3Obdo/43/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Jaroslav Martvoň Geoplán, s miestom podnikania Beňovolehotská 2140/66, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 17 951 381, zastúpeného Advokátska kancelária Kováčik Legal s. r. o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, proti žalovanému: Ľubomír Kurjak, s miestom podnikania Kunstova 410, 029 43 Zubrohlava, IČO: 40 338 045, zastúpenému BUKNA, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Jánoškova 1545, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 865 044, o zaplatenie 3 663,15 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9Cb/9/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. novembra 2015 č. k. 13Cob/197/2015-189, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo dňa 12. marca 2015 č. k. 9Cb/9/2014-140 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 774,79 eur.

Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalobca si uplatnil voči žalovanému regresný postih podľa § 440 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako nájomca zhorenej chaty zodpovedal jej vlastníkovi (Lesy Slovenskej republiky, š.p.) za škodu, ktorá bola spôsobená v dôsledku činností, ktorých realizáciu si objednal žalobca. V konaní bol preukázaný nájomný vzťah medzi žalobcom a vlastníkom, ako i vznik škody na prenajatom majetku v dôsledku požiaru. Preukázané bolo aj plnenie poisťovne vlastníkovi zhorenej chaty a následné uplatnenie si náhrady škody zo strany poisťovne priamo voči žalobcovi z titulu prechodu nároku z vlastníka zhorenej chaty ako poškodeného na poisťovňu podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Prvostupňový súd nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom osôb, ktoré vypracovali správu o príčinách požiaru, keďže pre priznanie žalovaného nároku bolo nevyhnutné najprv skúmať, či žalovaný vykonal pre žalobcu úkony, ktoré boli označené ako možná príčina požiaru. Ak by sa preukázalo, že žalovaný vznik škodovej udalosti nezavinil, bolo by v súdnom konaní irelevantné, čo boloskutočnou príčinou požiaru. V danom prípade súd prvého stupňa uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdení o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou (požiar) a konaním žalovaného. Nepodarilo sa mu preukázať, že žalovaný skutočne realizoval výstavbu krbu a teplovzdušných rozvodov v chate. Žalobca nepreukázal existenciu žiadnej zmluvy medzi ním a žalovaným, pričom ani vypočutí svedkovia s výnimkou manželky žalobcu nepotvrdili existenciu zmluvného vzťahu. Svedkovia S. S. a A. E. sa len všeobecne vyjadrili k rekonštrukčným prácam na prenajatej chate v obci E., pričom neoznačili priamo žalovaného ako subjekt realizujúci práce na stavbe krbu. Žalovaný v konaní nepopieral, že sa na predmetnej chate zdržiaval a realizoval niektoré práce (oprava vodojemu), avšak poprel stavbu krbu. Žalobca nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným týkajúceho sa zhotovenie krbu a teplovzdušných rozvodov ani predložením výpisu z účtu. Pri prevode žalobca uviedol v správe pre prijímateľa len poznámku „terasa“, keďže takto označoval žalovaného. Žalovaný potvrdil prijatie peňazí, avšak uviedol, že išlo o úhradu za skôr vykonané práce na terase rodinného domu žalobcu v M.. Žalovaný v konaní namietal vykonanie prác na stavbe krbu, pričom jeho vyjadrenia boli podporené aj výsluchmi svedkov. Na spochybnenie hodnovernosti týchto svedkov nepostačovalo, aby žalobca poukazoval na odlišnosť ich výpovedí ohľadom spôsobu následného využitia už nakúpeného materiálu na pôvodne pripravovanú výstavbu krbu. Ani nehospodárne správanie sa žalovaného, ktorý nakúpil stavebný materiál na krb skôr, že bolo definitívne jasné, či ho ide stavať, samo osebe nebolo spôsobilé považovať výpovede za nehodnoverné. Žalovaným vznesená námietka nedostatku pasívnej legitimácie bola preto úspešná. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 18. novembra 2015 č. k. 13Cob/197/2015-189 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 179,39 eur. Odvolací súd uviedol, že skutkový stav zistený súdom prvého stupňa bol úplný a bol základom pre posúdenie žalobcovho nároku. Žalobca mal vytvorenú možnosť, aby preukázal zmluvný vzťah so žalovaným a dôsledok uplatneného nároku na náhradu škody. Na žalobcovi bolo dôkazné bremeno o preukázaní zmluvného vzťahu so žalovaným. Napriek tomu sa mu z označených a vykonaných dôkazov nepodarilo preukázať uzavretie zmluvného vzťahu so žalovaným, podľa ktorého mal žalovaný robiť pre žalobcu krb v objekte vzniku požiaru. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na výsluch žalobcu a svedkyne - manželky žalobcu, avšak súčasne skonštatoval, že inými dôkazmi žalobca existenciu zmluvného vzťahu nepreukázal, keďže oproti týmto dôkazom stali iné dôkazy, a to výpoveď žalovaného a svedkov B. Q. a S. E., ktorí vypovedali, že krb pre žalobcu žalovaný nerealizoval. Pri dôkaznom stave protichodných výpovedí svedkov označených žalobcom a žalovaným opätovne nastala dôkazná povinnosť na žalobcovi, aby navrhol ďalšie dôkazy, ktorými by preukázal existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným v konaní pred okresným súdom. Žalobca i napriek vyjadreniu, že takéto dôkazy má, resp. s nimi nedisponuje, nenavrhol ich vykonanie. Preto okresný súd správne zhodnotil, že žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, resp. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na stavbu krbu.

V konaní pred okresným súdom došlo k poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p.. Až v podanom odvolaní žalobca uviedol, že žiada vykonať ďalší dôkaz, a to výsluch svedka K. R., ktorý podľa jeho tvrdení bez svojej viny nemohol označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa vzhľadom na obsah čestného vyjadrenia. Odvolací súd tento dôkaz označený žalobcom ako nový dôkaz nevykonal, keďže podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že ho nemohol označiť bez svojej viny do momentu rozhodnutia okresným súdom tak, ako to vyžaduje odvolací dôvod podľa § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p.. Čestné vyhlásenie až v odvolacom konaní označenej výpovede svedka K. R. nie je preukázaním toho, že by žalobca výsluch tejto osoby nemohol bez svojej viny použiť pred okresným súdom, keď k škodovej udalosti došlo už dňa 18. novembra 2009. Nevykonaním tohto novo označeného dôkazu až v rámci odvolacieho konania, pre ktorý neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. tak, ako to označoval žalobca, nebolo žalobcovi odňaté jeho právo na spravodlivý súdny proces, pretože žalobcom nebolo preukázané, že by tento dôkaz bez svojej viny nemohol označiť pred okresným súdom vzhľadom na dátum vzniku škody, ako aj z dôvodu, keď navrhovanie dôkazov je síce na účastníkovi, avšak len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Pokiaľ nebol preukázaný niektorý z dôvodov výnimiek uvedených v ustanovení § 213 ods. 2 až 7 O. s. p., je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa a z neho ako úplného vychádzal pri posúdení odvolacích dôvodov žalobcu. Žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keď nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným ako základný predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu škody.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že v konaní nepreukázal tvrdenie, podľa ktorého uvedený dôkaz nemohol označiť bez svojej viny. V odvolaní pritom uviedol, že o novom svedkovi sa dozvedel dňa 30. marca 2015, pričom K. R. v čestnom vyhlásení zo dňa 01. apríla 2015 potvrdil, že ten týždeň stretol žalobcu a rozprával sa s ním o súdnom konaní a o zhotovovaní krbu v chate, ktorá vyhorela. Z čestného prehlásenia vyplýva, že navrhovaný svedok pracoval v K.. Odvolací súd z týchto skutočností nemohol vyvodiť záver, že žalobca nepreukázal nemožnosť označiť výsluch svedka bez svojej viny. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa pri výstavbe krbu v chate dlhodobo nezdržiaval, nemohol mať teda prehľad o tom, kto okolo chaty v rozhodnom čase chodil. Nie je zrejmé, akým iným spôsobom by mal žalobca preukázať, že tento dôkaz nemohol navrhnúť bez svojej viny, ako svojím tvrdením v odvolaní, ktoré potvrdilo čestné prehlásenie K. R.. Názor odvolacieho súdu prakticky vylučuje vykonanie dôkazu v odvolacom konaní z dôvodu podľa § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. v prípade, že účastník počas plynutia lehoty na podanie odvolania stretne osobu, ktorá by mohla ísť svedčiť, čo však nebolo úmyslom zákonodarcu, keďže možnosť vykonania nového dôkazu do zákona uviedol.

Odvolací súd v rozsudku uvádza, že pri rozporných tvrdeniach účastníkov a svedkov mal žalobca navrhnúť taký dôkaz, ktorý by výpovede žalovaného a ním navrhnutých svedkov spochybnil. Práve dôkazom navrhnutým v odvolaní sa tak malo stať. Nič nebránilo tomu, aby bol tento z hospodárskeho hľadiska nenáročný dôkaz vykonaný. Odvolací súd uviedol, že nevykonaním navrhnutého dôkazu nemôže byť odňaté právo účastníka konať pred súdom. To však podľa dovolateľa neplatí v prípade, keď boli splnené podmienky na vykonanie dôkazu v odvolacom konaní. Tento dôkaz bolo možné bez ťažkostí a neprimeraných nákladov vykonať a tento dôkaz mohol byť rozhodujúci vo veci, keďže K. R. tvrdil, že videl osoby, ktoré zhotovovali krb a dokázal ich aj spoznať.

Podľa žalobcu odvolací súd nevykonaním navrhnutého dôkazu v odvolacom konaní mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., nakoľko mu neumožnil navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, od vykonania ktorých závisí rozhodnutie vo veci samej.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013,6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu

- princípu právnej istoty.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že žalobcom podané dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Prípustnosť dovolania žalobcu v danej veci prichádza do úvahy len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p.. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie procesný postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi občianskeho súdneho konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva právny poriadok. O zmätočnosť v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. ide pritom iba vtedy, keď je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, že pri ňom nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie každá nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (až) intenzitu, ktorú považuje za relevantnú uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.

Žalobca ako dôvod odňatia možnosti konať pred súdom uviedol nevykonanie navrhnutého dôkazu odvolacím súdom, hoci podľa jeho názoru boli splnené podmienky na jeho vykonanie.

Pokiaľ ide o nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000, 5Cdo 247/2010). K procesným právam účastníka nepatrí, ako sa žalobca mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O. s. p., § 213 O. s. p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné, alebo nie sú splnené podmienky pre ich vykonanie), resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci, nezakladá to vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré žalobca mohol uplatniť a bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčený.

Skutočnosť, že sa žalobca so záverom odvolacieho súdu o neprípustnosti vykonania novo navrhnutého dôkazu v odvolacom konaní nestotožňuje, nemá to za následok odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. O odňatie možnosti konať pred súdom by sa jednalo v prípade, ak by súd neumožnil účastníkom konania navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V rozhodovanej veci však o taký prípad nejde.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, nebolo z tohto dôvodu postihnuté dovolateľom tvrdenou vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Žalobcom namietané nevykonanie navrhnutého dôkazu by malo nanajvýš za následok neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdu, ku ktorým dospel v procese dokazovania. Táto skutočnosť môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď § 243a ods. 2, in fine O. s. p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, jeprocesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ho odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.