UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: SLOVDAN, spol. s r. o., so sídlom Čečinová 16/A, 821 05 Bratislava, IČO: 31 673 601, právne zast. Mgr. P. Y., advokátom, so sídlom E., proti žalovanému: Salve Finance, a. s., so sídlom Plynárenská 7/A, 824 60 Bratislava, IČO: 35 700 165, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Silvia Predná, s. r. o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 859 044, o zaplatenie 1 251 930,23 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod. sp. zn. 25Cb/211/2009, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. apríla 2015, č. k. 1Cob/286/2014-669, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalovaného odmieta.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 2 393,33 eur na účet právneho zástupcu, do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 25Cb/211/2009-577 zo dňa 10. 04. 2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 981 871,47 eur spolu so 14,75 % ročným úrokom z omeškania od 10. 02. 2007 do zaplatenia, trovy konania v sume 18 873,82 eur a trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu v sume 43 228,94 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a návrh vo zvyšku zamietol.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 1 251 930,23 eur spolu s úrokom z omeškania 14,75 % ročne od 10. 02. 2007 do zaplatenia titulom neuhradenia provízie. Návrh odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania bola dňa 01. 05. 2006 uzavretá mandátna zmluva podľa § 566 a nasl. Obch. zákonníka, pomenovaná ako sprostredkovateľská zmluva (ďalej len „Zmluva 1“), ktorej predmetom podľa článku 2 bolo zo strany žalobcu pre žalovaného zariadiť obchodnú záležitosť, ktorou je sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou Union a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. Zmluva 1 bola uzatvorená na dobu určitú, a to od podpisu zmluvy do 30. 09. 2008. Za sprostredkovanie prijatia apotvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi (bod 2.2 Zmluvy 1) odmenu vo výške a za podmienok uvedených v Zmluve 1 a v Províznom poriadku, ktorý tvorí jej prílohu. Podľa bodu 4.2 Zmluvy 1 žalobcovi vzniká nárok na odmenu, ak sú súčasne splnené nasledovné podmienky: prihláška, ktorá je riadne vyplnená, vlastnoručne podpísaná poistencom a jej súčasťou sú všetky požadované prílohy, je podaná zmluvnému partnerovi AFS SK (zdravotnej poisťovni) a zmluvný partner AFS SK (zdravotná poisťovňa) prihlášku prijme a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“) neoznámi zmluvnému partnerovi AFS SK (zdravotnej poisťovni) najneskôr do 31. 10. daného kalendárneho roka prijatie alebo potvrdenie prihlášky poistenca inou zdravotnou poisťovňou, alebo určí, že iná zdravotná poisťovňa sa má stať príslušnou poisťovňou.
Preberanie prihlášok od žalobcu sa uskutočňovalo prostredníctvom Preberacích protokolov vypracovaných žalovaným, na ktorých žalovaný vyznačil celkový počet prihlášok doručených žalobcom, počet prihlášok okamžite vrátených žalobcovi z titulu ich chybného vyplnenia a výsledný počet prihlášok následne odovzdaných žalovaným do zdravotnej poisťovne. Žalobca odovzdal žalovanému celkovo 36 260 prihlášok. Z nich žalovaný prevzal 35 448, ktoré mal odovzdať zdravotnej poisťovni a tá ich zo zákona musela prijať a oznámiť Úradu ich prijatie. Pre potvrdenie prihlášky nesmel Úrad do 31. 10. 2006 spätne oznámiť zdravotnej poisťovni prípadné námietky voči konkrétnej prihláške z titulu jej prednostného prijatia inou zdravotnou poisťovňou. Z počtu 35 448 prihlášok na základe „zoznamov produkcie“ obsiahnutých v Preberacích protokoloch, žalovaný od žalobcu prijal prihlášky v nasledovnom členení: vek poistenca 0-17, 15 248 prihlášok, provízia 1 500,- Sk v celkovej sume 22 872 000,- Sk; vek poistenca 18-50, 17 952 prihlášok, provízia 3 000,- Sk v celkovej sume 53 856 000,- Sk; vek poistenca 51-99, 2 248 prihlášok, provízia 500,- Sk v celkovej sume 1 124 000,- Sk. Preto má žalobca na základe dohodnutého provízneho poriadku nárok na zaplatenie odmeny v celkovej výške 77 852 000,- Sk. Žalobca a žalovaný zároveň dňa 01. 05. 2006 uzatvorili Zmluvu o sprostredkovaní 2/2006 podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „Zmluva 2“), predmetom ktorej bolo zo strany žalobcu pre žalovaného vykonávať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzavrieť Zmluvu o sprostredkovanie s inými maklérmi. Predmetom takejto zmluvy o sprostredkovaní mal byť záväzok makléra zariaďovať pre žalovaného obchodnú záležitosť, ktorou je sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou Union a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 30. 09. 2008. Žalobcovi za vykonanie vyššie uvedenej činnosti prislúcha podľa článku 3. Zmluvy 2 odmena za každú prihlášku, ktorej prijatie a potvrdenie v zdravotnej poisťovni sprostredkoval pre žalovaného maklér. Maklérom, ktorého v zmysle Zmluvy 2 sprostredkoval žalobca, bola spoločnosť LYONESS Slovakia, s. r. o. So žalovaným uzavrel maklér Zmluvu o sprostredkovaní dňa 11. 05. 2006. Maklér na základe Preberacích protokolov odovzdal žalovanému spolu 2 344 prihlášok, z ktorých žalovaný prijal 2 318. V zmysle vyššie uvedeného tým vznikol žalobcovi nárok na odmenu v celkovej výške 667 980,- Sk podľa nasledovného členenia: vek poistenca 0-17, 508 prihlášok, provízia 390,- Sk v celkovej sume 198 120,- Sk; vek poistenca 18-50, 1 653 prihlášok, provízia 270,- Sk v celkovej sume 446 310,- Sk; vek poistenca 51-99, 157 prihlášok, provízia 150,-Sk v celkovej sume 23 550,-Sk.
Vyúčtovanie činnosti Partnera podľa bodu 3.3 Zmluvy 2 žalovaný žalobcovi nikdy nedoručil, i keď bol o to žalobcom žiadaný. Spolu má žalovaný z titulu Zmluvy 1 a Zmluvy 2 vyplatiť žalobcovi odmenu vo výške 78 519 980,- Sk (77 852 000,- Sk + 667 980,- Sk). Žalovaný do dnešného dňa uhradil žalobcovi celkovo len čiastku 40 804 330,- Sk, a to vo forme preddavkov na odmenu. Na základe vyššie uvedeného má žalobca nárok na doplatok k už obdržaným platbám od žalovaného vo výške 37 715 650,- Sk, čo predstavuje prepočtom čiastku 1.251.930,23 Eur. Splatnosť odmeny za prihlášky dodané priamo žalobcom je daná bodom 4.3 Zmluvy 1 a splatnosť odmeny za sprostredkovanie prijatia prihlášok maklérom je daná bodom 3.3 Zmluvy 2. Pre obidve odmeny je splatnosť stanovená ako 30 pracovných dní od doručenia „Vyúčtovania činnosti partnera“, kde toto vyúčtovanie musí byť vykonané do 60 pracovných dní od posledného dňa provízneho obdobia, za ktoré sa dané vyúčtovanie vyhotovuje, spolu teda 90 pracovných dní od posledného dňa provízneho obdobia. Províznym obdobím je podľa bodu 4.2 Zmluvy 1 a bodu 3.3 Zmluvy 2 obdobie od 01. 10. Kalendárneho roka do 30. 09. bezprostrednenasledujúceho roka. Posledné prihlášky žalobca žalovanému sprostredkoval mesiac 9/2006, preto dané provízne obdobie žalobcu končí 30. 09. 2006. Na základe vyššie uvedeného je celá odmena splatná do 09. 02. 2007. Žalovaný je v omeškaní s úhradou doplatku odmeny od 10. 02. 2007. Keďže úrok z omeškania v zmluvách nebol dohodnutý, je podľa § 369 vtedy platného Obchodného zákonníka úrok z omeškania stanovený vo výške 14,75 % od 09. 02. 2007 do zaplatenia.
Žalovaný s návrhom na začatie konania nesúhlasil, pričom podstatu jeho obrany vo vzťahu k nároku žalobcu na províziu zo Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 29. 05. 2006 uzavretej medzi žalovaným a žalobcom (Zmuva 1) tvorili námietky, že žalobca mal podľa zmluvy zabezpečiť prijatie a potvrdenie prihlášky na verejné zdravotné poistenie v Union zdravotnej poisťovni, tzn. vznik právneho vzťahu medzi poistencom a zdravotnou poisťovňou Union a vykonávanie s tým súvisiacich konzultačno-informačných aktivít pri vyplňovaní a preberaní prihlášok poistencov. Podľa tohto vzniká žalobcovi nárok na odmenu výlučne len za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky na verejné zdravotné poistenie v Unione, tzn. musel nastať vznik právneho vzťahu medzi žalobcom vyhľadaným potenciálnym poistencom, ktorý podanú prihlášku odovzdal žalovanému, a zdravotnou poisťovňou Union. Pri Zmluve o sprostredkovaní č. 2/2006 zo dňa 01. 05. 2006 uzavretej medzi žalovaným a žalobcom (Zmuva 2) mal žalobca nárok na odmenu v dohodnutej výške za každú prihlášku na verejné zdravotné poistenie, ktorej prijatie a potvrdenie v Unione sprostredkoval maklér na základe uzavretej Zmluvy o sprostredkovaní s žalovaným. Tu sa opäť odmena žalobcu jednoznačne viazala na zabezpečenie vzniku právneho vzťahu medzi maklérom vyhľadaným poistencom a Unionom s tým, že až keď Union potvrdí prihlášku, mohol žalobcovi vzniknúť nárok na odmenu. Žalovaný na základe Zmluvy 2 uzavrel dňa 11. 05. 2006 zmluvu o sprostredkovaní so spoločnosťou LYONESS Slovakia, s. r. o. Nevyplatenie odmeny žalobcovi za ním odovzdané prihlášky na zmenu verejnej zdravotnej poisťovne (Union) sa podľa argumentácie žalovaného uskutočnilo výlučne z dôvodov, že Union ZP prihlášku odovzdanú žalovanému žalobcom z presne špecifikovaného dôvodu nepotvrdila (prihlášky so statusom "Vrátená", "Neakceptovaná", "Stornovaná", "Duplicitná", "Bez reakcie Union zdravotná poisťovňa a. s.", "Kompletná" a "Status X"), a teda nedošlo k naplneniu predmetu Zmluvy 1, ktorým bolo zabezpečenie vzniku právneho vzťahu medzi poistencom a zdravotnou poisťovňou Union. Podľa názoru žalovaného za prihlášky, ktoré boli vadné a boli vrátené žalobcovi (vada týkajúca sa zomretej osoby, osoby vyhlásenej za mŕtvu, osoby nezúčastnenej na zdravotnom poistení, zneužitie osobných údajov poistenca), nevznikol žalobcovi nárok na províziu, a teda žalovaný túto oprávnené nezaplatil z dôvodu nesplnenia 1. províznej podmienky ustanovenej v bode 4.2.1 Zmluvy 1. nárok na províziu žalobcovi nevznikol ani za prihlášky, pri ktorých nebola splnená 2. provízna podmienka, a to prijatie prihlášky zdravotnou poisťovňou, najmä z dôvodu jej duplicitného podania, ani za prihlášky, pri ktorých nebola splnená 3. provízna podmienka, t. j. tieto prihlášky neboli Union ZP potvrdené, resp. z nich nevznikol Union ZP poistný vzťah k 01. 01. 2007, nakoľko iná zdravotná poisťovňa skôr prijala alebo potvrdila poistencovi prihlášku, pre ktorý dôvod ÚDZS oznámil Unionu neakceptovanie prihlášky, pripadne ÚDZS oznámil, že z iného dôvodu je prihláška neakceptovaná úradom. Provízia nebola priznaná ani za také duplicitne sprostredkované prihlášky, pri ktorých vznikla duplicita na úrovni samotného žalobcu. Neskoršie v priebehu konania vymedzil žalobca rozsah svojho nároku tak, že nakoľko pre žalovaného zabezpečil žalobca 35 448 kusov prihlášok podľa Zmluvy 1 a žalobcom zabezpečený maklér 2 318 prihlášok podľa Zmluvy 2, kde u všetkých zabezpečených prihlášok boli splnené dohodnuté provízne podmienky, prináleží žalobcovi provízny nárok zo Zmluvy 1 vo výške 77 852 000,- Sk a zo Zmluvy 2 vo výške 667 980,- Sk. V súčte to predstavuje sumu 78 519 980,- Sk, z ktorého mu doposiaľ bolo formou preddavku uhradených len 40 804 330,- Sk, z titulu čoho je žalovaný v omeškaní so sumou 37 715 650,- Sk, čo v prepočte predstavuje žalovanú čiastku 1 251 930,23 eur. V priebehu konania žalovaný namietol, že 531 kusov žalobcom sprostredkovaných prihlášok nespĺňalo províznu podmienku podľa bodu 4.2.1., kde tomu zodpovedajúce záporné finančné vyjadrenie je -1 084 000,- Sk. Rovnako v priebehu konania žalovaný upozornil na to, že do preberacích protokolov boli niektorí poistenci zahrnutí viackrát, kde finančné vyjadrenie vlastného opakovaného výskytu prihlášok v preberacích protokoloch je -6 586 500,- Sk u Zmluvy č. 1 (3 049 prihlášok) a -95 880,- Sk u Zmluvy č. 2 (328 prihlášok). Ďalej žalovaný spochybnil časť zabezpečených prihlášok tvrdením, že tieto prihlášky v rámci systému zdravotného poistenia údajne vykazujú registrové vady (úmrtia poistencov, odhlásenie zo systému zdravotného poistenia); napriek tomu, že žalovaný tieto registrové vady preukázateľne nedokázal, pričom z pohľadu províznychpodmienok ide o irelevantnú skutočnosť, žalobca vyčíslil v rámci rýchlosti a hospodárnosti konania aj túto námietku žalovaného, čo finančne predstavuje -368 000,- Sk v prípade Zmluvy 1 (175 prihlášok) a
-1 410,- Sk v prípade Zmluvy 2 (7 prihlášok). Ako to vyplýva z vyjadrenia žalobcu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti predstavuje dokázaný nárok žalobcu minimálne sumu 981 871,47 eur. V predmetnom finančnom vyčíslení sú zahrnuté najmä žalobcom získané prihlášky zo statusu Unionu: akceptovaná a kompletná, bez reakcie Union ZDP, status X, neakceptovaná, duplicitná, stornovaná a strata záujmu, nakoľko u všetkých boli splnené provízne podmienky podľa Zmluvy 1, ako aj podľa. Zmluvy 2. Vyčíslenie žalobcovho nároku na vyplatenie provízie bolo uskutočnené súčtom provízneho nároku za jednotlivé prihlášky uvedené v preberacích protokoloch žalovaného s následným odpočítaním žalovaným namietaných prihlášok.
Súdprvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 566 ods. 1 a 2, § 571 ods. 1 a 2, § 642, § 647 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a príslušné články, resp. body Zmluvy 1 a Zmluvy 2. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci:
Medzi účastníkmi konania bola dňa 29. 05. 2006 uzavretá mandátna zmluva označená ako Zmluva o sprostredkovaní (Zmluva 1), predmetom ktorej bolo sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. Na základe uvedenej zmluvy žalobca prostredníctvom žalovaného odovzdal do Union zdravotnej poisťovne celkovo 35 448 prihlášok na verejné zdravotné poistenie, a to na základe preberacích protokolov. Union ZP tieto prijaté prihlášky zaevidovala vo svojom informačnom systéme a pridelila im identifikačné číslo. Z uvedeného počtu bolo 15 248 prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, 17 952 prihlášok poistencov vo veku 18-50 rokov a 2 248 prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie bola odstupňovaná v závislosti od veku poistenca, a to 1 500,- Sk (0-17 rokov), 3 000,- Sk (18-50 rokov) a 500,- Sk (nad 50 rokov). Za celkový počet týchto prihlášok podľa členenia by predstavovala výška provízie sumu 77 852 000,- Sk.
Ďalej bola medzi účastníkmi dňa 01. 05. 2006 uzavretá Zmluva o sprostredkovaní 2/2006, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vykonávať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzavrieť Zmluvu o sprostredkovaní (v podstate takú mandátnu zmluvu, akú mali účastníci medzi sebou) s vybranými obchodnými spoločnosťami. Žalobca pre žalovaného sprostredkoval ako makléra spoločnosť LYONESS Slovakia, s. r. o., s ktorou žalovaný uzavrel zmluvu dňa 11. 05. 2006. Na základe uvedenej zmluvy maklér prostredníctvom žalovaného odovzdal do Union zdravotnej poisťovne celkovo 2 344 prihlášok na verejné zdravotné poistenie, a to na základe preberacích protokolov, z ktorých žalovaný prijal 2 318 kusov. Union ZP tieto prijaté prihlášky zaevidovala vo svojom informačnom systéme a pridelila im identifikačné číslo. Z uvedeného počtu bolo 508 prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, 1 653 prihlášok poistencov vo veku 18-50 rokov a 157 prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie bola odstupňovaná v závislosti od veku poistenca, a to 390,- Sk (0-17 rokov), 270,- Sk (18-50 rokov) a 150,- Sk (nad 50 rokov). Za celkový počet týchto prihlášok podľa členenia by predstavovala výška provízie sumu 667 980,-Sk.
Podľa názoru súdu prvého stupňa, jednotlivé ustanovenia zmluvy upravujúce práva a povinnosti zmluvných strán, ako aj podmienky, za ktorých vzniká nárok na odmenu - províziu, sú určité a zrozumiteľné. Na to, aby žalobcovi vznikol nárok na províziu, museli byť kumulatívne splnené podmienky špecifikované v 2. odseku 4. článku mandátnej zmluvy, a to podanie riadne vyplnenej a podpísanej prihlášky zdravotnej poisťovni (preukázané preberacími protokolmi), prijatie prihlášky zdravotnou poisťovňou (preukázané zaevidovaním jednotlivých prihlášok v informačnom systéme zdravotnej poisťovne a pridelenie identifikačného čísla) a neoznámenie ÚDZS zdravotnej poisťovni do 31. 10. daného kalendárneho roka prijatie prihlášky inou poisťovňou alebo určenie poistného vzťahu s inou poisťovňou (preukázané nepredložením stanovísk k jednotlivým prihláškam). V prípade Zmluvy 1 boli provízne podmienky splnené u 13.367 kusov prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, u 16 240 kusov prihlášok poistencov vo veku 18-50 rokov a u 2 086 kusov prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie tak predstavuje u poistencov vo veku 0-17 rokov 665 554,67 eur (13 367 x 1 500,- Sk = 20 050 500,- Sk), u poistencov vo veku 18-50 rokov 1 617 207,73 eur (16 240 x 3 000,- Sk= 48 720 000,- Sk) a u poistencov vo veku nad 50 rokov 34 621,26 eur (2 086 x 500,- Sk = 1 043 000,- Sk), t. j. v celkovej sume 2 317 383,66 eur. V prípade Zmluvy 2 boli provízne podmienky splnené u 428 kusov prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, u 1 421 kusov prihlášok poistencov vo veku 18- 50 rokov a u 134 kusov prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie tak predstavuje u poistencov vo veku 0-17 rokov 5 540,73 eur (428 x 390,- Sk = 166 920,- Sk), u poistencov vo veku 18-50 rokov 12 735,51 eur (1 421 x 270,- Sk = 383 670,- Sk) a u poistencov vo veku nad 50 rokov 667,20 eur (134 x 150,- Sk = 20 100,- Sk), t. j. v celkovej sume 18 943,44 eur. Provízia za obe zmluvy tak predstavuje sumu 2 336 327,09 eur. Po odpočítaní zaplateného preddavku v sume 1 354 455,62 eur (40 804 330,- Sk) žalobcovi zostala nevyplatená provízia vo výške 981 871,47 eur, na zaplatenie ktorej súd žalovaného zaviazal. V prípade Zmluvy 1 neboli provízne podmienky splnené u 1 881 kusov prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, u 1 712 kusov prihlášok poistencov vo veku 18-50 rokov a u 162 kusov prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie tak predstavuje u poistencov vo veku 0-17 rokov 93 656,64 eur (1 881 x 1 500,- Sk = 2 821 500,- Sk), u poistencov vo veku 18-50 rokov 170 483,97 eur (1 712 x 3 000,- Sk = 5 136 000,- Sk) a u poistencov vo veku nad 50 rokov 2 688,71 eur (162 x 500,- Sk = 81 000,- Sk), t. j. v celkovej sume 266 829,32 eur.
V prípade Zmluvy 2 neboli provízne podmienky splnené u 80 kusov prihlášok poistencov vo veku 0-17 rokov, u 232 kusov prihlášok poistencov vo veku 18-50 rokov a u 23 kusov prihlášok poistencov vo veku nad 50 rokov. Výška provízie tak predstavuje u poistencov vo veku 0-17 rokov 1 035,65 eur (80 x 390,- Sk = 31 200,- Sk), u poistencov vo veku 18-50 rokov 2 079,27 eur (232 x 270,- Sk = 62 640,- Sk) a u poistencov vo veku nad 50 rokov 114,52 eur (23 x 150,- Sk = 3 450,- Sk), t. j. v celkovej sume 3 229,44 eur.
Provízia za obe zmluvy, na ktorú žalobcovi nevznikol nárok tak predstavuje sumu 270 058,76 eur, v ktorej časti vrátene úroku z omeškania z tejto sumy súd návrh ako nedôvodný zamietol.
Argumenty žalovaného súd prvého stupňa považoval za neopodstatnené a účelové v snahe vyhnúť sa splneniu svojej zmluvnej povinnosti zaplatiť dojednanú províziu. Predmet Zmluvy 1 (rovnako sa to týka aj sprostredkovaného makléra, s ktorým mal žalovaný uzavretú v podstate obsahovo totožnú zmluvu) totižto nespočíval v povinnosti žalobcu (resp. makléra) zabezpečovať vznik právneho vzťahu medzi zdravotnou poisťovňou Union a poistencom, ale iba v zariadení obchodnej záležitosti, ktorou bolo sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiace konzultačno- informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok (Článok 2 ods. 2.1 Zmluvy 1). Takýto predmet zmluvy účastníci opätovne zdôraznili aj v nasledujúcom odseku Článku 2 „Za vykonávanie činnosti podľa tejto Zmluvy, t. j. za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky zdravotnou poisťovňou, sa zaväzuje platiť AFS SK Partnerovi odmenu...“. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že úlohou a povinnosťou žalobcu bolo iba sprostredkovať prijatie a potvrdenie prihlášky poisťovňou a nie zabezpečiť vznik poistného vzťahu medzi poisťovňou a potenciálnym poistencom. Na to nadväzujú aj Provízne a platobné podmienky, po splnení ktorých vzniká žalobcovi nárok na odmenu. Bezchybná prihláška musela byť jednak podaná zdravotnej poisťovni (4.2.1), tá ju prijme (4.2.2) a ÚDZS jej neoznámi najneskôr do 31. 10. daného kalendárneho roka prijatie alebo potvrdenie prihlášky inou zdravotnou poisťovňou alebo určí, že príslušnou zdravotnou poisťovňou sa má stať iná poisťovňa. Za takto nastavených províznych podmienok je potom bezpredmetné riešiť žalovaným namietanú neplatnosť druhej a ďalších v poradí vyplnených prihlášok, ich statusy určené zdravotnou poisťovňou, oprávnenie poisťovne nezaslať každú prihlášku ÚDZS na posúdenie a pod. Pokiaľ totiž poisťovňa vyplnenú prihlášku prijala a žalovaný neoznámil žalobcovi, ktoré prihlášky nie je možné prijať aj so zdôvodnením, muselo byť k prihláškam vydané negatívne stanovisku ÚDZS, aby žalobcovi za odovzdané prihlášky nevnikol nárok na províziu. Žalovaný však takéto stanoviská k prihláškam v konaní nepredložil.
Súd prvého stupňa návrh žalobcu na doplnenie dokazovania o zmluvu vrátane dodatkov, ktorú mal uzavretú žalovaný so zdravotnou poisťovňou Union, zamietol z dôvodu, že ustanovenia predmetnej zmluvy nemajú žiadny relevantný význam pre posúdenie uplatňovaného nároku, keďže táto upravuje vzťah žalovaného s tretím subjektom. Súd zamietol aj v odôvodnení rozsudku uvedené návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania, nakoľko ich považoval za neúčelné, nadbytočné, a nehospodárnes tým, že podstatným dôkazom pre posúdenie nároku žalobcu bolo stanovisko ÚDZS o prijatých prihláškach. Preto si mal žalovaný poskytnutie tohto stanoviska ÚDZS zabezpečiť u svojho zmluvného partnera - Union zdravotná poisťovňa, a. s., s ktorým mal uzavretú mandátnu zmluvu, ako to deklaroval v úvodných ustanoveniach Zmluvy 1 (Článok 1 ods. 1.1). Súd prvého stupňa mal za nesporné, že žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní, čím vzniklo žalobcovi právo požadovať od neho úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku bolo potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška úroku z omeškania je v súlade so zákonnými ustanoveniami, keďže základná úroková sadzba NBS v rozhodnom období bola 4,75 % ročne. Čas platenia úrokov z omeškania, t. j. čas, kedy sa úroky z omeškania stali splatnými súd určil dňom 10. 02. 2007, keďže deň splatnosti pripadol na 09. 02. 2007 s prihliadnutím na ustanovenie čl. 4. ods. 4.3 Zmluvy.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., a žalobcovi priznal právo na ich náhradu vo výške 56,86 % (úspech žalobcu v časti 981 871,47 eur, čo je 78,43 %, úspech žalovaného v časti 270 058,76 eur, čo je 21,57 %, t. j. celkový úspech žalobcu 56,86 %). Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 18 873,82 eur (56,86 % zo sumy poplatku za návrh 33 193,50 eur) a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 43 228,94 eur (56,86 % zo sumy 76 026,98 eur za 15 úkonov právnej pomoci - prevzatie a príprava zastúpenia 15. 06. 2009, písomné podanie návrhu 16. 06. 2009, vyjadrenie k odporu 23. 11. 2009, účasť na pojednávaní v dňoch 10. 06. 2010, 10. 01. 2012, 03. 04. 2012, 30. 04. 2013, 07. 04. 2014, písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 08. 07. 2011, 26. 03. 2012, 04. 07. 2012, 14. 11. 2012, 18. 12. 2012, 25. 02. 2013, 07. 04. 2014 - á 2 915,10 eur, 2 úkony - účasť na pojednávaní presahujúcom 2 hodiny dňa 06. 12. 2010 a 20. 10. 2011 - á 5 830,20 eur, 5 krát 1/3 úkonu - ďalšia porada s klientom v dňoch 02. 11. 2009, 18. 04. 2011, 05. 03. 2012, 11. 06. 2012 a 05. 11. 2012 - á 971,70 eur, 4 krát 1 úkonu - účasť na pojednávaní bez prejednania veci v dňoch 03. 05. 2011, 12. 07. 2012, 20. 11. 2012 a 17. 10. 2013 - á 728,78 eur, 4 krát režijný paušál 6,95 eur, 2 krát 7,21 eur, 4 krát 7,41 eur, 11 krát 7,63 eur, 3 krát 7,81 eur, 2 krát 8,04 eur a DPH zo sumy 63 355,82 eur (15 x 2 915,10 eur + 2 x 5 830,20 eur + 5 x 971,70 eur + 4 x 728,78 eur + 4 x 6,95 eur + 2 x 7,21 eur + 4 x 7,41 eur + 11 x 7,63 eur + 3 x 7,81 eur + 2 x 8,04 eur) vo výške 20 % v sume 12 671,16 eur.
Za úkony právnej služby - ďalšia porada s klientom - súd priznal odmenu vo výške 1/3 základnej sadzby, nakoľko z potvrdenia o konaní týchto porád nevyplýva, koľko tieto porady trvali. Súd zároveň nepriznal náhradu za úkony - písomné podania zo dňa 13. 09. 2010, 13. 10. 2010 a 03. 08. 2011 - nakoľko sa nejedná o účelné úkony.
Rozhodujúc o odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. 04. 2015, č. k. 1Cob/286/2014-669 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 2 393,72 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mal za to, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správne právne závery. Odvolací súd v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle ust. §219 ods. 2 O. s. p., ktoré považoval za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v predmetnej veci bolo potrebné vyriešiť skutkovú otázku sprostredkovania prihlášok na verejné zdravotné poistenie do Union ZP žalobcom (Zmluva 1 uzavretá medzi účastníkmi konania podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka), psp. ním zabezpečeným maklérom LYONESS Slovakia s. r. o. (Zmluva 2 uzavretá medzi účastníkmi konania podľa ust. § 642 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe nej uzavretá zmluva o sprostredkovaní zo dňa 11. 05. 2006 medzi žalovaným a spoločnosťou LYONESS Slovakia, s. r. o.), ako aj právnu otázku, či boli v prípade týchto sprostredkovaných prihlášok splnené podmienky na vznik nároku žalobcu na províziu tak ako sú tieto podmienky stanovené v bode 4 Zmluvy 1 (takisto aj v prípade Zmluvy 2 v spojení so zmluvou uzavretou medzi žalovaným a spoločnosťou LYONESS Slovakia, s. r. o.). Odvolací súd mal za to, že záver súdu prvého stupňa osplnení uvedených podmienok u 31.693 kusov prihlášok poistencov pri Zmluve 1 a 1 983 kusov prihlášok poistencov pri Zmluve 2, za ktoré žalobcovi podľa rozpísaných vekových kategórií prislúcha odmena v celkovej výške 981 871,47 eur, je správny. Rozsah nároku žalobcu, v ktorom bola žalobcovi priznaná odmena vo výške 981 871,47 eur, a ktorý tvoril predmet odvolacieho konania, bol v priebehu konania vymedzený podaním zo dňa 13. 11.2012 (č. l. 320 spisu a prílohy 2a, 2b, 2c), v ktorom na základe námietok žalovaného považoval žalobca svoj nárok za oprávnený minimálne v sume 981 871,47 eur s tým, že vo zvyšku nároku pripustil možnosť nesplnenia províznej podmienky podľa bodu 4.2.1. zmluvy, opakovaný výskyt prihlášok v preberacích protokoloch, ako aj registrové vady. V časti nároku nad 981 871,47 eur bol návrh na začatie konania v napadnutom rozsudku zamietnutý, pričom súd prvého stupňa v zhode so žalobcom vymedzeným rozsahom nároku, pri ktorom pripustil námietky žalovaného, jasne v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, za koľko prihlášok v jednotlivých vekových kategóriách pri Zmluve 1 a Zmluve 2 žalobca nemá nárok na províziu. Rovnako jasne súd uviedol aj to, za koľko prihlášok a v ktorých vekových kategóriách pri Zmluve 1 a Zmluve 2 má žalobca nárok na províziu, ktorú mu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom priznal v celkovej výške 981 871,47 Eur. Súd prvého stupňa zároveň zohľadnil žalovaným v jeho vyjadrení z 09. 07. 2012 (č. I. 291 spisu) namietnuté prihlášky (tituly „vrátená“, „interne duplicitné prihlášky“ a „registrové vady“), ktoré boli z celkového počtu prihlášok prijatých zdravotnou poisťovňou Union, a to pri zmluve 1 - 35 448 kusov a pri zmluve 2 - 2 318 kusov, odpočítané (vylúčené) v rozsahu, v akom bola ich vadnosť pripustená aj žalobcom v jeho podaní z 13. 11. 2012 na č. l. 320 - 325 vrátane príloh (žalobca v tomto podaní preukazoval, že žalovaný nesprávne žiadal vylúčiť časť prihlášok, ktoré buď neboli obsahom žalovaných preberacích protokolov alebo sa ú nich žalovaným namietaná skutočnosť nevyskytovala). Do takto vylúčených prihlášok boli pritom okrem iného zahrnuté aj vadné prihlášky vrátené žalobcovi (dôkaz č. 8
- preberacie protokoly o vrátení vadných (chybných) prihlášok), a prihlášky, ktoré v rámci systému zdravotného poistenia vykazovali registrové vady (úmrtia poistencov, vyhlásenia za mŕtveho, odhlásenie zo systému zdravotného poistenia, atď. - dôkaz žalovaného č. 2a druhá časť/2b), v dôsledku čoho námietky žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu uznania vylúčenia len časti prihlášok vrátených uvedenými preberacími protokolmi o vrátení vadných (chybných) prihlášok, ako aj jeho námietky o nezohľadnení, že niektoré tlačivá s registrovými vadami (napr. prípady úmrtia, vyhlásenia za mŕtveho) trpeli vadou absolútnej neplatnosti právneho úkonu, považoval odvolací súd za neopodstatnené.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého sú ustanovenia Zmluvy 1 (bod 4.2) upravujúce podmienky, za ktorých vzniká nárok na odmenu - províziu, dostatočne určité a zrozumiteľné, pričom podľa obsahu ide o zmluvu mandátnu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Na to, aby žalobcovi vznikol nárok na províziu, zmluva ustanovila (§ 571 ods. 2 Obchodného zákonníka), že musia byť kumulatívne splnené tieto podmienky: 1/podanie riadne vyplnenej a podpísanej prihlášky zdravotnej poisťovni, 21 prijatie prihlášky zdravotnou poisťovňou a 3/ neoznámenie ÚDZS zdravotnej poisťovni do 31. 10. daného kalendárneho roka prijatie prihlášky inou poisťovňou alebo určenie poistného vzťahu s inou poisťovňou.
Provízne podmienky podľa bodu 4.2.1 a 4.2.2 zmluvy (podanie riadne vyplnenej a podpísanej prihlášky zdravotnej poisťovni a ich prijatie zdravotnou poisťovňou) boli v konaní zo skutkového i právneho hľadiska splnené, keď bolo preukázané, že žalovaný, resp. Salve Group, a. s. (ako zmluvný partner žalovaného) na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 01. 05. 2006 (body 2.1, 2.6 zmluvy) prijala od žalobcu a ním zabezpečeného makléra LYONESS Slovakia, s. r. o. prihlášky na verejné zdravotné poistenie preberacími protokolmi (prílohy k návrhu), na ktorých vyznačil celkový počet prihlášok prijatých od žalobcu, resp. ním zabezpečeného makléra, a počet následne odovzdaných do Union zdravotnej poisťovne, ako aj tým, že zdravotná poisťovňa tieto prijaté prihlášky podľa tabuľkového dôkazu č. T: priloženého k odporu zaevidovala vo svojom informačnom systéme a pridelila im identifikačné číslo.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že prijatím prihlášok zdravotnou poisťovňou je možné (a potrebné) na účely splnenia 2. províznej podmienky podľa bodu 4.2.2 zmluvy rozumieť už samotné odovzdanie žalobcom sprostredkovaných prihlášok na verejnézdravotné poistenie do zdravotnej poisťovne Union a ich následné prijatie zdravotnou poisťovňou zaevidovaním do jej informačného systému s pridelením 8-miestneho identifikačné čísla, pretože, ako to vyplýva z článku 2 Zmluvy 1, zmluvné strany prijatie prihlášky a jej potvrdenie zdravotnou poisťovňou nesplývali do jedného pojmu „prijatie“, ale; tieto uvádzali samostatne ako jednotlivé fázy procesu naplnenia predmetu zmluvy, z čoho je zrejmé, že aj pri vzniku nároku na províziu je potrebné medzi nimi rozlišovať tak, že na splnenie 2. províznej podmienky podľa bodu 4.2.2 postačí samo prijatie prihlášky, a teda nie je možné ho podmieniť aj potvrdením prihlášky zdravotnou poisťovňou, čo nie je ďalej uvedené v tejto províznej podmienke. V tejto súvislosti sú preto právne irelevantné všetky námietky žalovaného, ktoré by splnenie 2. províznej podmienky podmienili aj potvrdením prihlášky zdravotnou poisťovňou, resp. vznikom poistného vzťahu.
Uvedené platí aj v prípade tzv. duplicitných prihlášok, ktoré nie je možné považovať za neplatné právne úkony len preto, že boli vykonané opakovane, v dôsledku čoho ich právne účinky nemusia alebo nemôžu nastať podľa príslušnej právnej úpravy verejného zdravotného poistenia, čo však nerobí tieto úkony absolútne neplatnými podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, na čo by mal súd prihliadať z úradnej povinnosti. Je možné tiež súhlasiť s názorom žalobcu, že ak sa chcel žalovaný pri (ne)vyplatení provízie domáhať inštitútov ako „vznik poistného vzťahu“ či „potvrdenie prihlášky“, mal si ich (ako jediné) do províznych podmienok zmluvy zakomponovať a nie viazať vyplatenie provízie žalobcu na splnenie od vzniku poistného vzťahu a potvrdenia prihlášky odlišných províznych podmienok. Žalovaný pritom nepovažoval provízne podmienky za nesúladné s predmetom zmluvy, keď tieto podľa jeho názoru predstavovali predpoklady k tomu, aby mohla byť prihláška potvrdená zdravotnou poisťovňou, pričom, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalovaný taktiež nerátal s takou vysokou mierou možnosti výskytu duplicitných prihlášok. V zmysle § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka boli v Zmluve 1 stanovené provízne podmienky v jej bode 4.2, ktoré však nie je možné rozšíriť aj inými podmienkami, keďže by sa nad rozsah stanovených zmluvných podmienok pri tejto mandátnej zmluve uplatňoval ostatný obsah ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vzniká mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok, a teda nie obsah ust. § 644 Obchodného zákonníka, ktoré platí pri zmluve o sprostredkovaní.
Čo sa týka 3. províznej podmienky, táto sa považuje za splnenú, nakoľko žalovaný, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať jej nesplnenie, nepredložil v tomto smere relevantný dôkaz, a to oznámenie ÚDZS do 31. 10. Daného kalendárneho roka o prijatí alebo potvrdení jednotlivých prihlášok inou poisťovňou alebo určení poistného vzťahu s inou poisťovňou. Žalovaný síce predložil súdu dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku z dôvodu, že ÚDZS poskytol informáciu zdravotnej poisťovni o prijatí, dátume a čase prijatia prihlášky alebo potvrdení prihlášky v inej zdravotnej poisťovni pri zmene zdravotnej poisťovne do 31. októbra daného roka, avšak išlo len o nepriame a neskôr vytvorené dôkazy - fotografie získané z webových sídiel jednotlivých zdravotných poisťovní a z webového sídla ÚDZS ZP, ktorými žalovaný preukazoval vznik poistného vzťahu k 01. 01. 2007 v inej zdravotnej poisťovni ako v Union ZP. Tieto nepriame dôkazy však nie sú spôsobilé nahradiť oznámenie ÚZDS k jednotlivým prihláškam, ktoré malo byť uskutočnené do 31. 10. daného roka vo vzťahu k zmluvnému partnerovi (zdravotnej poisťovni) podľa predmetnej províznej podmienky, a ktoré ako jediné mohlo mať za následok nevzniknutie nároku žalobcu za odovzdané a zdravotnou poisťovňou prijaté prihlášky. Zabezpečenie tohto dôkazu v konaní zaťažovalo žalovaného, ktorý zároveň znáša následky nepreukázania nesplnenia 3. províznej podmienky (neunesenia dôkazného bremena) spôsobom, aký si v zmluvných podmienkach dohodol s žalobcom. V tejto súvislosti preto nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že mu zo žiadneho záväzku nevyplývala povinnosť predkladať žalobcovi stanoviská ÚDZS a ani žiadne informácie, ktoré boli priamo poskytnuté úradom Union ZP, a že žalobca dobrovoľne súhlasil s tým, že informácie bude dostávať spracovaním údajov z Union ZP (nie napr. z ÚDZS), pretože tieto skutočnosti z uvedenej províznej podmienky v Zmluve 1 nevyplývajú.
Ostatné skutočnosti, argumenty, ako aj dôkazy, ktoré boli žalovaným uvedené, označené alebo navrhnuté, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť správnosť uvedených skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktoré sú jedine rozhodujúcepre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, a preto v zmysle ust. § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. nie je, a ani v konaní pred súdom prvého stupňa nebol dôvod na ich vykonanie, vysporiadanie sa s nimi, resp. na ich zohľadnenie, či vyhodnotenie tak, ako to žalovaný vo svojom odvolaní namietal.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu vo výške 981 871,47 eur spolu s príslušnými úrokmi z tejto sumy, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej bolo návrhu žalobcu v tomto rozsahu nároku vyhovené, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu jeho účelne vynaložených trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 12. 01. 2015 k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) v spojení s § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky vo výške 2 385,33 eur a z náhrady hotových výdavkov 1 x 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 2 393,72 eur, ktorú náhradu súd uložil zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobcu v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/, O. s. p. t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Súčasne s podaním dovolania žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. lCob/286/2014-669 zo dňa 23. 04. 2015.
Odňatie možnosti konať pred súdom, videl vtom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Podľa názoru dovolateľa odôvodnenie rozsudku (nielen prvostupňového, ale aj odvolacieho) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. ( § 211 ods. 2 O. s. p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí byť logicky a kompaktným spôsobom a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetlené, k akým skutkovým zisteniam súd dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Povinnosť súdu riadne odôvodniť súdne rozhodnutie je odrazom práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada s námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Žalovaný je presvedčený, že v tejto veci, o ktorej sa spor vedie si ani prvostupňový súd a ani odvolací súd neozrejmili, čo bolo predmetom konania, aké návrhy na vykonanie dôkazov podal žalovaný, resp. akým smerom malo byť zamerané dokazovanie. Odvolací súd vôbec nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky žalovaného. Zjavnú arbitrárnosť postupu súdov, vrátane nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti rozsudku odvolacieho súdu, bez jeho odôvodnenia dovolateľ vidí najmä v tom, že predmet konania nebol žalobcom od začiatku vymedzený určito. Žalobca neuviedol v predložených „Preberacích protokoloch" a ani na inom mieste, za ktoré konkrétne odovzdané tlačivá „prihlášok" si uplatňuje nárok na zaplatenie odmeny. Žalobca v priebehu sporu neurobil žiaden úkon smerujúci k spresneniu a konkretizovaniu ním uplatneného žalovaného nároku za účelom, aby bolo možné jednoznačne vymedziť predmet konania. Súd taktiež v priebehu konania neodstraňoval túto vadupodania žalobcu a nezisťoval presné vymedzenie predmetu konania. V priebehu konania došlo k procesnej vade konania zo strany už prvostupňového súdu, ktorý nezohľadnil vadu žaloby, ktorá bola podaná neurčito a nepreskúmateľne vo vzťahu k vymedzeniu konkrétneho predmetu konania
Odvolací súd sa podľa názoru dovolateľa v rozsudku len arbitrárne bez skúmania veci jednostranne stotožnil s číselným vyjadrením žalobcu, ktorý v priebehu konania, konkrétne vo svojom vyjadrení, ktoré predložil prvostupňovému súdu dňa 13. 11. 2012 (č. l. 320 spisu) uviedol po zohľadnení len časti dôkazov predložených žalovaným, „že jeho nárok predstavuje minimálne 981 871,47 eur“. Zároveň rovnaké číslo, s dodatkom „minimálne“ žalobca uviedol aj vo svojom záverečnom vyjadrení zo dňa 07. 04. 2014 (č. l. 471 spisu), resp. vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Táto korekcia žalovaného nároku žalobcom, s ktorou sa súdy bez ďalšieho preskúmania dôkazov stotožnili, sa podľa odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vykonala po žalobcovom „pripustení možnosti nesplnenia províznej podmienky podľa bodu 4.2.1“. Nakoľko predmet konania bol vymedzený neurčito, bez možnosti jeho preskúmania súdom, bolo v podstate objektívne nemožné, aby súdy preskúmali a stotožnili, či za konkrétne tlačivo „prihlášky“, ktoré je uvedené v „Preberacích protokoloch“ uplatnil žalobca právo na zaplatenie odmeny (s odkazom na argumentáciu, ktorá je uvedená v bode V. 1/ tejto časti), resp. súdy nemohli preskúmať ani správnosť žalobcom „pripustenej možnosti nesplnenia províznej podmienky podľa bodu 4.2.1“ kontexte dôkazov predložených žalovaným.
Odvolací súd sa podľa názoru žalovaného bez akéhokoľvek odôvodnenia nevyrovnal s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorý postup, ktorým žalobca dospel k výške sumy 981 871,47 eur po zohľadnení len časti vyššie uvedených dôkazov namietal; rovnako ako ostala aj prvostupňovým súdom nepovšimnutá obranná argumentácia žalovaného, keď už v priebehu prvostupňového konania namietal tento nesprávny postup žalobcu a to konkrétne vo Vyjadrení žalovaného zo dňa 25. 01. 2013. časť II., str. 5. (č. l. 434 spisu). Aj zo strany odvolacieho súdu (rovnako ako zo strany prvostupňového súdu) ostalo nevysvetlené, prečo sa s časťou žalovaným predložených dôkazov, na základe ktorých žalobca korigoval svoj žalovaný nárok odvolací súd (rovnako ako prvostupňový súd) stotožnili a s časťou žalovaným predložených dôkazov sa nestotožnil. Rovnako ako sa bez akékoľvek odôvodnenia odvolací súd nevyrovnal s odvolacou argumentáciou a dôkazmi, ktoré uplatňoval žalovaný v priebehu konania, ako aj v odvolaní voči rozsudku, v súvislosti s výškou žalobcom uplatneného nároku, resp. jeho nároku ako celku. Odvolací súd namiesto toho, aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu neúplného a nedostatočného odôvodnenia, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a „nedostatky“ v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu nahradil svojim vlastným odôvodnením, čo je možné považovať za suplovanie nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, za účelom odvolacieho súdu podporiť vecnú správnosť rozsudku prvostupňového súdu. Takýmto svojim konaním odvolací súd vylúčil žalovaného z jeho procesného práva v riadnom inštančnom postupe vyjadriť sa k argumentácii súdu a odňal mu tak možnosť konať pred súdom. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ nevýznamných skutočností. Na druhej strane v rozsudku odvolacieho súdu, bez vysvetlenia a odôvodnenia, bez vyrovnania sa s obrannou, ako aj odvolacou argumentáciou žalovaného odvolací súd konštatoval, že duplicitné prihlášky nie je možné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa §37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takýto postup odvolacieho súdu nebol len doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu tak ako to predpokladá ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ale odvolací súd prijal „nový“, „ďalší“ právny záver, bez jeho bližšieho odôvodnenia, pričom táto právna argumentácia odvolacieho súdu mala zrejme len „zhojiť“ nedostatok, že prvostupňový súd považoval za „bezpredmetné“ sa zaoberať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu podania druhej a následných tlačív „prihlášok“ v poradí tou istou fyzickou osobou. Prvostupňový súd však ponechal bez akéhokoľvek povšimnutia, resp. bez rozhodnutia, návrhy žalovaného na vykonanie dôkazov: Výsluch zástupcu Union zdravotná poisťovňa, a. s. (návrh žalovaného ako súčasť vyjadrenia žalovaného zo dňa 05. 01. 2012, str. 10 - č. l. 207 spisu), Ak však návrhu na zabezpečenie a vykonanie dôkazu súd nevyhovel, aj keď bolo zrejmé, že tento návrh na zabezpečenie dôkazu nie je zo strany žalovaného návrhom neopodstatneným a neodôvodneným, nemôžeodvolací súd v rozsudku konštatovať, že nepredložením priameho dôkazu „neuniesol“ žalovaný dôkazné bremeno, ak súčasne žalovaný skutkový stav preukázal nepriamymi dôkazmi, o čom ani odvolací súd nemal pochybnosti. Rozsudok postihnutý takouto vadou nemôže byť zákonný a správny a javí sa byť arbitrárnym. Výsluch svedka, pána Ing. Špaka, ktorý prvostupňový súd poňal do odôvodnenia Rozsudku sa uskutočnil tak, že došlo k procesnému pochybeniu zo strany prvostupňového súdu, keď nezisťoval okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na vierohodnosť svedka (§126 ods. 2 O. s. p.) (ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 10. 2010, č. 1. 163 spisu). V danom prípade, v dôsledku procesného pochybenia prvostupňového súdu neboli dané procesné predpoklady, aby súd mohol vyhodnotiť tento dôkaz výsluchom svedka, resp. prvostupňový súd nevytvoril pre žalovaného už v priebehu dokazovania procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, výsluchu svedka, Ing. Špaka aj z hľadiska dôveryhodnosti svedka, čím ho v dôsledku svojho nesprávneho procesného postupu vylúčil z realizácie jeho procesných práv. Z dôvodu existencie vyššie uvedených nedostatkov vyplýva, že je potrebné len výlučne arbitrárne vnímať závery odvolacieho súdu, keď v rozsudku (súladne s rozsudkom prvostupňového súdu) ktorý bez akéhokoľvek odôvodnenia, nepresvedčivo, nepreskúmateľne konštatoval, že prvá provízna podmienka (4.2.1) bola zo skutkového i právneho hľadiska splnená, keď bolo preukázané, že žalovaný, resp. Salve Group, a. s. prijal od žalobcu, resp. ním zabezpečeného makléra LYONESS Slovakia, s. r. o., tlačivo „prihlášky“ preberacími protokolmi. nesprávne právne vec posúdili z dôvodu, že nezohľadnili, že prvá provízna podmienka uvedená v bode 4.2.1 Zmluvy o sprostredkovaní - Zmluva 1, mala zabezpečiť, aby žalobcovi nevznikol nárok na odmenu, ak trpela podaná „prihláška“ akoukoľvek vadou, vrátane absolútnej neplatnosti. Tieto vady nie sú zjavné len pri odovzdávacom/preberacom konaní a teda v „Preberacích protokoloch“ sa vyskytli aj tie tlačivá „prihlášok“, ktoré trpeli vadou absolútnej neplatnosti. Záver súdu o tom, že preberacie protokoly preukazujú zo skutkového aj právneho hľadiska splnenie prvej províznej podmienky neobstojí ani z tohto dôvodu. Každá podaná „prihláška“ musela byť riadne vyplnená a museli k nej byť pripojené všetky požadované prílohy. Každá podaná „prihláška“ musela byť vlastnoručne podpísaná poistencom (v zmysle dohodnutej províznej podmienky, 4.2.1). Súd vec nesprávne právne posúdil, aj z dôvodu, že nezohľadnil ustanovenie § 6 ods. 10 písm. b/, bod 3 zák. č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom v relevantnom období, podľa ktorého je zdravotná poisťovňa povinná odmietnuť prihlášku bezodkladne po získaní informácie o potvrdení prihlášky inou ZP alebo o podaní prihlášky v inej ZP ako v prvej. Nezohľadnili, že aj v prípade, ak by žalobca a žalovaný uzavreli mandátnu zmluvu, resp. inominátnu zmluvu, aj takomto prípade je viazaný vznik nároku na odmenu na dostavenie sa očakávaného výsledku. Dohodnutým očakávaným výsledkom je sprostredkovanie prijatia potvrdenia prihlášky zdravotnou poisťovňou (vznik poistného vzťahu) - Článok 1. Zmluvy, ktoré je možné vždy len až po kumulatívnom splnení všetkých dohodnutých províznych podmienok uvedených v bode 4.2.1. v bode 4.2.2 a v bode 4.2.3. „Zmluvy o sprostredkovaní", ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným (Zmluva 1).
Žalobca sa k podanému dovolaniu vyjadril tak, že s ním nesúhlasí. Uviedol, že žalovaným podané dovolanie je neprípustné a navrhol aby ho dovolací súd zamietol. Žalovanému podľa názoru žalobcu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Právo účastníkov na riadne odôvodnenie rozhodnutia bolo rešpektované a jeho rozhodnutie nadriadeným súdom riadne preskúmané. Poukázal tiež na skutočnosť, že za odňatie možnosti konať pred súdom nie je možné považovať to, ako súd vyhodnotil vykonané dôkazy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku je prípustné: proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej(ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a prípustné je aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).
V prejednávanej veci nejde o žiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť dovolania z § 238 O. s. p. nemožno vyvodiť.
Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vždy prípustnosť dovolania je aj prípad, keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§237 písm. f O. s. p.), ktorého sa dovoláva žalovaný. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa, v konaní súdov došlo k takémuto pochybeniu.
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, resp., že nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku žalovaného bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ( napr. II. ÚS 261/06 ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným, vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorápovažuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa. Dovolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. 01. 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že sa „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ale len inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
Zároveň je potrebné uviesť, že súdy prvého stupňa i odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonali, k akým skutkovými záverom došli, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili. Odvolací súd reagoval na všetky podstatné námietky odvolateľa, reagoval tiež na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania a dal jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
V súvislosti s uvedeným dovolací súd poukazuje aj na Stanovisko č. 2 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. 12. 2015, uverejnené v Zbierke Stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. O takýto výnimočný prípad môže ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“. V napadnutom rozhodnutí takéto závažné vady zistené neboli a nejde ani o vadu uvedenú v stanovisku R 2/2016. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje z o závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho rozhodnutí, neznamená, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Taktiež podľa dovolacieho súdu je vhodné poukázať na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, že „za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku.” (III. ÚS 199/09).
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 311/07, v ktorom posudzoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uviedol, že „rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní majúc na pamäti, že... účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.”
V súvislosti s argumentáciou dovolateľa o tom, že odvolací súd sa nezaoberal, niektorými jeho námietkami už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (podobne II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 200/09 Ústavný súd Slovenskej republiky obdobne uviedol: „Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“
Predmet konania bol podľa najvyššieho súdu určito a jednoznačne vymedzený a preto je nedôvodná námietka žalovaného, že bol vylúčený z možnosti relevantne argumentovať proti návrhu žalobcu a nemal z tohto dôvodu súdom vytvorenú možnosť chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Odvolací súd za zdôvodnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré bolo vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.) doplnil ďalšie dôvody tak ako mu to umožňuje ust. § 219 ods. 2 O. s. p. a je preto neakceptovateľná námietka dovolateľa o porušení zásady dvojinštančnosti konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že ako súd prvého stupňa tak aj odvolací súd nevykonali žalovaným navrhnuté dôkazy.
Skutočnosť, že súdy nevykonali dôkaz navrhnutý žalovaným, nemožno považovať za postup, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí, uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Skutočnosť, že súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skorších skutkových zisteniach, by mohla mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, by síce zakladala dôvodnosť dovolania, nebola by však odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania.
To či skutkové a právne závery, založené na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo nie, možno v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, že by z určitého dôvodu bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Navrhovateľ mohol v konaní využiť svoje práva a uplatniť procesným predpisom dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie súdu. Mal možnosť vyjadriť svoj názor, nato, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných dôkazov vyvodiť, ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vec správne aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, že odvolací súd jeho skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom.
Z obsahu žalovaným podaného dovolania napokon vyplýva, že žalovaný tvrdí, že napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania žalovaného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených žalovaným (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Úspešný žalobca má podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 244 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v dovolacom konaní. Jeho trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu) 2 385,33 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a z náhrady výdavkov v paušálnej výške 8,39 eur (§ 16 ods. 3 tarify), spolu 2 393,33 eur. Za právnym zástupcom žalobcu vyčíslený úkon právnej služby - príprava a prevzatie právneho zastúpenia dovolací súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko za daný úkon právnej služby bola odmena priznaná už v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval totožný právny zástupca ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak aj pred dovolacím súdom. Priznanie náhrady trov za tento úkon právnej služby by vzhľadom k tomu bolo neúčelné.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.