Najvyšší súd
3Obdo/4/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H., s. r. o., so sídlom L., X. B., IČO: X., zastúpeného: Advokátska kancelária R. s. r. o., so sídlom D., X. B., IČO: X.,
proti žalovanému: H., so sídlom P., X. B., IČO: X., zastúpeného: doc. JUDr. Ľ., CSc.,
advokát, so sídlom K., X. B., o určenie platnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/51/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 21. októbra 2014, č. k. 2Cob/152/2013-644, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
21. októbra 2014 č. k. 2Cob/152/2013-644 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 25. marca 2013 č. k. 32Cb/51/2011-503
určil, že Zmluva o spolupráci zo dňa 02. 06. 2006, Dodatok č. 1 zo dňa 31. 01. 2008 k Zmluve
o spolupráci a Dodatok č. 2 zo dňa 17. 06. 20010 k Zmluve o spolupráci, uzavreté
medzi žalobcom a žalovaným, sú platné.
Ďalším výrokom súd určil, že Preberací protokol zo dňa 24. 11. 2010, Dodatok č. 1
zo dňa 30. 11. 2010, Dodatok č. 2 zo dňa 01. 12. 2010, Dodatok č. 3 zo dňa 02. 12. 2010,
Dodatok č. 4 zo dňa 03. 12. 2010, Dodatok č. 5 zo dňa 05. 12. 2010, Dodatok č. 6 zo dňa
06. 12. 2010, Dodatok č. 7 zo dňa 07. 12. 2010, Dodatok č. 8 zo dňa 08. 12. 2010,
Dodatok č. 9 zo dňa 09. 12. 2010, Dodatok č. 10 zo dňa 10. 12. 2010, uzavreté
medzi žalobcom a žalovaným, sú platné.
V ďalšom výroku súd uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 25. 05. 2011 sa žalobca
domáhal určenia platnosti právnych úkonov a to Zmluvy o spolupráci zo dňa 02. 06. 2006
v znení Dodatkov č. 1 a č. 2, ako aj Preberacieho protokolu zo dňa 24. 11. 2010 v znení
Dodatkov č. 1 až č. 10, ktorými H. prevzalo voči žalobcovi povinnosti smerujúce
k odstráneniu stavieb vo vlastníctve H., nachádzajúcich sa na pozemkoch vo vlastníctve
žalobcu. Ide o stavby v katastrálnom území S., tvoriace komplex P. (P.), a to o stavbu
so súpisným č. X. a ďalšie dve stavby bez označenia súpisným číslom nezapísané v katastri
nehnuteľností.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá kúpna zmluva, ktorou žalobca kúpil od žalovaného pozemky
na dunajskom nábreží v Bratislave. Účelom kúpy pozemkov, ktorý bol vyjadrený v kúpnej
zmluve, bola realizácia výstavby multifunkčných objektov. Účastníci v kúpnej zmluve
konštatovali, že k realizácii tohto účelu môže dôjsť iba po odstránení stavieb vo vlastníctve
žalovaného, nachádzajúcich sa na predávaných pozemkoch. Účastníci sa v kúpnej zmluve
zaviazali, že uzavrú osobitnú zmluvu o spolupráci, ktorá upraví ich vzájomné
povinnosti v súvislosti s odstránením stavieb vo vlastníctve žalovaného, nachádzajúcich sa
na predávaných pozemkoch.
Uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy predchádzala žiadosť spoločnosti H. dňa
30. 03. 2005 o kúpu pozemkov, ktorá bola doručená žalovanému. Následne dňa 30. 06. 2005
mestské zastupiteľstvo H. SR B. prijalo uznesenie č. 719/2005, ktorým schválilo predaj
označených pozemkov žalobcovi za kúpnu cenu 280 947 550, 80 Sk za účelom realizácie
investičného projektu. Dňa 02. 06. 2006 podpísali žalobca a žalovaný Zmluvu o spolupráci,
ktorou sa zaviazali poskytnúť si súčinnosť v súvislosti s odstránením stavieb vo vlastníctve
žalovaného, stojacich na pozemkoch žalobcu. Žalovaný sa Zmluvou o spolupráci zaviazal
umožniť žalobcovi uskutočniť demolačné práce na stavbách. Žalovaný požiadal stavebný úrad, mestskú časť B.B.S., o vydanie búracieho povolenia na odstránenie stavby P.. Dňa
19. 03. 2007 bolo vydané rozhodnutie povoľujúce odstránenie tejto stavby v lehote
12 mesiacov od právoplatnosti. Ďalším rozhodnutím stavebného úradu bola lehota
na odstránenie stavby predĺžená do 31. 11. 2011. Dňa 24. 11. 2010 bol medzi účastníkmi
spísaný Preberací protokol, ktorým žalovaný odovzdal predmetné stavby žalobcovi, prevzal
ďalšie povinnosti v súvislosti s odstránením stavieb, pričom na základe Preberacieho
protokolu je žalobca povinný a oprávnený uskutočniť odstránenie stavieb. Termín odovzdania
stavieb bol postupne menený dodatkami k Preberaciemu protokolu. Posledným Dodatkom
č. 10 zo dňa 10. 12. 2010 bol termín odovzdania stavieb stanovený na 12. 12. 2010. Žalovaný
v súčasnosti spochybňuje existenciu svojich záväzkov umožniť žalobcovi odstránenie stavieb
vo vlastníctve žalovaného, nachádzajúcich sa na pozemkoch žalobcu. Dôvodom tohto
stanoviska žalovaného je, že právne úkony, z ktorých majú takéto záväzky vyplývať,
považuje za absolútne neplatné právne úkony, nakoľko im nepredchádzalo prijatie uznesenia
mestského zastupiteľstva schvaľujúceho odstránenie predmetných stavieb vo vlastníctve
žalovaného.
Predmetom tohto konania je žaloba o určenie, že Zmluva o spolupráci zo dňa 02. 06. 2006 v znení jej Dodatkov č. 1 a č. 2, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ako aj
Preberací protokol zo dňa 24. 11. 2010 v znení Dodatkov č. 1 až č. 10, sú platné právne
úkony.
Podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) návrhom
na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Preukázanie naliehavého právneho záujmu v konaní o určovacej žalobe je teda
podmienkou úspešnosti žaloby. Súd preskúma určovaciu žalobu z vecnej stránky len
v prípade, ak žalobca preukáže naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Právne úkony žalovaného, určenia platnosti, ktorých sa žalobca predmetnou žalobou
domáhal, stanovujú povinnosti žalovaného umožniť žalobcovi odstránenie stavieb, vrátane
budovy P.. V komunikácii medzi žalobcom a žalovaným mal súd za preukázané, že žalovaný
neplní svoje povinnosti voči žalobcovi vo vzťahu k odstráneniu stavieb z dôvodu, že
predmetné právne úkony, z ktorých mu takéto povinnosti vyplývajú, považuje za neplatné z dôvodu absencie rozhodnutia mestského zastupiteľstva, ktoré by schválilo odstránenie
stavieb. Existencia takéhoto sporu medzi účastníkmi konania znamená, že pokiaľ súd
autoritatívne určí, že právne úkony žalovaného, o ktoré v tomto konaní ide, sú platné právne
úkony, odstráni sa tým existujúci spor medzi účastníkmi konania, ktorý je dôvodom neplnenia
povinnosti žalovaného.
Súd prvého stupňa poukázal, že z dojednania zmluvných strán uvedeného v bode 2.1.4
Zmluvy o spolupráci (v znení Dodatku č. 2) nepochybne vyplýva, že žalobca je oprávnený
po uplynutí stanoveného termínu bez toho, aby žalovaný splnil svoje zmluvné záväzky, sám
uskutočniť súvisiacu prípravu, ako aj samotné demolačné práce budovy P., a to dokonca
bez toho, aby bol odkázaný na súčinnosť žalovaného, alebo sa jej domáhal samostatnou
žalobou. Súd prvého stupňa však mal za to, že vzhľadom na rozsiahlosť demolačných prác
a nezvratnosť ich účinkov nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby vykonal
demolačné práce a podstúpil riziko prípadným nepriaznivých právnych následkoch
za situácie, keď žalovaný popiera platnosť súvisiacich zmluvných záväzkov a nebolo
ustálené, že Zmluva o spolupráci v znení jej Dodatkov a Preberací protokol v znení jeho
Dodatkov, sú platnými právnymi úkonmi. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca preukázal, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem
a požadované určenie odstráni stav právnej neistoty.
Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 12 zákona č. 138/1991 Zbierky
o majetku obci (v znení účinnom v čase rozhodnom pre uzatvorenie Zmluvy o spolupráci),
§ 20 Občianskeho zákonníka, ustanovenie § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislave (v znení účinnom v čase rozhodnom pre uzatvorenie
Zmluvy o spolupráci), článok 16 ods. 5, 6 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky, § 6
ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. a z týchto ustanovení uzavrel, že pokiaľ mesto vystupuje
v súkromnoprávnych vzťahoch, použijú sa všeobecné predpisy občianskeho práva a tiež
osobitné predpisy upravujúce nakladanie s majetkom mesta. Podľa týchto predpisov
je primátor zásadne oprávnený vykonávať samostatne správu majetku, teda rozhodovať
o užívaní a nakladaní s majetkom. Iba v prípade, ak tak ustanoví všeobecne záväzný právny
predpis, upravujúci nakladanie s majetkom mesta, vyžaduje sa pre platnosť úkonu primátora
schválenie mestského zastupiteľstva.
Súd prvého stupňa považoval za potrebné taktiež zaoberať sa otázkou, či všeobecné
záväzné právne predpisy, platné v období podpisu Zmluvy o spolupráci, vyžadovali
schválenie mestského zastupiteľstva k uzavretiu úkonu, ktorým sa mesto zaväzuje odstrániť
budovy vo svojom vlastníctve. Ak všeobecne záväzné predpisy schváleného mestského
zastupiteľstva nevyžadovali, primátor s poukazom na uvedené ustanovenia mohol platne
a samostatne uzavrieť Zmluvu o spolupráci, aj bez schválenia mestským zastupiteľstvom.
Okresný súd ďalej v odôvodnení poukázal na ustanovenie § 11 ods. 5 písm. b/
zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci, zásady hospodárenia, ktoré vydáva mestské
zastupiteľstvo na základe zákonného zmocnenia a ktorý stanovuje všeobecne záväzné
pravidlá týkajúce sa hospodárenia a nakladania s majetkom mesta, konkrétne článok 38 ods. 2
platných zásad hospodárenia, ktoré tvoria VI. časť Štatútu a dospel k záveru, že Zmluva
o spolupráci nie je žiadnym z úkonov v písm. a/ až k/ ustanovenia článku 38 ods. 2 Štatútu.
Podľa súdu prvého stupňa súhlasu mestského zastupiteľstva podliehajú úkony, ktoré sú
uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci a úkony uvedené v zásadách
hospodárenia ako úkony, ktoré podliehajú schváleniu mestského zastupiteľstva. Z dikcie
týchto ustanovení vyplýva, že výpočet úkonov podliehajúcich schváleniu mestského
zastupiteľstva je taxatívny. V danom prípade Zmluva o spolupráci ako úkon, ktorým sa mesto
zaviazalo odstrániť stavbu, nepodliehala súhlasu mestského zastupiteľstva podľa týchto
ustanovení. Všeobecne záväzné právne predpisy nestanovovali pre tento typ zmluvy
požiadavku schválenia zastupiteľstva. Primátor mohol preto túto zmluvu platne uzatvoriť aj
bez takéhoto schválenia. Na podporu tohto záveru súd prvého stupňa poukázal na uznesenie
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky I. zo dňa 13. 08. 2012, ktorý dospel
k rovnakému záveru. K skutočnosti, prečo Zmluvu o spolupráci nemožno podradiť ani
pod písm. j/ Štatútu, súd prvého stupňa uviedol, že písm. j/ ustanovenia Štatútu smerovalo len
k zániku záväzkových vzťahov peňažnej povahy, a nie na vzdanie sa vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti.
Ďalšou spornou otázkou, ktorou sa zaoberal súd prvého stupňa bola otázka,
či uznesením mestského zastupiteľstva č. 719/2005 došlo k schváleniu Zmluvy o spolupráci.
K tejto otázke súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania uviedol, že mestské
zastupiteľstvo pri rozhodovaní o schválení predaja pozemkov vedelo, že pozemky sa
predávajú na účely realizácie investičného projektu žalobcu, pričom realizácia investičného projektu vyžaduje odstránenie existujúcich stavieb na týchto pozemkoch vo vlastníctve mesta.
Na základe týchto vedomostí rozhodlo o tom, že predáva pozemky za účelom realizácie tohto
investičného projektu. Mestské zastupiteľstvo vedomé si skutočnosti, že realizácia
investičného projektu vyžaduje odstránenie stavby, schválilo nielen predaj pozemkov, ale
aj účel predaja – táto skutočnosť vyplýva výslovne priamo z textu uznesenia. Následne
primátor mesta uzavrel so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol nielen predaj
pozemkov, ale aj dojednanie účelu predaja v podobe realizácie investičného projektu R..
Takto uzatvorená zmluva je podľa názoru súdu prvého stupňa v súlade s normatívnou časťou
uznesenia mestského zastupiteľstva. Zmluva o spolupráci je jedným zo spôsobov, ktorý vedie
k naplneniu účelu predaja, ktorý je vyjadrený tak v uznesení mestského zastupiteľstva
č. 719/2005, ako aj v kúpnej zmluve zo dňa 26. 02. 2006. Súd sa teda stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že uzatvorením tejto zmluvy sa vykonáva a konkretizuje už
existujúci záväzok žalovaného, ktorý vznikol z kúpnej zmluvy a uznesenia mestského
zastupiteľstva. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že uzavretie Zmluvy o spolupráci je
v súlade s textovou časťou normatívnej časti uznesenia, pretože touto zmluvou sa napĺňa účel
výslovne vyjadrený v tomto uznesení. Pre posúdenie výkladu uznesenia súd považoval
za podstatné, že mestské zastupiteľstvo schválilo predaj pozemkov za účelom realizácie
investičného projektu, ktorý predpokladal odstránenie stavby a následne primátor uzatvoril
so žalobcom kúpnu zmluvu v súlade s týmto uznesením. Súd sa stotožnil tiež s názorom
žalobcu, že predávajúci, ktorý predá vec inému za určitým účelom, ktorý si s kupujúcim
výslovne dohodol, nemôže po predaji a zinkasovaní kúpnej ceny brániť tomu, aby sa naplnil
záväzne dojednaný účel zmluvy, teda postupovať tak, aby kupujúci nemohol realizovať
investičný projekt, za účelom ktorého pozemky kupoval. Súd teda dospel k záveru, že
uzavretie Zmluvy o spolupráci je v súlade s ustanovením č. 719/2005. Na základe
vykonaného dokazovania, žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
21. 10. 2014 rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/51/2011-503 zo dňa
25. 03. 2013 potvrdil a proti tomuto rozsudku pripustil dovolanie.
Odvolací súd po doplnení dokazovania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd sa priklonil k extenzívnemu výkladu § 11 ods. 4 písm. a/ zákona
o obecnom zriadení a dospel k záveru, že na odstránenie budov značnej hodnoty sa vyžadoval
predchádzajúci súhlas mestského zastupiteľstva. V tejto časti teda súd prvého stupňa vec
nesprávne právne neposúdil, toto pochybenie však podľa názoru odvolacieho súdu nemalo
vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa napriek tomu, že dospel
k záveru, že odstránenie stavby nepodliehalo súhlasu mestského zastupiteľstva, zaoberal sa
tým, či takýto súhlas nebol udelený uznesením mestského zastupiteľstva H. SR B.
č. 719/2005 zo dňa 30. 06. 2005. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že uzatvorenie Zmluvy o spolupráci, predmetom ktorej bola súčinnosť pri
odstránení stavieb, nie je v rozpore s predmetným uznesením. V tejto časti sa odvolací súd
plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdom prvého stupňa.
Odvolací súd tiež zdôraznil, že predmetom sporu je určenie, či Zmluva o spolupráci
a súvisiace právne úkony sú platné. Zmluvu o spolupráci je preto potrebné posudzovať nielen
z hľadiska súladu aplikovateľnými právnymi predpismi, ale aj v kontexte všetkých
súvisiacich právnych úkonov, ktoré predchádzali jej uzavretiu predovšetkým, uznesenia 719/2005 a kúpnej zmluvy. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného,
že konanie primátora, ktorý podpísal Zmluvu o spolupráci, upravujúcu vzájomné povinnosti
zmluvných strán v súlade s odstránením stavieb, je v rozpore s udeleným záväzným pokynom
mestského zastupiteľstva. Uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré schvaľuje
majetkovo-právny úkon obce je prejavom vôle obce, resp. mesta. Uznesenie 719/2005
je preto potrebné vykladať podľa výkladových pravidiel zakotvených v ustanovení § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,
ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Je nesporné, že predmetnému uzneseniu predchádzala žiadosť spoločnosti
H. o kúpu pozemkov, spolu so štúdiou spracovanou pre investičný projekt, z ktorej vyplýva,
že bez odstránenia budov na predmetných pozemkoch realizácia investičného projektu nie je
možná. Podľa odvolacieho súdu schválením predaja pozemkov za účelom realizácie
investičného projektu (ktorý bol prerokovaný pred prijatím uznesenia), prejavilo mestské
zastupiteľstvo aj vôľu odstrániť budovy stojace na predmetných pozemkoch, keďže
zachovanie budov z investičného projektu nevyplývalo a bolo s účelom predaja nezlučiteľné.
Ako vyplynulo aj z výpovede Štatutárneho zástupcu žalovaného, dňa 30. 09. 2014 k schváleniu uznesenia 719/2005 došlo po prerokovaní predloženého materiálu, poslancom
mestského zastupiteľstva bola predložená vizualizácia investičného projektu, v ktorej
pôvodné budovy zakomponované neboli a predložený materiál obsahoval okrem iného aj
finančné náklady na zbúranie budov. Pri výklade vôle mestského zastupiteľstva je tiež
potrebné vziať do úvahy, že predmetom schválenia nebol iba predaj pozemkov, ale predaj
bol schválený za účelom realizácie konkrétneho investičného projektu a za dohodnutých
podmienok. Žalobca sa zaviazal, že uzavrie so žalovaným nájomnú zmluvu na pozemky
zastavané budovou P. za nájomné v sume 1 Sk a umožní prístup k tejto stavbe. Zároveň mal
podľa časti B uznesenia primátor rokovať o kúpe nových spoločensko-kultúrnych objektov.
Uvedené nasvedčuje tomu, že budovy mali byť užívané žalobcom na prechodné obdobie
za symbolickú cenu, kým nekúpi náhradu za P. a so zachovaním budov P. sa nepočítalo.
Pri posúdení platnosti Zmluvy o spolupráci a súvisiacich úkonov odvolací súd vzal
do úvahy aj Kúpnu zmluvu č. X. zo dňa 27. 02. 2006. Z tejto Kúpnej zmluvy, predmetom
ktorej bol prevod dotknutých pozemkov (na uzatvorenie ktorej mal primátor súhlas mestského
zastupiteľstva) vyplýva účel zmluvy a to realizácia výstavby multifunkčných objektov,
pričom k realizácií tohto účelu môže dôjsť iba po odstránení stavieb (článok 2 bod 2.3 Kúpnej zmluvy).
Odvolací súd citoval ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu Zmluva
o spolupráci a súvisiace právne úkony boli uzatvorené v súlade s aplikovateľnými právnymi
predpismi (zákon o obecnom zriadení, zákon o majetku obci a zákon o hlavom meste), podľa
ktorých obecné, resp. mestské zastupiteľstvo rozhoduje o najdôležitejších úkonoch mesta,
keďže boli uzatvorené v nadväznosti na kúpnu zmluvu, napĺňajú jej účel a boli uzatvorené
v súlade s uznesením 719/2005. Ak mestské zastupiteľstvo schválilo predaj pozemkov
za účelom realizácie investičného projektu, prejavilo vôľu a súhlas s realizáciou projektu, ako
aj s odstránením budov P. na pozemkoch stojacich, pretože projekt bol nezlučiteľný
so zachovaním pôvodných budov.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že Zmluva o spolupráci a súvisiace právne úkony,
ktoré stanovujú povinnosti zmluvných strán v súvislosti s odstránením predmetných stavieb
vo vlastníctve žalovaného sú platné právne úkony a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania
rozhodne podľa § 224 ods. 4 O. s. p. súd prvého stupňa samostatným uznesením spolu
s trovami prvostupňového konania.
Odvolací súd zároveň pripustil podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie na otázku,
či uznesenie mestského zastupiteľstva o schválení predaja pozemkov za účelom realizácie
konkrétneho investičného projektu, ktorý predpokladá odstránenie stavieb, znamená aj súhlas
s odstránením stavieb, pretože považuje túto otázku za otázku zásadného právneho významu,
na ktorej založil svoje rozhodnutie.
Proti tomuto rozsudku Krajského súdu podal žalovaný dovolanie podľa § 238 ods. 3
O. s. p. Dovolanie odôvodnil § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd nesprávnym spôsobom interpretoval
uznesenie a v ňom vyjadrenú vôľu mestského zastupiteľstva, čo následne viedlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky, či mestské zastupiteľstvo udelilo súhlas
s odstránením stavby P. a teda, či primátor ako Štatutárny orgán bol oprávnený prijať záväzok
smerujúci k odstráneniu stavby P. a napokon nesprávnemu právnemu záveru o tom, že právne
úkony sú platnými právnymi úkonmi.
Odvolací súd ako otázku zásadného právneho významu pripustil otázku, či uznesenie
mestského zastupiteľstva o schválení predaja pozemkov za účelom realizácie konkrétneho
investičného projektu, ktorý predpokladá odstránenie stavieb, znamená aj súhlas
s odstránením stavieb. Podľa žalovaného odpoveď na túto otázku je negatívna, t. j. udelenie
súhlasu s predajom pozemkov za účelom realizácie investičného projektu neznamená
a ani nemôže znamenať súhlas s odstránením stavieb, ktoré sa nachádzajú na danom
pozemku. V prípade pozemku prenajatého na základe uznesenia a stavby P. na tomto
pozemku stojacej iba o dva samostatné pozemky občianskoprávnych vzťahov, pričom právny
režim pozemku je upravený v časti A. uznesenia (predaj pozemku) a právny režim stavby
P. v časti C. (rokovanie o predaji). Tieto právne režimy sú samostatné a na stavbu P. ako
samostatný predmet vlastníckeho práva nemožno subsumovať právny režim pozemku.
Odstránenie stavby vo vlastníctve obce je úkonom, ktorý podlieha schváleniu zo strany
obecného zastupiteľstva. Hospodárenie s majetkom obce musí byť pritom z dôvodov verejnej
kontroly transparentné, skontrolovatelné, účelné a prístupné. Požiadavku výslovného
a presného označenia veci, ktorej sa týka uznesenia obecného zastupiteľstva o dispozícií s takouto vecou, potvrdzuje aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Vizualizácia investičného projektu, či dizajnová štúdia sú právne nezáväzné dokumenty,
oboznámenie sa s ktorými nemá právnu relevanciu z hľadiska práva verejného ani
súkromného. Pochybnosti o obsahu právneho úkonu je treba odstrániť výkladom založeným
na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu sa skúma aj vôľa konajúcej
osoby, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Jazykové vyjadrenie právneho
úkonu musí byť podrobené gramatickému, logickému a systematickému výkladu.
Mestské zastupiteľstvo v časti C. uznesenia udelilo primátorovi jednoznačný, priamy
a zrozumiteľný príkaz rokovať o predaji stavby P., preto nemožno hovoriť o pochybnostiach
o obsahu právneho úkonu (prejavu vôle). Je logicky vylúčené, aby stavba P. bola predmetom,
ktorý sa má odstrániť podľa údajnej vôle, vyjadrenej v časti A. a súčasne predmetom,
o predaji ktorého sa má v budúcnosti ešte len rokovať podľa časti C. uznesenia. Len
zo samotnej vedomosti obce o potrebe uskutočnenia určitého konkrétneho úkonu v rámci
investičného projektu nemožno vyvodzovať záver o tom, že udelením súhlasu s uskutočnením
iného úkonu v rámci rovnakého investičného projektu bol súčasne udelený súhlas aj s týmto
určitým konkrétnym úkonom.
Žalovaný je na základe uvedeného presvedčený, že prijatiu záväzku o odstránení stavby P. malo predchádzať osobitné rozhodnutie mestského zastupiteľstva o schválení
takejto dispozície. Toto rozhodnutie malo byť výslovné, zrozumiteľné, verejnosťou
kontrolovateľné a nevzbudzujúce akékoľvek pochybnosti o vôli mestského zastupiteľstva.
Potrebu prijatia tohto osobitného rozhodnutia pritom nemožno vnímať tak, že žalovaný chcel
po predaji pozemkov ohroziť realizáciu projektu, je ale rozumné predpokladať, že žalovaný
nemal záujem zbaviť sa vlastníckeho práva k stavbe nezanedbateľnej hodnoty a plniacej
širokú škálu mestotvorných funkcií bez poskytnutia adekvátnej odplaty, či inej náhrady.
Všetky tieto aspekty mali byť predmetom ďalšieho rokovania, na ktoré bol primátorovi
udelený mandát v časti C. uznesenia.
Ak odvolací súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na zmenu rozhodnutia
odvolacieho súdu žalovaný navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave a žalobu zamietol alebo, aby rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby dovolací súd uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia.
Dovolateľ tiež navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením
§ 243 O. s. p. odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k.
2Cob/152/2013-644.
Dňa 28. 01. 2015 doručil žalobca na Najvyšší súd Slovenskej republiky podanie,
obsahom ktorého bolo vyjadrenie žalobcu k návrhu na odklad vykonateľnosti.
Žalobca sa vyjadril k dovolaniu žalovaného podaním zo dňa 27. 03. 2015.
Vo vyjadrení k dovolaniu žalobca uviedol, že odvolací súd v rozsudku pripustil
možnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., teda na posúdenie právnej otázky
a zároveň otázky zásadného právneho významu. Tak ako však odvolací súd vymedzil
dovolaciu otázku ide podľa názoru žalobcu o skutkovú otázku. Odvolací súd sa pýta,
či v prípade ak mestské zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým schváli predaj pozemkov
za účelom realizácie nejakého investičného projektu, ktorý predpokladá odstránenie stavieb,
či takýto súhlas bude predstavovať zároveň aj súhlas s odstránením stavieb. Na túto otázku
však nie je možné odpovedať všeobecne tak, aby Najvyšším súdom Slovenskej republiky
vyslovený záver platil pre všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu. Zodpovedanie
danej otázky závisí od konkrétnych okolnosti každého jednotlivého prípadu a predovšetkým
od samotného obsahu určitého posudzovania uznesenia mestského zastupiteľstva. Odpoveď
na dovolaciu otázku položenú odvolacím súdom môže byť v každom jednom posudzovanom
prípade celkom odlišná. Zodpovedaním odvolacím súdom položenej dovolacej otázky tak
v žiadnom prípade (do budúcna) nemožno dôjsť k zodpovedaniu tejto otázky pre určitý okruh
druhovo totožných (a však obsahovo odlišných) uznesení mestského zastupiteľstva.
K zodpovedaniu odvolacím súdom položenej dovolacej otázky môže dôjsť iba a jedine
k výkladom obsahu konkrétneho uznesenia mestského zastupiteľstva a zistením, čo
v konkrétnom prípade mestské zastupiteľstvo svojím uznesením vlastne vyjadrilo (teda
zistením skutkových okolnosti prípadu).
Keďže dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť skutkových zistení odvolacieho
súdu a s prihliadnutím na dovolaciu otázku je žalobca toho názoru, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky by mal dovolanie žalovaného, ako procesne neprípustné podľa
ustanovenia § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
odmietnuť (za predpokladu absencie dôvodov zmätočnosti podľa ustanovenia § 237 O. s. p., ktoré podľa žalobcu nie sú dané a ani žalovaným neboli namietané). Uvedené vyplýva z toho,
že rozhodnutie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu bolo v časti týkajúcej sa udelenia
súhlasu s odstránením stavieb P. v uznesení 719/2005 založené na posúdení skutkových
otázok a na skutkovom zistení, nie o obsahu prejavenej vôle, ktoré (skutkové závery) dovolací
súd nemôže meniť. Dovolacie konanie bez uvedenej možnosti dovolacieho súdu nemá
význam a zmysel.
V ďalšej časti vyjadrenia žalobcu k dovolaniu sa žalobca venoval výkladu a aplikácií
príslušných právnych predpisov a to ustanovenie § 11 ods. 4 písm. b/ zákona o obecnom
zriadení, ustanovenie § 11 ods. 5 písm. b/ zákona o hlavnom meste a ustanovenie § 9 ods. 2
zákona o majetku obci, ďalej vzťahu Štatútu a ostatných relevantných právnych predpisov,
otázke, či bol uznesením 719/2005 udelený súhlas na odstránenie stavieb P.. Poukázal tiež
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle, ktorej uznesenie 719/2005 je
potrebné považovať za prejav vôle vyjadrený objektívne zistiteľnej forme. Výkladom obsahu
uznesenia 719/2005 nemožno dospieť, teda k právnym záverom, aj z toho dôvodu, že
uznesenie 719/2005 nie je právnym predpisom, neobsahuje právne normy, ale je iba
v písomnej forme zachyteným prejavom vôle mestského zastupiteľstva, ako kolektívneho
orgánu. Preto interpretáciou prejavu vôle mestského zastupiteľstva vyjadrenej v uznesení
719/2005 tak možno dospieť iba k záverom skutkovým. Žalobca sa tiež vyjadril k ďalším
námietkam dovolateľa, ktoré uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
konkrétne k investičnému projektu a nadväzujúcim úkonom dizajnovej štúdií a vizualizáciu
projektu. Významu slovného spojenia „za účelom realizácie investičného projektu“
vymedzeniu účelu kúpy pozemkov v uznesení 719/2005 a v kúpnej zmluve k interpretácií
vôle mestského zastupiteľstva k určitosti a zrozumiteľnosti uznesenia 719/2005 k verejnej
kontrole nakladania s majetkom žalovaného k schvaľovacej a ukladacej časti uznesenia
719/2005 k niektorým čiastkovým úkonov súvisiacim s odstránením stavieb P. k argumentom
žalovaného o ujme žalovaného v prípade odstránenia stavieb P..
Žalobca pre prípad, ak by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil
s argumentáciou žalobcu zhrnutou v časti 3 vyjadrenia k dovolaniu a dovolanie neodmietol
z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti, navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol z dôvodu, že nie sú
dané dôvody dovolania a ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu trov dovolacieho konania vo výške
262,54 eur.
Vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalovaného
doručené dňa 26. 05. 2015 a replika žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 09. 04. 2015,
ktorá bola doručená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 27. 07. 2015, bola následne
žalobcovi doručená dňa 25. 09. 2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 138 ods. 3
O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru,
že toto rozhodnutie treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ takéto vady konania nenamietal a v dovolacom konaní nevyšla ich
existencia najavo. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Napokon v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 až 4.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. preto, že
ho pripustil (vo svojom potvrdzujúcom rozsudku) odvolací súd, ktorý zároveň vymedzil
v dôvodoch rozhodnutia otázku zásadného právneho významu. Dovolací súd na úvod
odôvodnenia svojho rozhodnutia považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Prípustnosť dovolania voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu je výnimočné. Občiansky
súdny poriadok pripúšťa dovolanie voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu len v jednom prípade a to ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho
významu. Prípustnosť dovolania z dôvodu zásadného právneho významu môže vysloviť len
odvolací súd, dovolací súd podľa súčasnej právnej úpravy túto otázku nemôže skúmať a ako
vyplýva z dikcie zákona, odvolací súd musí túto skutočnosť vysloviť vo výroku, nie
v odôvodnení.
V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť
pod rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby
ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach
prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších
hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného
oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť
založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani
v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania
odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, že účastníci využijú
procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vysloví prípustnosť dovolania (§ 238
ods. 3 O. s. p.), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd sám
vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné
vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa § 238
ods. 3 O. s. p. osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je
dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie prípustné. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval
odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolávala ďalšie otázky,
prípadne potrebu bližšieho výkladu tohto, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania, alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.
Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací súd pripustí dovolanie, nemôže
existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie v konkrétnej veci. Ak odvolací súd
pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam pre riešenie samotného prípadu,
dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto otázky by bolo v podstate abstraktnou
úvahou súdu o právnom probléme, nesúvisiacou s prejednávanou vecou. V prípade dovolania
pripusteného podľa § 238 ods. 3 O. s. p. má osobitný význam dostatočné vysvetlenie
skutkových a právnych záverov, pretože ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je
dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie prípustné. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval
odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky,
prípadne bližšieho výkladu toho, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania alebo
v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/46/2010, 2Cdo/438/2013,
7Cdo/50/2011).
Rovnako formulácia právnej otázky („dovolacia otázka“) zásadného právneho
významu musí byť jasná a zrozumiteľná, vychádzajúca z právnej teórie a v rozhodovacej
praxi súdov všeobecne, zhodne akceptovanej a používanej terminológií a obsahu jednotlivých
právnych inštitútov. (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/257/2012).
Pre účely danej veci je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu (vo všeobecnosti)
s pravidla nespočíva len na vyriešení jedinej právnej otázky, v súdnej praxi je opak
pravidlom, – súd ku konečnému rozhodnutiu dospieva na základe vyriešenia viacerých
čiastkových právnych otázok, pričom až odpovede na všetky tieto otázky sú v ich súhrne
podkladom pre rozhodnutie súdu ako celku. Aj v prejednávanej veci rozhodnutie odvolacieho
súdu predpokladalo vyriešenie celého radu právnych otázok, osobitne tých otázok, ktoré
boli žalovaným nastolené v odvolaní v súvislosti s tvrdením žalovaného, že rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho záveru, keďže súd prvého stupňa dospel k nesprávnym
právnym záverom, konkrétne, že Zmluva o spolupráci nie je úkonom, ktorý podlieha
schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, že odstránenie vlastnej veci nie je rozhodnutím
vlastníka veci o vzdaní sa vlastníckeho práva, že schválením účelu kúpnej zmluvy sa mestské
zastupiteľstvo zaviazalo odstrániť stavbu P.. Zápisnica mestského zastupiteľstva zo dňa
30. 06. 2005 je dôkazom toho, že v prípade pozemku a stavby P. ide o dva rôzne právne
režimy, akékoľvek následné konanie, ktoré je v rozpore s prejavenou vôľou mestského
zastupiteľstva v súvislosti so stavbou P., teda aj konanie primátora, ktorým sa zaviazal
dobrovoľne odstrániť stavbu P. (uzatvorenie Zmluvy o spolupráci) je v priamom rozpore
s udeleným záväzným pokynom mestského zastupiteľstva a preto nepožíva právnu ochranu.
Odvolací súd v preskúmavanej veci pripustil dovolanie proti výroku rozsudku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa na riešenie dovolacej otázky „či uznesenie mestského
zastupiteľstva o schválení predaja pozemkov za účelom realizácie konkrétneho investičného
projektu, ktorý predpokladá odstránenie stavieb, znamená aj súhlas s odstránením stavieb,
pretože považuje túto otázku za otázku zásadného právneho významu na ktorej založil svoje
rozhodnutie“. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné otázku formulovať tak všeobecne
ako to navrhol žalovaný (či rozhodnutia/uznesenia zastupiteľstiev o schválení prevodov nehnuteľností s uvedením účelu prevodu v podobe formulácie „za účelom realizácie
investičného projektu“ znamenajú automaticky aj súhlas na všetky rozhodnutia potrebné
k realizácii tohto investičného projektu, najmä súhlas s tým, ktoré vyžadujú schválenie
obecného zastupiteľstva), pretože treba mať na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo
k schváleniu úkonu. Ďalšiu dovolaciu otázku navrhovanú žalovaným (či vzdanie sa práva
zahŕňa iba vzdanie sa záväzkového práva alebo aj vzdanie sa iného práva, napríklad
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – viď odvolanie žalovaného) odvolací súd nepripustil,
keďže ju nepovažoval za otázku zásadného právneho významu.
V nadväznosti na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu k ustanoveniu § 238 ods. 3
O. s. p. a k spôsobu vymedzenia dovolacej otázky dovolací súd dospel k záveru, že dôvody
a súčasne aj spôsob, akým odvolací súd vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil
dovolanie, trpí tzv. inou vadou konania v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.
Keďže zákon dáva oprávnenie odvolaciemu súdu pripustiť dovolanie proti svojmu rozsudku
len výnimočne a za predpokladu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, odvolací súd musí v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviesť, že vyslovil
prípustnosť dovolania pre zásadný právny význam ním riešenej konkrétnej právnej otázky,
resp. konkrétnych právnych otázok. Ako už uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 28. 02. 2011 sp. zn. 2Cdo/114/2000 (viď R 6/2004) v súlade so zásadou
preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť,
musí vysvetliť, z akých dôvodov, z viacerých konaní vyslovených právnych názorov,
považoval za správny ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba považovať za inú vadu konania, ku ktorej musí
dovolací súd prihliadať v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. z úradnej moci.
Vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania v tejto veci odvolacím súdom (viď
uvedené vyššie), nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami; nie je totiž riadne, jasne
a zrozumiteľne odôvodnené. Na naplnenie požiadavky zásadného právneho významu je
potrebné, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného pre rozhodnutie konkrétnej
veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len teoretickou úvahou súdu. Ako
už bolo uvedené, výrok o prípustnosti dovolania musí byť (ako každý výrok rozhodnutia
súdu) odôvodnený; odvolací súd musí v odôvodnení rozhodnutia zreteľne uviesť, že vyslovil
prípustnosť dovolania pre zásadný význam rozhodnutia po právnej stránke, prípadne pre zásadný význam ním riešenej konkrétnej právnej otázky, ak nemá zásadný význam
po právnej stránke celé rozhodnutie, alebo v čom zásadný význam rozhodnutia (riešenie
právnej otázky) vidí, inak povedané, otázku zásadného právneho významu, ktorá odôvodňuje
prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 musí odvolací súd vyriešiť sám; musí tiež vysvetliť,
ktorú právnu otázku, ktorá dosiaľ nebola judikatúrou vyšších súdov riešená (resp. riešená
jednotne), z akých dôvodov považoval za správny ten z viacerých právnych názorov,
z ktorého pri posúdení veci vychádzal alebo či odvolací súd posúdil určitú právnu otázku
odlišne od konštantnej judikatúry, prípadne či odvolací súd vidí nutnosť odchýliť sa
od súčasnej judikatúry. Na túto vadu dovolací súd musí prihliadať z úradnej moci v zmysle
§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. (tiež R 6/2002).
Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd, tým ako vyslovil prípustnosť dovolania
proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie vecnej správnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia z akéhokoľvek hľadiska, najmä však z hľadiska právnej otázky, ktorú mal
na mysli pri rozhodnutí o prípustnosti dovolania. Zo samotného vymedzenia dovolacej otázky
odvolacím súdom nevyplýva, z ktorej konkrétnej právnej normy odvodzuje doteraz neriešenú
konkrétnu právnu otázku, ktorá má význam po právnej stránke pre rozhodnutie o určení, že Zmluva o spolupráci zo dňa 02. 06. 2006 a jej Dodatky č. 1 a č. 2 a Preberací protokol zo dňa
24. 11. 2010 a Dodatky k nemu č. 1 až č. 10 uzavreté medzi žalobcom a žalovaným sú platné.
Odvolací súd neuviedol konkrétne, ktorá právna otázka dosiaľ nebola judikatúrou vyšších
súdov riešená, resp. nebola riešená jednotne. Ktorú právnu otázku pri posudzovaní platnosti
uvedených zmlúv posúdil odlišne od konštantnej judikatúry, resp. v čom sa odvolací súd
odchýlil pri výklade konkrétnej právnej normy od súčasnej judikatúry. Tak ako vymedzil
odvolací súd svoju otázku dovolaciemu súdu sa môže javiť (viď aj vyjadrenie žalobcu
k dovolaniu), že zo strany odvolacieho súdu došlo k nastoleniu skutkovej otázky (výklad
prejavu vôle mestského zastupiteľstva), ktorá však v dovolacom konaní nemôže byť
predmetom preskúmania. Dovolací súd však nemohol k tomuto záveru (či ide o otázku
skutkovú alebo právnu) dospieť jednoznačne vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu v časti výroku o prípustnosti dovolania. K tomu je ešte potrebné uviesť, že
ak ide o výklad právneho úkonu (hlavne zmluvy) jedná sa o skutkové zistenie, ak činnosť
smeruje k objasneniu jeho obsahu (napr. pomocou prejavu vôle); ak súd vyvodzuje
z právneho úkonu konkrétne práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu, ide už
o aplikáciu práva na zistený skutkový stav, teda o právne posúdenie.
Pozornosti dovolacieho súdu neušlo, že odvolací súd posúdil otázku platnosti Zmluvy
o spolupráci a súvisiacich právnych úkonov (v rozhodnutí súd nekonkretizoval, ktoré právne
úkony mal na mysli) odkazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka so záverom, že
boli uzatvorené v súlade so zákonom o obecnom zriadení, zákonom o majetku obci
a zákonom o hlavom meste, podľa ktorých obecné, resp. mestské zastupiteľstvo, rozhoduje
o najdôležitejších úkonoch mesta, keďže boli uzatvorené v nadväznosti na kúpnu zmluvu,
napĺňajú jej účel a boli uzatvorené v súlade s uznesením 719/2005, pričom Zmluva
o spolupráci medzi H. ako predávajúcim a H., s. r. o., B. ako kupujúcim bola uzatvorená
podľa § 269 ods. 2 a nasl. zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov. Z bodu 3.2 samotnej zmluvy vyplýva, že na vzťahy upravené touto zmluvou, ako
aj na vzťahy vznikajúce z tejto zmluvy, sa použijú primerané ustanovenia Obchodného
zákonníka v platnom znení. Z bodu 3.4 Zmluvy o spolupráci vyplýva, že neplatnosť
jednotlivých ustanovení tejto zmluvy nemá vplyv na platnosť tejto zmluvy, ako celku.
Dodatky č. 1 a č. 2 k Zmluve o spolupráci boli uzatvorené tiež podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka. Odvolací súd absolútne neodôvodnil platnosť Preberacieho protokolu
k Zmluve o spolupráci zo dňa 24. 11. 2010 a Dodatkov č. 1 až č. 10 k Preberaciemu protokolu
k Zmluve o spolupráci, pričom zo záverečného ustanovenia bod 2.1 Preberacieho protokolu
k Zmluve o spolupráci vyplýva, že pokiaľ sa práva a povinnosti strán stanovené týmto
Preberacím protokol líšia od práv a povinnosti strán uvedených v Zmluve o spolupráci, znenie tohto Preberacieho protokolu má prednosť. Aj z tohto dôvodu má dovolací súd za to, že
rozhodnutie odvolacieho súdu s prihliadnutím na vymedzenú dovolaciu otázku je
nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné v súvislosti s predmetom konania (určenie
platnosti Zmluvy o spolupráci a jej Dodatkov a Preberacieho protokolu k Zmluve o spolupráci
a jeho Dodatkov).
So zreteľom na takýto spôsob odôvodnenia, pripustenia dovolania a vymedzenia
dovolacej otázky odvolacím súdom, s prihliadnutím na prieskumnú povahu dovolacieho
konania z ktorej vyplýva, že dovolací súd môže preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu len
so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací súd vymedzil, nemal dovolací súd inú možnosť
len napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. V odvolacom konaní došlo k tzv. inej
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na výskyt tejto
procesnej vady dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.). So zreteľom na dôvod vedúci k zrušeniu napadnutého rozsudku sa nezaoberal vecnou správnosťou právneho posúdenia, na ktorom spočíva
zrušované rozhodnutie.
K návrhu žalobcu, aby dovolací súd dovolanie podľa § 218 O. s. p. odmietol z dôvodu
neprípustnosti dovolania, dovolací súd uvádza, že súhlasí s názorom žalobcu, že odvolací súd
nemôže založiť prípustnosť dovolania, ak je dovolanie inak neprípustné (napríklad
v prípadoch podľa ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 O. s. p.) a teda považuje za správny záver, že
súd nemôže účastníkovi priznať viac práv ako mu zo zákona prináleží. Na tomto nemôže
zmeniť nič, ani výslovné znenie ustanovenia § 238, že ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, dovolanie je prípustné. Preto je
v týchto situáciách dovolanie neprípustné a to aj napriek tomu, že jeho prípustnosť bola
vyslovená vo výroku odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. (viď napr.
sp. zn. 3Cdo/234/2005, sp. zn. 4Cdo/160/2008). Na druhej strane je dovolací súd toho názoru,
že na prípustnosti dovolania nemôže nič zmeniť odlišný právny názor dovolacieho súdu
na zásadnosť právneho významu riešenia danej právnej otázky. V tomto smere je dovolací
súd viazaný vysloveným právnym názorom na prípustnosť dovolania vo výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu. V danom prípade sa nejednalo o dovolanie vo veciach vymedzených v ustanovení § 238 ods. 4 a 5 O. s. p. V tomto prípade súd síce pochybil pri vymedzení
dovolacej otázky z hľadiska rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu a odôvodnenosti a preskúmateľnosti takto vymedzenej dovolacej otázky, ale nešiel nad rámec
kogentných ustanovení zákona o neprípustnosti dovolania. Okrem toho zákon viaže
prípustnosť dovolania len na jej vyslovenie vo výroku; odôvodnenie výroku je síce
podstatnou náležitosťou, avšak nie takou, pre nedostatok ktorej by bolo možné zvrátiť
prípustnosť dovolania. Preto ak sú splnené ostatné základné zákonné predpoklady prípustnosti
dovolania, na prístupnosti dovolania, založenej výrokom odvolacieho súdu, nemôže nič
zmeniť, ani to, že odvolací súd vo svojom odôvodnení pripustenie dovolania náležite
neodôvodnil.
Z dôvodu výskytu procesnej vady, tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a to s poukazom na ustanovenie § 243b O. s. p.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci, pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. októbra 2015
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.