3Obdo/21/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu žalobcu: Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r. o., Prievozská č. 4B, 821 09 Bratislava, IČO: 35 813 474, zast. Rôdl & Partner Advokáti, s. r. o., Lazaretská č. 8, 811 08 Bratislava, IČO: 36 855 707, proti žalovanému: JUDr. Róbert Selvek, Nemcovej č. 30, 040 01 Košice, konkurzný správca úpadcu ECONA s. r. o., Kováčska č. 51, 040 01 Košice, IČO: 36 586 226, o určenie oprávnenosti pohľadávok, vedenej na Okresnom súde Košice I pod. sp. zn. 32Cbi/33/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2015, č. k. 2CoKR/31//2015-169, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného odmieta. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 89,50 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Odôvodnenie

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 24. 04. 2015, č. k. 32Cbi/33/2011-129 určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania vedenom na Okresnom súde Košice I sp. zn. 26K/62/2010 prihláškou voči dlžníkovi ECONA s. r. o., Kováčska č.51, Košice, IČO: 36 586 226, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I odd. Sro, vložka číslo 15608/V, a to pohľadávky č. 4, v správcovskom spise vedená pod por. č. 13, istina vo výške 762 428,54 eur s právnym dôvodom vzniku pohľadávky a pohľadávka veriteľa vznikla z titulu porušenia zmluvných povinností, neuhradenia splátok finančného leasingu z Leasingovej zmluvy č. LZC/10/00137 riadne a včas, v dôsledku čoho vznikol veriteľovi nárok na vypovedanie Zmluvy a zmluvnú pokutu vo výške nesplateného zostatku istiny v zmysle bodu 10.14 VZP finančného leasingu k Leasingovej zmluve, pohľadávky č. 5, v správcovskom spise vedená pod por. č. 14, istina vo výške 29 533,64 eur s právnym dôvodom vzniku pohľadávky a pohľadávka veriteľa vznikla z titulu porušenia zmluvných povinností, neuhradenia splátky finančného leasingu z Leasingovej zmluvy č. LZC/10/00138 riadne a včas, v dôsledku čoho vznikol veriteľovi nárok na vypovedanie Zmluvy a zmluvnú pokutu vo výške nesplateného zostatku istiny v zmysle bodu 10.14 VZP finančného leasingu k Leasingovej zmluve a určil, že pohľadávka č. 4, v správcovskom spise vedená pod por. č. 13 a pohľadávka č. 5, vsprávcovskom spise vedená pod por. č. 14 sú nesporné a oprávnené čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, zabezpečenia tak, ako boli prihlásené žalobcom do konkurzného konania vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26K/62/2010 voči úpadcovi ECONA s. r. o. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 609,62 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetom tohto konania je určenie pravosti pohľadávok, ktoré si žalobca u žalovaného neprihlásil z titulu náhrady škody, ale z titulu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu. Z predložených dokumentov a listín vyplýva, že prihlášky pohľadávok žalobcu spĺňali všetky náležitosti v zmysle ZKR Z prihlášok a z priložených dokumentov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že popretá pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky oprávnená a nesporná teda, že existuje právny titul, na základe ktorého vznikla, resp. právny dôvod jej vzniku.

Rozhodujúc o odvolaní žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. apríla 2015, č. k. 2CoKR/31//2015-169 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie v predmetnej veci, z ktorého vyvodil správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K dôvodom odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že tieto dôvody boli preskúmané súdom prvého stupňa, ktorý na ne reagoval a zaujal správne právne stanovisko s riadnym odôvodnením v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považoval za potrebné uviesť, že všeobecná úprava zmluvnej pokuty je obsiahnutá v Občianskom zákonníku §§ 544 -545 s tým, že Obchodný zákonník ako „lex specialis" všeobecnú úpravu dopĺňa. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý zmluvnú pokutu upravuje dispozitívne, Obchodný zákonník preferuje objektívny princíp zakotvený v § 200 Obchodného zákonníka, ktorý výslovne nepripúšťa uplatnenie okolností vylučujúcich zodpovednosť, z čoho sa vyvodzuje princíp absolútnej zodpovednosti a neaplikovateľnosti ust. § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že nárok na zmluvnú pokutu nevyplýva zo zákona, pre vznik nároku na zmluvnú pokutu je nevyhnutné uzavrieť dohodu o zmluvnej pokute, ktorá musí mať obligatórne náležitosti v súlade s ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na ust. § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka písomnú formu. Podstatnou obsahovou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je stanovenie zabezpečovacej povinnosti. Aj keď okruh povinností, ktorou môžu byť zmluvnou pokutou zabezpečené, zákon neobmedzuje, aj tu platí požiadavka zrozumiteľnosti a určitosti právneho zákonu. Ďalším predpokladom platnosti dohody o zmluvnej pokute je podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka určenie výšky zmluvnej pokuty alebo spôsobu, akým sa výška zmluvnej pokuty určí. Uvedené náležitosti v plnom rozsahu spĺňa dohoda o zmluvnej pokute, dohodnutá v zmluve o finančnom leasingu č. LZC/10/00138/ zo dňa 23. 02. 2010, ktorej súčasťou sú Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu spoločnosti Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r. o., zo dňa 01. 04. 2009 bod 10.14 VZP. Odvolací súd preto konštatoval, že nárok žalobcovi vznikol na základe platnej dohody o zmluvnej pokute. Pokiaľ ide o zmluvu o zriadení žalovaného práva medzi Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r. o. a ECONA s. r. o., dňa 23. 02. 2010, v článku III bolo zriadené záložné právo za účelom zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa v prospech záložného veriteľa. )V článku III zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 23. 03. 2010 vyplýva, že záložné právo sa zriaďuje i za účelom zabezpečenia nárokov záložného veriteľa (žalobcu) voči leasingovému nájomcovi (žalovanému) v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, pričom najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa nároky zabezpečujú, predstavuje hodnotu zálohu vo výške 788 827,-- eur.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/, O. s. p. t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnomposúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odvolací súd a aj súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Podľa názoru dovolateľa okresný súd a rovnako aj krajský súd sa nevysporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami navrhovanými žalovaným.

Inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci, videl dovolateľ v tom, že súdy porušili ustanovenia o dokazovaní, a to tým, že vôbec nezisťovali skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Na pojednávaní dňa 27. 03. 2015 bolo tvrdené žalovaným a potvrdené žalobcom, že došlo k odpredaju premetu leasingu, podľa Zmluvy o finančnom lízingu č. LZC/10/00138 a LCZ/10/00137, na základe čoho žalobca predložil Okresnému súdu Košice I list žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 05. 03. 2013, ktorým oznámil žalovanému, že výška pohľadávky je 601 460,71 eur a 21 709,06 eur.

Nesprávne právne posúdenie veci žalovaný videl v tom, že súd konštatoval, že ustanovenia upravujúce zmluvnú pokutu v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka sú dispozitívnymi ustanoveniami. Aj to zmätočne, pretože prvostupňový súd sa zaoberal len dispozitívnosťou § 545 ods. 3 OZ a nie celej úpravy zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku. Uvedené nie je správne, pretože dispozitívnym ustanovením je ustanovenie § 545 ods. 3 OZ, a nie ustanovenia § 544 OZ. V rozhodnutí prvostupňového súdu bolo uvedené použité len na zdôraznenie rozdielu medzi úpravou v Občianskom zákonníku, ktorá vznik nároku na zmluvnú pokutu viaže na zavinené porušenie zabezpečenej povinnosti a úpravou v Obchodnom zákonníku, ktorý upravuje zaplatenie zmluvnej pokuty na princípe objektívnej zodpovednosti. Žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu, pretože zabezpečovaný záväzok, ktorý vznikol na základe Zmlúv o finančnom lízingu č. LZCAO/00137 a LZC/10/00138, zanikol výpoveďou. Výška dojednanej zmluvnej pokuty je podľa názoru žalovaného neprimerane vysoká.

Žalobca sa k podanému dovolaniu vyjadril tak, že s ním nesúhlasí a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dostatočne odôvodnené, zmluvná pokuta bola dojednaná určite a v primeranej výške. Obsah dovolania podľa názoru žalobcu nie je schopný spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné: proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a prípustné je aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).

V prejednávanej veci nejde o žiadny z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť dovolania z § 238 O.s. p. nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vždy prípustnosť dovolania je aj prípad, keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f O. s. p.), ktorého sa dovoláva žalobca. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa, v konaní súdov došlo k takémuto pochybeniu.

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania § 237 ods. 1 O. s. p.)azároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný"). Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. (súčasný § 237 ods. 1 O. s. p.) považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného, preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanieproti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovými záverom došiel, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

K námietke žalovaného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).

Z obsahu žalovaným podaného dovolania napokon vyplýva, že žalovaný tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania žalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených žalobcom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcovi v zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania (trovy právneho zastúpenia) za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu žalovaného, odmenu vo výške 66,-- eur + režijný paušál vo výške 8,58 eur + 20% DPH, spolu trovy dovolacieho konania 89,50 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.