoveniami § 61 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k zániku jeho účasti v obchodnej spoločnosti žalovaného.
Žalobca má za to, že pokiaľ namietal správnosť výpočtu vyrovnacieho podielu v bodoch 2 a 3 prehlásenia o overení vyrovnacieho podielu zo dňa 17. 03. 2000, bolo povinnosťou žalovaného účtovníctvom preukázať, že údaje uvedené v ročnej účtovnej závierke za rok 1999 sú správne. V tejto súvislosti poukázal žalobca na záver odvolacieho súdu uvedený v rozhodnutí zo dňa 15. 03. 2011 sp. zn 3Obo/33/2010, podľa ktorého prehlásenie o overení vyrovnacieho podielu používa iné pojmy a nie je z neho zrejmé, či hodnota čistého obchodného imania bola určená v súlade s § 6 Obchodného zákonníka. Nie je z neho zrejmá nadväznosť na jednotlivé položky súvahy sa predovšetkým štruktúra položky 29 929 783,38 Sk. Bez bližšieho vysvetlenia, aké položky ju tvoria, nemožno posúdiť, či to sú záväzky podnikateľa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okrem iných sa to týka najmä fondov a rezerv, ktoré sú podľa žalovaného zaúčtované medzi tzv. prechodné pasíva. V tomto smere odvolací súd prisvedčil žalobcovi, že pre správny záver o výške vyrovnacieho podielu treba preskúmať správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet, keď podľa jeho tvrdenia okrem iného za roky 1996-1997 vzrástol objem účtovaných rezerv z 2,5 mil. Sk na 15,6 mil. Sk. Pokiaľ tvrdenie žalobcu zodpovedá skutočnosti, môže to bez vysvetlenia dôvodu takéhoto výrazného zvýšenia byť dôvodom na pochybnosť o správnosti účtovania. Je zrejmé, že žalovaný dôvod takéhoto výrazného zvýšenia cudzích zdrojov a pasív vôbec nevysvetlil ani nepreukázal účtovníctvom, lebo tvrdí, že účtovníctvo nemá.
Žalovaný nepreukázal, že údaje uvedené v účtovnej závierke za rok 1999 sú správne, hoci mu to ukladáprávna norma (§ 61 ods. 2 Obchodného zákonníka), podľa ktorej výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe riadnej účtovnej závierky a je povinnosťou účtovnej jednotky preukázať, že údaje uvedené v ročnej účtovnej závierke zodpovedajú účtovníctvu.
Súd v rozsudku uviedol, že žalovaný nepreukázal výšku sumy hmotného investičného majetku, ktorú treba odpočítať od čistého obchodného imania, paradoxne hodnotil v prospech žalobcu tak, že ohľadom tohto odpočtu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ale vo vzťahu k námietke žalobcu voči správnosti odpočtu cudzích zdrojov a prechodných pasív v položke 2 prehlásenia vo výške 29 929 783,38 Sk súd prvého stupňa nebral túto námietku žalobcu do úvahy z dôvodu, že žalobca nepredložil iné účtovné doklady, ktorými by bolo možné spochybniť správnosť výpočtu čistého obchodného imania. Ide o dva rozdielne hodnotenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena účastníkov konania.
Žalobca pritom nedisponuje žiadnymi inými účtovnými dokladmi a účtovníctvom žalovaného, lebo nimi disponuje výlučne žalovaný. Dôkazné bremeno je podľa neho na žalovanom, ktorý tvrdí, že údaje uvedené v prehlásení Ing. M. sú správne a že predložil postačujúce a úplné podklady pre ďalšie znalecké dokazovanie.
Jediným dôkazom na verifikovanie správnosti údajov, z ktorých vychádzala Ing. M., je účtovníctvo žalovaného. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí požadoval po žalobcovi predložiť účtovné doklady, ktorými by mohol spochybniť správnosť výpočtu čistého obchodného imania, no pritom mal za preukázané, že žalobca účtovníctvom nedisponuje a žalovaný svojim zavinením zmaril dôkaz, keď tvrdí, že účtovníctvo už nemá, keďže skartoval účtovníctvo za roky 1996 až 1999, pričom bolo jeho povinnosťou podľa § 36 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve uchovávať dokumentáciu súvisiacu so súdnym konaním.
Žalobca má v prebiehajúcom súdnom konaní informačný deficit, keďže nemôže vlastnými silami prekonať nemožnosť naplnenia bremena tvrdenia. Ak princíp rovností zbraní prikazuje súdu, aby sa nevyváženou nevýhodou, v ktorej sa niektorá zo strán ocitne, zaoberal a odstránil ju, tak za situácie, že žalobca účtovníctvo žalovaného nemá a ani ho nemôže mať, súd musí kompenzovať informačný deficit žalobcu uložením dôkaznej povinnosti protistrane. Nesplnenie tejto povinnosti žalovaným mal súd prvého stupňa vyhodnotiť ako neunesenie dôkazného bremena žalovaným. Ak žalovaný účtovníctvo nemá a nevie preukázať správnosť údajov ročnej účtovnej závierky, tak potom sa žalovaný vlastnou vinou dostal do dôkaznej núdze a je na mieste postup podľa § 136 O. s. p.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 15. 03. 2011, hoci nim bol viazaný, a preto mal súd žalobe v celom rozsahu vyhovieť, no minimálne zaviazať žalovaného na zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 71 078 eur, ak by sa údaje v bode 2 ponížili len o výšku iných dlhodobých záväzkov. Keďže podľa odvolacieho súdu je sporná aj položka rezerv, tak by bol dôvodný nárok žalobcu v celom rozsahu.
Žalobca uviedol, že pri porovnaní údajov účtovnej závierky za rok 1996 a za rok 1999 akékoľvek zvýšenie cudzích zdrojov a pasív, resp. záväzkov ovplyvňuje výšku čistého obchodného imania v neprospech žalobcu, ak u žalovaného aktíva takto výrazne nerástli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa, vo výroku ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 36 334,91 eur s 18 % úrokom z omeškania ročne od 26. 10. 2000 do zaplatenia a 18 % úrok z omeškania ročne zo sumy 11 065,31 eur od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O. s. p.
Žalovaný uviedol, že prvostupňový súd správne vyvodil, že v konaní pri rozhodovaní o výške vyrovnacieho podielu žalobcu, ktorého účasť v žalovanej spoločnosti zanikla dňom 27. 01. 1999, má postupovať v zmysle čl. 16 Spoločenskej zmluvy v znení Dodatku č. IV zo dňa 05. 05. 1997.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že audítorka Ing. W. M. podaním zo dňa 23. 09. 2011 upravila výšku vyrovnacieho podielu v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/33/2010 zo dňa 15. 03. 2011, pričom z čistého obchodného imania odpočítala iba majetok nadobudnutý z výnosov správy majetku biskupstva v rokoch 1997-1999, čím sa prvostupňový súd nesprávne nezaoberal. Zároveň sa súd nezaoberal ani svedeckou výpoveďou audítorky Ing. W. M. zo dňa 15. 03. 2012, v ktorej uviedla, že spoločnosť žalovaného mala príjmy iba z jedného predmetu činnosti, a to zo správy majetku biskupstva.
Súd prvého stupňa nesprávne neprihliadol na listinné dôkazy doložené súdu prvého stupňa nachádzajúce sa na č. l. 713 - 777, z ktorých je možné vyvodiť jednak o ktorý hmotný investičný majetok ide, a jednak hodnotu tohto konkrétneho hmotného investičného majetku, resp. sumu, o ktorú malo byť čisté obchodné imanie ponížené, pričom z nich je zrejmé aj obdobie obstarania, čo bolo aj požiadavkou odvolacieho súdu. Z týchto podkladov vychádzala aj audítorka Ing. M.. Preto nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom odpočtu hodnoty hmotného investičného majetku, keďže sa k ním nedal ani vyjadriť riadne ustanovenému znalcovi alebo znaleckému ústavu.
Znalkyňa Ing. O. nebola prvostupňovým súdom ustanovená na vypracovanie znaleckého posudku, keďže jej pôvodné ustanovenie bolo uznesením súdu prvého stupňa z 06. 12. 2013 zrušené, nakoľko súd prvého stupňa upustil od vykonania znaleckého dokazovania. Podanie neurčitého vyjadrenia Ing. O. nie je znaleckým posudkom súdom ustanoveného znalca, ktorý musí byť ustanovený v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 O. s. p. Postup prvého stupňa, ktorý sa chcel dotazovať ohľadne žalovaným predloženými dokladmi nachádzajúcimi sa na č. l. 713 - 777 u pôvodne ustanovenej znalkyne, bol v rozpore s ustanovením § 127 ods. 1 O. s. p. Ak prvostupňový súd v súvislosti s podkladmi nachádzajúcimi sa na č. l. 713 - 777 riadne neustanovil znalca na posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, neúplne a nesprávne zistil skutkový stav.
Žalovaný ďalej uviedol, že čl. 16 Spoločenskej zmluvy upravuje výšku vyrovnacieho podielu, ktorá sa určí na základe ročnej účtovnej závierky, zníženej o hodnotu hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku biskupstva ako spoločníka žalovaného, pričom z riadnej účtovnej závierky žalovaného za rok 1999 vyplýva, že hodnota čistého obchodného imania pre výpočet vyrovnacieho podielu žalobcu je 14 969 981,36 Sk [Aktíva celkom (riadok 001 súvahy) - cudzie zdroje a prechodné účty pasív (riadok 079 a 105 súvahy) 44 899 764,74 Sk - 29 929 783,38 Sk = 14 969 981,36 Sk]. Zároveň z nej vyplýva, že hodnota hmotného investičného majetku žalovaného 11 475 708,16 Sk. Základ pre výpočet vyrovnacieho podielu žalobcu predstavuje sumu 3 494 273,20 Sk, prípadne sumu 4 744 259,20 Sk pri aplikácii rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej pri 9,54 % podiele žalobcu k základnému imaniu predstavuje sumu 11 056,31 eur, ktorá bola už žalobcovi vyplatená, resp. sumu 15 026,81 eur pri aplikácii uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie však sumu 36 334,91 eur, ktorá bola žalobcovi priznaná.
Žalovaný namietal aj výšku priznaného úroku z omeškania, nakoľko žalobca si zmenou žaloby zo dňa 03. 08. 2004 neuplatnil úrok z omeškania do zaplatenia, keďže táto skutočnosť zo zmeny žaloby, resp. z jej pripustenej zmeny súdom prvého stupňa nevyplýva.
Žalovaný namietal aj skutočnosť, že súd prvého stupňa mu nedoručil písomnú zmenu žaloby, ktorá bola súdu prvého stupňa doručená dňa 03. 08. 2004, pričom mu odoprel právo vyjadriť sa k nemu, resp. navrhnúť dôkazy, čím mu svojim postupom znemožnil realizáciu procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Poslednou odvolacou námietkou žalovaného bolo tvrdenie, že rozhodoval súd v nezákonnom zložení. Prvostupňový súd prejednal vec do 30. 06. 2014 (správne má byť do 30. 06. 2015 - pozn. odvolacieho súdu) v zložení senátu JUDr. Jozef Škrab, JUDr. Peter Šamo a JUDr. Roman Tóth, avšak na pojednávaniach dňa 28. 01. 2016 a 11. 02. 2016 vec prejednával a rozhodol novozložený senát JUDr.Jozef Škrab, JUDr. Peter Šamo a JUDr. Marek Kohút, čo je v rozpore s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže týmto novým zložením senátu bolo žalovanému odňaté právo na zákonný senát. JUDr. Roman Tóth je naďalej sudcom Krajského súdu Prešov a ani opatrenie predsedníčky Krajského súdu v Prešove č. 15 zo dňa 15. 10. 2015 sp. zn. 1SprO/1693/2015 nedovoľovalo v doteraz nerozhodnutých veciach, v ktorých je predsedom senátom a zároveň sudcom spravodajcom JUDr. Jozef Škrab, nové zloženie senátu, keďže podľa tohto opatrenia bola možná zmena senátu iba vo veciach 13Co, CoD, CoE, NcC, CoPom, CoPr, CoP, CoR, CoSr a 5Cob, CoZm, CoKR, Ncb a CobVO, pričom sa nevzťahovalo na vec 2 NcCb.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že údaje z riadnej účtovnej závierky žalovaného za rok 1999 boli overené aj audítorkou Ing. M.. Ak žalobca spochybňuje cudzie zdroje a prechodné účty pasív a hmotný investičný majetok, nemožno mať v takom prípade za to, že aj položka aktíva účtovnej závierky žalovaného k 31. 12. 1999 je správna. Preto je dôvodný záver, že žalobcovi nepatrí žiadny vyrovnací podiel. Naviac súvaha sa skladá z aktív a pasív, pričom aktíva netto sa musia rovnať pasívam. Účtovná závierka bola overená nezávislým audítorom a schválená valným zhromaždením spoločnosti, pričom nebola nikým v zákonnej lehote napadnutá. Výpočet vyrovnacieho podielu má vychádzať z účtovnej závierky spoločnosti. Keďže tá bola schválená a nikým nebola napadnutá, je platná v takom znení, v akom je predložená súdu pre výpočet vyrovnávacieho podielu. Ak žalobca tvrdí, že nižšie sú cudzie zdroje a prechodné účty pasív, pri zachovaní hodnoty vlastného imania, museli by sa nutne o danú hodnotu znížiť aj pasíva.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd sa nemusel zaoberať prepočtom vyrovnacieho podielu zo dňa 23. 09. 2011, listinnými dôkazmi na č. l. 713 - 777 spisu a ani výpoveďou Ing. M., pretože žalovaný v konaní nepreukázal správnosť údajov uvedených v prehlásení o overení vyrovnacieho podielu zo dňa 17. 03. 2000 z dôvodu, že žalovaný nemá k dispozícii požadované účtovné doklady na overenie tohto výpočtu, čo je aj záver súdu prvého stupňa. Prepočet Ing. M. zo dňa 23. 09. 2011 žalobca považuje za nesprávny.
Žalobca uviedol, že hodnota nadobudnutého hmotného investičného majetku v rokoch 1997 až 1999 sa dá jednoducho vypočítať ako rozdiel medzi hodnotou hmotného investičného majetku účtovanou ku koncu roka 1996 vo výške 9 649 000,- Sk a hodnotou hmotného investičného majetku ku koncu roka 1999 vo výške 11 475 000,- Sk. Rozdiel v hodnote nadobudnutého hmotného investičného majetku je vo výške 1 826 000,- Sk a iba tento by bolo možné odpočítať od čistého obchodného imania a aj to len za predpokladu, že by žalovaný preukázal, že všetok hmotného investičného majetku bol nadobudnutý práve z výnosov správy majetku biskupstva.
K dokladom nachádzajúcim sa na č. l. 713 - 777 spisu žalobca uviedol, že žalovaný ani jedným dokladom nepreukázal hodnotu nadobudnutú z výnosov zo správy majetku biskupstva. Ak žalovaný nepredložil účtovníctvo spoločnosti, potom hodnoverne nepreukázal ani správnosť výpočtu vyrovnacieho podielu, lebo je objektívne nemožné verifikovať správnosť údajov o aktívach, cudzích zdrojoch a pasívach, o hmotnom investičnom majetku, z ktorých vychádzala audítorka pri výpočte vyrovnacieho podielu.
Žalobca je toho názoru, že je správny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalovaným. Dôkazy, o ktoré sa žalovaný v odvolaní opiera, nepreukazujú opak záveru súdu, a preto sa súd nemusel týmito dôkazmi vôbec zaoberať.
Žalobca nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného voči Ing. O.. Z výzvy súdu zo dňa 15. 07. 2015 je zrejmé, že súd skúmal, či s prihliadnutím na žalovaným predložené doklady je možné zodpovedať na otázku položenú žalobcom v jeho podaní zo dňa 01. 07. 2015 s tým, že pokiaľ jej odpoveď bude kladná, súd zabezpečí potrebné procesné úkony ohľadom nariadenia znaleckého dokazovania. Ide o bežný postup súdu, ktorý pred nariadením znaleckého dokazovania dotazom na odborne spôsobilú osobu zisťuje, či je možné vo veci vypracovať znalecký posudok k určitej odbornej otázke. Ing. O. stanoviskom doručeným súdu dňa 02. 11. 2015 nepodávala žiadny znalecký posudok,iba sa vo svojom stanovisku vyjadrila, že ak prvotné doklady z účtovníctva neexistujú, tak potom akákoľvek snaha niečo skontrolovať je v podstate bezvýznamná. Neexistencia, resp. neúplnosť účtovných dokladov nepreukazuje správnosť údajov uvedených v účtovnej závierke.
Podľa žalobcu súd nerozhodol ani ultrapetit, keď sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania od 26. 10. 2000 bez toho, aby výslovne uviedol, že ich bude platiť až do zaplatenia istiny. Rozhodujúce je, že povinnosť platiť úroky vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku. Z uplatneného nároku na príslušenstvo pohľadávky je zrejmé, že žalobca sa domáha úrokov z omeškania od ich vzniku, čo je vyjadrené vo výroku rozhodnutia prvým dňom omeškania dlžníka, t. j. od 26. 10. 2000. Keďže omeškanie trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, tak je nepochybné, že dlžník je povinný platiť úrok z omeškania až do zaplatenia istiny, s úhradou ktorej je v omeškaní.
Za nedôvodnú považuje žalobca aj námietku nedoručenia rozšírenia žaloby žalovanému vo vzťahu k výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, keďže od začiatku konania sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 36 340,12 eur a k žalobe sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu dňa 25. 09. 2001. Vo výroku ktorým súd žalobe vyhovel, nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.
K námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávneho obsadenia senátu súdu prvého stupňa rozhodujúceho vo veci žalobca uviedol, že nepozná obsah opatrenia predsedníčky Krajského súdu v Prešove, na ktoré sa odvoláva žalovaný. Zároveň uviedol, že žalovaný na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. 01. 2016 nenamietal zmenu v senáte, ktorý bol obsadený sudcom JUDr. Kohútom namiesto JUDr. Tótha, hoci takúto možnosť mal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.
K námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávneho zloženia senátu súd prvého stupňa, ktorý rozhodoval vo veci, odvolací súd uvádza, že jedným zo základných práv účastníkov konania týkajúcich sa ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonného sudcu.
Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4 [§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“)]. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (ods. 4).
Rozvrh práce obsahuje zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu (§ 50 ods. 2 písm. b/ zákona o súdoch).
Veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch).
Podľa § 51 ods. 4 zákona o súdoch, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmenyprerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená (písm. a/), zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde (písm. b), výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov (písm. c/) a ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený (písm. d/).
V danom prípade žalovaný namietal zmenu zloženia senátu rozhodujúceho vo veci, kde sa na rozhodnutí podieľal ako člen senátu JUDr. Marek Kohút, pričom nahradil pôvodného člena senátu prejednávajúceho vec JUDr. Romana Tótha.
V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou žalovaného sa vyjadril k odvolaniu aj predseda senátu súdu prvého stupňa JUDr. Jozef Škrab (č. l. 876 spisu), ktorý uviedol, že senát v zložení uvedenom v opatrení predsedníčky Krajského súdu v Prešove (č. l. 803 spisu) je toho názoru, že v tomto zložení sa prejednávajú aj tzv. prvostupňové senátne veci z minulosti, teda aj v registri NcCb. Zároveň podľa jeho názoru je vraj zaužívané, že tzv. senátne veci podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia už v súčasnosti môže prejednávať samosudca (predseda senátu). Preto ak senát v zložení JUDr. Jozef Škrab, JUDr. Peter Šamo a JUDr. Marek Kohút rozhodol prvostupňovú vec z minulosti v zmysle Opatrenia predsedníčky Krajského súdu v Prešove č. 15, rozhodol vo veci samej ako zákonný senát.
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu, prípadne jeho zmenami a doplneniami (IV. ÚS 479/2013, IV. ÚS 459/2012).
K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne (III. ÚS 212/2011).
Z uvedeného vyplýva, že za zákonný senát možno považovať len ak vo veci rozhodoval senát v zložení, v ktorom mu bola vec pridelená v súlade so zákonom. V danom prípade ide o senát Krajského súdu v Prešove 5Cb, ktorému vec napadla dňa 11. 12. 2000 pod sp. zn. 5Cb/598/00. V danom prípade ide o senát JUDr. Jozef Škrab (predseda senátu), JUDr. Peter Šamo (člen senátu) a JUDr. Roman Tóth (člen senátu). V tomto zložení prejednával a rozhodoval senát vec vedenú pod sp. zn. 2NcCb/9/2005 do 30. 06. 2015, ako to vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.
Na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. 01. 2016 vec prejednal a následne dňa 11. 02. 2016 vo veci rozhodol senát v zložení JUDr. Jozef Škrab (predseda senátu), JUDr. Peter Šamo (člen senátu) a JUDr. Marek Kohút (člen senátu).
Vo vyjadrení zo dňa 21. 04. 2016 predseda senátu odôvodňoval zmenu v zložení senátu opatrením predsedníčky senátu Krajského súdu v Prešove č. 15. Z tohto opatrenia nevyplývajú dôvody pre zmenu v zložení senátu v už pridelenej veci v súlade s ustanovením § 51 ods. 4 písm. a/ až d/ zákona o súdoch. Sudca JUDr. Roman Tóth je naďalej sudcom Krajského súdu v Prešove, z obsahu opatrenia nevyplýva, že by bol dlhodobo práceneschopný, prípadne by bol výrazne nerovnomerne zaťažený a zároveň zo spisu nevyplýva, že by bol sudca JUDr. Roman Tóth vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Uvedené opatrenie sa zároveň nevzťahuje na senát 5Cb, ktorý bol zákonným senátom na prejednanie a rozhodnutie veci vedenej pod sp. zn. 2NcCb/9/2005.
Z uvedeného je zrejmé, že pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej došlo k zmene v zložení senátu bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky. Takto vydané rozhodnutie nie je možné považovať za zákonné a je to dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením predsedu senátu, že je zaužívané, aby pôvodne senátne veci rozhodoval samosudca. Ak bola vec raz pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu, musí vo veci rozhodnúť senát.
Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného, že žalovaný mal na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. 01. 2016 namietať zloženie senátu, táto skutočnosť nebola zo strany konajúceho senátu účastníkom oznámená (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní), zároveň zmena v zložení senátu sama osebe nepredstavuje dôvod pre vznesenie námietky zaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).
Za opodstatnenú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa priznaného úroku z omeškania.
Žalobca sa žalobou zo dňa 08. 12. 2000 pôvodne domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi povinnosť zaplatiť vyrovnávací podiel vo výške najmenej 1 094 782,56 Sk s príslušenstvom.
Podaním zo dňa 03. 08. 2004 navrhol žalobca zmenu žaloby v časti, v ktorej vylúčil súd nárok žalobcu na zaplatenie vyrovnávacieho podielu na samostatné konanie. Na základe zmeny žaloby sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť vyrovnávací podiel vo výške 3 094 782,56 Sk s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 06. 08. 2000 a úrok z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 333 353,66 Sk od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000 a náhradu trov konania. V zmene žaloby žalobca uviedol, že valné zhromaždenie žalovaného schválilo ročnú účtovnú závierku za rok 1999 dňa 05. 05. 2000 a vyrovnávací podiel bol splatný uplynutím 3 mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky (§ 61 ods. 3 Obchodného zákonníka) dňa 05. 08. 2000 a od podania žaloby neboli vykonané žiadne dôkazy, ktorými by sa preskúmala správnosť ročnej účtovnej závierky za rok 1999 a správnosť výpočtu výšky vyrovnávacieho podielu je závislá od znaleckého dokazovania. Na podporu svojho tvrdenia doložil žalobca „laickú“ analýzu výsledkov hospodárenia žalovaného, z ktorej vyplýva, že aktíva žalovaného v období rokov 1996-1999 rástli a naopak cudzie zdroje (rezervy, záväzky voči spoločníkom a iné dlhodobé záväzky) oproti roku 1996 tiež mnohonásobne vzrástli. Táto skutočnosť má záporný vplyv na výšku čistého obchodného imania spoločnosti žalovaného, pričom žalobca vyjadril pochybnosti o opodstatnenosti účtovania cudzích zdrojov, ktorých účtovanie mohlo smerovať k úmyselnému ukráteniu žalobcu, keď tieto výsledky vznikali najmä v období, keď sa žalobca domáhal zrušenia svojej účasti v spoločnosti žalovaného prostredníctvom súdu.
Na pojednávaní uskutočnenom dňa 05. 10. 2005 súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 03. 08. 2004.
Z pripustenej zmeny žaloby je zrejmé, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie vyrovnacieho podielu voči žalovanému vo výške 102 727,96 eur (3 094 782,56 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 06. 08. 2000 a úrok z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 11 065,31 eur (333 353,66 Sk) od 06. 08. 2000 do 25. 10. 2000 a náhradu trov konania.
V časti zmenou žaloby uplatneného úroku z omeškania nie je zrejmé, z akej sumy žalobca žiada úrok z omeškania a za aké obdobie.
Odvolací súd sa v tejto súvislosti nestotožňuje s tvrdením žalobcu, podľa ktorého je rozhodujúce, že povinnosť platiť úroky vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku. Žalobca uviedol, že z uplatneného nároku na príslušenstvo pohľadávky je zrejmé, že sa domáha úrokov z omeškania od ich vzniku, čo je vyjadrené vo výroku rozhodnutia prvým dňom omeškania dlžníka, t. j. od 26. 10. 2000. Keďže omeškanie trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, tak je nepochybné, že dlžník je povinný platiť úrok z omeškania až do zaplatenia istiny, s úhradou ktorej je v omeškaní. Odvolací súd uvádza, že to sa týka hmotnoprávneho nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania (§ 365 a nasl.Obchodného zákonníka).
Pokiaľ však ide o uplatnenie nároku na zaplatenie úroku z omeškania na súde, tak platí, že aj v tejto častí musí byť z návrhu zrejmé, čoho sa účastník konania domáha (§ 42 ods. 3 O. s. p.). Petit návrhu musí byť špecifikovaný tak, aby bolo z neho zjavné, čoho sa účastník domáha, aby bol petit presný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný.
Je zrejmé, že petit žaloby v zmysle rozšírenia zo dňa 03. 08. 2004 tieto požiadavky nespĺňa, nakoľko je v časti uplatneného úroku z omeškania je neurčitý a nevykonateľný. Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. vyzvať žalobcu na odstránenie vád jeho podania. V danom prípade súd prvého stupňa svojvoľne opravil petit žaloby, hoci na to nemal zákonný podklad.
Súd nemôže vo svojom rozhodnutí svojvoľne opraviť znenie petitu žaloby, a to aj ak by mal za to, že sa jedná iba o pisársku chybu na strane žalobcu. Odstrániť uvedenú chybu môže iba žalobca (uznesenie najvyššieho súdu z 30. 03. 2016 sp. zn. 3Obo/27/2015).
Ako neopodstatnenú naopak odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom v podobe nedoručenia zmeny žaloby zo dňa 03. 08. 2004.
Žalovanému síce zmena žaloby nebola doručená, avšak na pojednávaní uskutočnenom dňa 05. 10. 2005 za prítomnosti právneho zástupcu žalovaného boli účastníci konania oboznámení so zmenou žaloby a za ich prítomnosti bola zmena žaloby aj pripustená. Zástupca žalovaného pritom nepožiadal o doručenie zmeny žaloby zo dňa 03. 08. 2004. Odvolací súd pritom poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný opakovane nahliadal do súdneho spisu, preto mu bolo rozšírenie žaloby známe a mal možnosť sa k nemu vyjadriť.
K ostatným odvolacím námietkam žalovaného a k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že predmetom konania je posúdenie nároku žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti so zánikom jeho účasti v obchodnej spoločnosti žalovaného.
Podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podiel je miera účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti.
Podľa § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu (vyrovnací podiel). Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe ročnej účtovnej závierky za obdobie, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Ak zákon, spoločenská zmluva alebo stanovy neustanovujú inak, vyrovná sa podiel v peniazoch.
Podľa § 61 ods. 3 Obchodného zákonníka, právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky, ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak.
Podľa § 150 ods. 1 Obchodného zákonníka, spoločníkovi, ktorého účasť v spoločnosti súd zrušil, alebo ktorý bol vylúčený, vzniká právo na vyrovnací podiel (§ 61 ods. 2 a 3 ). Rovnaké právo má dedič alebo právny nástupca spoločníka, pokiaľ naňho neprešiel obchodný podiel (§ 116 ).
Podľa § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka, vyrovnací podiel sa vypočíta pomerom splateného vkladu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka, čistým obchodným imaním je obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.
Výnimku z určenia výšky vyrovnacieho podielu v zmysle § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka v rozhodovanej veci predstavuje čl. 16 Spoločenskej zmluvy v znení Dodatku č. IV, podľa ktorého výška vyrovnacieho podielu určí na základe ročnej účtovnej závierky znížená o hodnotu hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku Rímskokatolíckeho biskupstva v Spišskom podhradí.
V konaní bolo nesporné, že výška vkladu žalobcu k všetkým vkladom do spoločnosti žalovaného je 9,54 %. Taktiež je nesporné, že výška vyrovnacieho podielu žalobcu sa určuje na základe výšky čistého obchodného imania žalovaného za rok 1999.
Čisté obchodné imanie je obchodnoprávnym pojmom, ktorým sa označuje obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním. Tento pojem teda vyjadruje rozdiel medzi hodnotou obchodného majetku a záväzkov vzniknutých pri podnikaní.
Hodnota podielu v spoločnosti sa odvíja najmä od hodnoty čistého obchodného majetku spoločnosti. Čistým obchodným imaním spoločnosti je obchodný majetok po odpočítaní všetkých záväzkov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/3180/2008).
V konaní žalobca namietal nielen dôvodnosť odpočítania hodnoty hmotného investičného majetku z jeho vyrovnacieho podielu, ako to vyplýva zo žaloby zo dňa 08. 12. 2000, ale namietal aj samotnú výšku čistého obchodného imania uvedenú v prehlásení o overení vyrovnacieho podielu zo dňa 17. 03. 2000 a zistenú z ročnej účtovnej závierky za rok 1999, ako to vyplýva zo zmeny žaloby zo dňa 03. 08. 2004 a ďalších podaní a vyjadrení žalobcu v konaní.
Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa skúmať nielen hmotný investičný majetok žalobcu nadobudnutý z výnosov správy majetkov L., ale aj či základ pre výpočet vyrovnacieho podielu žalobcu (čisté obchodné imanie žalovaného za rok 1999) bol správny.
Táto skutočnosť vyplývala súdu prvého stupňa aj zo zrušujúcich uznesení vydaných odvolacím súdom, výslovne z rozhodnutia z 15. 03. 2011 sp. zn. 3Obo/33/2010, podľa ktorého „bez bližšieho vysvetlenia, aké položky ju tvoria, nemožno posúdiť, či to sú záväzky podnikateľa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okrem iných sa to týka najmä fondov a rezerv, ktoré sú podľa žalovaného zaúčtované medzi tzv. prechodné pasíva. V tomto smere odvolací súd prisvedčil žalobcovi (v rozhodnutí nesprávne uvedené žalovanému), že pre správny záver o výške vyrovnacieho podielu treba preskúmať správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet, keď podľa jeho tvrdenia okrem iného za roky 1996-1997 vzrástol objem účtovaných rezerv z 2,5 mil. Sk na 15,6 mil. Sk. Pokiaľ tvrdenie žalobcu zodpovedá skutočnosti, môže to bez vysvetlenia dôvodu takéhoto výrazného zvýšenia byť dôvodom na pochybnosť o správnosti účtovania.“ Zároveň uvedená povinnosť vyplývala súdu prvého stupňa aj zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 25. 02. 2015 sp. zn. 3Obo/28/2014, podľa ktorého „súd prvého stupňa sa bude musieť vysporiadať s výpočtom vyrovnacieho podielu z existujúcej účtovnej závierky za rok 1999 s poukazom na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/33/2010 v intenciách dohodnutého čl. 16 Dodatku č. IV k spoločenskej zmluve.“
Z obsahu odvolaniami napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa napriek povinnosti uvedenej v ustanovení § 226 O. s. p. nepostupoval v súlade s právne záväzným názorom najvyššieho súdu, ktorý bol vyslovený v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach a neskúmal správnosť údajov uvedených v účtovnej závierke žalovaného za rok 1999. Naopak vo vzťahu k predmetu konania a námietkam žalobcu týkajúcim sa (ne)správnosti vedenia účtovníctva prvostupňový súd na strane 9 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil iné účtovné doklady. Takýto postup súdu v kontexte prejednávanej veci predstavuje odňatie spravodlivosti (denegatio iustitie).
V zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 O. s. p. je žalobca povinný pripojiť k žalobe listinné dôkazy na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny.
Ak žalobca disponuje listinnými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva, je jeho procesnou povinnosťou pripojiť ich k návrhu. Žaloba i prílohy sa musia súdu predložiť v potrebnom počte rovnopisov tak, aby jedno vyhotovenie návrhu i listinných dôkazov zostalo pre potreby súdu a každý ďalší účastník dostal práve jedno vyhotovenie žaloby spolu s prílohami. Ak žalobca nedisponuje listinnými dôkazmi, napriek tomu môže navrhnúť ich vykonanie a požiadať súd, aby tieto dôkazy zabezpečil. Ak dôkazmi disponuje druhá procesná strana, možno požiadať súd, aby tejto procesnej strane uložil povinnosť dôkaz predložiť. Ide o tzv. kompenzáciu informačného deficitu, teda o stave dôkaznej núdze. Ak žalobca sa odvoláva na účtovnú evidenciu a doklady žalovaného, ktorými logicky nedisponuje, môže súd na jeho návrh uložiť žalovanému, aby takýto dôkaz predložil a kompenzoval tým dôkaznú núdzu žalobcu v konaní.
Žalobca už v zmene žaloby zo dňa 03. 08. 2004 uviedol, že správnosť výpočtu obchodného podielu je závislá od vykonania znaleckého dokazovania. V podaní zo dňa 17. 10. 2005 (č. l. 34 spisu) uviedol, že je potrebné preskúmať účtovníctvo žalovaného za obdobie rokov 1997-2000 z hľadiska správnosti účtovania príjmov a výdavkov a majetku spoločnosti žalovaného. V otázkach na znalca zo dňa 25. 01. 2007 (č. l. 105 spisu) žalobca žiadal preskúmať účtovníctvo žalovaného. Vo vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa 03. 10. 2007 (č. l. 216 spisu) žalobca uviedol, že správnosťou alebo nesprávnosťou vykázanej výšky čistého obchodného imania sa znalec vôbec nezaoberal, ako ani skúmaním či v pasívnych položkách (cudzie zdroje) nie sú úmyselne ukryté aktíva firmy, ktoré by sa ináč prejavili v čistom obchodnom imaní. Na pojednávaní dňa 31. 10. 2007 žalobca namietal nezákonným spôsobom účtované zákonné rezervy a iné dlhodobé záväzky (č. l. 231 spisu). V stanovisku zo dňa 03. 04. 2008 (č. l. 281 spisu) žalobca žiadal vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania týkajúceho sa preverenia účtovania žalovaného. V podaní zo dňa 26. 02. 2009 (č. l. 327 spisu) žalobca žiadal overiť oprávnenosť žalovaného účtovať jednotlivé položky spolu s uvedením dôvodov tohto overenia. Vo vyjadrení zo dňa 13. 11. 2009 (č. l. 375 - 379 spisu) žalobca namietal nesprávny postup súdu, nakoľko znalecké dokazovanie sa týkalo len pôvodného nároku žalobcu a nie rozšíreného nároku na základe rozšírenia žaloby zo dňa 03. 08. 2004. V podaní zo dňa 17. 01. 2012 (č. l. 485 - 493 spisu) žalobca opätovne žiadal preveriť oprávnenosť účtovania v účtovníctve žalovaného.
V danej veci sa v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania žalobca domáhal preverenia oprávnenosti vedenia účtovnej evidencie žalovaného, v dôsledku čoho možno uzavrieť, že žalobca označil ako dôkaz účtovníctvo žalovaného (ktorým nedisponuje a ani nemôže disponovať), pričom je zrejmé, že žiadal, aby bolo toto v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania zabezpečené. Taktiež žalobca na podporu svojich tvrdení doložil všetky dôkazy, ktorými disponoval a ktorými spochybňoval správnosť vedenia účtovníctva žalovaného a tým správnosť čistého obchodného imania ako základu pre výpočet jeho vyrovnacieho podielu.
Pri nariaďovaní znaleckého dokazovania súd prvého stupňa k návrhom žalobcu uviedol, že otázky stanovené žalobcom presahujú rámec nariadeného znaleckého dokazovania a úplne postačí zodpovedať v rámci dokazovania na otázky stanovené výrokom uznesenia (uznesenie z 05. 02. 2007 č. k. 2NcCb 9/2005-108), resp. že žalobcom uvedená špecifikácia otázok a tzv. podotázok presahuje rozsah predmetu sporu (uznesenie z 18. 03. 2009 č. k. 2NcCb/9/2005-340).
Tieto otázky žalobcu pritom smerovali k posúdeniu výšky čistého obchodného imania, ktorá má vplyv na výpočet výšky jeho vyrovnacieho podielu.
Z uvedeného je zrejmé, že konajúci senát súdu prvého stupňa svojim nesústredeným postupom, neefektívnou činnosťou resp. s nedostatočným oboznámením sa s uplatneným nárokom žalobcu v znení zmeny žaloby zo dňa 03. 08. 2004, nezisťoval pri nariaďovaní znaleckého dokazovania skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci samej (výšku čistého obchodného imania). Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že váhavosť nerozhodnosť, nečinnosť ako aj nesústredená a neefektívna činnosť súdu prvého stupňa boli konštatované v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 02. 2013 sp. zn. I. ÚS 420/2012, ktorý bol vydaný v prejednávanej veci na základe ústavnej sťažnosti žalovaného.
Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskomsúdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 6 O. s. p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Pre občianske súdne konanie pritom platí, že z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29. 04. 1993, II. ÚS 410/06). Zároveň prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúcich k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv (IV. ÚS ČR 1735/07). Spravodlivosť je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušným zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010) a vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov súdom prerokovanej veci. Špecifické okolnosti prípadu môžu byť komplikované a netypické, to však nezbavuje súdy urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité (I. ÚS 118/2013).
Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa nedôvodne konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Navrhované znalecké dokazovanie, resp. otázky pre znalca v rámci nariadeného znaleckého dokazovania mali objasniť správnosť vedenia účtovníctva žalovaného a výšky čistého obchodného imania žalovaného za rok 1999.
Až keď je ustálená správnosť výšky čistého obchodného imania, je možné určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí.
V tomto smere sa súd prvého stupňa musí vysporiadať s povinnosťou stanovenou mu ustanovením § 1 O. s. p., aby zabezpečil spravodlivú ochranu práva oprávnených záujmov účastníkov, o to viac, ak v dôsledku nesprávneho a nesústredného postupu súdu prvého stupňa nebude možné vykonať znalecké dokazovanie, keďže účtovníctvo žalovaného má byť údajne skartované, ako je to uvedené na viacerých miestach v súdnom spise (napr. č. l. 561, 563, 574, 602).
Tým, že súd prvého stupňa neskúmal výšku čistého obchodného imania obchodnej spoločnosti žalovaného, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho je naplnený odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.
Odvolací súd považuje za neopodstatnené tvrdenie žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, podľa ktorého účtovná závierka bola overená nezávislým audítorom a schválená valným zhromaždením spoločnosti, pričom nebola nikým v zákonnej lehote napadnutá. Výpočet vyrovnacieho podielu má vychádzať z účtovnej závierky spoločnosti. Keďže tá bola schválená a nikým nebola napadnutá, je platná v takom znení, v akom je predložená súdu pre výpočet vyrovnávacieho podielu. Podľa ustanovenia § 131 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu schválenia účtovnej závierky žalovaného za rok 1999 valným zhromaždením (05. 05. 2000) nemohol žalobca napadnúť uznesenie valného zhromaždenia, nakoľko nebol aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, keďže v čase konania valného zhromaždenia nebol spoločníkom obchodnej spoločnosti žalovaného (účasť žalobcu ako spoločníka žalovaného zanikla právoplatným rozhodnutím súdu dňa 27. 01. 1999).
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného týkajúceho sa nevysporiadania sa vykonanými dôkazmi, konkrétne s predloženým vyjadrením Ing. W. M. zo dňa 23. 09. 2011 a výsluchom svedkyne Ing. W. M., odvolací súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje, ktoré skutočnosti má za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol, že vykonal ďalšie dokazovanie v súvislosti so zisťovaním hodnoty hmotného investičného majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku L., avšak nie zrejmé, aké dokazovanie vykonal. Z napadnutého rozhodnutia taktiež nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s procesnou obranou žalovaného s výnimkou tvrdenia, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.
Súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozpornými argumentmi v tom smere, že účtovníctvo žalovaného má byť skartované (napr. č. l. 563 a č. l. 602 spisu) a zároveň že dňa 25. 06. 2015 predložil listinné dôkazy týkajúce sa účtovníctva z predmetného obdobia (č. l. 713 - 777 spisu).
Zároveň nie je možné považovať za správny postup súdu prvého stupňa, ak procesnú obranu žalovaného odmietol s poukazom na neprocesné vyjadrenie, ako súd uvádza znalkyne, Ing. Bc. O..
Dokazovanie predstavuje zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Pre dokazovanie s výnimkou prípadov, kedy súd rozhoduje bez ústneho pojednávania, platí, že ho súd vykonáva na pojednávaní. Účastník konania má právo vyjadriť sa v rámci dokazovania k návrhom na dokazovanie, ako aj vyjadriť sa k všetkým už vykonaným dôkazom. Zároveň má účastník konania právo byť prítomný pri dokazovaní.
Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie (ako dôkazný prostriedok), platí, že po vypočutí účastníkov súd ustanoví znalca. Súd znalca vyslúchne, prípadne mu uloží, aby znalecký posudok vypracoval písomne (§ 127 ods. 1 O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že znalca súd vyslúchne na pojednávaní. Účastníci konania pritom na pojednávaní môžu položiť znalcovi k jeho tvrdeniam otázky.
Súd prvého stupňa však takýmto spôsobom nepostupoval. Svoj záver o neunesení dôkazného bremena žalovaným postavil prvostupňový súd na vyjadrení Ing. Bc. O.. Súd prvého stupňa neumožnil účastníkom konania klásť Ing. Bc. O. otázky, pričom na tomto vyjadrení postavil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie. Žalovaný pritom na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. 01. 2016 nesúhlasil s jej vyjadrením. Zároveň z vyjadrenia Ing. Bc. O. nie je zrejmé, či sa vôbec zaoberala listinami nachádzajúcimi sa na č. l. 713 - 777 spisu, lebo z neho vyplýva, že predtým jej bolo oznámené, že žiadne doklady z tohto obdobia už žalovaný nemal k dispozícii (č. l. 805 spisu). Z uvedeného je viac než pravdepodobné, že Ing. Bc. O. vychádzala len z predchádzajúceho tvrdenia o údajnej skartácii dokumentov (č. l. 563 spisu) a listinné doklady predložené žalovaným na výzvu súdu nachádzajúce sa na č. l. 713 - 777 spisu vôbec neskúmala.
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa pritom nie je zrejmé, či listiny predložené žalovaným na č. l. 713 - 777 spisu preukazujú alebo nepreukazujú nadobudnutie hmotného investičného majetku z výnosov zo správy majetku biskupstva za roky 1997-1999.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.
Keďže v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g/ a písm. h/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 mu vec vrátil na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude vec prejednať a rozhodnúť v senáte v zákonnom zložení (JUDr. Jozef Škrab - predseda senátu, JUDr. Peter Šamo - člen senátu, JUDr. Roman Tóth - člen senátu).
Prvostupňový súd bude povinný v ďalšom konaní vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby v časti uplatneného príslušenstva, tak aby v tejto časti bol žalobcom uplatnený nárok presne a jednoznačne identifikovaný a vykonateľný.
Následne sa musí prvostupňový súd vysporiadať sa s námietkami žalobcu smerujúcimi k otázke správnosti vedenia účtovníctva žalovaného, ktoré mohli mať za následok ovplyvnenie výšky čistého obchodného imania, pričom musí pri svojom postupe vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca nemôže objektívne predložiť účtovníctvo žalovaného, čo nemôže mať za následok neunesenia dôkazného bremena rešpektujúc tak záver odvolacieho súdu uvedený v uznesení z 15. 03. 2011 sp. zn. 3Obo/33/2010.
Po ustálení výšky čistého obchodného imania za rok 1999 bude súd prvého stupňa povinný vysporiadať s argumentáciu žalovaného týkajúcou sa výpočtu vyrovnacieho podielu žalobcu s ohľadom na nadobudnutie hmotného investičného majetku z výnosov zo správy majetku L. za roky 1997-1999. Ak nebude žalovaným jednoznačne preukázané, že žalovaný nadobudol hmotný investičný majetok z výnosov zo správy majetku biskupstva za roky 1997-1999, vezme do úvahy záver vyslovený v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu z 25. 02. 2015 sp. zn. 3Obo/28/2014 že podľa čl. 16 Spoločenskej zmluvy v znení Dodatku č. IV nebude možné čisté obchodné imanie žalovaného za rok 1999 ponížiť.
V ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 226 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.