3Obdo/37/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: IVJ, s. r. o., so sídlom Javorová 1, 974 09 Banská Bystrica, IČO: 31 598 226, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 234 148, proti odporcovi: AVROPA, spol. s r. o., so sídlom Nám. SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 31 609 678, o zaplatenie 1 122,10 eur, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12Cb/15/2014, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. októbra 2014, č. k. 41Cob/542/2014-88, takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Zvolen uznesením zo dňa 28. 08. 2014 č. k. 12Cb/15/2014-79 odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že odporca nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p.. Odporca svoje majetkové pomery preukázal vyplneným tlačivom a daňovým priznaní za rok 2013, z ktorého vyplýva, že v tom roku dosiahol stratu. V nadväznosti na uvedené však nijakým ďalším spôsobom nepreukázal, že táto jeho nepriaznivá majetková situácia aj v čase podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (odvolania) pretrváva, pričom uvedené len tvrdil a nedoplnil žiadnymi listinnými dôkazmi. Z predloženého tlačiva nevyplýva, že by odporca mal nejaké záväzky, z ktorých platbou je v omeškaní. Pokiaľ odporca v žiadosti tvrdil, že u neho došlo k poklesu tržby o 80 % uvedené mal súdu preukázať. Je výlučne na odporcovi, aby svoje tvrdenie o nepriaznivých pomeroch v čase podania žiadosti sám preukázal. Taktiež súd nepovažuje samotnú skutočnosť, že odporca je v strate, za dôvod, pre ktorý je možné priznať odporcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odporca je právnickou osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť, pri ktorej „podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov....pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam z hľadiskaoslobodenia od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 05. 2012, sp. zn. 8Sžf/48/2011). K majetkovým pomerom odporcu súd navyše dodáva, že odporca nie je úplne nemajetný, ale má vo vlastníctve vyššie popísané nehnuteľnosti. K argumentu odporcu, že v danom prípade z jeho strany nejde o svojvoľné bránenie práva, keď v odpore doručenom súdu dňa 02. 07. 2014 sa bránil tým, že nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že daňové doklady - faktúry, na základe ktorých navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy sú vystavené na odporcu, avšak tieto fyzicky neprevzal, o čom svedčí aj iný podpis, resp. odtlačok pečiatky na faktúrach. K uvedenému súd uvádza, že tento argument odporcu zrejme neobstojí, keď navrhovateľ súdu spolu s návrhom predložil ako listinný dôkaz „Odsúhlasenie zostatkov za obdobie do 31. 12. 2013“ zo dňa 20. 01. 2014 podpísané odporcom (resp. s pripojenou pečiatkou odporcu - sčasti nečitateľnou) s tým, že sú tu zahrnuté aj faktúry, ktoré v odpore odporca popiera, že by ich podpísal. V tejto súvislosti súd prihliadol aj na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 28. 07. 2014 doručené súdu dňa 29. 07. 2014, v ktorom na vysvetlenie uvádza, že všetky dotknuté faktúry boli vystavené na odporcu s tým, že ich prijatie bolo potvrdené podpisom a odtlačkom pečiatky lekárne EUCALYPTUS, ktorej prevádzkovateľom je odporca. Súd potom túto obranu odporcu vzhľadom na listinné dôkazy navrhovateľa považuje za zrejme bezúspešnú a účelovú s úmyslom vyhnúť sa plateniu nezaplatených faktúr za tovar, ktorý navrhovateľ dodal odporcovi. Odporca vo svojom odpore neuviedol žiadnu inú relevantnú skutočnosť, ktorú by súd mohol vyhodnotiť ako úspešnú obranu svojho práva.

Rozhodujúc o odvolaní odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 29. októbra 2014, č. k. 41Cob/542/2014 uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 28. 08. 2014 č. k. 12Cb/15/2014-79 potvrdil.

Odvolací súd posúdil splnenie oboch zákonom stanovených podmienok (§ 138 ods. 1 O. s. p.) pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom prihliadol k povahe spoplatneného úkonu, a to k výške súdneho poplatku, ktorý v predmetnom konaní predstavuje sumu 68 eur. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že u odporcu nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od poplatkovej povinnosti z dôvodu jeho nepriaznivej majetkovej situácie vzhľadom na to, že nepriaznivú majetkovú situáciu v konaní pred súdom prvého stupňa jednoznačne nepreukázal. Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 748/2013-14 zo dňa 12. 12. 2013, z ktorého vyplýva, že nedostatok finančných prostriedkov nemôže byť samo o sebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Odporca ako podnikateľ tiež nepreukázal, že by sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie v dôsledku vyššej moci. Odvolací súd zároveň prihliadol aj na to, či je kumulatívne splnená aj druhá podmienka pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a to, či nejde o svojvoľné uplatňovanie alebo bránenie práva. V danom prípade odporca v odpore proti platobnému rozkazu neuviedol relevantné skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo nepochybné, že vo veci mu môže byť vyhovené. Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že majetkové pomery odporcu neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom v danom prípade nebola splnená ani druhá podmienka pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a to, že nejde o svojvoľné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O. s. p.).

Odňatie možnosti konať pred súdom, videl vtom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Podľa názoru dovolateľa odôvodnenie uznesenia (nielen prvostupňového, ale aj odvolacieho) musí mať náležitosti uvedené v §157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa porušil základné právo účastníka konania - odporcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. l Dohovoru a čl.46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky - t. j. právo účastníka na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

To, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci videl dovolateľ v skutočnosti, že už podaného odporu proti platobnému rozkazu je nepochybné, že v danom prípade sa nejedná o svojvoľné uplatňovanie alebo bránenie práve, a nie je v súčastnosti vo finančných možnostiach odporcu požadovaný súdny poplatok uhradiť z dôvodu, že v spojení s takmer 80 % poklesom tržieb z maloobchodného predaja v nadväznosti na hospodársku krízu, rastom vstupov (nájomné a služby s nájmom spojené, odvody do zdravotnej poisťovne a sociálnej poisťovne za zamestnancov, nárast nákupných cien tovarov) sa žalovaný dostal do nepriaznivej ekonomickej situácie a preto žiada o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/37/2000, kde skonštatoval, že aj podnikateľskému subjektu môže byť za splnenia zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 138 ods. 1 O. s. p. priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože s použitím výkladových pravidiel § 138 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že zákon pri použití termínu „účastník“ tohto nijakým spôsobom ďalej nerozlišuje, a teda z uvedeného možno vyvodiť záver, že skutočnosť, či daný účastník, či už fyzická osoba alebo právnická osoba, je subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť je pre aplikáciu ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. irelevantné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak: a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak: a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, napadnuté dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania odporcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Odporca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy, podávať opravné prostriedky, etc.).

Z obsahu dovolania však vyplýva, že dôvody, v ktorých dovolateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom sa týkajú nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedenú námietku odporcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 08. 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 487/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

V súvislosti s uvedeným dovolací súd poukazuje aj na Stanovisko č. 2 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 12. 2015, uverejnené v Zbierke Stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. O takýto výnimočný prípad môže ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“. V napadnutom rozhodnutí takéto závažné vady zistené neboli a nejde ani o vadu uvedenú v stanovisku R 2/2016. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje zo závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho rozhodnutí, neznamená, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu do procesných práv žalovaného, ktorého dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O. s. p. a ani z ustanovenia § 239 O. s. p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.