UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: B. Z., podnikajúci pod obchodným menom Vlastimil Hrčka PROFI PNEU SERVIS!, miesto podnikania Zvončín 3, IČO: 40 084 451, zastúpený HALADA advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, o zaplatenie 1 628,18 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23Cb/102/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. novembra 2015 č. k. 11Co/738/2014-111, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. novembra 2015 č. k. 11Co/738/2014-111 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 14. 05. 2014, č. k. 23Cb/102/2013-76 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 628,18 eur s príslušenstvom. O trovách rozhodol tak, že žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 97,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 571,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku splnomocnencovi žalovaného.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 415, § 420 ods. 1 a 2 a § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, keď na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že ku škodovej udalosti zo dňa 18. 06. 2012 prišlo otvorením zadného krídla dverí motorového vozidla IVECO DAILY a poškodením karosérie motorového vozidla MERCEDES BENZ E 350 CDI, ev. č. I., kde vznikla škoda vo výške 1 794,14 eur. Zároveň bolo nesporné, že žalobca zaplatil poškodenej spoločnosti na základe poistnej zmluvy a po odpočítaní spoluúčasti sumu vo výške 1 628,18 eur. Vo vzťahu k žalovanému odvodzoval žalobca jeho zodpovednosť s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, pričom podľa žalobcu vodič žalovaného nevynaložil taký stupeň opatrnosti, aký by bolo možné vynaložiť, vzhľadom na to, že motorové vozidlo bolo zaparkované na pozemnej komunikácii, na ktorej prebiehala rušná premávka a tiež vzhľadom na to, že vykládku realizoval niekoľko desiatok minút a tento sa od vozidla pri vykládkevzďaľoval a súčasne sa podľa názoru žalobcu dopustil porušenia povinnosti v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Pokiaľ ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej pre žalovaného z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, toto malo podľa žalobcu spočívať v tom, že vodič žalovaného spolu s ďalšími osobami vykladal tovar z motorového vozidla po dobu približne 45 minút do objektu vzdialeného 20 až 30 metrov. V danom prípade bolo na žalobcovi, aby preukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to konkrétne porušenie uvedeného ustanovenia a príčinnú súvislosť so vznikom škody. Súd mal za to, že žalobca nepreukázal porušenie tejto zákonnej povinnosti žalovaného, a to, že neurobil také opatrenia, aby vozidlo neohrozovalo bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, čím nepreukázal naplnenie základného predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd je toho názoru, že zodpovednosť žalovaného nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 415 Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na okolnosti tak, aby nedal príčinu k vzniku škody. V danom prípade len samotnú skutočnosť, že došlo k vychýleniu zadného krídla dverí za doposiaľ nezistených okolností, nemožno považovať za takú, na základe ktorej by bolo možné konštatovať zanedbanie povinnej starostlivosti zo strany žalovaného. V konaní nebolo preukázané žiadne konkrétne konanie, resp. opomenutie vodiča žalovaného, ktoré by mohlo mať za následok vznik predmetnej škodnej udalosti. Zároveň nie je možné vysloviť záver o porušení prevenčnej povinnosti bez zistenia, v akom konkrétnom konaní, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Naopak bolo preukázané, že vodič žalovaného odstavil motorové vozidlo sčasti na ceste a sčasti na vozovke, pričom zadné dvere motorového vozidla boli počas vykladania tovaru otvorené pozdĺžne v rovine auta, t. j. do 90 stupňového uhla tak, aby nezasahovali do cestnej premávky. Zároveň súd z výpovede svedka, ako aj vyjadrenia samotného žalobcu zistil, že predmetné motorové vozidlo neobsahuje žiadne zaisťovacie prvky a tiež, že k otvoreniu a vychýleniu krídla dverí je potrebné vyvinutie väčšej sily. Neobstoja teda tvrdenia žalobcu o tom, že vodič žalovaného nezachovával pri vykládke tovaru potrebný stupeň pozornosti a ak by krídlo dverí zaistil do polohy 3, ku vzniku škody by nebolo došlo, pričom toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal a nie je teda možné prijať záver, že ku vzniku škody by v tomto prípade nedošlo, pričom ani v tejto polohe, rovnako ako v iných polohách, nie je možné zaistiť dvere proti samovoľnému pohybu do inej polohy. S ohľadom na konanie žalovaného, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v danom čase neboli žiadne okolnosti, na základe ktorých by mal postupovať s vyššou mierou opatrnosti, nemožno za zanedbanie prevenčnej povinnosti žalovaného považovať okolnosť, že tento otvoril dvere motorového vozidla do polohy zarovno motorového vozidla a nie do polohy 3, ktoré žalobca považuje za jediné dostatočné. Žalobca zároveň nepreukázal, že škoda ktorá mu vznikla, vznikla v príčinnej súvislosti s porušením prevenčnej povinnosti žalovaného, keďže ako už bolo uvedené, dokazovaním nebolo preukázané, že sa žalovaný dopustil protiprávneho konania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 97,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 571,20 eur.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 04. 11. 2015 č. k. 11Co/738/2014-111 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 628,18 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 06. 12. 2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov tohto konania vo výške 195 eur titulom zaplatených súdnych poplatkov do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, no vec nesprávne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 18. 06. 2012 došlo ku škodovej udalosti spočívajúcej v tom, že zamestnanec žalovaného zaparkoval motorové vozidlo žalovaného IVECO DAILY na chodníku tak, že čiastočne zasahovalo do pravého koridoru cestnej komunikácie, zadné krídla dverí otvoril o 90 stupňov a v tejto polohe ich zabezpečil aretáciou, pričom iný systémmechanického zabezpečenia dverí na vozidle nebol a následne asi trištvrte hodiny z vozidla vykladal tovar, pričom od vozidla do miesta vykládky sa vzďaľoval asi 20 až 30 metrov a aj počas vzdialenia od vozidla zostávali dvere na vozidle otvorené. V čase, keď okolo odstaveného motorového vozidla prechádzalo motorové vozidlo Mercedes Benz E 350 CDI, ev. č. I., došlo k vychýleniu otvorených dverí a poškodeniu okolo prechádzajúceho vozidla, na ktorom vznikla škoda vo výške 1 794,14 eur, ktorú škodu titulom uzatvoreného poistenia poškodenej spoločnosti uhradil žalobca na základe poistnej zmluvy a po odpočítaní spoluúčasti vo výške 1 628,18 eur. Súd prvého stupňa na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to konkrétne porušenie ust. § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke a príčinnú súvislosť so vznikom škody. Súd mal za to, že žalobca nepreukázal porušenie tejto zákonnej povinnosti žalovaného, a to, že tento neurobil také opatrenia, aby vozidlo neohrozovalo bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, čím nepreukázal naplnenie základného predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd bol tiež toho názoru, že zodpovednosť žalovaného nie je možné vyvodiť ani z ust. § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko v konaní nebolo preukázané žiadne konkrétne konanie, respektíve opomenutie vodiča žalovaného, ktoré by mohlo mať za následok vznik predmetnej škodnej udalosti. S ohľadom na konanie žalovaného, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v danom čase neboli žiadne okolnosti, na základe ktorých by mal postupovať s vyššou mierou opatrnosti, nemožno za zanedbanie prevenčnej povinnosti žalovaného považovať okolnosť, že tento otvoril dvere motorového vozidla do polohy zarovno motorového vozidla a nie do polohy 3, ktoré žalobca považoval za jediné dostatočné.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené právne posúdenie zo strany súdu prvého stupňa nemožno považovať za správne. Z vykonaného dokazovania celkom nepochybne vyplynulo, že vodič žalovaného vozidlo odstavil na chodníku tak, že vozidlo čiastočne zasahovalo do komunikácie, zostalo naklonené, vodič dvere otvoril do polohy 1, v ktorej zostali aretačne zabezpečené, opakovane dochádzalo k nastupovaniu a vystupovaniu z vozidla v dôsledku vykládky tovaru, ktorý následne bol odnášaný na miesto vykládky, a teda došlo k vzdialeniu sa vodiča od odstaveného vozidla. Podľa názoru odvolacieho súdu vodič žalovaného neurobil všetky také opatrenia, aby vozidlo nemohlo ohroziť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, keď mu malo a mohlo byť zrejmé, že okolo odstaveného vozidla budú po pozemnej komunikácii prechádzať ďalšie motorové vozidlá rôznej veľkosti, vzhľadom k aktuálnym poveternostným podmienkam môže dôjsť k poryvom vetra a že samotné zabezpečenie dverí aretáciou má nižšiu účinnosť, pokiaľ je vozidlo naklonené oproti stavu, pokiaľ je v rovine, keď pri naklonení vozidla na aretačné zaistenie pôsobí už samotná váha dverí. Aj v prípade, že by sa dospelo k záveru, že zo strany žalovaného, resp. jeho vozidla nedošlo k porušeniu ust. § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, celkom nepochybne by došlo k porušeniu ust. § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko s prihliadnutím na vyššie uvedené vodič žalovaného nezachoval taký stupeň pozornosti, ktorý možno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne požadovať a v dôsledku takéhoto jeho opomenutia došlo k vzniku škody. K zabráneniu, prípadne aspoň čo najväčšiemu obmedzeniu rizika vzniku škody zo strany vodiča žalovaného mohlo dôjsť tým spôsobom, že tento by pri vzďaľovaní sa od vozidla predmetné dvere zatvoril v prípade že bol sám, prípadne mohol zabezpečiť prítomnosť ďalšej osoby pri odstavenom vozidle, alebo vozidlo odstaviť tak, aby nebolo naklonené, kedy by mechanizmus aretácie bol účinnejší a spoľahlivejší. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za náhodnú a nepredvídateľnú udalosť, že okolo odstaveného vozidla prejde ďalšie motorové vozidlo, prípadne že zafúka vietor, ako sa to snažil prezentovať žalovaný. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu vo výške 1 628,18 eur a s prihliadnutím na to, že žalovaný sa so zaplatením tejto sumy dostal do omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, mu súd priznal i úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy od 06. 12. 2012 až do zaplatenia.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 písm. a/ O. s. p., t. j., že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inouvadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Odňatie možnosti konať pred súdom (§237 písm. f/ O. s. p.) žalovaný videl v skutočnosti, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa zmätočne dospel k záveru, že skutkové zistenia prvostupňového súdu považuje za správne. Odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril k otázke vzniku žalovaného zodpovednosti za škodu ani k otázke existencie príčinnej súvislosti. Taktiež sa nevyjadril k námietke žalovaného, že v konaní je potrebné skúmať či poškodený pri obchádzaní vozidla žalovaného dodržal bezpečnú vzdialenosť a prispôsobil rýchlosť svojej jazdy, čím by mohol predísť vzniku škody.
Dovolateľ videl inú vadu konania ktorá má za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) v skutočnosti, že odvolací súd preskúmal prvostupňový rozsudok nad rámec dôvodov uplatnených žalobcom v odvolaní.
Keďže odvolací súd za nesprávne právne posúdenie veci namietané žalobcom považoval skutkové zistenie prvostupňového súdu ohľadom otázky, či v danom prípade došlo k porušeniu žalovaného povinnosti, otázka či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu určitej zákonom ustanovenej povinnosti je podľa názoru dovolateľa otázkou skutkovou, ktorú súd v konaní zisťuje na základe vykonaného dokazovania. Táto otázka podľa dovolateľa žiadnym spôsobom nesúvisí s právnym posúdením veci, ale ide o skutkové zistenie, ktoré vyplynulo z dokazovania a z ktorého súd následne vychádza pri aplikácii príslušnej právnej úpravy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania a že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je opodstatnené.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V danom prípade odvolací súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil. Dovolanie žalovaného preto podľa ust. § 238 ods. 1 O. s. p. je prípustné.
Prípustnosť dovolania žalobcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy aj v prípade, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru žalobcu v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., tým že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Vzhľadom na uvedenú námietku dovolateľa bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočnéodôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným, vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 08. 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa. Dovolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. 01. 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že sa „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
V súvislosti s uvedeným dovolací súd poukazuje aj na Stanovisko č. 2 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. 12. 2015, uverejnené v Zbierke Stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. O takýto výnimočný prípad môže ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutiamá dosiahnuť náprava „justičného omylu“. V napadnutom rozhodnutí a nejde o vadu uvedenú v stanovisku R 2/2016. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje z o závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho rozhodnutí, neznamená, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd teda dospel k záveru, že dovolateľ nedôvodne namietal odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)
Vzhľadom na prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 1 O. s. p.) a žalovaným uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (to znamená, že v konaní došlo k takzvanej inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) dovolací súd sa zaoberal otázkou či tento dovolací dôvod je daný.
Za „inú vadu“ v ust. § 237 písm. f/ neuvedenú sa považuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez vykonania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočností, ktoré v z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov.
Žalovaný v dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Keďže judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 111/1998, R 2/2016) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“ dovolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom dospel k záveru, že toto rozhodnutie nespĺňa kritéria úpravy § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie, spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, sťažnosť č. 30544/96, zbierka rozsudkov a rozhodnutí z 1999 - I. tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby nakaždý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. 06. 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že rozhodnutie súdu (až na výnimky - viď napr. § 157 ods. 4 O. s. p. alebo § 219 ods. 2 O. s. p.) musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku; zákon mu ukladá vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup dostatočne vysvetliť s poukazom na rozhodujúce skutkové okolnosti a tiež ich právne posúdenie. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých otázkach, ktoré sú pre posúdenie veci významné. Ak rozhodnutie súdu nemá uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.
V prejednávanej veci sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým že žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 24 ods. 2 o cestnej premávke, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom, a to predovšetkým ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti je existencia porušenia právnej povinnosti. Tá môže spočívať v konaní alebo aj opomenutí určitého konania v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu.
Zákon o cestnej premávke bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá: a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Napokon, zákon o cestnej premávke nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a škodou. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti je daná len vtedy, ak by škoda inak (nebyť porušenia právnej povinnosti) nevznikla. Ak by príčinou vzniku majetkovej ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v preskúmavanej veci sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti, konkrétne povinnosti ustanovenej v § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, dostatočne ale nevysvetlil, v čom spočíva ich danosť.
Odvolací súd predovšetkým v danej veci nepodal vôbec výklad pokiaľ ide o podstatu, t. j. vznik a výšku údajnej žalobcovej škody. V podstate len skonštatoval, že vzhľadom k tomu, že dospel k záveru o porušení povinnosti žalovaným uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi. Odvolací súdvôbec neodôvodnil ako dospel k záveru, že škoda žalobcovi vznikla, a že vznikla vo výške žalovanej sumy. Odvolací súd sa taktiež úplne opomenul vyporiadať s otázkou príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Úplne bez povšimnutia ostala zo strany odvolacieho súdu aj otázka zavinenia žalovaného. V dôsledku toho odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Je potrebné zdôrazniť že v prípade ak odvolací súd mení napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O. s. p., je nevyhnutné aby odôvodnenie jeho rozsudku spĺňalo všetky kritéria na riadne odôvodnenie keďže nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyjadril sa ku všetkým podstatným skutkovým a právnym otázkam, po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti má povahu subjektívnej zodpovednosti, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení štyroch podmienok, a to: 1/ porušenie právnej povinnosti, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody 4/ zavinenie škodcu.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je v danej veci nepreskúmateľné tak pokiaľ ide o druhý z predpokladov tejto zodpovednosti (vznik škody a jej výšku), tretí z predpokladov tejto zodpovednosti (príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody), ako aj štvrtý z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu (zavinenie škodcu). Absolútne nepreskúmateľný a neodôvodnený je výrok rozsudku týkajúci sa úrokov z omeškania.
Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá kritériám § 157 ods. 2 O. s. p., keďže odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, Závery odvolacieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Dovolací súd považuje vzhľadom na obsah dovolania žalovaného za potrebné uviesť, že posúdenie či na základe zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania žalovaný porušil alebo neporušil právnu povinnosť je otázkou právneho posúdenia veci, čo v predmetnom prípade znamená, že súd na skutkové zistenie, že (vodič žalovaného vozidlo odstavil na chodníku tak, že vozidlo čiastočne zasahovalo do komunikácie, zostalo naklonené, vodič dvere otvoril do polohy 1, v ktorej zostali aretačne zabezpečené, opakovane dochádzalo k nastupovaniu a vystupovaniu z vozidla v dôsledku vykládky tovaru, ktorý následne bol odnášaný na miesto vykládky, a teda došlo k vzdialeniu sa vodiča od odstaveného vozidla) aplikuje príslušnú právnu normu - t. j. § 24 ods. 1 zákona o cestnej premávke v spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a posúdi, či došlo k naplneniu dispozície uvedenej právnej normy - medzi iným aj či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaného. Záver o tom, či došlo k porušeniu právnej povinnosti, je otázkou právneho posúdenia a nie skutkovým zistením. Keďže odvolací súd pri rozhodovaní plne vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorý žalobca v odvolaní namietal, nepreskúmal odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nad rámec podaného odvolania t.j. z iných dôvodov ako boli odvolateľom namietané.
Výskyt niektorej z vád, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci uvedených v § 243 ods. 2 písm. b/ O. s. p., v prípade ak je dovolanie prípustné z iného dôvodu (§ 238 ods. 1 O. s. p) je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 243b ods. 1 O. s. p.), lebo takéto rozhodnutie nemožno považovať za správne. So zreteľom na túto vadu Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.