UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: COM Interiér, s.r.o., so sídlom Holubyho 11, 902 01 Pezinok, IČO: 44 653 433, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Vojtech Horváth, so sídlom Moyzesova 22, 902 01 Pezinok, IČO: 31 864 058, proti odporcovi: SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom Podbrezovská 40, 831 06 Bratislava - Rača, IČO: 36 858 285, zastúpený advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, o zaplatenie 1 130,06 eur s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. decembra 2015, č. k. 2Cob/62/2015-187, jednomyseľne, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu o d m i e t a.
II. Navrhovateľ m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 26Cb/112/2013-157 zo dňa 05. 11. 2014 rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 130,06 eur s 9,7 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 3 372,90 eur od 01. 05. 2013 do 16. 05. 2013, zo sumy 1 130,06 eur od 17. 05. 2013 do zaplatenia a paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a na náhradu trov konania vo výške 67 eur.
2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania, doručeným súdu 25. 07. 2013, domáhal voči odporcovi práva na zaplatenie sumy 1 130,06 eur s príslušenstvom, titulom doplatenia ceny zo zmluvy o dielo. Konštatoval, že odporca existenciu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania nepospochybňoval, ale tvrdil, že jeho záväzok zaplatiť uplatnenú pohľadávku zanikol započítaním pohľadávky, ktorú nadobudol od JUDr. M. Z., ktorá si od navrhovateľa objednala tapetárske práce, uzavrela s ním zmluvu na ich vykonanie. Navrhovateľ tieto práce vykonal mimoriadne nekvalitne, v dôsledku čoho došlo k nezvratnému zničeniu a teda ide o neodstrániteľné vady. Zodpovednosť navrhovateľa za tieto vady, keďže JUDr. M. Z. postúpila túto jej pohľadávku odporcovi, podľa odporcu vyplýva z ustanovenia § 633 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 653 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd z uvedeného dôvodu ako predbežnú otázku riešil existenciu zmluvnéhovzťahu medzi navrhovateľom a JUDr. M. Z., kvalitu vykonaných tapetárskych prác a dôvodnosť tvrdenia JUDr. M. Z. ohľadne nekvality vykonaných prác. Vychádzal z domnienky, že navrhovateľ vykonal práce vadne. Citoval ustanovenia § 502 ods. 1, § 504, § 654 ods. 1, § 655 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 18 zákona o ochrane spotrebiteľa a § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zodpovednosť za škodu je daná za inú ujmu než je vadné vykonanie samotného diela, že o vadu ide vtedy, ak ujma spočíva vo vadnom vykonaní diela. Uviedol, že nárok z vadného plnenia nemožno zamieňať s nárokom na náhradu škody. Ak majetková ujma spočíva vo vadnosti poskytnutého plnenia ide o zodpovednosť za vady a že o zodpovednosť za škodu by išlo vtedy, ak by ujma vznikla následkom tohto vadného plnenia. Keďže hlavným predpokladom na započítanie pohľadávok je existencia vzájomných pohľadávok znejúcich na plnenie toho istého druhu a pohľadávky sa musia stretnúť, aby mohli byť započítané, dospel k záveru, že podmienky na započítane pohľadávok splnené neboli. Za nespochybniteľnú skutočnosť označil fakt, že práce, ktoré sú predmetom uplatnenej žaloby vykonané boli a neboli v celom rozsahu zaplatené. Z uvedeného dôvodu nároku vyhovel, ako aj nároku uplatneného podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a aj nároku na právo na paušálnu náhradu.
3. O odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 2Cob/62/2015-187 zo dňa 01. 12. 2015, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil a navrhovateľovi priznal trovy odvolacieho konania.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní veci zistil, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a na vec aplikoval príslušné ustanovenia § 652 až § 654, § 504, § 518 Občianskeho zákonníka, § 18 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré aj vyložil v súlade s ustálenou a výkladovou praxou a svoje dôvody v celom rozsahu aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci a poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. S poukazom na toto zistenie, prvostupňové rozhodnutie považoval za presvedčivé. Konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, podľa ktorej sa prvostupňový súd nevysporiadal so skutočnosťou, že JUDr. M. Z. listom zo dňa 10. 06. 2014 riadne reklamovala vady v záručnej dobe, ako aj, že prišiel k nesprávnemu záveru o uzavretí zmluvy o oprave a úprave veci a trojmesačnej záručnej lehote. Citoval ustanovenia § 652 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 653 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 654 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na ktoré dospel k záveru, že súd prvého stupňa posúdil vzťah medzi navrhovateľom a JUDr. M. Z. správne a z tohto právneho posúdenia vyvodil správne dôsledky. Za správny záver označil aj konštatovanie prvostupňového súdu, že JUDr. M. Z. v trojmesačnej lehote nereklamovala, a preto sa ani nezaoberal s osobitnou reklamáciou zo dňa 10. 06. 2014, na ktorú odvolateľ poukazuje v odvolaní. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom odporcu, že v danom prípade ide o odstúpenie od zmluvy, kde právnym dôvodom nie je ani vada, ani škoda, ale nevybavenie reklamácie. Keďže JUDr. M. Z. nedodržala zákonný postup, vady riadne nevytkla, neuplatnila si nároky z vád v osobitnej záručnej lehote podľa § 654 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda, ani nemohla od zmluvy odstúpiť. Uviedol, že rovnako jej nevznikol nárok na náhradu škody, preto nemohla platne nárok postúpiť odporcovi, z ktorého dôvodu odporca ani nemohol nadobudnúť pohľadávku, ktorá by bola spôsobila na započítane. Za správne vyslovený právny názor prvostupňového súdu označil, že nárok z vadného plnenie nemožno zamieňať s nárokom na náhradu škody a prvostupňové rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách konania, odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p.
5. K odvolaniu odporcu zaujal stanovisko navrhovateľ, vyjadrením doručeným prvostupňovému súdu dňa 21. 06. 2016 (list v spise č. 208), v ktorom sa stotožni s vysloveným právnym záverom konajúcich súdov a navrhol dovolanie odporcu ako neprípustné odmietnuť. Trovy dovolacieho konania si vyčíslil vo výške 75,41 eur.
6. Proti tomuto rozsudku, s vyznačenou právoplatnosťou 28. 12. 2016, odporca v zákonnej lehote podal dovolanie, podaním doručeným súdu 29. 01. 2016 a navrhol obidva rozsudky zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.
7. Prípustnosť dovolania označil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., nakoľko po vecnej stránke obidva rozsudky sú nesprávne a postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Ako zásadnú otázku označil, či sa tapetárske práce môžu považovať za práce stavebné práce, nakoľko ak by tomu tak bolo obidva súdy by museli prísť k presne opačnému záveru o plynutí reklamačnej doby a žalobu zamietnuť. Namietal, že ani jeden súd sa s touto otázkou nezaoberal, z ktorého dôvodu označil napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Navyše odporca sa nemal možnosť k opomenutiu vyriešenia tejto otázky vyjadriť, a teda mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) prejednal dovolanie odporcu, s poukazom na ustanovenie § 443 C. s. p. bez nariadenia pojednávania.
9. Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, s vyznačenou právoplatnosťou 28. 12. 2016, podaného dňa 29. 01. 2016, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
10. Prípustnosť dovolania odporca označil ustanoveniami § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v podstate s nevysporiadaním sa všetkých otázok, konkrétne, či tapetárske práce sú práce stavebné, teda v podstate nepreskúmateľnosťou rozhodovania obidvoch súdov.
11. Ide o dovolanie podané za účinnosti O. s. p. proti právoplatnému rozhodnutiu v čase účinnosti O. s. p.
12. Od 01. 06. 2016 nadobudol účinnosť C. s. p.
13. Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 C. s. p.).
14. Právne úkony úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom účinnosti nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom opatrení veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 C. s. p.).
15. Konania začaté do 30. 06. 2016 na vecne miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. 06. 2016, dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo (§ 470 ods. 4 C. s. p.).
16. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).
17. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia prípustné nie je, podľa ktorého prípustnosť dovolania sa v danom prípade na základe hore vyššie uvedených ustanovení bude posudzovať.
18. Na doplnenie prípustnosť dovolania je v C. s. p. upravená v ustanovení § 420 písm. a/ až f/ „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí v prípadoch vymedzených.“.
19. V danej veci, podľa odporcu ide o prípad vymedzený ustanovením § 237 O. s. p. z dôvodu, že súdny postup súdu a súdneho rozhodnutia sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súdny postup a súdne rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení.
20. V danej veci ide o návrh podaný 25. 07. 2013, teda za účinnosti O. s. p., v ktorej veci bolo rozhodnuté odvolacím súdom 01. 12. 2015, teda za účinnosti O. s. p., na základe čoho prípustnosť dovolania odporca označil správnym ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorým prípustnosťdovolania bude aj dovolací súd posudzovať.
21. Pre toto posúdenie základnou otázkou je, či odvolací súd a aj súd prvého stupňa tým, že sa nevysporiadal s otázkou, či tapetárske práce sú práce stavebnými odňal odporcovi možnosť konať pred súdom v rámci jeho ústavného práva, sa stal napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.
22. Prvou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania odporcu je, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dostatočné relevantné dôvody, na ktorých je založené a z neho vyplýva jasne právne korektným zrozumiteľným spôsobom, že sa konajúce súdy vyrovnali s všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami.
23. Z obsahu návrhu je zrejmé, že navrhovateľ si uplatnil právo na doplatenie ceny za vykonanie diela. Fakt, že odporca vykonanie diela, ako aj hodnotu účtovaného diela nespochybnil, je zrejmý. Odporca odmietal cenu diela doplatiť iba vzhľadom na skutočnosť, že si do uplatnenej pohľadávky započítal postúpenú pohľadávku na odporcu od JUDr. M. Z., za nekvalitné vykonané tapetárske práce.
24. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj z rozsudku súdu odvolacieho je jednoznačné, že obidva súdy sa podrobne s otázkou možnosti započítania pohľadávky voči pohľadávke navrhovateľa, titulom doplatku za vykonané dielo, podrobne zaoberali a odôvodnili prečo nie je pohľadávka, ktorú odporca nadobudol spôsobilá na započítanie. Zaoberanie sa namietanou otázkou, či pohľadávka, ktorú odporca požadoval započítať predstavovala cenu nekvalitne vykonaných tapetárskych prác, alebo stavebných prác bolo pre posúdenie, či pohľadávka odporcu na započítane bola spôsobilá, alebo nebola spôsobilá, je absolútne z hľadiska právneho, bezpredmetné. Námietka odporcu, ohľadne jeho tvrdenia o nepreskúmateľnosti, z tohto dôvodu je preto podľa dovolacieho súdu iba účelová s cieľom založiť prípustnosť dovolania.
25. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie keďže procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitým hľadiskom sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník konania vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno v zásade považovať každé rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, a v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník konania nestotožňuje.
26. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. platí, že je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, aj článku 6 dohovoru. Uvedený vzťah vyplýva aj v C. s. p. vymedzenom dovolacom dôvode, podľa § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) sa nestotožnil s tvrdením odporcu v dovolaní, že došlo k porušeniu jeho práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa, je jednoznačné, že prvostupňový súd vykonal podrobné dokazovanie a dostatočne s zrozumiteľným spôsobom odôvodnil jeho závery, na základe ktorých dospel k právnemu záveru, ženávrh na začatie konania bol voči odporcovi dôvodný. Odvolací súd sa so zistením a zrozumiteľným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia plne stotožnil a od výkladu právneho záveru sa v ničom neodklonil.
28. Preskúmaním veci, dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zrekapituloval priebeh konania, uviedol ako dokazovanie vykonal a aké závery z ich vyplývajú, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd, následne vo svojom odôvodnení sa námietkam odporcu dostatočným spôsobom venoval a poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa.
29. Naviac judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viď R 111/1998 zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale len inú vadu § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 7Cdo/25/2012, 7Cdo/109/2011.
30. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014).
31. Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že väčšinovým názorom svojich senátov sa priklonil k tej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku súd uvádza, že ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nedostatočne zistený skutkový stav, alebo nesprávne právne posúdenie veci, nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
32. V uznesení z 28. októbra 2014, sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/55/2014 (založenom na stotožnení sa s rozhodnutím R 111/ 1998) dospel ústavne komfortným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
33. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Stanovisko občiansko právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 12. 2015 (publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
34. O výnimku uvedenú vo vyššie citovanom stanovisko ide v prípade, ak strana sporu už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzniesla vecné námietky, ktoré boli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia a odvolací súd sa so žiadnou z podstatných odvolacích námietok nezaoberal, pričom sa s namietanou zákonnosťou postupu súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.potvrdil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/39/2016).
35. V danom prípade je však potrebné uviesť, že o takýto prípad nejde, keďže namietané skutočnosti sú iba tvrdením dovolateľa, bez právneho dôvodu.
36. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) preto tvrdenie odporcu, že došlo k porušeniu jeho práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia označil za nepreukázané a účelové.
37. Čo sa týka námietok odporcu týkajúcich sa podľa odporcu porušenia jeho práva pri posúdení nároku z pohľadu hmotnoprávnych dôvodov, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) konštatuje, že pre posúdenie prípustnosti dovolania, odporcom namietané nesprávne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, je právne bezpredmetné.
38. Najvyšší súd Slovenskej republiky § 35 C. s. p., neuznal ani tvrdenie dovolateľa, že z odvolacieho rozhodnutia nevyplýva, prečo sa stotožnil so záverom a odôvodnením súdu prvého stupňa, z ktorého dôvodu by sa stalo rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárnym. Rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje riadne a dostatočné odôvodnenie a nie je pravdou, že by bolo nepreskúmateľné. Tvrdenie dovolateľa, z tohto dôvodu je podľa dovolacieho súdu účelové s cieľom založiť prípustnosť dovolania. Zo žiadneho dôkazu dovolateľa nevyplýva, že by rozhodnutie konajúcich súdov bolo v rozpore so zisteným skutkovým stavom a že by sa zakladalo na nesprávnom právnom posúdení. Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, že by sa odvolací súd nezaoberal s podstatnými argumentmi, ako tvrdí dovolateľ. Toto tvrdenie, dovolací súd považuje za vágne a právne nepodstatné.
39. Dovolací súd konštatuje, že skutkové a právne závery dotknutých súdov nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obidve odôvodnenia ako súdu prvej inštancie, tak súdu odvolacieho spĺňajú parametre a požiadavky zákonného odôvodnenia.
40. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu. Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (ÚS 252/04), ani právo na to, aby sa rozhodovalo v súlade s požiadavkami účastníka konania.
41. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) nedospel k právnemu záveru, že by rozhodnutím, napadnutým dovolaním, došlo k procesným pochybeniam súdu, ktoré by predstavovali podstatný zásah do práv odporcu na spravodlivý súdny proces nekvalitným a arbitrárnym odôvodnením súdneho rozhodnutia a nevykonaním dôkazov potrebných pre rozhodnutie.
42. Podstatnou otázkou však pre posúdenie prípustnosti dovolania v danom prípade je skúmanie prípustnosti dovolania s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
43. V posudzovanej veci, návrh o zaplatenie 1 130,06 eur bol na prvostupňovom súde podaný 25. 07. 2013.
44. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 326/2012 Z. z. zo dňa 10. 10. 2012, ustanovilo sumu minimálnej mzdy na rok 2013 vo výške 337,70 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Desaťnásobok sumy 337,70 eur predstavuje sumu 3 370 eur. Uplatnená suma vo výške 1 130,06 eur nie je prevyšujúcou sumou desaťnásobku minimálnej mzdy v roku 2013, a teda ide o dovolanie podľa § 238 ods. 5 O. s. p., neprípustné.
45. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) s poukazom na uvedené konštatuje, že dovolanie odporcu je podľa § 238 ods. 5 O. s. p. neprípustné a taktiež nezistil, že ide dovolanie prípustné (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
46. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
47. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.).
48. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.).
49. Na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 438 ods. 1 C. s. p.).
50. So zreteľom na uvedené, preto dovolací súd, dovolanie odporcu proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.
51. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
52. V danom prípade navrhovateľovi trovy dovolacieho konania vznikli, za jeden úkon právnej pomoci, vyjadrenie k dovolaniu (č. l. 208). O výške náhrady trov konania navrhovateľa rozhodne súd prvej inštancie.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.