Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Obdo 53/2011
– 391
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C., s. r. o., so sídlom v B., zastúpeného JUDr. PaedDr. I. P., PhDr. advokátom, so sídlom v B., proti žalovanej J. T.,
bývajúcej v T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou N.
& N., s. r. o., so sídlom v B. 21, o zaplatenie 765,46 eur s prísl., ktorá sa viedla na
Okresnom súde v Galante pod sp. zn. 13 Cb 177/2009–270,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5 apríla 2011, č. k.
21 Cob 502/2010 – 318, jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi na účet jeho zástupcu 25,67 eur náhrady
trov konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa rozsudkom z 11. novembra 2010 č. k. 13 Cb 177/2009–270
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 174,75 eur s úrokmi z omeškania a 294,23 eur náhrady
trov konania, keď predchádzajúcim uznesením z 21. decembra 2009 potom, ako žalobca vzal
žalobu čiastočne späť, zastavil konanie v časti o zaplatenie 620,71 eur.
Súd prvého stupňa takto rozhodol na základe skutkového zistenia, že účastníci
3. júla 2007 uzavreli zmluvu na neurčitú dobu, o sprostredkovaní podľa § 513 Obch. zák.
na sprostredkovanie poistenia. Jej nedeliteľnou časťou boli všeobecné obchodné podmienky
( VOP ). Zmluvný vzťah zanikol z podnetu žalovanej dňom 23. januára 2009. Žalobca
6. júla 2007 vyplatil zo svojho účtu žalovanej 21 065 Sk ( 699,22 eur ), čo predstavuje 80 %
priemernej provízie, ktorú žalovaná dosahovala v spoločnosti C. akciová spoločnosť, s ktorou
bola v sprostredkovateľskom vzťahu pred vznikom zmluvného vzťahu so žalobcom a to
z dôvodu šesťtýždňového oneskorenia vyplácania provízií od uvedenej spoločnosti. Žalobca
si uvedené peňažné prostriedky na základe zmluvy požičal od spoločnosti A., a. s. Uvedené
skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Rôzna bola interpretácia charakteru a účelu
uvedeného plnenia účastníkmi, najmä otázka návratnosti poskytnutých peňažných
prostriedkov.
Podľa žalobcu išlo o preddavok na províziu, ktorý mala žalovaná vrátiť, resp. malo
prísť k ich započítaniu ak dosiahne produkciu. Podľa žalovanej išlo o nenávratne poskytnuté
prostriedky vyplatené na základe verejného prísľubu, ktorý urobil jeden zo zakladateľov
žalobcu J. K. B. na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007, pričom prostriedky počas
trvania zmluvného vzťahu neboli vykazované ako záväzok žalovanej, čo sa podľa žalovanej
písomne potvrdilo vo vyhlásení 24. marca 2009. Žalobca po ukončení zmluvného vzťahu
jednostranne započítal províziu, na vyplatenie ktorej jej vznikol nárok vo výške 524,47 eur.
Ich vyplatenie sa žalovaná nedomáhala ani v predmetnom ani v inom súdnom konaní.
Podľa súdu prvého stupňa medzi účastníkmi existoval obchodnoprávny záväzkový
vzťah upravený § 262 ods. 1 Obch. zák., zákonom o poisťovníctve a zákonom
o sprostredkovaní poistenia a zaistenia. Žalovaná na základe predmetného zmluvného vzťahu
vyvíjala pre žalobcu činnosť smerujúcu k uzavretiu poistných zmlúv alebo iných jeho
finančných produktov a žalobca sa jej za to zaviazal vyplatiť odplatu – províziu dojednanú
vo VOP, pretože ide o odplatnú zmluvu a odplatnosť záväzkového vzťahu je jeho podstatnou
náležitosťou. Z charakteru predmetného zmluvného vzťahu, ako odplatného vyplýva
povinnosť žalovanej vrátiť žalobcovi akékoľvek finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené
titulom provízie, resp. zálohy na províziu na vyplatenie, ktorej za existencie zmluvného
vzťahu nesplnila podmienky.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007
odznel verejný prísľub, ktorého podmienkou bolo uzavretie zmluvy so žalobcom, za čo mala
byť každému uchádzačovi vyplatená odmena, súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že neboli splnené základné podmienky, preto verejný prísľub podľa § 850
a nasl. Obč. zák. Stretnutie na, ktorom mal odznieť nebolo prístupné širokej verejnosti
ale zúčastnili sa ho len vopred osobne pozvaní účastníci, alebo účastníci pozvaní
prostredníctvom svojich vedúcich pracovníkov. Navyše údajný prísľub urobil zakladateľ
žalobcu ešte pred vznikom žalovaného ( ten vznikol zápisom do obchodného registra
22. júna 2007 ). Ak by aj bol prísľub relevantný, bol by z neho vzhľadom na ustanovenia
§ 57 ods. 1, § 62, § 64 Obch. zák., zaviazaný p. B. a nie žalobca.
K obrane žalovanej, že došlo k odpusteniu dlhu formou vyhlásenia z 24. marca 2009
v ktorom sa písomne potvrdzovali jednotlivé vyúčtovania, ktoré záväzok žalovanej
neobsahoval, súd prvého stupňa uviedol, že jedným zo spôsobov zániku záväzku dlžníka
je síce aj odpustenie jeho dlhu veriteľom bez uspokojenia, nie je to však jednostranný úkon,
ale na jeho relevanciu je potrebný aj súhlas dlžníka a dohoda musí mať písomnú formu.
Zo sporného vyhlásenia vôľa žalobcu odpustiť dlh nevyplýva a nie je splnená ani podmienka
písomnej formy.
Súd pretože mal z vykonaného dokazovania za to, že sporné peňažné prostriedky
boli odporkyni vyplatené titulom zmluvného záväzkového vzťahu ako záloha
na sprostredkovateľskú províziu, čomu nasvedčuje aj pasívne správanie žalovanej,
ktorá akceptovala jednostranné zápočty provízií, na vyplatenie ktorých jej vznikol nárok,
považoval žalobu za dôvodnú. Žalovanú preto zaviazal na zaplatenie rozdielu medzi
vyplatenou zálohou a výškou započítaných provízií.
Krajský súd v Bratislave rozhodujúc a odvolaní žalovanej rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že dokazovanie v rozsahu vykonanom
súdom prvého stupňa považuje za dostatočné. V rozhodnutí sa podrobne zaoberal všetkými
účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami a tieto správne jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel je správny. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia vzal do úvahy aj skutočnosť,
že hoci dohoda o návratnosti zálohy na províziu nebola jednoznačne medzi účastníkmi
dohodnutá, dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa je dostatočné pre vytvorenie
komplexného pohľadu na okolnosti prípadu, vrátane podmienok existujúcich v súvislosti
s vyplatením provízie žalovanej. Za správny považuje aj záver súdu prvého stupňa, že prejav
p. B. na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007 nie je verejným prísľubom,
lebo nebola splnená podmienka verejnosti a určenia neobmedzenému počtu osôb. Správny
je aj názor súdu prvého stupňa, že neboli splnené podmienky preto, aby sa konanie žalobcu
dalo považovať za smerujúce k odpusteniu dlhu.
Odvolací súd za nesprávny považoval názor žalovanej, že ak sa nejednalo o verejný
prísľub, treba poskytnutie zálohy považovať za uzavretie inominátnej zmluvy, podľa
ktorej bolo povinnosťou žalovanej ukončenie zmluvného vzťahu so spoločnosťou C.
a povinnosťou žalobcu poskytnúť zato plnenie – províziu. Z vykonaného dokazovania nebol
zistený vznik právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné plnenie kvalifikovať ako nenávratné
plnenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že záloha mala prekryť
obdobie, kým žalovaná získa príjmy z následnej sprostredkovateľskej činnosti vykonávanej
pre žalobcu. Ak by žalovaná pokračovala v činnosti pre žalobcu, získala by ďalšie provízie,
ktoré by sa nepochybne započítali proti zálohe. Keďže zmluvný vzťah účastníkov skončil
skôr ako sa vyplatená záloha takýmto spôsobom konzumovala s nárokom na províziu, získala
prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a takto získaný majetkový prospech
musí žalobcovi vydať.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. mája 2011.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Ako dôvod uviedla,
že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím je daná prípustnosť
aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Uvedené pochybenie spočíva v tom,
že odvolací rozsudok je nedostatočne odôvodnený a odvolací súd sa v ňom nedostatočne
vysporiadal s námietkami žalovanej, ktoré sú pre posúdenie veci kľúčové, čo má za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V rozhodnutí odvolací súd len zreprodukoval argumentáciu
súdu prvého stupňa a uviedol, že sa stotožňuje s jeho odôvodnením, hoci v prejednávanej veci
takýto postup ( zrejme § 219 ods. 2 O. s. p. ) nebol na mieste. Odvolací súd v rozsudku vôbec
nereagoval na argumenty žalovanej a na výčitku, že nevzal do úvahy výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí v prejednávanej veci a ďalších, ktorí boli vypočutí v iných obdobných
konaniach. Osvojil si argumentáciu konateľa žalobcu p. Š., ktorú podporil len svedok B.,
ktorý je spoločníkom žalobcu a svedok D., pričom ani tieto výpovede neboli jednotné a boli
v nich rozpory. Tým, že súdy nevzali do úvahy výpovede 18 svedkov, jednoznačne upreli
žalovanej právo konať pred súdom. S ich výpoveďami sa odvolací
súd nevysporiadal a nevysvetlil, prečo ich nevzal do úvahy.
Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
( sp. zn. 1 Cdo 232/2000 ), na niektoré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
a judikatúru Európskeho súdu, z ktorých vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Ak rozhodnutie
nereaguje na argumenty účastníkov, ktoré sú pre rozhodnutia rozhodujúce a nedáva špecifickú
odpoveď práve na tieto argumenty, nie je dodržaná požiadavka spravodlivého súdneho
procesu a znamená porušenie ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu ( čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky ).
Žalobca v rozsiahlom vyjadrení k dovolaniu žiadal potvrdiť rozsudok odvolacieho
súdu, ako vecne správny. Súdy podľa neho riadne zistili skutočný stav veci a správne
ho aj po právnej správne posúdili. Dovolanie je preto neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) predovšetkým skúmal, či napadnuté
rozhodnutie je možné účinne dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
prvého stupňa, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 O. s. p. je prípustné dovolanie proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ods. 1 ), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci ( ods. 2 ) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci nejde o žiaden z vymenovaných prípadov, preto proti
predmetnému rozsudku ustanovenie § 238 O. s. p. prípustnosť dovolania nezakladá.
Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však dovolanie prípustné, ak je daný niektorý
z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Okrem iných je to aj prípad, ak bola účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f O. s. p. ). Tohto dôvodu
prípustnosti sa dovoláva žalovaná.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Zdrojom porušenia procesných práv žalovanej je podľa nej skutočnosť, že súd prvého
stupňa nevzal do úvahy výpovede svedkov a rozhodnutie založil na argumentácii žalobcu,
ktorá bola podporená len výpoveďou konateľa žalobcu a svedka B.. Neprihliadol
na výpovede 18 svedkov a nevysvetlil prečo ich do úvahy nevzal. Odvolací súd odvolaním
vyčítaný nedostatok neodstránil. V podstate ide o výčitku, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na nesprávnom hodnotení dôkazov, dôsledkom čoho je nesprávny skutkový
záver, na ňom založený nesprávny právny záver a z toho vyplývajúce nesprávne rozhodnutie.
Odvolací súd nesprávne rozhodnutie potvrdil.
Takto vytýkané chyby nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom. Žalovaná mal možnosť uplatniť všetky práva, ktoré
jej procesná predpis priznáva. Súd prvého stupňa v konaní vykonal všetky navrhované dôkazy
a účastníci na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku, zrejme po poučení podľa
§ 120 ods. 4 O. s. p. výslovne uviedli, že vykonanie ďalších dôkazov nenavrhujú
( č. l. 250 spisu ). Dovolateľkou tvrdené skutočnosti, by znamenali, že konania bolo
postihnuté vadami ( inými vadami ako sú uvedené v § 237 ), ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Sú to skutočnosti, ktoré môžu
zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Znamená to, že dovolací súd by na uvedené procesné vady mohol prihliadnuť len, ak by proti napadnutému rozhodnutiu
bolo dovolanie prípustné z iných dôvodov.
Za dôvod naplňujúci podmienku prípustnosti dovolania dovolací súd nepovažoval
ani druhý dôvod uvádzaný v dovolaní. Dovolateľ za dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f/ považuje nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Jeho
nedostatočnosť podľa neho spočíva v tom, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal
s podstatnými argumentmi, ktorými žalovaný odôvodňoval nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Treba prisvedčiť žalovanej že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená
vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd ( napr. II. ÚS 261/06 ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje
až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania ( § 237 O. s. p. ) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod ( § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na
rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný
dovolací dôvod ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 ( časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ ). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 487/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťažovateľa.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,
že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol
prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného
dôvodu.
Z uvedeného vyplýva, že nebol naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Keďže dovolací súd nezistil ani iný dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania ( § 242 ods. 1 O. s. p. ), dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa
§ 218 ods. l O. s. p. v spojení s ustanovením 243b ods. 5 O. s. p. odmietol, ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
Riadiac sa pritom právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešný žalobca má podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 244 ods. 1 a § 142
ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v dovolacom konaní. Jeho trovy
pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej pomoci
( vyjadrenie k dovolaniu ) 18,26 eur ( § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ) a z náhrady
výdavkov v paušálnej výške 7,41 eur ( § 16 ods. 3 tarify ), spolu 25,67 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková