ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: Scania Finance Slovak Republic s. r. o., Diaľničná cesta 4570/2A, 903 01 Senec, IČO: 43 874 746, zast. CEE Attorneys Lišiak Martinák s. r. o., Štefánikova 41, 811 04 Bratislava, IČO: 50 989 014, proti žalovanému: B.T. Transport s.r.o., Piaristická 6, 911 01 Trenčín, IČO: 36 331 171, zast. advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, 811 01 Bratislava, IČO: 36 722 758, o určenie popretej pohľadávky a o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8CoKR/10/2022-568 zo dňa 28.06.2023, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobcu z a m i e t a.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k. 22Cbi/5/2021-481 zo dňa 27.06.2022 žalobu žalobcu zamietol (výrok I.). Súčasne priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je veriteľom vymáhateľnej pohľadávky proti žalovanému v sume 320.475,94 eura, prihlásenej prihláškou pohľadávky v reštrukturalizácií žalovaného, povolenej uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40R/2/2020 zo dňa 25.01.2021, v poradí ako iná pohľadávka, titulom nároku na náhradu škody uplatnenom jednotlivými faktúrami.
3. Žalobca žalobu po skutkovej stránke odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvy, ktorými dal žalovanému do prenájmu vozidlá špecifikované v jednotlivých zmluvách a žalovaný sa zaviazal žalobcovi platiť dohodnuté nájomné podľa splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu k uvedeným zmluvám. Súčasťou zmlúv boli tiež Všeobecné zmluvné podmienky prenájmu dopravného prostriedku. V období od roku 2017 do roku 2020 žalobca žalovanému prenajímal vozidlá, pričom v priebehu tejto obchodnejspolupráce sa podľa žalobcu platobná disciplína žalovaného neustále zhoršovala a v polovici roka 2020 bol žalovaný v omeškaní s platením nájomného a iných platieb podľa uzatvorených zmlúv v celkovej čiastke 202.995 eur. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom k nekorektnému prístupu žalovaného a vzhľadom k značnému dlhu žalovaného na nájomnom a ostatných platbách podľa zmlúv, sa rozhodol pristúpiť k ochrane svojho vlastníctva prostredníctvom odňatia vozidiel od žalovaného a následne k vypovedaniu predmetných zmlúv. Výpovede boli žalovaným prevzaté dňa 20.07.2020, kedy sa zmluvný vzťah založený predmetnými zmluvami skončil. Pri prevzatí vozidiel bola vykonaná ich obhliadka, pri ktorej bolo podľa žalobcu zistených veľké množstvo poškodení na jednotlivých vozidlách, ktoré si podľa žalobcu vyžadovali opravy a následne náklady na tieto opravy fakturoval žalovanému.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40R/2/2020 zo dňa 25.01.2021, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 19/2021 dňa 29.01.2021, bola povolená reštrukturalizácia dlžníka B.T. Transport s.r.o., so sídlom Piaristická 6, Trenčín 911 01, IČO: 36 331 171 a do funkcie správcu bola ustanovená Ing. Katarína Roderová, so sídlom kancelárie Piaristická 44, 911 01 Trenčín, IČO: 33 174 873, značka správcu: S1369. Žalobca si v reštrukturalizačnom konaní dlžníka prihlásil pohľadávky zo špecifikovaných faktúr celkovo v sume 320.475,94 eura, ktoré správca zaevidoval ako pohľadávku pod poradovým číslom 53/S-2. Žalovaný a správca popreli uvedené pohľadávky v sume 320.475,94 eura, pričom dôvody popretia boli špecifikované v popretí zo dňa 30.04.2021.
5. Súd prvej inštancie primárne skúmal dodržanie všetkých prekluzívnych lehôt na uplatnenie nároku žalobcu na súde, pričom otázka dodržania prekluzívnej lehoty na podanie žaloby bola zároveň otázkou medzi stranami spornou.
6. Žalobca vo vzťahu k spornej otázke včasnosti podania prejednávanej žaloby o určenie popretej pohľadávky vyjadril názor, že lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR, ako i lehota podľa § 121 ZKR sú lehotami ustanovenými právnymi predpismi v súkromných vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, keďže sa s nimi spája právo na podanie prihlášky pohľadávky do reštrukturalizácie. Ani jedna z týchto lehôt nemohla podľa žalobcu vo vzťahu k právu na podanie prihlášky do reštrukturalizácie plynúť do 28.02.2021. Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie o povolení reštrukturalizácie dlžníka bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 29.01.2021, začala podľa žalobcu lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR plynúť od 0,00 hod. dňa 01.03.2021. Pred týmto momentom nemohla podľa žalobcu začať plynúť. Žalobca má s poukazom na uvedené za to, že uznesenie o povolení reštrukturalizácie dlžníka mu bolo doručené dňa 02.03.2021. Vychádzajúc z uvedeného dátumu začala podľa žalobcu lehota na prihlasovanie pohľadávok plynúť dňa 03.03.2021 a uplynula dňa 01.04.2021. V súlade s § 124 ods. 4 ZKR uplynula podľa žalobcu lehota na popieranie pohľadávok v najbližší pracovný deň po dni 01.05.2021, a to dňa 03.05.2021. Nadväzne na uvedené uplynula podľa žalobcu lehota na podanie žaloby na určenie popretej pohľadávky dňa 02.06.2021. Žalobca má vzhľadom na ním uvádzané výpočty za to, že žaloba, ktorá bola súdu doručená elektronicky dňa 02.06.2021 bola podaná včas, v zákonom stanovenej lehote.
7. Prvoinštančný súd v súvislosti so včasnosťou podanej žaloby uviedol, že žaloba bola na súde podaná dňa 02.06.2021. Pre posúdenie včasnosti podania žaloby bolo rozhodné určenie medzi stranami spornej otázky dátumu, ktorým nastali účinky zverejnenia, a teda i účinky doručenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie obchodnej spoločnosti B.T. Transport s.r.o. Sporným medzi sporovými stranami bol zároveň dátum, od ktorého sa počítala lehota na prihlasovanie pohľadávok. Konajúci súd poukázal na § 121 ods. 3 ZKR, v zmysle ktorého sa prihlášky do reštrukturalizácie podávajú u správcu, a to v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Reštrukturalizácia dlžníka B.T. Transport s.r.o. bola povolená uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40R/2/2020-859 zo dňa 25.01.2021, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 19/2021 dňa 29.01.2021. K povoleniu reštrukturalizácie došlo v období, na ktoré sa vzťahoval zákon č. 62/2020 Z. z. Vychádzajúc zo znenia zákona č. 62/2020 Z. z. súd prvej inštancie konštatoval, že podľa jeho právneho názoru súdu nie je možná aplikácia tohto zákona na určenie dátumu, ktorým nastali účinky doručenia tak, ako vo svojej právnej argumentácii uvádza žalobca. Doručovanie uznesenia o povolení reštrukturalizácie jeho zverejnením v Obchodnom vestníkunebolo zákonom č. 62/2020 Z. z. dotknuté. V zmysle § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. neplynuli lehoty do 28.02.2021, resp. lehoty, ktoré do 31.12.2020 uplynuli, neskončili skôr než 30 dní nadobudnutia účinnosti tohto zákona v prípadoch, ak išlo o lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že za lehotu, na ktorú sa citované zákonné ustanovenie vzťahuje, je možné považovať lehotu na prihlasovanie pohľadávok. V danom prípade sa tak aplikácia citovaného zákonného ustanovenia § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vzťahovala na lehotu na podanie prihlášok do reštrukturalizácie. Uvedené zákonné ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. však podľa názoru prvoinštančného súdu nemalo vplyv na stanovenie dátumu, ktorým sa považuje uznesenie o povolení reštrukturalizácie za doručené žalobcovi. Vychádzajúc z jeho znenia vymedzujúceho lehoty, ktorých sa predmetné ustanovenie týka, nebolo možné citované zákonné ustanovenie aplikovať na stanovenie dátumu, ktorým nastali účinky zverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. Za deň, ktorým nastali účinky zverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie, je tak možné považovať v zmysle § 199 ods. 9 ZKR deň nasledujúci po dni, v ktorom bolo uznesenie zverejnené, a teda deň 30.01.2021. Ako vyplýva z konkurzného spisu uvedený dátum, t. j. 30.01.2021 bol považovaný za deň, ktorým nastali účinky povolenia reštrukturalizácie i v rámci reštrukturalizačného konania vedeného na OS TN pod sp. zn. 40R/2/2020. Od stanovenia uvedeného dátumu sa následne odvíja i počítanie ďalších lehôt s tým, že na lehotu na prihlasovanie pohľadávok sa aplikovalo ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. a to tak, že táto lehota začala plynúť nie dňom 31.01.2021, ale s poukazom na § 8 písm. a) až dňom 01.03.2021. Lehota na prihlasovanie pohľadávok uplynula dňom 30.03.2021. Dňom 31.03.2021 začala plynúť lehota na popieranie pohľadávok a táto skončila dňom 29.04.2021. Lehota na podanie žaloby na určenie popretej pohľadávky, stanovená v § 124 ods. 4 ZKR na 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok, uplynula s poukazom na § 203a ods. 2 ZKR v prvý pracovný deň, a to dňa 31.05.2021. Žaloba, ktorá bola súdu doručená elektronicky dňa 02.06.2021, tak bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty, keď lehota na podanie prihlášok uplynula dňa 30.03.2021, lehota na popretie pohľadávok správcom uplynula dňa 29.04.2021 a lehota na podanie žaloby uplynula dňa 31.05.2021.
8. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 8CoKR/10/2022-568 zo dňa 28.06.2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cbi/5/2021-481 zo dňa 27.06.2022. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
9. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že žaloba bola podaná po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, keď lehota na podanie prihlášok uplynula dňa 30.03.2021, lehota na popretie pohľadávok správcom uplynula dňa 29.04.2021 a lehota na podanie žaloby uplynula dňa 31.05.2021. Odvolací súd dôsledne zvažoval argumentáciu žalobcu, avšak v závere musel konštatovať, že spôsob počítania lehôt uvádzaných v konaní žalobcom nie je správny a s týmto sa nestotožnil. Súd prvej inštancie pri počítaní jednotlivých lehôt postupoval plne v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 62/2020 Z. z. v spojení so ZKR. Ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. sa totiž týkalo lehôt ustanovených právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva a nie na účinky doručenia písomnosti, či ich zverejnenia v obchodnom vestníku. Tento výklad súdu prvej inštancie (ani odvolacieho súdu) nemožno označovať za reštriktívny, porušujúci Ústavu SR. Naopak výklad žalobcu je extenzívnym výkladom, smerujúcim účelovo a bez právneho základu k odôvodneniu včasnosti podanej žaloby.
10. Odvolací súd ďalej konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci a riadne sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so skutočnosťami a tvrdeniami strán sporu. Prvoinštančný súd jednoznačne a zrozumiteľne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov považuje žalobu podanú po prekluzívnej lehote, pričom dostatočným spôsobom odôvodnil počítanie jednotlivých lehôt a uviedol závery, pre ktoré dospel k svojmu rozhodnutiu. Skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je stručný a vecný v tomtoprípade neznamená, že ho možno považovať za nepreskúmateľný. Zároveň odvolací súd zdôraznil, že nie je povinnosťou súdov sa vo svojich rozhodnutiach podrobne zaoberať a o detailov každú skutkovú či právnu argumentáciu strán sporu podľa ich predstáv a k ich plnej spokojnosti.
11. Za nesprávnu považoval odvolací súd argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie aj napriek tomu, že dospel k záveru oneskorenom podaní žaloby, mal vec meritórne prejednať, vykonať navrhované dôkazy a zabezpečiť tak právo sporových strán na spravodlivý proces a riadne prejednanie veci. Hoci žalobca skutočne vyčerpávajúcim spôsobom predložil súdu prvej inštancie všetky argumenty pre odôvodnenie svojich pohľadávok, pripojil veľké množstvo dôkazov, vrátane znaleckých posudkov, bol správny procesný postup prvoinštančného súdu, keď neriešil vecnosť a správnosť argumentácie žalobcu vo veci samej a nehodnotil predložené dôkazy, vzhľadom k tomu, že na výsledku sporu by meritórne prejednanie veci, ani skúmanie dodržania iných lehôt než na podanie žaloby v tomto spore, nič nezmenilo. Naviac by došlo k nehospodárnemu navýšeniu trov konania a k neefektívnemu predĺženiu trvania sporu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Jeho argumentácia týkajúca sa včasnosti popretia pohľadávky správcom nespĺňa podmienky § 366 CSP, keď naviac rovnako vychádzala z nesprávneho spôsobu výpočtu lehôt žalobcom, s ktorým spôsobom sa odvolací súd nestotožnil.
12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote žalobca dovolanie, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
14. Dovolateľ odôvodňoval porušenie práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd a prvoinštančný súd namiesto uvedenia riadnej argumentácie rozporujúcej argumenty žalobcu svedčiacej o dodržaní lehoty na uplatnenie práva na určenie popretej pohľadávky, redukoval svoju argumentáciu iba na vyjadrenie v bodoch 48. až 50. odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu a argumentáciu v bode 18. dovolaním napadnutého rozsudku. Z predloženého odôvodnenia súdu nie je možné zistiť, ako súd vykladá predmetné ustanovenia zákona a ani súvis tohto výkladu s argumentáciou žalobcu.
15. Žalobca má tiež za to, že prvoinštančný súd a odvolací súd porušili jeho právo na spravodlivý proces tým, že sa nezaoberali meritom veci a nevykonali navrhované dôkazy s odkazom na potrebu zachovania hospodárnosti konania a údajné nedodržanie lehoty na určenie popretej pohľadávky. Žalobca má za to, že aj keby súd predložil argumenty pre údajné zmeškanie lehoty zo strany žalobcu (čo súd v tomto prípade nespravil), tak mal vec prejednať a vykonať navrhované dôkazy, aby tak zabezpečil právo sporových strán na spravodlivý proces a riadne prejednanie veci. Podľa názoru žalobcu za stavu, kedy existujú právne argumenty pre prijatie záveru o včasnosti uplatnenia práva na určenie popretej pohľadávky a argumenty proti včasnosti uplatnenia tohto práva, sa javí zamietnutie žaloby bez meritórneho prejednania ako snaha o prenesenie povinnosti vysporiadať sa s vecou na súd vyššej inštancie. Právo na spravodlivý proces nemôže byť podriadené zásade hospodárnosti konania v takej miere, že súd neprejedná merito veci a nevykoná navrhnuté dôkazy a vec iba jednoducho zamietne, keďže sa bez bližšieho zdôvodnenia domnieva, že žalobca uplatnil svoje právo na určenie popretej pohľadávky oneskorene. Žalobca má za to, že aj keby súd predložil argumenty pre údajné zmeškanie lehoty zo strany žalobcu, tak mal vec prejednať a vykonať navrhované dôkazy, aby zabezpečil právo sporových strán na spravodlivý proces a riadne prejednanie veci.
16. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca uviedol, že považuje spôsob, akým bol súdom aplikovaný zákon č. 62/2020 Z. z. na určenie doby zániku práva žalobcu na určenie neplatnosti popretia pohľadávky evidovanej v reštrukturalizačnom konaní žalovaného pod poradovým číslom 53/S-2 za nesprávny právny názor. Žalobca mal za to, že súd predmetný zákon aplikoval reštriktívne a v rozpore s jeho účelom a významom, čo má za následok nesprávnosť právneho posúdenia o márnom uplynutí lehoty na uplatnenie práva na určenie správcom popretej pohľadávky.Reštrukturalizačné konanie žalovaného bolo poznačené právne bezprecedentným zákonom č. 62/2020 Z. z. Tento zákon bol prijatý za účelom zabránenia nepriaznivým vplyvom epidémie na súkromnoprávne vzťahy, keďže uplatňovanie právneho režimu platiaceho za bežných okolností by mohlo mať za následok významné hospodárske škody. Za účelom poskytnutia ochrany subjektom práva bolo zákonom č. 62/2020 Z. z. prijatých viacero modifikácii plynutia lehôt, ktoré sledovali ochranu pohľadávok veriteľov. Medzi týmito boli najmä § 8 a § 9 zákona č. 62/2020 Z. z. Vo svojej povahe je zákon č. 62/2020 Z. z. nutné považovať za lex specialis ku všetkým ostatným normám upravujúcim plynutie lehôt, keďže v zmysle jeho znenia sa ním modifikuje plynutie všetkých právnych predpisov v špecifikovanom období. Podľa mienky dovolateľa je potrebné ustanovenie § 8 a § 9 zákona č. 62/2020 Z. z. vykladať tak, že ak sa s určitou lehotou určenou zákonom alebo súdom spája hmotnoprávny účinok hroziaci zánikom práva, tak plynutie tejto lehoty sa vo vzťahu k lehotou ohrozeným právam bude počítať najskôr po 28.02.2021. Inak povedané, lehota začne plynúť 01.03.2021 od 00:00 hod (ráno). Vo vzťahu k počítaniu lehôt ide o obdobnú situáciu ako upravuje § 203a ZKR, v zmysle ktorého keď posledný deň lehoty pripadá na sobotu, nedeľu alebo sviatok, posledný deň lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň. V tomto prípade je posunutý moment začiatku plynutia lehoty, ktorý pripadá na najbližší deň po 28.02.2021.
17. Dovolateľa ďalej poukázal na § 203a, § 118 ods. 1, § 121 a § 199 ods. 9 ZKR a uviedol, že reštrukturalizácia sa v zmysle § 118 ods. 1 ZKR povoľuje uverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. Moment povolenia reštrukturalizácie je mimoriadne dôležitý, keďže podľa § 121 ZKR sa s ním spája moment začatia plynutia lehoty na prihlásenie pohľadávok. Samotný § 121 ZKR je ale ešte ďalej modifikovaný § 199 ods. 9 ZKR, ktorý stanovuje, že hmotnoprávne účinky uverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie nastávajú až deň nasledujúci po faktickom uverejnení uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku, keďže až týmto momentom možno považovať uznesenie za doručené jeho adresátom. Spätosť § 121 ZKR s § 199 ods. 9 ZKR vyjadruje už samotné znenie § 121 ZKR, ktoré odkazuje na povolenie reštrukturalizácie ako moment tvoriaci súčasť tejto lehoty. Jedným z týchto účinkov doručenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie je možnosť uplatnenia práva na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie dlžníka.
18. Právna fikcia doručenia písomnosti podľa § 199 ods. 9 teda nastáva uplynutím času, od kedy došlo k vykonaniu distribúcie Obchodného vestníka v elektronickej alebo písomnej podobe do konca dňa kedy sa Obchodný vestník distribuoval. Takto definovaný časový úsek spĺňa definičné znaky zákonom stanovenej lehoty, pričom v kontexte § 121 ZKR sa s touto lehotou spája hrozba zániku práva (resp. lehota na vykonanie úkonu podania prihlášky pohľadávky). Dovolateľa ďalej uviedol, že pri uplatnení práva na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie (podanie prihlášky pohľadávky správcovi) teda platí, že právo na podanie prihlášky zanikne v prípade jeho neuplatnenia v lehote tvorenej: a) Časovým úsekom od faktického uverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku do nasledujúceho dňa a b) Časovým úsekom 30 dní nasledujúcich po nasledujúcom dni podľa písm. a).
19. Dovolateľ prezentoval záver, že lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR ako aj lehota podľa 121 ZKR, sú lehotami ustanovenými právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, keďže sa s nimi spája právo na podanie prihlášky pohľadávky do reštrukturalizácie. Ani jedna z týchto lehôt nemohla vo vzťahu k právu na podanie prihlášky do reštrukturalizácie plynúť do 28.02.2021. Žalobca zdôraznil, že netvrdí, že do 28.02.2021 nemohlo dôjsť k povoleniu reštrukturalizácie, keďže nemohlo nastať doručenie uznesenia podľa § 199 ods. 9 ZKR. Má za to, že reštrukturalizácia mohla byť v danom čase povolená a povolená aj bola, avšak nemohla začať plynúť lehota na prihlasovanie pohľadávok podľa § 121 ZKR, s ktorou sa neoddeliteľne spája lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR. Samotné ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vyslovene uvádza, že platí pre lehoty na uplatňovanie práv a bránenie práv na súde, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. Toto podľa názoru dovolateľa treba vykladať tak, že dochádza k predĺženiu iba vo vzťahu k právu na uplatnenie práva alebo bránenie práva, nakoľko toto bolo účelom zákona č. 62/2020 Z. z. V tomto smere podľa názoru dovolateľa ide iba o interpretačný nedostatok § 8 a § 9 zákona č. 62/2020 Z. z., ktoré neodrážalo skutočnosť, že určité lehoty v právnom poriadku sú nie len viazané s možným zánikom práv, ale aj inými účinkami. Tu sa zrejme prejavila skutočnosť, že samotný zákon č. 62/2020Z. z. je mimoriadnou a bezprecedentnou udalosťou v právnom poriadku a jeho formálne nedostatky je potrebné preklenúť výkladom práva, ktorý bude v súlade so sledovaným účelom zachovania ohrozených práv.
20. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že § 121 ZKR (s ktorým sa priamo viaže § 199 ods. 9 ZKR) určuje moment pre zánik práva na prihlásenie pohľadávky, nie moment vzniku práva na prihlásenie pohľadávky (určuje, do kedy je potrebné doručiť prihlášku, nie, od kedy ju môže veriteľ doručiť). ZKR moment vzniku práva na prihlásenie pohľadávky neurčuje. V podstate ide o právo každej osoby s pohľadávkou proti úpadcovi, pričom toto právo si môže uplatniť vyplnením formulára na prihlásenie pohľadávky. Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie o povolení reštrukturalizácie žalovaného bolo v obchodnom vestníku uverejnené dňa 29.01.2021, začala lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR (časový úsek od faktického uverejnenia do nasledujúceho dňa) plynúť od 00:00 hod dňa 01.03.2021. Pred týmto momentom totiž nemohla lehota začať plynúť. Uznesenie o povolení reštrukturalizácie teda bolo doručené žalobcovi v súlade s § 199 ods. 9 ZKR až dňa 02.03.2021. Následná lehota na prihlasovanie pohľadávok sa následne počítala odo dňa 02.03.2021, pričom tento deň sa ako rozhodujúci podľa § 203a ods. 1 ZKR nezapočítava. V súlade s § 121 ZKR bol teda posledným dňom na prihlásenie pohľadávok deň 01.04.2021.
21. Dovolateľa tiež poznamenal, že pokiaľ by nebol prijatý zákon č. 62/2020 Z. z., tak by veriteľ pri výpočte lehoty na uplatnenie svojho práva postupoval presne tak, že najprv by vypočítal lehotu podľa § 199 ods. 9 ZKR (deň doručenia uznesenia) a následne by počítal lehotu podľa § 121 ZKR, na základe tohto výpočtu by vedel, dokedy je potrebné uplatniť jeho právo. Zákon č. 62/2020 Z. z. ako mimoriadny zákon vniesol do vzťahov so žalovaným nový prvok, ktorý nemá obdobu, avšak bol zameraný na ochranu práv žalobcu ako osoby znášajúcej riziko zániku jej práv. Výklad § 8 a § 9 zákona č. 62/2020 Z. z. v tomto vyjadrení je jednoznačne v súlade s legitímnymi očakávaniami veriteľov, ktorý pri uplatňovaní svojich práv vychádzajú zo spôsobu výpočtu lehôt, aký platil pred prijatím zákona č. 62/2020 Z. z. Bolo by v rozpore s účelom zákona č. 62/2020 Z. z., ak by bol pripustený taký výklad zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý by umožnil na ťarchu veriteľa preskočenie lehoty podľa § 199 ods. 9 ZKR, viažucej sa na právo prihlásiť si pohľadávku do reštrukturalizácie a určujúcej dokedy môže veriteľ uplatniť svoju pohľadávku.
22. Podľa názoru žalobcu je potrebné, aby súd vykladal § 8 a § 9 zákona č. 62/2020 Z. z. tak, že, nakoľko jej lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR lehotou určujúcou plynutie lehôt na zánik práva, nebolo prípustné, aby začala plynúť pred 28.02.2021. V ponímaní žalobcu je § 199 ods. 9 ZKR lehotou, ktorá priamo určuje časový úsek pre uplatnenie práva na prihlásenie pohľadávky podľa § 121 ZKR. nakoľko prvoinštančný súd a odvolací súd nesprávne vyhodnotili moment uplynutia lehoty určenej na uplatnenie práva na prihlásenie pohľadávky, tak aj výpočet ostatných nadväzujúcich lehôt, ktoré prvoinštančný súd vo svojom rozsudku uvádza v bodoch 50. až 54. odôvodnenia je nesprávny. V súlade s § 124 ods. 2 ZKR začala lehota 30 dní na popretia prihlásených pohľadávok plynúť dňom 01.04.2021, pričom tento deň sa ako rozhodujúci deň súlade s § 203a ods. 1 ZKR nezapočítava do plynutia lehoty. Posledný deň lehoty na popieranie pohľadávok podľa § 124 ods. 2 ZKR pripadal na 01.05.2021, ktorým bola sobota. V súlade s § 203a ods. 2 ZKR bol preto posledným dňom lehoty na popieranie pohľadávok najbližší pracovný deň, teda 03.05.2021. V súlade s § 124 ods. 4 ZKR začala lehota 30 dní na podanie žaloby na určenie popretých pohľadávok plynúť dňom 03.05.2021, pričom tento deň sa ako rozhodujúci deň do plynutia lehoty nezapočítava. Posledný deň lehoty na podanie žaloby o určenie popretých pohľadávok tak pripadal na deň 02.06.2021, kedy žalobca podal žalobu o určenie popretej pohľadávky.
23. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu zo dňa 23.10.2023 uviedol, že dovolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné, neopodstatnené a tvrdenia v ňom uvedené považuje v celom rozsahu za nesprávne a účelové.
24. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že z obsahu dovolania nevyplýva konkrétna právna otázka, ktorá nebola dovolacím súdom riešená, a preto podľa jeho názoru dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť len na domnienkach. Prezentoval názor, v zmyslektorého žalobca vyjadril len polemiku s právnymi názormi odvolacieho súdu ako aj prvoinštančného súdu a kritiku toho, ako súdy pristupovali k riešeniu právnej otázky, čo nezodpovedá kritériu uvedenému v paragrafe 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaný na rozdiel od žalobcu súhlasí s právnym posúdením a spôsobom aplikácie zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý v § 8 upravil plynutie lehôt a v § 9 konkretizoval, že sa aplikuje aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní.
25. Podľa názoru žalovaného však žalobca chybne aplikoval citované ustanovenia ZKR a spojil dva rôzne momenty, a to moment, kedy sa považuje uznesenie o povolení reštrukturalizácie za doručené a moment začiatku plynutia lehoty na podávanie prihlášok. Zákon č. 62/2020 Z. z. totiž neobsahoval žiadnu úpravu ani posunutí momentu doručenia uznesení, ktoré sa zverejňujú v Obchodnom vestníku, akurát len úpravu týkajúcu sa pozastavenia plynutie lehôt. Konkrétne v tomto prípade sa aplikácia zákona č. 62/2020 Z. z. prejavila tak, že uznesenie, ktorým bola povolená reštrukturalizácia žalovaného, bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 19/2021 dňa 29.01.2021. Nakoľko zákon č. 62/2020 Z. z. neobsahoval osobitnú úpravu týkajúcu sa momentu doručenia, ktorá by mala za následok jeho posunutie, právne účinky povolenia reštrukturalizácie žalovaného nastali súlade s § 199 ods. 9 ZKR dňa 30.01.2021, a to vo vzťahu ku všetkým tretím osobám. Nebyť zákona č. 62/2020 Z. z., tak by lehota na podanie prihlášky začala plynúť dňa 31.01.2021. Zákon č. 62/2020 Z. z. však obsahoval právnu úpravu začiatku plynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok, a preto od momentu, kedy sa považovalo uznesenie o povolení reštrukturalizácie za doručené, t. j. odo dňa 30.01.2021 lehota na podanie prihlášky neplynula a v kontexte § 8 písm. a) začala plynúť dňa 01.03.2021 o 00.00 hod. Deň 01.03.2021 bol teda prvým dňom na podanie prihlášky a posledným dňom lehoty na prihlasovanie pohľadávok bol deň 30.03.2021. § 199 ods. 9 ZKR neustanovuje žiadnu lehotu, ktorá by mala byť dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z. z. posunutá ako mylne uvádza žalobca.
26. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný uviedol, že z prvoinštančného a odvolacieho rozsudku je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd čo, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s procesným postupom odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a to, že v súlade so zásadou hospodárnosti nevykonal navrhované dôkazy a neprejednal vec v merite. Stranou sporu nie je totiž len žalobca, ale aj žalovaný a nie je oprávnený dôvod, aby žalovanému vznikli ďalšie náklady spojené s prejednaním veci v merite, pokiaľ nie je vyriešená ani prvotná otázka, a to či žaloba bola podaná včas.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa § 35 CSP, po zistení, že dovolanie podal včas žalobca zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné, avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť.
28. Z § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu dovolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené zákonné predpoklady, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (III. ÚS 474/2017 a I. ÚS 438/2017).
K namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP
29. Dovolací súd uvádza, že pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a pre uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 431 CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú i) nesprávny procesný postup súdu, ii) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň iii) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
30. Dovolateľ v dovolaní namietal, že prvoinštančný a odvolací súd porušili žalobcovo právo na spravodlivý proces najmä tým, že: „namiesto uvedenia riadnej argumentácie rozporujúcej argumenty žalobcu svedčiacej o dodržaní lehoty na uplatnenie práva na určenie popretej pohľadávky, redukoval svoju argumentáciu iba na vyjadrenie v bodoch 48. až 50. odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu a argumentáciu v bode 18. dovolaním napadnutého rozsudku. Z predloženého odôvodnenia súdu nie je možné zistiť, ako súd vykladá predmetné ustanovenia zákona a ani súvis tohto výkladu s argumentáciou žalobcu“.
31. Preskúmaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie z pohľadu namietanej vady zmätočnosti dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami žalobcu predostretými v konaní súvisiacimi s aplikáciou zákona č. 62/2020 Z. z. na posudzovaný prípad. Konajúci súd v bode 45. svojho rozhodnutia jednoznačne uviedol, že „podľa jeho právneho názoru nie je možná aplikácia tohto zákona na určenie dátumu, ktorým nastali účinky doručenia tak, ako vo svojej právnej argumentácii uvádza žalobca. Doručovanie uznesenia o povolení reštrukturalizácie jeho zverejnením v Obchodnom vestníku nebolo zákonom č. 62/2020 Z. z. dotknuté. V zmysle § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. neplynuli lehoty do 28.02.2021, resp. lehoty, ktoré do 31.12.2020 uplynuli, neskončili skôr než 30 dní nadobudnutia účinnosti tohto zákona v prípadoch, ak išlo o lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva. Súd prvej inštancie uviedol, že za lehotu, na ktorú sa citované zákonné ustanovenie vzťahuje, je možné považovať lehotu na prihlasovanie pohľadávok. V danom prípade sa tak aplikácia citovaného zákonného ustanovenia § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vzťahovala na lehotu na podanie prihlášok do reštrukturalizácie“. Ďalej konajúci súd ďalej v bodoch 48. až 53. uviedol relevantné dátumy a lehoty, ktoré súviseli s uplatneným nárokom žalobcu. Takisto odvolací súd v bode 15. svojho rozhodnutia zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že: „žaloba bola podaná po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, keď lehota na podanie prihlášok uplynula dňa 30.03.2021, lehota na popretie pohľadávok správcom uplynula dňa 29.04.2021 a lehota na podanie žaloby uplynula dňa 31.05.2021. Odvolací súd dôsledne zvažoval argumentáciu žalobcu, avšak v závere musel konštatovať, že spôsob počítania lehôt uvádzaných v konaní žalobcom nie je správny a s týmto sa nestotožnil. Súd prvej inštancie pri počítaní jednotlivých lehôt postupoval plne v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 62/2020 Z. z. v spojení so ZKR. Ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. sa totiž týkalo lehôt ustanovených právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, a nie na účinky doručenia písomnosti či ich zverejnenia v obchodnom vestníku. Tento výklad súdu prvej inštancie (ani odvolacieho súdu) nemožno označovať za reštriktívny, porušujúci Ústavu SR. Naopak výklad žalobcu je extenzívnym výkladom, smerujúcim účelovo a bez právneho základu k odôvodneniu včasnosti podanej žaloby“. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie a rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP opierajúc sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
32. Podľa názoru dovolacieho súdu neobstojí námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože z rozhodnutia prvoinštančného súdu a z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré tvoria jednotu, vyplýva, že súdy citovali príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery a tiež vysvetlili dôvody, so zreteľom, na ktoré považovali za nedôvodné námietky žalobcu. Súdy zhodne uviedli, že aplikácia zákona č. 62/2020 Z. z. vzhľadom na jeho právnu úpravu nie je možná na určenie dátumu, ktorým nastali účinky doručenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie. Súčasne uviedli, že § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. sa vzťahoval na lehotu na podanie prihlášok do reštrukturalizácie, pričom uviedli lehoty a dátumy, na základe ktorých dospeli k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná po prekluzívnej lehote. S poukazom na uvedené možno mať za to, že v tejto časti nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.
33. Žalobca mal ďalej za to, že prvoinštančný súd a odvolací súd porušili jeho právo na spravodlivý proces tým, že: „sa nezaoberali meritom veci a nevykonali navrhované dôkazy s odkazom na potrebu zachovania hospodárnosti konania a údajné nedodržanie lehoty na určenie popretej pohľadávky“.
34. Súd prvej inštancie v súvislosti s neprejednaním veci v merite a nevykonaním navrhnutých dôkazov konštatoval, že: „nakoľko žaloba bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, nebolo možné žalobe vyhovieť a bolo potrebné ju zamietnuť bez vecného prejednania. Súd z dôvodu zachovania zásady hospodárnosti konania nevykonal navrhované dôkazy zamerané na meritórne prejednanie sporu“. Odvolací súd takisto považoval za nesprávnu argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie mal aj napriek tomu, že dospel záveru o oneskorenom podaní žaloby vec meritórne prejednať a vykonať navrhované dôkazy. Odvolací súd vyhodnotil za správny procesný postup prvoinštančného súdu, keď: „neriešil vecnosť a správnosť argumentácie žalobcu vo veci samej a nehodnotil predložené dôkazy, vzhľadom k tomu, že na výsledku sporu by meritórne prejednanie veci, ani skúmanie iných lehôt než na podanie žaloby v tomto spore nič nezmenilo. Naviac by došlo k nehospodárnemu navýšeniu trov konania a k neefektívnemu predĺženiu trvania sporu“.
35. Podľa názoru dovolacieho súdu vyššie uvedeným procesným postupom konajúcich súdov, keď nevykonali dokazovanie a meritórne neprejednali vec za situácie, že dospeli k záveru o oneskorenom uplatnení nároku na súde, nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Nevykonanie dokazovania, ktoré nemá preukazovať skutočnosti relevantné pre rozhodnutie veci, nie je možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces (a contrario nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 zo dňa 21.11.2019). Podľa mienky dovolacieho súdu nevykonanie dokazovania na preukázanie skutkového stavu za situácie, keď bola zamietnutá z dôvodu podania na súde po uplynutí prekluzívnej lehoty, je v súlade so zásadou hospodárnosti podľa čl. 17 CSP.
36. S poukazom na body 30. až 35. nedošlo podľa názoru dovolacieho súdu v preskúmavanej veci procesným postupom súdov oboch inštancií k tomu, že by súdy znemožnili žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, dôsledkom čoho by bolo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces tak, ako to predpokladá ustanovenie § 420 písm. f) CSP.
37. Dovolací súd záverom zdôrazňuje, že skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s rozhodnutiami (výrokmi) súdov oboch inštancií a názormi v nich vyjadrenými, neznamená, že sa jedná o nedostatočne odôvodnené, resp. arbitrárne rozhodnutia súdov nižšej inštancie, pretože súd nie je povinný rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu. Rovnako právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany v spore. Dovolací súd uvádza, že vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ neuviedol taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, teda v posudzovanom prípade nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle citovaného ustanovenia.
K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa § 421 CSP
38. Dovolateľ ďalej založil prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z § 432 ods. 1, 2 CSP vyplýva, že dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
39. Z dovolanie vyplýva, že dovolateľ právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolateľ explicitne neformuloval. Keďže právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, najvyšší súd z textu dovolania ako celku bez toho, aby dotváral vec na úkor procesnej protistrany, vyabstrahoval právnu otázku, ktorá bola rozhodná pre vyriešenie veci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 336/2019, sp. zn. III. ÚS 580/2021).
40. Dovolateľ v dovolaní namietal právne posúdenie, v zmysle ktorého právna fikcia doručenia písomnosti podľa § 199 ods. 9 teda nastáva uplynutím času, od kedy došlo k vykonaniu distribúcie Obchodného vestníka v elektronickej alebo písomnej podobe do konca dňa, kedy sa Obchodný vestník distribuoval. Takto definovaný časový úsek spĺňa definičné znaky zákonom stanovenej lehoty, pričom v kontexte § 121 ZKR sa s touto lehotou spája hrozba zániku práva (resp. lehota na vykonanie úkonu podania prihlášky pohľadávky). Dovolateľa ďalej uviedol, že pri uplatnení práva na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie (podanie prihlášky pohľadávky správcovi) teda platí, že právo na podanie prihlášky zanikne v prípade jeho neuplatnenia v lehote tvorenej: a) Časovým úsekom od faktického uverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku do nasledujúceho dňa a b) Časovým úsekom 30 dní nasledujúcich po nasledujúcom dni podľa písm. a).
41. Dovolateľ prezentoval záver, že lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR, ako aj lehota podľa 121 ZKR, sú lehotami ustanovenými právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, keďže sa s nimi spája právo na podanie prihlášky pohľadávky do reštrukturalizácie. Ani jedna z týchto lehôt nemohla vo vzťahu k právu na podanie prihlášky do reštrukturalizácie plynúť do 28.02.2021. Žalobca zdôraznil, že netvrdí, že do 28.02.2021 nemohlo dôjsť k povoleniu reštrukturalizácie, keďže nemohlo nastať doručenie uznesenia podľa § 199 ods. 9 ZKR. Má za to, že reštrukturalizácia mohla byť v danom čase povolená a povolená aj bola, avšak nemohla začať plynúť lehota na prihlasovanie pohľadávok podľa § 121 ZKR, s ktorou sa neoddeliteľne spája lehota podľa § 199 ods. 9 ZKR. Samotné ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vyslovene uvádza, že platí pre lehoty na uplatňovanie práv a bránenie práv na súde, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. Toto podľa názoru dovolateľa treba vykladať tak, že dochádza k predĺženiu iba vo vzťahu k právu na uplatnenie práva alebo bránenie práva, nakoľko toto bolo účelom zákona č. 62/2020 Z. z. V tomto smere podľa názoru dovolateľa ide iba o interpretačný nedostatok § 8 a 9 zákona č. 62/2020 Z. z., ktoré neodrážalo skutočnosť, že určité lehoty v právnom poriadku sú nie len viazané s možným zánikom práv, ale aj inými účinkami.
42. Z takéhoto vymedzenia dovolacieho dôvodu najvyšší súd vyvodil relevantnú právnu otázku: vzťahuje sa ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. na zverejnenie a doručenie uznesenia o povolení reštrukturalizácie podľa § 199 ods. 9 ZKR?
43. Ustanovenie § 199 ZKR upravuje doručovanie a zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných písomností. Podľa tohto ustanovenia sa za deň doručenia uznesenia alebo inej písomnosti súdu považuje nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku. Od nasledujúceho dňa po tomto dni (od doručenia) plynie, napr. lehota na podanie odvolania alebo prihlášky, prípadne nastanú účinky, ktoré spája zákon o konkurze a reštrukturalizácii s doručením rozhodnutia alebo inej písomnosti súdu. Na začiatok plynutia lehôt nemá vplyv tá skutočnosť, že dňom doručenia nie je pracovný deň, čo prichádza do úvahy vtedy, keď dňom zverejnenia v Obchodnom vestníku je, napr. piatok a k doručeniu tým pádom dochádza v sobotu. K takejto situácii dôjde aj vtedy, keď po zverejnení rozhodnutia alebo inej písomnosti súdu nasledujú dni pracovného pokoja.
44. Zákon č. 7/2005 Z. z. v ustanovení § 199 ods. 9 explicitne žiadnu lehotu nestanovuje. V citovanom ustanovení odlišuje moment zverejnenia a doručenia, keď ustanovuje, že za deň doručenia rozhodnutia alebo inej písomnosti súdu sa považuje nasledujúci deň po zverejnení rozhodnutia alebo inej písomnosti súdu v Obchodnom vestníku (§ 199 ods. 9). Časová postupnosť je taká, že rozhodnutie súdu sa najskôr zverejní a nasledujúci deň nastanú účinky doručenia. Ustanovenie § 199 ods. 9 ZKR však zároveň konštatuje, že písomnosti, ktoré sa zverejňujú v Obchodnom vestníku (zákon nerozlišuje, či ide o rozhodnutia alebo len iné písomnosti súdu, alebo aj o písomnosti iného procesného subjektu), sa považujú na účely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku. Uvedeným chcel zrejme zákonodarca povedať, že právne účinky zverejnenia nastanú nasledujúci deň po jeho zverejnení. Určenie momentu zverejnenia má závažné právne dôsledky, pretože pri povolení reštrukturalizácie od zverejnenia príslušného rozhodnutia súdu začína plynúť lehota na prihlasovanie pohľadávok a od skončenia tejto lehoty začína plynúť lehota na ich popieranie a od skončenia tejto lehotyzase lehota na podanie žaloby o určenie pohľadávky atď.
45. Ustanovenie § 121 ZKR určuje lehotu, v rámci ktorej musí byť podaná prihláška u správcu, inak sa na ňu nebude prihliadať, a to lehotu 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Ustanovenie § 118 ods. 1 ZKR zakotvuje, že reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. Ustanovenie § 199 ods. 9 ZKR stanovuje, že za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Súčasne stanovuje, že písomnosti, ktoré sa podľa tohto zákona zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku.
46. Podľa názoru žalobcu z ustanovenia § 199 ods. 9 ZKR vyplýva časový úsek, na konci ktorého nastáva fikcia doručenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie, teda plynutie času, od kedy došlo k vykonaniu distribúcie Obchodného vestníka v elektronickej alebo písomnej podobe do konca dňa, kedy sa Obchodný vestník distribuoval a tento časový úsek považuje v kontexte § 121 ZKR za lehotu, s ktorou sa spája hrozba zániku práva.
47. Ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. upravuje, že lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú. Časový úsek, ktorý má na mysli žalobca, teda úsek od kedy došlo k vykonaniu distribúcie Obchodného vestníka do konca dňa, kedy sa Obchodný vestník distribuoval, nespĺňa definičné znaky ustanovenia § 8 citovaného zákona. Nejedná sa o lehotu, ktorú by právny predpis ustanovil na uplatnenie práva na súde alebo bránenie práva. Takouto lehotou je lehota zakotvená v § 121 ZKR, v zmysle ktorého prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie.
48. Optikou žalobcu by sa obdobne muselo považovať za správne, ak by sa zákon č. 62/2020 Z. z. aplikoval aj na doručovanie súdneho rozhodnutia podľa Civilného sporového poriadku. Aplikujúc argumentáciu žalobcu by sa na časový úsek medzi odoslaním rozhodnutia zo súdu a doručením strane sporu mal aplikovať § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. Takýto názor nemožno považovať za správny, ak sa aj doručovanie vykonáva v určitom časovom rozpätí, nejde v žiadnom prípade o lehotu stanovenú právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, uplynutím ktorej by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. Takouto lehotou by v tomto prípade bola lehota určená na podanie opravného prostriedku, ktorej začiatok je určený na moment doručenia.
49. Súdy prvej a druhej inštancie správne konštatovali, že: „doručovanie uznesenia o povolení reštrukturalizácie jeho zverejnením v Obchodnom vestníku nebolo zákonom č. 62/2020 Z. z. dotknuté. V zmysle § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. neplynuli lehoty do 28.02.2021, resp. lehoty, ktoré do 31.12.2020 uplynuli, neskončili skôr než 30 dní nadobudnutia účinnosti tohto zákona v prípadoch, ak išlo o lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva. Súd prvej inštancie uviedol, že za lehotu, na ktorú sa citované zákonné ustanovenie vzťahuje, je možné považovať lehotu na prihlasovanie pohľadávok. V danom prípade sa tak aplikácia citovaného zákonného ustanovenia § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vzťahovala na lehotu na podanie prihlášok do reštrukturalizácie“.
50. Na základe uvedeného možno na nastolenú právnu otázku vzťahuje sa ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. na zverejnenie a doručenie uznesenia o povolení reštrukturalizácie podľa § 199 ods. 9 ZKR odpovedať tak, že ustanovenie § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. o mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 sa na zverejnenie a doručenie uznesenia o povolení reštrukturalizácie podľa § 199 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nevzťahuje, pretože § 199 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. neupravuje lehotu ustanovenú právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, uplynutím ktorej by došlo k premlčaniu alebo zániku práva.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, že žalobca nedôvodne vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie a jeho dovolanie smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, preto najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.
52. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.