3Obdo/60/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: C+K Consulting, spol. s r. o., so sídlom Rybničná 40, Bratislava, právne zastúpeného advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, proti žalovanému: V. N., so sídlom O., právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, o zaplatenie 8 304,59 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15Cb/44/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. mája 2015, č. k. 21Cob/81/2014-587, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalobcu odmieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 314,80 eur na účet právneho zástupcu žalovaného, do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Odôvodnenie

Okresný súd Galanta rozsudkom č. k. 15Cb/44/2009-559 zo dňa 11. 02. 2014 žalobu zamietol a súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 8 304,59 eur s príslušenstvom (po súdom prvého stupňa pripustenej zmene žaloby) ako doposiaľ nevrátenej časti preddavku na províziu, ktorý mu v období od 06. 07. 2007 do 17. 12. 2008 poskytol v súvislosti s výkonom jeho sprostredkovateľskej činnosti na základe zmluvy o sprostredkovaní. Poukazoval na to, že zmluvný vzťah účastníkov bol na žiadosť žalovaného ukončený ku dňu 23. 01. 2009, čím žalovanému vznikla povinnosť vrátiť prevzaté preddavky, na splnenie ktorej ho vyzval písomnou výzvou zo dňa 15. 05. 2009 ako príslušenstvo.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom období bolo pre žalobcu z ekonomického hľadiska výhodné, prevziať fungujúcu sieť sprostredkovateľov poistenia, preto sa nim tvrdená nelogickosť jeho investície javí ako chabý argument, pričom je možné predpokladať, že účelom poskytovania príspevkov bolo to, aby jednotlivých záujemcov o spoluprácu finančne motivoval, aby začali sprostredkovať poistenie pre novovznikajúcu spoločnosť. Za hodnoverný podporný dôkaz o charaktere a účele vyplatených finančných prostriedkov je potrebné podľa názoru súdu považovať aj mesačné vyúčtovaniadoručované žalovanému, ktoré po zúčtovaní provízie vykazovali počas celej doby trvania zmluvného vzťahu v položke označenej ako „dlh“ sumu „0“. V uvedenom prípade je potrebné uviesť, že mesačné vyúčtovania je potrebné považovať za daňový doklad, preto je nelogické a smerovalo by to voči navrhovateľovi, ktorý tieto vyúčtovania vyhotovoval, keby sa v nich nenachádzali úplné a presné údaje o vzájomných záväzkoch účastníkov, takáto skutočnosť by bola v priamom rozpore so zvyklosťami, ktoré sú bežne zaužívané v oblasti poisťovníctva a spolupráce medzi poisťovacou spoločnosťou a sprostredkovateľmi poistenia. Ďalším podstatným dôkazom o nenávratnom charaktere vyplatenej čiastky je potrebné podľa názoru súdu považovať aj ukončenie zmluvy o sprostredkovaní a ukončenie platnosti udelenej plnej moci - dohoda, ktoré navrhovateľ zaslal odporcovi. V uvedenom dokumente žalobca uvádza, že týmto úkonom akceptuje ukončenie účinnosti zmluvy o sprostredkovaní k 23. 01. 2009. Ubezpečuje žalovaného, že zrušenie zápisu v registri PSP bude zabezpečené v zákonnej lehote, nikde v obsahu tohto dokumentu však nie je zmienka, že by žalobca žalovanému dával na vedomie a upozorňoval ho na existenciu dlhu žalovaného voči žalobcovi. Z tohto je možné podľa názoru súdu dôvodne predpokladať, že pokiaľ by žalobca skutočne evidoval pohľadávku voči žalovanému, bol by ju nepochybne zahrnul do dohody o ukončení zmluvy a rovnako by ju uvádzal aj v mesačných vyúčtovaniach. Z uvedených skutočností teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že sám žalobca sa počas existencie zmluvného vzťahu medzi nim a žalovaným správal tak, ako by žiadna pohľadávka voči žalovanému neexistovala, nikde ju neevidoval a nikdy dokonca ani pri ukončení zmluvného vzťahu nedal žalovanému na vedomie, že nejakú pohľadávku voči nemu eviduje.

Na základe takto vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov preto musel dospieť súd k záveru, že medzi účastníkmi bola konkludentným spôsobom uzavretá nepomenovaná zmluva, na základe ktorej žalobca vyplatil žalovanému finančné čiastky, pričom jedna z nich mala nenávratný charakter a druhá mala byť splatená v prípade obdržania provízií od navrhovateľa. Súd sa pri svojom rozhodovaní riadil a zohľadňoval vôľu zmluvných strán, ktorá vyplývala a prejavovala sa v ich konaní. Z tohto hodnotenia je potrebné podľa názoru súdu vyvodiť, že z prísľubu svedka Z., ktorý bol majoritným spoločníkom žalobcu a v jeho konaní sa prejavovala vôľa samotného žalobcu jednoznačne vyplynulo, že na informačnom stretnutí v Banskej Bystrici vôľa žalobcu smerovala k tomu, že žalobca poskytne budúcim sprostredkovateľom za účelom ich motivácie k prestupu k žalobcovi finančné prostriedky, z ktorých jeden bude nenávratný a druhý bude následne zúčtovaný z obdržaných provízií. V konaní nebol žalobcom produkovaný dôkaz, že by v neskoršom období došlo medzi účastníkmi k zjednoteniu vôle, ktorá by smerovala k zmene účelu vyplatených príspevkov.

Podľa názoru súdu v konaní bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a to aj napriek stanovisku žalobcu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynul súdu záver, že vyplatené finančné prostriedky je potrebné považovať v časti sumy vyplatenej v auguste 2007 za nenávratný finančný príspevok, ktorého účelom bolo motivovať žalovaného a vykryť jeho prípadné straty, ktoré by mu vznikli z dôvodu ukončenia spolupráce s predchádzajúcim obchodným partnerom. Čo sa týka druhého poskytnutého príspevku v mesiaci júl 2007 tento bol podľa všetkých dostupných skutočností zúčtovaný z provízií žalovaného. Táto skutočnosť podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva z mesačných vyúčtovaní vyhotovovaných samotným žalobcom, v ktorých nie je uvádzaný žiadny dlh voči žalovanému. Z uvedených dôvodov preto súd vychádzal z okolností prípadu, ako aj zo skutočností, za akých sa v reálnom svete prejavovala vôľa účastníkov konania, pričom po takto vykonanom dokazovaní musel zaujať stanovisko, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu žalovanej pohľadávky voči žalovanému.

Rozhodujúc o odvolaní žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 26. 05. 2015 č. k. 21Cob/81/2014-587 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že, podľa obsahu žaloby uplatnený nárok vyplýva z právneho vzťahu založeného zmluvou o sprostredkovaní, išlo o poskytnutie zálohy na provízie dojednané ústnou formou (vyjadrenie žalobcu na pojednávaní konanom dňa 01. 12. 2009), časť prostriedkov, podľa žalobcu tzv. individuálne preddavky, mala byť žalovanému na jeho žiadosťposkytnutá ako (bližšie nekonkretizovaná) pôžička na rekonštrukciu alebo stavbu domu (výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 19. 01. 2010 a výpoveď svedka - spoločníka žalobcu V.). Žalovaný takýto účel jemu vyplatených prostriedkov poprel, ním uvádzané poskytnutie „odplaty“, za prechod od spoločnosti CAPITOL, a. s. ku žalovanému bolo potvrdené radou výpovedí svedkov, ktorí sa zúčastnili stretnutia sprostredkovateľov v Banskej Bystrici v júni 2007, pričom tvrdenia žalobcu zaťaženého v konaní vzhľadom na jeho procesné postavenie dôkazným bremenom sú v rozpore aj s listinnými dôkazmi, ktoré sám produkoval - mesačnými vyúčtovaniami neobsahujúcimi záznam o akomkoľvek finančnom záväzku žalovaného voči nemu a dokladom o ukončení zmluvného vzťahu účastníkov, v ktorom takýto záznam taktiež absentuje (v konečnom dôsledku aj v rozpore s obsahom odvolania, podľa ktorého účastníci spolu nejednali a uzavreli iba zmluvu o sprostredkovaní, ktorá dojednania o zálohách, či pôžičkách neobsahuje). Pokiaľ za takejto dôkaznej situácie súd prvého stupňa nárok žalobcu nepovažoval za preukázaný a jeho plnenie v prospech žalovaného posúdil ako plnenie na základe nepomenovanej zmluvy, účelom ktorej bola finančná motivácia sprostredkovateľa poistenia, ktorý v prospech žalobcu ukončil spoluprácu so spoločnosťou CAPITOL, a. s. rozhodol vecne správne. Súd prvého stupňa nekonštatoval uzatvorenie zmluvy účastníkov na stretnutí v Banskej Bystrici pred zápisom žalobcu do obchodného registra. Z jeho právnej konštrukcie a uvádzaného uzatvorenia zmluvy konkludentne vyplýva, že k zmluve došlo až okamihom vyplatenia prostriedkov a ich prijatia žalovaným, pričom samotné plnenie žalobcu možno považovať za splnenie prísľubu daného sprostredkovateľom poistenia zakladateľom a následne väčšinovým spoločníkom žalobcu V. pred vznikom spoločnosti, preto relevantnou nie je námietka odvolateľa týkajúca sa neplatnosti prípadného právneho úkonu pre porušenie ustanovení § 64 a § 125 Obchodného zákonníka upravujúcich podmienky schvaľovania úkonov realizovaných pred vznikom spoločnosti. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, s odôvodnením ktorého sa stotožnil, podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podal dovolanie žalobca, ktorý žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Odňatie možnosti konať pred súdom, videl v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Podľa názoru dovolateľa Okresný súd a rovnako aj Krajský súd sa nevysporiadali s tvrdeniami účastníkov konania, že medzi nimi nedošlo k osobnému rokovaniu ú uzatvorení takejto zmluvy. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide podľa názoru dovolateľa o tzv. inú vadu konania. Dovolateľ uviedol, že právny záver krajského súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, rovnako ako v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu, absentuje konkrétna špecifikácia opísaného konkludentného právneho úkonu, ktorá by robila právny úkon platným. Okresný súd a rovnako krajský súd sa nevysporiadali s tým, že žalované peňažné prostriedky boli žalovanému vyplatené ako záloha, pričom takto boli označené aj na vyúčtovaniach v kolónke príjem, ktoré boli žalovanému doručené v mesiacoch júl a august 2007 (t. j. vyúčtovanie s označením „júl 2007 - preddavok“ a vyúčtovanie s označením „august 2007 - preddavok“), a teda žalovaný nielenže mal, ale musel mať vedomosť o tom, že sa nejednalo o odmenu, ale o zálohu, či preddavok, pričom týmto označením je v bežnej obchodnej praxi priradený význam finančného plnenia vyplácaného vopred pred splnením istej podmienky (t. j. predtým, ako nastane istá skutočnosť), ktorá by oprávňovala príjemcu na ponechanie si vyplatených finančných prostriedkov. Ako súd prvého stupňa tak aj odvolací dospeli podľa názoru žalobcu na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkové zistenie, ktoré je podkladom pre rozhodnutie okresného súdu a rovnako krajského súdu je vadné, nakoľko z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Okresný súd a rovnako krajský súd neprihliadli na dôkazy predkladané žalobcom a rovnako neprihliadli na to, že ako svedkovia boli vypočutí bývalí sprostredkovatelia žalobcu, ktorí boli v čase svojej výpovede v súdnom konaní proti žalobcovi z rovnakého právneho dôvodu ako žalovaný. Krajský súd sa vôbec s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu nevysporiadal. Žalobca, ale namietato, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu.

Žalovaný sa k podanému dovolaniu vyjadril tak, že s ním nesúhlasí a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, že nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa považuje za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť. Keďže dovolateľ inú vadu konania neuvádza jeho dovolanie v danom prípade prípustné nie je.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku je prípustné: proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a prípustné je aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).

V prejednávanej veci nejde o žiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť dovolania z § 238 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vždy prípustnosť dovolania je aj prípad, keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ktorého sa dovoláva žalobca. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa, v konaní súdov došlo k takémuto pochybeniu.

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom vtom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 ods. 2 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ( napr. II. ÚS 261/06 ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorýmv praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 ods. 1 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 08. 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p.. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. (súčasný § 237 ods. 1 O. s. p.) považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovým záverom došiel, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd z vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.

To či skutkové a právne závery, založené na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo nie, možno v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, že by z určitého dôvodu bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Žalovaný mohol v konaní využiť svoje práva a uplatniť procesným predpisom dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie súdu. Mal možnosť vyjadriť svoj názor nato, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných dôkazov vyvodiť, ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vecsprávne aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, že odvolací súd jeho skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom.

Z obsahu žalobcom podaného dovolania napokon vyplýva, že žalobca tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania žalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených žalobcom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalovanému v zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Dovolací súd priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania (trovy právneho zastúpenia) za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu žalobcu, odmenu vo výške 253,94 eur + režijný paušál vo výške 8,39 eur + 20 % DPH (52,47 eur), spolu trovy dovolacieho konania 314,80 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.