UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: N. Z., nar. XX. M. XXXX, bytom N., zastúpenému JUDr. Svätoslavom Vaškom, advokátom, so sídlom Baštova 5/A, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 8 798,90 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1Zm/163/2014, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. novembra 2015 č. k. 1CoZm/119/2015-36, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 06. mája 2015 č. k. 1Zm/163/2014-26 zamietol návrh žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 30. júla 2104 č. k. 1Zm/163/2014-11.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci bol vydaný zmenkový platobný rozkaz, ktorý prevzal do vlastných rúk dňa 29. septembra 2014 splnomocnenec žalovaného. Dňa 06. októbra 2014 podal žalovaný voči zmenkovému platobnému rozkazu námietky a návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok, v ktorom uviedol, že zmenkový platobný rozkaz mu nikdy nebol doručený do vlastných rúk, ale namiesto toho bol doručený splnomocnencovi - matke žalovaného. Súd šetrením prostredníctvom dopytu na podanej pošte zistil, že predmetný zmenkový platobný rozkaz prevzal dňa 29. septembra 2014 oprávnený prijímateľ - splnomocnenec žalovaného s číslom PS 192/13.
K tvrdeniu žalovaného, že sa zdržiaval pracovne v Írsku a z toho dôvodu nemohol podať námietky v zákonnej lehote, súd prvého stupňa uviedol, že z potvrdenia zamestnávateľa Clifden Station House Hotel zo dňa 25. októbra 2013 nevyplýva skutočnosť, či sa v žalovaný v spornom období skutočne zdržiaval v Írsku.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. novembra 2015 č. k. 1CoZm/119/2015-36 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa dôsledne a správne aplikoval zákonné ustanovenia upravujúce zákonné predpoklady na odpustenie zmeškania lehoty na návrh účastníka konania, akým je aj ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty. Skutková okolnosť, ktorá má byť ospravedlniteľným dôvodom v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 O. s. p., musí byť v každom prípade náležite preukázaná. Žalovaný v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty uviedol, že sa počas lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu zdržiaval pracovne v Írsku a z toho dôvodu nemohol podať námietky v zákonnej lehote. Neprítomnosť žalovaného v uvedenej dobe ako prípadnú prekážku brániacu podať námietky v zákonnej lehote však žalovaný náležite nepreukázal. Predložené vyjadrenie zamestnávateľa žalovaného zo dňa 25. októbra 2013 obsahuje len informáciu, že žalovaný je u neho zamestnaný, čo však nepreukazuje skutočnosť, že sa žalovaný v spornom období skutočne zdržiaval v Írsku. Tento záver súdu platí aj v prípade dodatočne doloženého potvrdenia zamestnávateľa žalovaného datovaného dňa 30. novembra 2015, keď toto osvedčuje skutočnosť, že žalovaný bol v spornom období zamestnaný v Írsku, nie však jeho skutočné zdržiavanie sa v tomto období v mieste výkonu práce v zahraničí. Odvolací súd uviedol, že žalovaný mal súdu preukázať existenciu prekážky, ktorá mu bránila podať námietky v zákonnej lehote, do pätnástich dní po odpadnutí tejto prekážky v rámci podaného návrhu podľa § 58 ods. 1 O. s. p., čo však pri dodatočne predloženom potvrdení nie je splnené.
Neprítomnosť žalovaného v rozhodnom období nebola v konaní náležite preukázaná, a preto túto okolnosť nebolo možné považovať za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškanej lehoty. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval odvolací súd za správne, keď návrh žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty zamietol, a to pri súčasnom zistení, že zmenkový platobný rozkaz prevzal oprávnený prijímateľ - splnomocnenec žalovaného. S námietkami týkajúcimi sa nároku žalobcu sa súd nemohol v rámci rozhodovania o odpustení zmeškania lehoty zaoberať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a tiež, že došlo k vadám podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu považuje za arbitrárne a formalistické. Za nedostatočné považoval súd potvrdenie zahraničného zamestnávateľa, ako aj potvrdenie zo dňa 30. novembra 2015 toho istého zamestnávateľa o tom, že žalovaný skutočne v uvedenom čase od 01. septembra 2014 do 30. októbra 2014 pracoval v zahraničí a nemohol sa fyzicky zdržiavať na území Slovenskej republiky, prebrať zásielku a ani sa o nej dozvedieť. Preto sa z objektívnych dôvodov nemohol ani účinne brániť. Ak bol odvolací súd toho názoru, že potvrdenie zamestnávateľa nie je preukázateľným dôvodom, mohol uviesť, aký doklad by v danej situácii bol vierohodnejší ako potvrdenie zamestnávateľa alebo mal vyzvať žalovaného na preukázanie konkrétneho doklady, ktorý by bol dôveryhodnejší ako potvrdenie zamestnávateľa. Občiansky súdny poriadok pritom nešpecifikuje, akým spôsobom má byť skutková okolnosť, ktorý má byť ospravedlniteľným dôvodom, náležite preukázaná. Žalovaný predpokladal, že tento doklad bude postačujúci.
Lehotu podľa § 58 ods. 1 O. s. p. nemohol žalovaný dodržať z objektívnych príčin, nakoľko potvrdenie vydával zahraničný zamestnávateľ. Táto lehota je taktiež lehotou poriadkovou. Preto súd mohol a mal na tieto skutočnosti prihliadať a nemohol skonštatovať, že sa nemohol zaoberať dôvodmi vzniku prekážok na strane žalovaného, aj keď boli doručené po 15. dni od odpadnutia prekážky.
Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia spočíva aj v tom, že súd mal vydať rozhodnutie dňa 30. novembra 2015, pričom v texte odôvodnenia uviedol, že skúmal potvrdenie zo dňa 30. novembra 2015, ktoré bolo súdu doručené dňa 07. decembra 2015. Je nelogické, aby súd rozhodol o niečom skôr, ako mu to bolo doručené.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu
- princípu právnej istoty.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c /) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c /. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že žalovaným podané dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Prípustnosť dovolania žalovaného v danej veci prichádza do úvahy len ak v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sanávrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ).
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje.
Žalovaný v danej veci odôvodnil odňatie možnosti konať pred súdom nesprávnym posúdením opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty.
Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. júla 2014 č. k. 1Zm/163/2014-11 bol žalovanému doručovaný na adresu trvalého pobytu N.. Z doručenky priloženej v súdnom spise má dovolací súd preukázané, že uvedený zmenkový platobný rozkaz prevzal za žalovaného dňa 29. septembra 2014 splnomocnenec.
Žalovaný ako splnomocniteľ splnomocnením (č. l. 24 súdneho spisu) splnomocnil D. M., číslo Q., ako splnomocnenca, na preberanie písomností vrátane preberania zásielok s doplnkovou službou do vlastných rúk, ktoré mu budú doručené na adresu N..
Z oznámenia Slovenskej pošty, a. s. zo dňa 07. januára 2015 vyplýva, že zmenkový platobný rozkaz prevzal za žalovaného oprávnený prijímateľ - splnomocnenec s číslom PS 192/13 dňa 29. septembra 2014.
Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, posudzoval otázku doručovania písomností doručovaných účastníkom konania do vlastných rúk prostredníctvom splnomocnenca už vo svojich skorších rozhodnutiach (uznesenie z 12. septembra 2011 sp. zn. 3Obdo/56/2010 a uznesenie z 25. apríla 2016 sp. zn. 3Obdo/28/2016).
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3Obdo/56/2010 uviedol, že žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo spisu bolo zistené, že splnomocnenému zástupcovi žalovaného ako splnomocnencovi, bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty a bol doručený, čo vyplýva aj z priloženej doručenky. Žalovaný na preberanie poštových zásielok, vrátane tých, ktoré boli doručované do vlastných rúk, splnomocnil inú osobu.
V uznesení sp. zn. 3Obdo/28/2016 skonštatoval konajúci senát najvyššieho súdu, že ak adresát zásielky splnomocnil na jej prevzatie inú osobu, sa považuje zásielka za doručenú okamihom, kedy ju je prevzal splnomocnenec adresáta. Splnomocnením na preberanie písomností preberá na seba ich adresát aj zodpovednosť za následky spojené s prevzatím zásielky prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie povinnosti, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku, a pod.).
V rozhodovanej veci najvyšší súd zotrváva na svojom skorších, vyššie uvedených právnych záveroch.
Na potvrdenie správnosti záveru o účinnom doručení písomnosti do vlastných rúk účastníkovi konania prostredníctvom splnomocnenca poukazuje najvyšší súd aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2011 sp. zn. II. ÚS 363/2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že pokiaľ sťažovateľ splnomocnil vo svojom mene na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných rúk splnomocnenca, musí znášať aj následky spojené s právnymi účinkami ich riadneho doručenia, resp. so začatím riadneho plynutia lehôt na podanie zákonom prípustných opravných prostriedkov, tak ako keby si bol tieto prevzal osobne (obdobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžo 138/2015).
V danom prípade žalovaný ako splnomocnitelia splnomocnil D. M. na preberanie písomnosti vrátane preberania zásielok do vlastných rúk. Žalovaný plnomocenstvom prejavil slobodne, vážne a zrozumiteľne vôľu, aby v čase jeho neprítomnosti preberal všetky jemu adresované písomnosti ním určený splnomocnenec. Pokiaľ na základe vystaveného plnomocenstva prevzal v mene žalovaného zmenkový platobný rozkaz splnomocnenec, je potrebné považovať zmenkový platobný rozkaz za účinne doručený žalovanému.
Pre odpustenie zmeškania lehoty je nevyhnutné, aby účastník konania, resp. jeho zástupca zmeškal lehotu stanovenú zákonom z ospravedlniteľného dôvodu a preto nemohol uskutočniť úkon, ktorý mu patrí. Návrh na odpustenie zmeškania lehoty je potrebné podať do pätnástich dní od odpadnutia prekážky a treba k nemu pripojiť i zmeškaný úkon.
Ustanovenie § 58 ods. 1 O. s. p. stanovuje účastníkovi konania lehoty, v ktorej sa môže úspešne domáhať, aby súd mu odpustil zmeškanie lehoty na vykonanie určitého procesného úkonu (odpor, námietky, odvolanie). Táto lehota je pätnásťdňová a začína plynúť po odpadnutí prekážky, pre ktorú účastník zmeškal lehotu na vykonanie procesného úkonu. V prípade, ak účastník podá návrh na odpustenie zmeškania lehoty po uplynutí tejto pätnásťdňovej lehoty, súd návrh účastníka konania na odpustenie zmeškania lehoty uznesením zamietne. Rovnaký záver platí aj v prípade, ak účastník konania preukáže dôvody pre odpustenie zmeškania lehoty až po uplynutí pätnásťdňovej lehoty.
Dovolací súd uvádza, že konajúce súdy neodňali žalovanému možnosť konať pred súdom, ak pri zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty skonštatovali, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o skutočnom zdržiavaní sa v zahraničí v priebehu lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Bolo povinnosťou žiadateľa o odpustenie zmeškania lehoty (žalovaného), aby svoje tvrdenie o zdržiavaní sa v zahraničí v rozhodnej dobe preukázal v lehote uvedenej v ustanovení § 58 ods. 1 O. s. p. takým spôsobom, ktorým by nevzbudzoval dôvodné pochybnosti o pravdivosti tohto tvrdenia. Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa dostatočným spôsobom nepreukázal existenciu ospravedlniteľných dôvodov, pre ktoré by mal súd jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty vyhovieť.
Obsah predloženého súdneho spisu pritom neosvedčuje tvrdenie dovolateľa o tom, že v čase od 01.septembra 2014 do 30. októbra 2014 sa nachádzal v zahraničí (mimo územia Slovenskej republiky). V rámci uvedeného časového obdobia totiž žalovaný podal na pošte Bardejov 1 dňa 06. októbra 2014 na poštovú prepravu námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok a zároveň toho istého dňa (06. októbra 2014) žalovaný v Bardejove splnomocnil advokáta JUDr. Svätoslava Vaška na zastupovanie v konaní.
K tvrdeniu žalovaného o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúcej v tom, že súd v rozhodnutí z 30. novembra 2015 uvádzal skutočnosti doručené súdu dňa 07. decembra 2015, dovolací súd uvádza, že ani táto skutočnosť nemá za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd vydal rozhodnutie dňa 30. novembra 2015, pričom podľa § 158 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. mal lehotu na písomné vyhotovenie rozhodnutia 30 dní odo dňa jeho vydania. V rámci tejto lehoty bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného z 30. novembra 2015. Dovolací súd uvádza, že skutočnosti, ktoré sú súdu doručené po vydaní rozhodnutia, nie je povinný v rozhodnutí uvádzať. Napriek tomu sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vecne vysporiadal aj s argumentmi žalovaného obsiahnutými v podaní 30. novembra 2015 rešpektujúc tak právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie s náležitým vysvetlením dôvodov, pre ktoré nepovažoval procesný návrh účastníka konania za dôvodný. Túto skutočnosť preto v kontexte rozhodovanej veci nie je možné považovať za vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Na základe uvedených skutočností nedošlo k odňatiu možnosti konať žalovanému pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Žalovaný odôvodňoval svoje dovolanie aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
V dovolaní žalovaný uviedol aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právnych záverov konajúcich súdov, dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobca nepodal návrh na rozhodnutie o priznanie náhrady trov dovolacieho konania, preto mu ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.