UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: MULTI-CLUB, spol. s r.o., so sídlom Kováčska 7, 080 01 Prešov, IČO: 36 477 575, právne zastúpený JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou, so sídlom Konštantínova 6, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Peter Jarkovský - CORYN, miesto podnikania Jesenná 8502/8, 080 05 Prešov, IČO: 32 925 042, právne zastúpený JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov, o zaplatenie 1 599,01 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Cob/57/2015- 240 zo dňa 21. januára 2016, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 24. apríla 2014, č. k. 21Cb/59/2008-167 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 599,01 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 08. 08. 2006 do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil právo na zaplatenie zostatku ceny dodávky klimatizačných jednotiek, vyfakturovaných faktúrou č. FV 06035 z 24. 07. 2006. Súd mal po vykonanom dokazovaní za zistené, že žalovaný si objednal u žalobcu dodávku a montáž 4 klimatizačných jednotiek podľa cenových ponúk (2 ks značky ARTEL RD 9 RN a 2 ks značky ARTEL RD 13 RN). V priebehu realizácie si objednal dodávku a montáž jednu klimatizačnú jednotku TOSHIBA RAS 10 UA namiesto jednej klimatizačnej jednotky ARTEL RD 9RN. Na tomto základe žalobca dodal žalovanému 4 kusy klimatizačných jednotiek (ARTEL RD 9RN, TOSHIBA RAS 10 UA a 2 ks ARTEL RD 13 RN), čo vyplynulo i zo súpisu vykonaných prác a dodávok zo dňa 20. 07. 2006 a žalovaný dodávky prevzal, čo potvrdzuje zápis zo dňa 24. 07. 2006, ktorý žalovaný podpísal. Odplatu za dodávku žalobca vyfakturoval faktúrou č. FV 06035 zo dňa 24. 07. 2006 na sumu 162 966,90 Sk, ktorá zohľadňovala zálohovú platbu 111 795,- Sk. Zálohové platby žalovaný zaplatil, nezaplatil zvyšok fakturovanej ceny 48 171,90 Sk (1 599,01 eur).
3. Žalovaný požiadal žalobcu o certifikát energetickej úspornosti v rámci reklamácie, doručenej žalobcovi 15. 08. 2006 a podaním zo dňa 28. 09. 2006 požiadal o výmenu energeticky náročných klimatizácií ARTEL za energeticky úsporné triedy „A“ v lehote do 7 dní, inak odstúpi od zmluvy a bude žiadať vrátenie zaplatených záloh. Žalovaný na pojednávaní dňa 01. 04. 2014 uviedol, že súhlasil s prevzatím 4 kusov klimatizačných jednotiek, ale len preto, že bol uvedený do omylu, keď bol informovaný dodávateľom tak, že klimatizačné jednotky sa nedodávajú tak, že by sa rozlišovala technická náročnosť zariadenia. K tomuto tvrdeniu žalobca uviedol, že žalovaný nepreukázal, že by k uzavretiu zmluvy z jeho strany došlo omylom, ani že by žalobca uvádzal nejaké nepravdivé údaje v rámci jednania o predmete plnenia. Predmet kúpy si vybral žalovaný sám zo širšej ponuky žalobcu.
4. Súd po dokazovaní uzavrel, že žalovaný vierohodným spôsobom nepreukázal, že by bola zmluva medzi účastníkmi uzavretá v omyle z jeho strany, taktiež nedokázal, že by v rámci jednania o predmete dodávky žalobca uvádzal žalovanému nejaké nepravdivé údaje. Predmet kúpy si vybral sám žalovaný zo širšej ponuky prezentovanej žalobcom a on sám si vybral konkrétne zariadenie, o ktoré mal záujem. V konaní tiež nebolo preukázané, že dodané klimatizačné jednotky nespĺňajú dané parametre, ktoré boli uvádzané v ponukách žalobcu, ani že by žalobca plnil vadne z uzavretej zmluvy. Súd mal za to, že žalovanému nevzniklo právo na výmenu dodaných klimatizačných jednotiek ARTEL za iný typ, teda mu ani nevznikol nárok na odstúpenie od zmluvy.
5. Súd záväzkový vzťah posúdil podľa § 536 Obchodného zákonníka a vyslovil, že kľúčovým problémom v spore je vyriešenie otázky vadnosti plnenia, s ktorou priamo súvisí preukazovanie obsahu dohodnutého predmetu plnenia diela medzi účastníkmi. Súd v nadväznosti na vznesené námietky žalovaného ohľadne dodávok odkázal na znenie ust. § 560 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 420 Obchodného zákonníka (v nadväznosti na § 541), § 422 Obchodného zákonníka a vyslovil názor, že žalovaný v konaní nepreukázal vady dodaného tovaru tak ako predpokladajú uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka. Na tomto základe súd žalobe vyhovel tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. O trovách konania pred súdom prvej inštancie súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
6. Žalovaný podal proti rozsudku včas odvolanie z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovanie dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Tvrdil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že si objednal energeticky úsporné klimatizačné jednotky triedy energetickej hospodárnosti „A“, žalobca mu dodal iba jedno takéto zariadenie a ďalšie 3 ks dodal v triede „D“. Žalobca v kontraktačnom konaní porušil svoju povinnosť a žalovanému riadne nedodal 3 ks klimatizačných zariadení, čím porušil zmluvnú povinnosť a žalovaný mal právo od zmluvy odstúpiť (§ 342 ods. 1 Obchodného zákonníka). Tvrdenie žalovaného, že žiadal dodanie výrobkov triedy „A“ od žalobcu, vyplynulo i z výpovede svedka M. C.. Taktiež súdu vytkol to, že bez povšimnutia ponechal to, že žalobca ho uviedol do omylu pri uzatváraní zmluvy, keď uviedol, že klimatizačné zariadenia sa nedelia a nepredávajú podľa tried energetickej hospodárnosti. Žalovaný namietal tiež nespreskúmateľnosť rozsudku, pretože mu nedal odpoveď na kľúčovú námietku, a to, že žalobca neinformoval žalovaného o energetickej náročnosti požadovaných klimatizačných zariadení. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
7. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
8. Krajský súd ako súd odvolací pred prejednaním odvolania vyzval obe strany na vyjadrenie sa k možnému použitiu § 49a, § 40a Občianskeho zákonníka a § 267 Obchodného zákonníka, na ktorú reagoval žalovaný písomným podaním, v ktorom zdôrazňoval, že údaj o energetickej náročnosti - hospodárnosti bol pre neho pri uzatváraní zmluvy podstatný, pretože si výhradne objednal dodanie a montáž klimatizačných zariadení v najlepšej energetickej triede („A“), na inom plnení nemal záujem. Takéto plnenie žalobca dodal len jedným kusom klimatizačnej jednotky TOSHIBA, až pri ktorej zistil, že klimatizačné jednotky sú zaraďované tiež do triedy energetickej úspornosti, preto žiadal aby aj ostatné 3 kusy klimatizačných jednotiek ARTEL spĺňali tieto parametre. Odkázal na Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 231/2003 Z. z. i Smernicu Rady č. 92/75/EHS z 22. 03. 1992 i vykonávaciu smernicu Komisie 2002/31/EH z 22. 03. 2002, na základe ktorých mal o tejto skutočnosti (klasifikačné triedy)predávajúci kupujúceho informovať.
9. Žalobca v písomnom podaní uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný by si v procese uzatvárania zmluvy vymienil dodávku klimatizačných jednotiek v triede „A“. Zároveň odkázal na svedecké výpovede k danej veci a uviedol, že žalovaný bol upovedomený o energetickej spotrebe zariadení. Predmetom jednania neboli vôbec požiadavky žalovaného na dodávku zariadení zaradených do triedy energetickej náročnosti. Požiadavky žalovaného sa sústredili len na dodávku takých klimatizačných jednotiek, ktoré by z hľadiska výkonu spĺňali požiadavky na vychladzovanie požadovaných priestorov. Žalovaný osobitne údaj o energetickej náročnosti osobitne nepožadoval. Tiež uviedol, že žalovanému boli predložené ponuky na výrobky zn. ARTEL a TOSHIBA a žalovaný si vybral ARTEL v energetickej triede D. Uviedol tiež, že žalovaný odstúpil od zmluvy rok a pol po splnení dodávky, až po vydaní platobného rozkazu.
10. Krajský súd rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, pričom miesto a čas verejného vyhlásenie rozsudku uverejnil na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad podľa ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p., pričom bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu v tom, že účastníci uzavreli zmluvu, podľa ktorej žalobca dodal žalovanému klimatizačné jednotky typu a značky ako vyplýva i zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí (na l. č. 10 až 14 spisu). Z dokazovania nevyplynul obsah takej dohody, podľa ktorej by žalobca bol povinný dodať žalovanému klimatizačné jednotky zaradené do energetickej triedy náročnosti „A“, ale išlo o dohodu na dodávku konkrétnych klimatizačných jednotiek 3 ks zn. ARTEL a 1 ks zn. TOSHIBA. Pre určenie akosti dodaných klimatizačných jednotiek je určujúca samotná zmluva. Žalovaný realizovanými dôkazmi nepreukázal, že so žalobcom uzavrel zmluvu na dodávku klimatizačných jednotiek s energeticky najnižšou náročnosťou. Ani tvrdenie svedka C., podľa ktorého sa konateľ žalovaného pýtal, či sa klimatizačné jednotky delia podľa energetickej náročnosti, ešte nie je dôkazom, že si žalovaný objednal klimatizačné jednotky s najlepšou energetickou náročnosťou.
11. Odvolací súd zdôraznil, že nebolo preukázané, že by konsenzom strán bolo určený záväzok, že dodávka zariadení mala mať energetickú náročnosť v triede „A“. Obsah dôkazov svedčí o tom, že tie klimatizačné jednotky, ktoré sú obsahom listinného dôkaz o ich prevzatí, boli žalovaným objednané a žalobcom aj dodané. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že z uzavretej zmluvy nevyplynul záväzok žalobcu dodať všetky štyri klimatizačné jednotky v triede „A“, žalobca nedodal žalovanému iný tovar než určila zmluva. Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom, že žalovaný nepreukázal, že plnenie malo také vady, ktoré by mali byť podstatným porušením zmluvy. Žalovanému nebol dodaný iný tovar, než určila zmluva.
12. Odvolací súd sa tiež zaoberal výkladom ustanovenia § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka i v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti zmlúv a dospel k záveru, že v danej veci nebolo z realizovaných dôkazov možné vyvodiť závery, ktoré by svedčili o tom, že pri uzatváraní zmluvy bol žalovaný úmyselne uvedený do omylu v súvislosti s realizovaním dodávky klimatizačných zariadení. Zaraďovanie klimatizačných jednotiek do jednotlivých klasifikačných tried vyplývalo priamo zo všeobecne záväznej právnej normy, pričom žalovaný ako podnikateľský subjekt si takéto údaje mohol pri náležitej opatrnosti, zistiť aj sám. Na tomto základe odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 4 O. s. p.
13. Žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podaním zo dňa 28. 04. 2016 podľa § 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., ktoré odôvodnil opisom skutkového stavu a výňatkami z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Žalovaný zastáva názor, že odvolací súd pochybil, keď napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a nevysporiadal sa s kľúčovými odvolacími námietkami, v čom vidí odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Zároveň uviedol, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu, čo vyplýva aj z judikatúry ESĽP, ako aj ústavného súdu. Pochybenie odvolacieho súdu vyvodzuje z toho, že svoje názory vyslovené v odvolacom rozsudku, nijako nezdôvodnil právne relevantnými a skutkovými okolnosťami. Vdovolaní poukazuje na sporné otázky, ktorými sa odvolací súd riadne nezaoberal, a to tie, ktoré namietal i v konaniach pred súdmi nižšieho stupňa. Zároveň poukázal na to, že žalobca porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 231/2003 Z. z. (...poskytovanie doplňujúcich štandardizovaných informácií o nákladoch spojených s prevádzkou týchto spotrebičov..., aby potenciálny kupujúci, ktorí nevidia spotrebič vystavený a teda nemajú možnosť vidieť etiketu, získali tiež tieto informácie.). Tiež uviedol, že žalovaný uzavrel zmluvu so žalobcom mimo svojej podnikateľskej činnosti, teda konal ako spotrebiteľ. Navrhol napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
14. Žalobcovi bolo dovolanie doručené 01. 08. 2016, ku ktorému sa písomne nevyjadril.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [podľa § 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (§ 424 C. s. p.) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
16. Dovolanie žalovaného bolo podané dňa 28. 04. 2016. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa čl. 2 ods. 1 základných princípov C. s. p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa čl. 2 ods. 2 základných princípov C. s. p., právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 470 ods. 1 C. s. p. zakotvuje okamžitú aplikabilitu procesnoprávnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona.
17. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, ako aj čl. 2 ods. 1 a 2 základných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, dovolací súd posudzoval prípustnosť podaného dovolania, ako aj v ňom uvedené dovolacie dôvody, podľa zákona účinného v čase podania dovolania (ustanovenia § 236 a nasl. O. s. p.).
18. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu
- princípu právnej istoty.
19. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
20. Dovolaním (v čase jeho podania) bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
21. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu s príslušenstvom. Prípustnosť dovolania upravovalo ustanovenie § 238 O. s. p. a v tejto veci bolo zistené, že dovolanie nespĺňa dôvody prípustnosti podľa § 238 O. s. p.
22. Prípustnosť dovolania žalovaného v danej veci prichádza do úvahy len ak v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
23. Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Citované ustanovenie výslovne dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti s postupom súdu, teda s procesnou činnosťou súdu, ktorá sama o sebe nemá výraz v súdnom rozhodnutí. Odňatím možnosti konať pred súdom zákon rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov, a ktoré mu boli postupom súdu znemožnené. Uvedenému dovolaciemu dôvodu sú teda vlastné tri pojmové znaky, a to: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom bola odňatá účastníkovi konania. Zákon však bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciou procesných práv a právom chránených záujmov, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok na zabezpečenie svojich práv a právom chránených záujmov. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce, či bol účastník v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané.
24. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je však daná len tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo.
25. Podľa § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd preskúmáva rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom.
26. Z podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s názormi vyslovenými prvostupňovým, ako i odvolacím súdom ohľadom vecného posúdenia žaloby a z toho vyvodzuje procesné vady, najmä odkazuje na to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vidí tom, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadom námietok ním vznesených v konaní, tiež vytýkal nepreskúmateľnosť odvolacieho rozsudku pre nedostatok odôvodnenia, čo považuje za procesnú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
27. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahuje stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia uvádzať (kopírovať) všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne ich doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné pochybenie.
28. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi (žalovanému) bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní odvolací súd. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predpokladaným výkladom právnych predpisov. Základnou zásadou v občianskom súdnom procese je to, aby bolo účastníkovi umožnené podávať návrhy, predkladať dôkazy, zúčastňovať sa vytýčených pojednávaní. Dovolací súd z tohto hľadiska prijal záver, že k porušeniu tých práv, ktoré účastníkovi zákon zaručuje v konaní nedošlo.
29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu najmä tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde. Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné. Dovolací súd zároveň vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahujeObčiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 ods. 1 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania„ podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p. (ÚS I. 264/2011, ÚS I. 141/2011, ÚS III. 551/2012, ÚS I. 14/2014, stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2015).
30. V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní najmä existenciou procesnej vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, že v konaní neboli zistené také procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku.
31. Ďalšie vady konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. žalovaný nenamietal, ani neboli zistené.
32. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol.
33. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.