Najvyšší súd  

3Obdo/65/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: I., nar. X., bytom N., Vrakuň, zastúpeného Mgr. M., advokát, so sídlom Š., Nitra, proti žalovanému: D.P.,  

so sídlom H., IČO: X., zastúpený JUDr. E., advokátkou, so sídlom K., Dunajská Streda,

o neplatnosť uznesenia členskej schôdze, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobcovi trovy dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom č. k. 12Cb/51/2008-432 zo dňa  

07. januára 2013 rozhodol tak, že určil, že Uznesenie členskej schôdze D.P. konanej dňa  

09. júna 2008 v bodoch A/ až J/ v zmysle zápisnice spísanej M. dňa 10. júna 2008 je v celom

rozsahu neplatné a o trovách konania rozhodol tak, že rozhodne o nich až po právoplatnosti

rozhodnutia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 01. augusta 2008  

po úprave petitu podaním do zápisnice o pojednávaní dňa 02. marca 2009 (v spise na č. listu

141) sa domáhal určenia neplatnosti zápisnice z členskej schôdze D.P. zo dňa 09. júna 2008

v bode A/ až J/. Za podstatnú otázku po vykonaní rozsiahleho dokazovania prvostupňový súd

označil, či zasadnutie dňa 09. júna 2008 bolo pokračovaním členskej schôdze začatej dňa  

07. júna 2008 alebo, či išlo o novú členskú schôdzu. Prvostupňový súd dospel k záveru, že

išlo o novú členskú schôdzu, ktorá nebola riadne zvolaná v súlade so zákonom a stanovami

D., z ktorého dôvodu uznesenia, vzíduce z tohto rokovania, označil za neplatné. O trovách

konania rozhodol podľa § 153 ods. 3 O. s. p.

O odvolaní žalovaného (v spise na č. l. 451), ako odvolací súd, rozhodol Krajský súd

v Trnave rozsudkom č. k. 21Cob/65/2013-486, 2208210190 zo dňa 03. decembra 2013 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vec prejednal podľa ustanovenia § 212 ods. 1

O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., v spojení s ustanovením  

§ 153 ods. 1 a 3 O. s. p. a s odvolaním sa na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval, že

sa v celom rozsahu plne stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a poukázal

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/2005. Dokazovanie

vykonané v prvostupňovom konaní označil za dostatočné a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia uviedol, že sa nepreukázalo, že by zasadnutie, ktoré sa konalo dňa

09. júna 2008 bolo pokračovaním zasadnutia konaného dňa 07. júna 2008. Samotnú udalosť,

ktorá mala byť pokračovaním prerušenej členskej schôdze označil za takú, ktorá trpí

formálnymi nedostatkami, pre ktoré nemožno stretnutie členov D. považovať  

za pokračovanie členskej schôdze konanej dňa 07. júna 2008. Keďže tvrdenie žalovaného

o prerušení členskej schôdze bolo možné posúdiť iba na základe relevantných dokladov,

v spojení so svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov, ktoré boli výrazne odlišné

a rozporné, odvolací súd nemohol zasadnutie konané dňa 09. júna 2008 považovať  

za pokračovanie členskej schôdze konanej dňa 07. júna 2008. Z uvedených dôvodov odvolací

súd dospel k záveru, že uznesenia, ktorých sa neplatnosti žalobca domáha, neboli prijaté

v súlade so zákonom a stanovami, pretože ich mohla prijať iba členská schôdza zvolaná

spôsobom určeným stanovami, čo v konaní preukázané nebolo. Prvostupňové rozhodnutie

ako správne potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu s vyznačenou právoplatnosťou dňa  

07. januára 2014, podaním doručeným súdu 29. januára 2014 podal dovolanie žalovaný

s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré odôvodnil tým, že mu postupom

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím v konaní došlo k takej vade, ktorá má  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Poukázal na skutočnosť, že v tejto veci ide už o tretí rozsudok, nakoľko vo veci bolo

už rozhodnuté rozsudkom č. k. 12Cb/51/2008-237 zo dňa 19. októbra 2009 a rozsudkom č. k.

12Cb/51/2008-334 zo dňa 22. novembra 2010, ktorými obidvoma bola žaloba zamietnutá, ale

obidva tieto rozsudky boli Krajským súdom v Trnave zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a až tretím rozsudkom prvostupňového súdu bolo rozhodnuté tak, že súd určil, že uznesenia

prijaté na členskej schôdzi konanej dňa 09. júna 2008 sú neplatné, ktoré rozhodnutie odvolací

súd potvrdil.

I keď odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dovolaním poukázal na Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie súdu nemusí byť vždy s jeho predstavami, musí byť

účastníkovi konania daná odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery

namietaného rozhodnutia. Citoval čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavný Nález Slovenskej republiky

sp. zn. III. ÚS 209/04, § 1 O. s. p. s poukazom, na ktoré sa domnieva, že mu ako účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko odvolací súd sa nevysporiadal

s významnými skutočnosťami, ktoré sú nepochybné, podstatné, skutkové a právne otázky  

pre spravodlivé konanie. Namietal, prečo odvolací súd rozhodol nesprávne, keď neakceptoval,

že dňa 09. júna 2008 išlo o pokračovanie členskej schôdze a nie o novú schôdzu. Namietal, že

o pokračovaní členskej schôdze rozhodlo iba predstavenstvo a nie členská schôdza. Keďže

predstavenstvo nemalo oprávnenie o tomto rozhodovať bolo potrebné podľa dovolateľa sa

vysporiadať ako to navrhol žalobca a neobstojí záver, že členovia D. nemali istotu, či bola

schôdza ukončená, alebo prerušená. Podľa dovolateľa na vyriešenie základnej otázky, či bola

dňa 09. júna 2008 členská schôdza pokračovaním prerušenej členskej schôdze, konanej dňa

07. júna 2008 sa vyžadovalo prešetrenie aj viacerých otázok súvisiacich s vyriešením

základnej otázky. Namietal, že v konečnom dôsledku pri vyhodnotení dokazovania odvolací

súd nebral do úvahy výpovede siedmich svedkov, ale vychádzal iba z postoja vedenia D..

Takýmto postupom podľa dovolateľa došlo k nedostatočnému rešpektovaniu zásady „rovnosti

zbraní“ účastníkov konania v konečnom dôsledku odňatiu možnosti konať pred súdom.

Žalobca vyjadrenie k dovolaniu nezaslal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) prejednal dovolanie podľa

ustanovenia § 242 O. s. p. ako podané v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a spĺňajúce

náležitosti dané ustanovením § 241 ods. 1 O. s. p. Ide o dovolanie proti potvrdzujúcemu

právoplatnému rozhodnutiu s tým, že dovolateľ prípustnosť dovolania označil ustanovením  

§ 237 písm. f/ O. s. p. titulom odobratia možnosti konať pred súdom. Za odobratie možnosti

konať pred súdom kvalifikoval porušenie zásady „rovnosti zbraní“, keď odvolací súd

spravodlivo nevyriešil zásadnú otázku, či schôdza konaná dňa 09. júna 2008 bola pokračovaním prerušenej členskej schôdze konanej dňa 07. júna 2008, alebo členskou

schôdzou novou. Za nespravodlivý postup dovolateľ považuje fakt, že odvolací súd nedal

odpovede na všetky otázky a dostatočne sa nevysporiadal s rozpornosťou výpovede svedkov

a vychádzal z postoja aktuálneho vedenia D..

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).

Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V danom prípade dovolanie podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Za postup súdu, ktorým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom,

dovolateľ považuje nezabezpečenie spravodlivého a objektívneho prístupu k účastníkovi

konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým súd

znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom, za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

konania mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol

vylúčený. Žalovaným namietal zmätočnosť rozhodnutia spočívajúca v nerešpektovaní zásady

rovnosti zbraní, je v podstate v tom zmysle, že odvolací súd nevyhodnotil svedecké výpovede

v jeho intenciách dokazovania smerujúceho k jeho úspechu. Ide iba o jeho tvrdenie, ale nejde

o taký postup súdov, ktorým by mu bola ako účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Rovnako aj súd prvého stupňa rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Skutočnosť, že odvolací súd

nevyhodnotil výpovede vypočutých svedkov v tom smere, že členská schôdza konaná dňa  

09. júna 2008 bola pokračovaním členskej schôdze konanej dňa 07. júna 2008 je vyjadrením

právneho názoru súdu, ale nie takým postupom súdu, ktorý by účastníkovi konania bola

znemožnená realizácie jeho procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok účastníkom

konania vyplýva.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, ako ich vykoná a skutočnosť, že

vykonaný dôkaz neposúdi podľa predstavy účastníka, sa nedá považovať za taký postup súdu,

ktorým by bola odňatá možnosť účastníkovi konania konať pred súdom.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

S poukazom na uvedené a aj uvedené názory ústavného súdu, dovolací súd dospel

k záveru, že odvolací súd svojím postupom, teda žalovanému neodňal   možnosť konať  

pred súdom, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Dovolací súd v postupe odvolacieho súdu nezistil vadu konania, ktorá by znemožnila

realizáciu procesných práv žalovaného.

Vzhľadom na námietku žalobcu, žalovaného, čo sa týka nedostatočného vyriešenia

základnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) sa ďalej zaoberal,

či v danom prípade namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len)

procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň

nevyhnutne platil aj opak, teda, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces

dosahuje až intenzitu konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva  

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení  

Občiansky súdny poriadok upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno

v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižšieho stupňa.

Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.

pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje  

za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám

konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje

Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., sa považuje síce  

za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo zverejnené v Zbierke zákonov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky  

pod č. R 111/19998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy,  

ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodil, takže rozsudok zostal

nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však

prípustnosť podľa § 237 písm. f/ O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. novembra 2011 sp. zn.

IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p.

považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základne práva sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vychádzajúc z uvedeného,

preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu by mohol

prihliadať len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného

dôvodu.

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 14 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nie je možné považovať to, že odvolací súd na základe

svedeckých výpovedí nedospel k záveru, ktorý sledoval žalovaný v jeho obrane voči úspešne

podanej žalobe.

S poukazom na uvedené konanie netrpí vadou v § 237 písm. f/ O. s. p. a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky § 10a ods. 1 O. s. p.) dovolanie žalovaného odmietol podľa

§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Úspešnému žalobcovi trovy v dovolacom konaní nevznikli a preto mu dovolací súd

žiadne trovy v dovolacom konaní nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. septembra 2015

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: K.